znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 95/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., V., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 222/2009 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. novembra   2010   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 222/2009 z 31. augusta 2010.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka vystupovala v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 73/2003 v procesnom postavení žalobcu. Okresný súd o jej žalobe, ktorou sa domáhala určenia   neplatnosti   výpovede   z pracovného   pomeru   a náhrady   mzdy,   v poradí druhým rozsudkom č. k. 13 C 73/2003-383 z 23. apríla 2007 po doplnení dokazovania určil, že výpoveď daná sťažovateľke je neplatná a jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Súčasne žalovanému (Ú. so sídlom v B.) uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu mzdy.   Na   odvolanie   žalovaného   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 242/2008 z 19. marca 2009 zmenil prvostupňový rozsudok tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«... bola v poslednej fáze pracovného pomeru vo funkcii vedúcej oddelenia /referátu/ sprostredkovateľských služieb N. B. Predstavenstvo N. uznesením č. 71/08/2002 z 27. 8. 2002   a následných administratívnych krokov   uvedené   pracovisko súčinnosťou   od   1.   10. 2002   zrušilo.   Sťažovateľka   odmietla   po   výpovedi   ponúknuté   miesta,   pretože   výpoveď považovala za neplatnú.

V priebehu sporu vecne argumentovala dôvodmi neplatnosti výpovede, súdy ich však neakceptovali.   S   ohľadom   na   prax   ústavného   súdu,   odmietajúcu   skúmať   dôvody „nesúhlasu“ účastníka so závermi všeobecných súdov, nie je prevážna časť napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu predmetom sťažnosti. V jeho konaní (a konaní súdov nižšieho stupňa)   sa   však   vyskytli   pochybenia,   ktoré   porušujú   práva   na   súdnu   ochranu sťažovateľkiných nárokov a na spravodlivý proces...»

4. Tvrdené porušenia označených práv (bod 1) postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu odôvodňovala sťažovateľka takto:

«... Najvyšší súd nezaujal stanovisko k námietke, subsumovateľnej pod čl. 2 ods. 2/ Ústavy: aj pre žalovaného platí povinnosť postupovať v súlade so zákonom č. 387/1996 Z. z. V odvolaní sťažovateľka konkretizovala námietku, spočívajúcu, resp. vytýkajúcu nesprávne vyhodnotenie postupu žalovaného. Najvyšší súd sa ani slovom nezmienil o okolnostiach, ozrejmujúcich   subordináciu...   Generálneho   riaditeľa   N.   a   jeho   Predstavenstva   osobitne v prejednávanej kompetencii. Minimálnou povinnosťou bolo zdôvodniť, z čoho vychádzal pri (nevyslovenom) zistení, že kým na vznik zariadenia sú potrebné dva úkony, na jeho zánik už stačí jeden za situácie, keď tento „zredukovaný“ krok legislatívne upravený nie je.... Absencia   primeranej   reakcie   na   túto   podstatnú   námietku   z   hľadiska   práva   na   riadne odôvodnenie   rozhodnutia   je   však   sekundárna.   Primárnou   je   to,   že   Najvyšší   súd   tento problém obišiel... Za conditio sine qua non je pri výpovedi danej zamestnancovi považované ustanovenie   §   74   ods.   1/   Zákonníka   práce...   Je   preto   opodstatnená   požiadavka   na nespochybniteľné dodržanie formálnej a obsahovej stránky tejto povinnosti v súlade s jej raciom... Zamestnávateľ má... iba dve možnosti: kompletne spracovaný návrh výpovede pripojí k žiadosti odborovému orgánu, alebo v takejto žiadosti návrh uvedie. Ak by stačilo oboznámiť   odborový orgán „s   textom“   výpovede,   mohol   by   nastať   spor   o to,   či   všetci rovnako počuli,   alebo či určitá pasáž znela tak alebo inak...   Sťažovateľka považuje za rozporné s namietnutými základnými právami spôsob, akým sa súdy vysporiadali s otázkou dodržania   odvolacej   lehoty   odvolania   žalovanou   stranou,   podaného   17.   7.   2007... zmeškanie lehoty na podanie opravného prostriedku postihuje rovnako každého účastníka. Preto protizákonné vyriešenie tejto otázky v prospech jedného účastníka narušuje rovnosť strán. Najvyšší súd sa s ňou vysporiadal odkazom na odvolacie konanie.»

5. K argumentácii sťažovateľky (bod 4) ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka vo   svojom   k sťažnosti   pripojenom   dovolaní   z 22.   júna   2009   nenamietala   ňou   tvrdené nezákonné vysporiadanie sa „s otázkou dodržania odvolacej lehoty odvolania žalovanou stranou,   podaného   17.   7.   2007“, ale   túto   námietku   vzniesla   až   v návrhu   podanom ústavnému súdu.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1/ Najvyšší súd SR v konaní, vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 222/2009, rozsudkom zo dňa 31. augusta 2010 porušil základné práva sťažovateľky na spravodlivý proces a súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru a 46 ods. 1/ Ústavy SR.

2/ Uvedený rozsudok sa zrušuje. 3/ Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do súdneho   spisu   okresného   súdu,   z obsahu   ktorého   zistil,   najmä   vo   vzťahu   k námietke sťažovateľky   už   uvedenej   v bode   4   („...   spôsob,   akým   sa   súdy   vysporiadali   s otázkou dodržania odvolacej lehoty odvolania žalovanou stranou...“), k svojej konštatácii uvedenej v bode 5 (nenamietanie problematiky zmeškania odvolacej lehoty v dovolaní predloženom ústavnému   súdu   ako   príloha „C“)   a k   odôvodneniu   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   222/2009   z 31.   augusta   2010),   v ktorom   sa   tento   súd zaoberal   aj „s   otázkou   včasnosti   podania   odvolania   žalovaným“,   tieto   relevantné skutočnosti:

č. l. 383-390 – písomné vyhotovenie (po doplnení dokazovania v poradí druhého) rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 73/2003-383 z 23. apríla 2007,

č. l. 392 – dopĺňací rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 73/2003-392 z 20. júna 2007, ktorým upravil výrok svojho rozsudku z 23. apríla 2007 (návrh „v prevyšujúcej časti sa zamieta“,   pozn.). Tento rozsudok   prevzal   právny zástupca   žalovanej JUDr.   M. K.   z K. 2. júla 2007. Na poštovej doručenke pripojenej k rozsudku je uvedené:

„- Neúspešný pokus o doručenie s výzvou... 21. 6. 07

- opakované doručenie... 22. 6. 07

- uloženie zásielky... 22. 6. 07

- potvrdenie príjmu... 2. 7. 2007.“Iné relevantné údaje vo vzťahu k posudzovanej problematike sa na DORUČENKE (OPAKOVANÉ DORUČENIE) nenachádzajú.

č. l. 395-402 – odvolanie žalovanej zo 16. júla 2007,

č. l. 410 – „Návrh na odmietnutie oneskoreného odvolania“ podaný sťažovateľkou 16. apríla 2008,

č. l. 411 – uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Co 259/2007 z 21. mája 2008 o vrátení veci okresnému súdu na doplnenie dokazovania o doručení prvostupňového rozhodnutia žalovanej,

č. l. 416 – oznámenie právneho zástupcu žalovanej zo 4. augusta 2008, že „v dňoch 21. 6. a 22. 6. 2007 som sa zdržiaval mimo Košíc...“,

č. l. 417 – vrátenie súdneho spisu (po doplnení) na rozhodnutie o odvolaní (doručené krajskému súdu 6. augusta 2008),

č. l. 431-434 – písomné vyhotovenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 242/2008 z 19. marca 2009,

č.   l.   437-439   –   dovolanie   sťažovateľky z 22.   júna   2009,   ktorého   znenie,   oproti písomnosti predloženej ústavnému súdu ako príloha „C“ označenej ako „Dovolanie proti rozsudku“ z 22.   júna   2009 (zrejme   ide   o pracovný   materiál,   ktorého   text   je   často upravovaný rukou písanými doplnkami; pozn.), obsahuje nový text označený ako bod IV tohto znenia:

„Vážne pochybnosti o zodpovednom prístupe odvolacieho súdu k prejednávanej veci vzbudzuje   aj   spôsob,   akým   sa   odvolací   súd   vysporiadal   s otázkou   včasnosti   podania odvolania   zo   strany   právneho   zástupcu   žalovaného.   V konaní   nebola   preukázaná nesprávnosť postupu doručovateľa ani nesprávnosť údajov na doručenke, pričom ani sám žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal dôvod, ktorý mu bránil v prevzatí či vyzdvihnutí   zásielky,   preto   odvolací   súd   bol   povinný   aplikovať   príslušné   zákonné ustanovenia a odvolanie žalovaného odmietnuť ako oneskorene podané. Pri posudzovaní tejto otázky sa zjavne nepostupovalo ani podľa ustanovenia § 120 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplýva dôkazná povinnosť pre žalovaného, keďže súd sa uspokojil iba s účelovým tvrdením žalovaného, ktoré v súdnom konaní malo len ten účinok, že ho o 1 rok zbytočne predĺžilo.“

III.

8.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 222/2009 z 31. augusta 2010. Porušenie označených práv mal spôsobiť najvyšší súd najmä nevysporiadaním sa s jej námietkami už prezentovanými v bode 4.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (tiež aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

13.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   porušenie   ňou   označených   práv predmetným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím   o   dovolaní   sťažovateľky   sp.   zn.   4   Cdo   222/2009   z 31.   augusta   2010   sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru,   že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj   z   nasledujúcich relevantných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:«Proti...   rozsudku   odvolacieho   súdu   podala   dovolanie   žalobkyňa.   Navrhla rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že, rozhodnutie odvolacieho súdu je v celom rozsahu nesprávne, nezákonné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, pretože sa súd nevysporiadal so všetkými námietkami, jeho postup nie je v odôvodnení rozsudku dostatočne vysvetlený a právne závery a skutkové zistenia sú nesprávne. Namietala, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé na základe akých dôkazov mal súd preukázané, že došlo k zrušeniu vysunutého pracoviska žalovaného a že o tomto zrušení rozhodol príslušný orgán žalovaného,   nevysporiadal sa s otázkou prerokovania výpovede odborovým orgánom, ktorý nemal k dispozícii listinu s konkrétnou výpoveďou a platnosť výpovede nesprávne posúdil podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktoré sa na danú vec nevzťahuje. Za správny nepovažoval ani spôsob, akým sa odvolací súd vysporiadal s otázkou včasnosti podania odvolania žalovaným a odôvodnenie rozsudku   nemá   náležitosti   ustanovenia   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   Vychádzajúc   z   obsahu dovolania žalobkyne potrebné bolo uzavrieť, že dôvodnosť svojho dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p., t. j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a   rozhodnutie   spočíva   na nesprávnom   právnom   posúdení   veci...   Najvyšší   súd...   ako   súd   dovolací...   preskúmal dovolaním   napadnutý   rozsudok   bez   nariadenia   pojednávania...   a   dospel   k   záveru,   že dovolanie nie je dôvodné...

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.)...

Podľa   obsahu   dovolania   žalobkyňa   namieta   predovšetkým   to,   ako   odvolací   súd hodnotil   vykonaným   dokazovaním   zistené   skutočnosti.   Spochybňuje   teda   správnosť hodnotenia dôkazov odvolacím súdom.

Ku   skutkovým   (nie   právnym)   záverom,   na   ktorých   odvolací   súd   založil   svoje hodnotiace   závery,   dospel   odvolací   súd   na   základe   vyhodnotenia   dôkazov.   Spôsobilým dovolacím   dôvodom...   ale   nie   je   nesúhlas   dovolateľa   s vyhodnotením   dôkazov   súdom (porovnaj   R   42/1993).   Neprípustnosť   takého   dôvodu   je   daná   charakterom   dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú... a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní...

Dovolací súd na tomto mieste len poznamenáva, že odvolací súd sa vysporiadal so všetkými   námietkami   uplatnenými   v   odvolaní   žalovaného,   keď   žalobkyňa   v   odvolacom konaní žiadne vady konania nenamietala a so skutkovým a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa sa stotožnila. Vysporiadal sa tiež s otázkou včasnosti podania odvolania, za ktorým účelom vrátil vec na došetrenie súdu prvého stupňa. Tieto námietky dovolateľky preto nie sú dôvodné...

V   prejednávanej   veci   bolo   z   hľadiska   skutkového   stavu   zistené,   že   žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy od 6. marca 1995 na dobu neurčitú, naposledy ako vedúca referátu sprostredkovateľsko-poradenských služieb pre pracovisko B. O. K. Žalobkyni bola daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že vysunuté pracovisko O. K., pracovisko B. bolo zrušené, v dôsledku čoho bola zrušená funkcia vedúcej referátu sprostredkovateľsko-poradenských služieb vysunutého pracoviska B.   K   rozviazaniu   pracovného   pomeru   došlo   z   dôvodov   organizačných   zmien,   ktorá skutočnosť   bola   výslovne   uvedená   vo   výpovedi   zo   7.   októbra   2002.   V   konaní   bolo preukázané, že na zasadnutí predstavenstva N. konaného 27. augusta 2002 bolo prijaté uznesenie,   ktorým   sa   zrušujú   uznesenia   č.   22/3/97   z   20.   marca  .1997   a   č. 130/12/97 z 12. decembra 2007 (zrejme 1997; pozn.), ktorými bolo schválené zriadenie vysunutých pracovísk   N.   Následne   bol   vydaný   dňa   18.   septembra   2002   Príkaz   riaditeľa   O.   K.   na zrušenie   vysunutého   pracoviska   B.   a   vysunutého   pracoviska   Č.   Odvolací   súd   správne konštatoval, že prijatie uznesenia Predstavenstva N. v B. o zrušení uznesení, ktorými boli zriadené   vysunuté   pracoviská   N.,   je   potrebné   považovať   za   písomné   rozhodnutie   o organizačnej   zmene.   Správne   tiež   konštatoval,   že   tým,   že   došlo   k zrušeniu   vysunutého pracoviska   B.,   zaniklo   aj   miesto   vedúcej   tohto   vysunutého   pracoviska,   preto   žalovaný nemohol žalobkyňu naďalej zamestnávať vo funkcii, ktorá bola dohodnutá, t. j. vo funkcii vedúcej   tohto   oddelenia.   Zrušením   tohto   miesta   sa   žalobkyňa   v dôsledku   organizačnej zmeny stala nadbytočnou, čím bola daná i príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca.

Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane   nadbytočný   vzhľadom   na   písomné   rozhodnutie   zamestnávateľa   alebo   príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť   efektívnosť   práce   alebo   o   iných   organizačných   zmenách   (§   63   ods.   1   písm.   b/ Zákonníka práce).

Zamestnávateľ   môže   dať   zamestnancovi   výpoveď,   ak   nejde   o   výpoveď   pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite zrušiť pracovný pomer, iba vtedy, ak

a/ zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b/   zamestnanec   nie   je   ochotný   prejsť   na   inú   pre   neho   vhodnú   prácu,   ktorú   mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce).

Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z. z.) a zároveň podmienkou platnosti výpovede z tohto dôvodu je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou platnosti   skončenia   pracovného   pomeru   z   uvedeného   dôvodu   je   splnenie   povinnosti vyplývajúcej pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce.

Citované   ustanovenie   §   63   ods.   2   Zákonníka   práce   stanovuje   tzv.   ponukovú povinnosť   zamestnávateľa,   ktorej   splnenie   je   hmotnoprávnou   podmienkou   platnosti výpovede   z pracovného   pomeru.   Ide   o   povinnosť   zamestnávateľa   urobiť   zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedení na inú prácu. Inou vhodnou prácou sa rozumie   práca   zodpovedajúca   zdravotnému   stavu,   schopnostiam   a   pokiaľ   možno   aj kvalifikácii zamestnanca. Jedná sa teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný   stav,   schopnosti   a   kvalifikáciu   spôsobilý   vykonávať.   Okrem   toho   výkon   tejto povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať.

V konaní   bolo   preukázané,   že   žalovaný   ponúkol   žalobkyni   (a   žalobkyňa   túto skutočnosť nepoprela) dve pracovné miesta so zachovaním všetkých doterajších mzdových nárokov, ktoré však žalobkyňa odmietla prijať. Neobstojí námietka žalobkyne, že žalovaný jej   mal ponúknuť   miesto vedúcej   referátu   O.   K.,   pretože v súlade   s § 4   ods.   1   zák.   č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe v znení platnom ku dňu dania výpovede, miesta vedúcich zamestnancov   sa   obsadzovali   na   základe   výberového   konania.   Žalobkyni   nič   nebránilo uchádzať sa o toto miesto vo výberovom konaní. Aplikácia ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka   práce   odvolacím   súdom   v preskúmavanej veci,   s prihliadnutím   na konkrétne okolnosti, bola preto správna.

Neopodstatnená   je   i   dovolacia   námietka   týkajúca   sa   nedostatku   riadneho prerokovania   výpovede   odborovým   orgánom   majúca   spočívať   v   tom,   že   odborová organizácia pri svojom prerokovaní výpovede nemala k dispozícii text výpovede.

Podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom, inak sú neplatné.

Zo zápisnice zo zasadnutia, závodného výboru ZO S. pri N. K. z 27. septembra 2002 totiž vyplýva, že riaditeľ N. K. oboznámil členov závodného výboru s textom výpovede danej žalobkyni v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, s príkazom na zrušenie vysunutého pracoviska B. a tiež s úradným záznamom zo stretnutia konaného dňa 23. septembra 2002 v súvislosti so zrušením vysunutého pracoviska, z ktorého tiež vyplývalo, že žalobkyni boli ponúknuté dve pracovné miesta (por. č. l. 52). Z uvedenej zápisnice vyplýva, že odborová organizácia   po   prerokovaní   výpovede   a   oboznámením   sa   s   predloženým   materiálom zobrala výpoveď danú žalobkyni na vedomie.

Z uvedeného vyplýva, že hmotnoprávna podmienka v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka práce bola splnená a námietku žalobkyne v tomto smere nemožno považovať za dôvodnú. Dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ dovolateľka tu poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 72/2006 z 28. septembra 2006, v danej veci bolo rozhodnutie   založené   na   inom   skutkovom   základe   a   preto   ho   nemožno   aplikovať   na prejednávanú vec.

Dovolací   súd   z vyššie   uvedených   dôvodov   dovolanie   žalobkyne   proti   rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.)...»

15.   Predmetné rozhodnutie   (jeho   odôvodnenie)   obsahuje podľa   názoru   ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

16. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je úplne odchylné od   veci   samej,   alebo aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v podanom dovolaní, zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú zo skutočností známych vo veci konajúcim súdom v čase jeho rozhodovania, najmä z argumentácie sťažovateľky a ňou v tom čase produkovaných dôkazov. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

18. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   rozhodnutím   (a   odôvodnením   rozhodnutia)   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením základného práva (práva) sťažovateľky.

20. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2011