znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 95/08-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť M. P., K.; M. C., D.; a K. A., K., zastúpených advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 806/94) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   P.,   M.   C.   a K.   A. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 806/94) p o r u š e n é   b o l o.

2.   M.   P.,   M.   C. a K.   A. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie   každej v sume   po   60 000 Sk   (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť každej sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   P.,   M.   C.   a K.   A.   trovy právneho zastúpenia v sume 27 673,30 Sk (slovom dvadsaťsedemtisícšesťstosedemdesiattri slovenských korún a tridsať halierov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. P., M. C. a K. A. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 95/08-23   z 13.   marca   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť M.   P.,   M.   C.   a K.   A.   (ďalej   len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 806/94).

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vidia   sťažovateľky   v tomto opísanom skutkovom stave:

Žalobou doručenou okresnému súdu 5. októbra 1994 sa sťažovateľky ako žalobkyne v 7., 9. a 10. rade a ďalší žalobcovia domáhali voči žalovanému T. K., aby okresný súd po prerokovaní   veci   uložil   žalovanému   odstrániť   na   vlastné   náklady   stavbu   postavenú na pozemku, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve žalobcov.

Sťažovateľky   žalobný   návrh   ďalej   odôvodnili   tým,   že   sú „spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti - pozemku a na tomto pozemku žalovaný v r. 1984 bez ich súhlasu postavil stavbu - tenisový areál.

(...) Podaním   zo   dňa   12.   02.   1997   žalobcovia   rozšírili   okruh   účastníkov   konania   na strane žalovaných o ďalšieho účastníka a to žalovaného v 2. rade Mesto K. (...) a súčasne rozšírili žalobu a navrhli, aby súd v prípade zistenia, že odstránenie stavby nie je účelné, eventuálne usporiadal pomery medzi žalobcami a vlastníkom stavby (žalovanými) tak, že zriadi časovo neobmedzené vecné   bremeno   v prospech   žalovaných,   ktorému   zodpovedá právo nerušene užívať nehnuteľnosť žalobcov a to za peňažnú náhradu vyčíslenú znaleckým posudkom.

(...) Uznesením zo dňa 27. 07. 2000 č. k. 15 C 806/94-12 súd pripustil, aby do konania na strane   žalovaných   pristúpil   ďalší   účastník   konania   Mesto   K.   tak, ako   to   žalobcovia navrhli svojim podaním zo dňa 12. 02. 1997.

(...) Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na deň 05. 10. 2000. Výzvou zo dňa 29. 07. 2003 konajúci súd vyzval žalobcov na predloženie ďalších listinných   dôkazov   preukazujúcich   vlastnícke   právo   žalobcov.   Na   túto   výzvu   reagoval právny zástupca žalobcov svojim podaním doručeným konajúcemu súdu dňa 08. 10. 2003, kde tieto listiny doložil.

(...) Ďalšie pojednávanie vo veci (druhé) súd vytýčil na deň 25. 11. 2003 Dňa   26.   11.   2003   právny   zástupca   žalobcu   doručil   súd   svoje   stanovisko.   Ďalšie pojednávanie sa konalo dňa 17. 02. 2004.

Po tomto pojednávaní účastníci konania doložili do súdneho spisu svoje písomné stanoviská k veci.

Podaním doručením Okresného súdu Košice I dňa 27. 04. 2004 právny zástupca žalobcov   navrhol   pristúpenia   ďalšie   účastníka   do   konania   na   strane   žalovaného   a   to žalovaného v 3. rade T., s. r. o. (...).

Uznesením zo dňa 12. 06. 2004 č. k. 15 C 806/1994-194 súd pripustil, aby na strane žalovaného pristúpil do konania ďalší účastník a to žalovaný v 3. rade T., s. r. o.“.

Sťažovateľky ďalej poukázali na to, že od doručenia žaloby na okresný súd uplynulo viac ako 12 rokov a do dnešného dňa nebolo vo veci rozhodnuté. Okresný súd po dobu dlhšiu ako 125 mesiacov (súhrne) vôbec nekonal a nevykonával úkony. Od podania žaloby možno zaznamenať dlhšie obdobia nečinnosti súdu, a to od podania žaloby 10. októbra 1994 do 27. júla 2000 okresný súd nekonal viac ako 3 roky, od 5. októbra 2000 do 29. júla 2003 okresný súd nekonal 33 mesiacov a od posledného úkonu 17. júna 2004 je to viac ako dva a pol roka.

Sťažovateľky doplnili svoju sťažnosť podaním z 30. mája 2007, v ktorom uviedli: „K   skutočnostiam,   ktoré   sú   uvedené   v   sťažnosti   sťažovatelia   dopĺňajú,   že sa niekoľkokrát v priebehu 12 rokov od začatia konania sťažovali predsedovi Okresného súdu Košice I na prieťahy v predmetnom súdnom konaní a to osobne, ako aj telefonicky. Pričom bolo zistené zo strany predsedu súdu, že v predmetnom konaní sú prieťahy a bola im sľúbená   náprava.   Sťažovatelia   netrvali   na   písomnom   oznámení   o   spôsobe   vybavenia sťažnosti a o prijatých opatreniach. Taktiež osobne žiadali u konajúcich sudov, aby vo veci riadne konali, no v priebehu konania došlo niekoľkokrát k zmene konajúceho sudcu, takže im bolo stále prisľúbené, že po preštudovaní veci súd ihneď plynulé začne konať.

(...) Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   teda   sťažovatelia   považovali   podanie písomnej sťažnosti predsedovi súdu za formálne podanie, neúčelné a zbytočne zaťažujúce súd konštatovať prieťahy v konaní, kde už boli v priebehu minulých rokov niekoľkokrát konštatované a kde už boli niekoľkokrát zo strany predsedu súdu konštatované prijatie opatrení na nápravu - na odstránenie v prieťahov v konaní sp. zn. 15 C 289/04.“

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili tým, že: „Sťažovatelia tak sú viac ako 12 rokov v stave právnej neistoty a to nielen pokiaľ ide o ich vlastnícke právo k predmetnej parcele, ale aj pokiaľ ide o finančnú náhradu (nájom resp.   bezdôvodné   obohatenie)   za   užívanie   ich   parcely   žalovanými,   ktorí   navyše   si   na parcele bez ich súhlasu zriadili stavbu a pozemok, ako aj túto stavbu počas celej doby súdneho   konania,   teda   viac   ako   12   rokov   bez   akejkoľvek   finančnej   náhrady   -   odplaty užívajú. Príjem za užívanie tejto parcely žalovanými, za celé obdobie by podstatne zlepšil finančnú situáciu sťažovateľov. Navyše sťažovatelia majú dôvodné pochybnosti o účinnej ochrane   ich   vlastníckeho   práva   právnym   systémom   nášho   štátu,   ktorý   neoprávnene pripravil ich právnych predchodcov o vlastnícke právo k pozemku a teraz sťažovateľov ako ich právnych nástupcov pripravuje o možnosť realizovať svoje vlastníckeho právo.“

3. Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 806/94 porušil základné právo M. P. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 806/94 porušil základné právo M. C. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 806/94 porušil základné právo K. A. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Okresnému   súdu   Košice   I   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. č. k. 15 C 806/94 konal bez zbytočných prieťahov.

5. M. P. (...) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk (slovom stopäťdesiat tisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. M. C. (...) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. K. A. (...) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

8. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 30.945,60   Sk   na   bankový   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   S.,   (...)   do 15   dni   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   okresný   súd   jeho   predseda   listom   sp.   zn.   Spr. 2364/05   z   31.   marca   2008 a právny   zástupca   sťažovateliek   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu listom z 23. apríla 2008.

4.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   (doručenom   ústavnému   súdu 9. apríla 2008) uviedol:

„M. P. spolu s ďalšími navrhovateľmi podala dňa 5. 10. 1994 na tunajšom súde žalobu proti žalovanému T., o odstránenie neoprávnenej stavby.

Súd   dňa   4.   4.   1995   vyzval   právneho   zástupcu   žalobcov   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh v sume 500,- Sk.

Dňa 19. 4. 1995 všetci žalobcovia požiadali súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Podaním zo dňa 12. 2. 1997 žalobcovia požiadali súd, aby pripustil do konania na strane žalovaného Mesto K.

Uznesením   č.   k.   15   C   806/94-11   zo   dňa   27.   7.   2000   súd   spojil   konanie sp. zn. 15 C 806/94   a 18   C   417/94   na   spoločné   konanie,   ktoré   sa   ďalej   viedlo   pod sp. zn. 15 C 806/94.

Uznesením   č.   k.   15   C   806/94-12   zo   dňa   27.   7.   2000   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného Mesto Košice.

Dňa 27. 7. 2000 súd vytýčil vo veci prvé pojednávanie na 5. 10. 2000. Uznesením   č.   k.   15   C   806/94-49   súd   vylúčil   konanie   pôvodne   vedené   pod sp. zn. 18 C 417/94 na samostatné konanie.

Na pojednávaní dňa 5. 10. 2000 súd vypočul žalobcov v 1. až 17. rade, 20., 21. a 23. rade. Pojednávanie bolo odročené na 6. 12. 2000 za účelom doplnenia dokazovania. Uznesením   č.   k.   15   C   806/94-127   zo   dňa   29.   9.   2003   súd   rozhodol   o   žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 25. 11. 2003, 17. 2. 2004 a 23. 3. 2004. Uznesením   č.   k.   15   C   806/94-194   zo   dňa   17.   6.   2004   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaných T., s. r. o.

Uznesením č. k. 15 C 289/94-150 zo dňa 11. 11. 2004 súd spojil predmetnú vec na spoločné konanie s vecou vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94.

Uznesením   č.   k.   15C   289/94-150   zo   dňa   11.   11.   2004   bolo   vo   veci   nariadené znalecké dokazovanie znalcom, Ing. M. H.

Znalec spis 15 C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. 4. 2005. Vzhľadom na náročnosť   znaleckej   úlohy   4.   7.   2005   znalec   požiadal   o   predĺženie   lehoty na vypracovanie posudku do 30. 9. 2005.

Dňa 27. 9. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dni. Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. 11. 2005. Znalec posudok doručil súdu až 2. 1. 2006.

11. 1. 2006 bol znalecký posudok a uznesenie o priznaní odmeny znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením   č.   k.   15   C   289/94-261   zo   dňa   25.   5.   2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Ľ. L., na ocenenie vecného bremena.

K znaleckému posudku žalovaní predložili písomné stanovisko, v ktorom namietajú množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   2.   3.   2007,   ktoré   bolo   odročené za účelom doplnenia dokazovania na 3. 4. 2007. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo vzhľadom na neprítomnosť predvolanej znalkyne Ing. L.

Ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 3. 5. 2007, 3. 7. 2007, 25. 1. 2008. Posledné pojednávanie zo dňa 29. 2. 2008 bolo odročené na neurčito z dôvodu vznesenia námietky   zaujatosti   právnym   zástupcom   žalovaného   v   3.   rade,   t.j.   T.,   s.   r.   o.   K.   voči vybavujúcej sudkyni.

Dňa 3. 3. 2008 bol žalovaný v 3. rade vyzvaný na zaplatenie poplatku za vznesenú námietku zaujatosti, ktorý uhradil 4. 3. 2008.

Dňa   4.   3.   2008   bol   spis   15   C   289/94   predložený   Krajskému   súdu   v   Košiciach na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti.

Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej.

V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.“

4.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   v   stanovisku   z   23. apríla 2008   (doručenom ústavnému súdu 25. apríla 2008), ktorým reagoval na vyjadrenie predsedu okresného súdu z 31. marca 2008, uviedol:

Z   chronológie   úkonov   súdu,   ktoré   boli   vo   vyjadrení   Okresného   súdu   Košice   I uvedené   je   zrejmé,   že   v   predmetnom   súdnom   konaní   došlo   k   porušeniu   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote, keď žaloba bola súdu doručená dňa 5. 10. 1994 a dodnes (viac ako 13 rokov) o nej nebolo meritórne rozhodnuté a to ani v prvostupňovom konaní. Už takého prieťahy nemôžu byť ničím odôvodnené, a už samotné súdne konanie, ktoré nebolo 13 rokov skončené je porušením základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Z vyjadrenie Okresného súdu Košice I je zrejmé, že k prieťahom v konaní došlo predovšetkým od apríla 1995 do júna 2000 - kedy súd skoro päť rokov vôbec nekonal, následne aj v ďalších rokoch tiež dochádzalo k prieťahom v konaní. Je nepochybné, že prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až po šiestich rokoch od začatia konania a znalecké dokazovanie bolo nariadené po 10 rokoch a podobne.

Máme za to, že predmetné konanie nie je po právnej stránke zložité, aj keď po vecnej stránke ho možno považovať za zložitejšie. To však nemôže byť dôvodom na nečinnosť súdu. Sťažovatelia ako účastníci konania svojim konaním nijako neprispeli k prieťahom v konaní. Máme za to, že celkovú dĺžku konania - viac ako 13 rokov nie je možné nikým a ničím zdôvodniť.“

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   na   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I.   ÚS   41/03, I. ÚS 65/04).

Zo sťažnosti a z jej doplnenia, ako aj z jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa   vzťahujúceho súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   v podstate totožný priebeh   a stav   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 15   C   289/94   (pôvodne vedeného pod sp. zn. 15 C 806/94) ako (v bode 4.1 I. časti odôvodnenia) uviedol okresný súd.   Ďalej   prihliadol   na   skutkový   stav   zistený   v konaní   pred   ústavným   súdom sp. zn. II. ÚS 112/07,   keďže   ide   o to   isté konanie   okresného   súdu   vedené   pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedené pod sp. zn. 15 C 806/94).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

1.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje   aj povahu prerokúvanej veci.

1.1   Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   nároku   sťažovateliek   na   odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne o zriadení vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do   konania   v súvislosti   s právnym   nástupníctvom   po   zomrelých   žalobcoch   možno napadnuté   konanie   považovať   po skutkovej   stránke   za   zložitejšie.   Samotnú   skutkovú zložitosť (na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 31. marca 2008 aj predseda okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

1.2   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou   by   sťažovateľky   prispeli   k zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Je   nesporné,   že v priebehu konania do konania vstúpili viacerí právni nástupcovia pôvodných žalobcov, avšak   ústavný   súd   už v súvislosti   so   zmenou   účastníkov   konania   v predchádzajúcej judikatúre uviedol, že „navrhovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov   aj pre štádium   konania,   ktoré   predchádzalo   zmene   účastníkov“ (napr. IV. ÚS 403/04,   II. ÚS 95/06).   V súvislosti   s   celkovými   prieťahmi   v konaní   ale ústavný súd do istej miery zohľadnil menenie petitu zo strany žalobcov, či rozširovanie žaloby na ďalších žalovaných.

1.3   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateliek   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd   zároveň   pri   posudzovaní   prihliadal   aj   na   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore sťažovateliek v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedené pod sp. zn. 15 C 806/94) ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   sporadické   úkony   okresného   súdu   (nariadenie pojednávania   po   6 rokoch,   rozhodnutie   o žiadosti   o oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov po 8 rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   neakceptoval   argumentáciu   okresného   súdu spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania   výsledkov   dedičských   konaní   z dôvodu úmrtí niekoľkých žalobcov a na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj zmenu zákonnej   sudkyne,   ktoré   mali   prispieť   k celkovej   dĺžke   konania.   Uvedené   skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz predstavuje viac ako trinásť rokov.

2. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne   vedenom   pod sp. zn. 15 C 806/94) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

3.   Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp.   zn.   II.   ÚS   112/07   zo   4.   septembra   2007   (m.   m.   I.   ÚS   232/05,   IV.   ÚS   187/05, II.ÚS 96/06, IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).

4.   Podľa   čl. 127 ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky v sťažnosti žiadali priznať každej primerané finančné zadosťučinenie v sume po 150 000 Sk.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 15 C 289/94   (pôvodne   vedeného   pod   sp.   zn.   15   C   806/94) a   berúc   do   úvahy konkrétne okolnosti prípadu (pozri body 1.1 až 1.3 tejto časti odôvodnenia) ústavný súd považoval priznanie sumy 60 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu); vo zvyšnej časti sťažnosti ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

5. Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateliek,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. S. v konaní pred ústavným súdom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateliek   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods.   3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   prepisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený   v roku   2008   je   3   176 Sk   a hodnota   režijného   paušálu   je   190   Sk. Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Právny zástupca sťažovateliek vykonal v roku 2007 dva právne úkony vo veci samej, a to   prevzatie   a príprava,   podanie   sťažnosti   a v roku   2008   vykonal   jeden   právny   úkon vyjadrenie k stanovisku okresného súdu. Právny zástupca sťažovateliek je platcom dane z pridanej hodnoty. Odmena právnemu zástupcovi patrí v sume: 1. prevzatie a príprava zastúpenia 3 x 2 376 Sk; 2. podanie sťažnosti ústavnému súdu 26. marca 2007 3 x 2 376 Sk; 3. vyjadrenie sťažovateľov z 23. apríla 2008 na výzvu súdu, 3 x 2 540,80 Sk, paušálna náhrada v roku 2007 6 x 178 Sk, paušálna náhrada v roku 2008 3 x 190 Sk spolu 1 638 Sk. Daň z pridanej hodnoty (19 % z tarifnej odmeny, t. j. z 21 878,40 Sk) 4 156,90 Sk. Celková suma prestavuje 27 673, 30 Sk tak, ako to je uvedené v bode 3 rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

7. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008