znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 95/07-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť S. Ž. – F., P., zastúpeného advokátom JUDr. V. Š., P., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. NM – 13 C/1223/1999 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Ž. – F.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2006 doručená sťažnosť S. Ž. – F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. NM – 13 C/1223/1999.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že: „(...) Návrhom podaným Okresnému súdu v Novom Meste nad Váhom dňa 16. 9. 1999, kde po jeho zrušení v konaní pokračuje OS v Trenčíne sa domáham zaplatenia náhrady škody 39.643,40 Sk s prísl. Prieťahmi v konaní došlo   k situácii,   že   opravu   vozidla   ktoré   mi   poškodil   odporca   som   v plnej   výške   musel uhradiť. (...)

Porušenie   mojich   práv   vidím   v nečinnosti   Okresného   súdu   v Trenčíne,   v súlade s čl. 48 odst. 2, Ústavy SR, ako aj čl. 38 odst. 2 Listiny zákl. práv a slobôd, ÚZ 23/1991 Zb., nakoľko ako občan mám právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Nečinnosťou Okresného súdu je mi spôsobovaná škoda. Vzhľadom k uvedenému sa obraciam so svojou sťažnosťou na Ústavný súd SR s tým, aby vo veci mojej sťažnosti konal, a po   preverení   oprávnenosti   mojej   sťažnosti   mi   priznal   primerané   zadosťučinenie s poukazom na čl. 46 ods. 3 ústavy, podľa ktorého má každý ktorého právo bolo porušené, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom.

Porušenie mojich práv vzniklo nečinnosťou Okresného súdu v Trenčíne (...).“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil nálezom porušenie ním označených práv okresným súdom, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci na okresnom súde zistil,   že   v predmetnej   veci   sťažovateľ   ani   jeho   právny   zástupca   nepodali   predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa ods. 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie pred ním, a to vzhľadom na situáciu, že sťažovateľ v konaní pre ústavným súdom nepreukázal podanie sťažnosti proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Do   1.   apríla   2005   platil v tomto ohľade podobný režim podľa ustanovenia § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana   v   konaní.   Sťažnosť   na   postup   súdu   môže   smerovať   proti   porušovaniu   práva   na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 64 ods. 1, 2 a 3 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, a odstránenie zistených nedostatkov. Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na   účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.   Ak   je   to   na   riadne   vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti ktorým sťažnosť smeruje,   alebo   ďalšie   osoby,   ktoré   môžu   pomôcť   pri   prešetrení   sťažnosti.   Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.

Podľa § 66 zákona o súdoch o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na   odstránenie   zistených   nedostatkov   musí   byť   sťažovateľ   upovedomený   písomne.   To neplatí, ak sťažovateľ na písomnom upovedomení netrvá alebo ak sťažovateľ zomrel, stal sa nezvestným alebo je pre trvalý pobyt v cudzine nedosiahnuteľný.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   §   62   a nasl.   zákona   o súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody ústavný súd nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov a ustanovuje   za také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť   [§ 2   ods. 2,   § 30   ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobné konzekvencie vyplývajú aj z citovaného ustanovenia § 64 a § 66 zákona o súdoch.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   len   v tom   prípade,   ak   sťažovateľ   podaním   sťažnosti   poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení za účelom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Na základe týchto zistení ústavný súd   dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods.   1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007