znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 95/05-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   P.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   N., zastúpeného konateľom Ing. M. P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Cdo 244/2004 zo 16. februára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. P., s. r. o., so sídlom N.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2005 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti M. P., s. r. o., so sídlom N. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpeného   konateľom   Ing.   M.   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 244/2004 zo 16. februára 2005 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie).

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «(...) 1) Dňa 12. 11. 2004 sťažovateľ: M. P., s. r. o., sídlo: N., Ing. M. P., konateľ, v pracovnoprávnom   spore   žalobcu:   I.   Š.,   bydlisko:   N.,   so   žalovaným   ako   sťažovateľ, o zaplatenie 13.474,- Sk, sp. zn. 13 C 64/01, podal na Okresný súd Nové Zámky dovolanie proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   17.   12.   2003,   č.   k.   13   C   64/01-213 (7 Co 203/2004-213),   ktorým   na   odvolanie   žalovaného/sťažovateľa   zo   dňa   4.   8.   2004 rozhodol   tak,   že   dovolacie   konanie   zastavil.   Žalovaný/sťažovateľ   k   dovolaniu   priložil poverenie zo dňa 12. 11. 2004, ktorým svoju zamestnankyňu Bc. É. P. poveril, aby za spoločnosť konala v predmetnom spore s tým, že toto poverenie sa vzťahuje na celé konanie o dovolaní zo dňa 12. 11. 2004. (...).

2) Dňa 24. 11. 2004 bola žalovanému/sťažovateľovi doručená výzva Okresného súdu Nové   Zámky   zo dňa   16.   11.   2004,   sp.   zn.   13 C 64/01,   ktorým   žalovaného vyzval,   aby v lehote 10 dní predloži1 súdu doklad potvrdzujúci splnenie podmienky stanovenej v § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p. (...).

3)   Dňa   16.   3.   2005   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 2. 2005, sp. zn. 13 C 64/01 (1 Cdo 244/2004), ktorým v predmetnom spore na dovolanie žalovaného/sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. 8. 2004 sp. zn. 7 Co 203/2004 rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil, a to najmä z týchto dôvodov:

a) Dosiahnutie prvého stupňa vysokoškolského vzdelania (§ 52 a § 110 ods. 1 zák. č. 131/2002   Z.   z.   o   vysokých   školách)   pre   absolventov   bakalárskeho   štúdia   nemožno považovať za právnické vzdelanie v zmysle ustanovenia § 241 ods. 1 O. s. p. Požiadavke citovaného zákonného ustanovenia zodpovedá dosiahnutie druhého stupňa vysokoškolského vzdelania   v   študijnom   odbore   právo   (§   53   a   §   110   ods.   2   zákona   č.   131/2002   Z.   z. o vysokých školách), a to predovšetkým na charakter mimoriadneho opravného prostriedku

-   dovolania   a   predpoklady   vysokoškolského   vzdelania   stanovené   pre   výkon   povolania advokáta ako zákonom určeného právneho zástupcu pre účely dovolacieho konania.

b)   Dovolací   súd  ...   dospel   k   záveru,   že   žalovaný   v   danej   veci   nepochybne   mal vedomosť o tom, akú vadu v súvislosti s podaným dovolaním prvostupňový súd vytýka a akým spôsobom túto vadu mal odstrániť. Uvedený záver si dovolací súd osvojil na základe inej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach sp. zn. 1 Cdo 237/2004, 1 Cdo 90/03). (...)

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   16.   2.   2005,   sp.   zn. 13 C 64/01 (1 Cdo 244/2004), bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) tým, že dovolanie žalobcu ako sťažovateľa odmietol, a to z týchto dôvodov:

(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky odôvodnil svoje uznesenie tým, že dosiahnutie prvého   stupňa   vysokoškolského vzdelania   (§   52 a   § 110   ods.   1   zák.   č.   131/2002 Z.   z. o vysokých školách) pre absolventov bakalárskeho štúdia nemožno považovať za právnické vzdelanie v zmysle ustanovenia § 241 ods. 1 O. s. p. Súd pritom opomenul uviesť, aký právny predpis použil, ako ho aplikoval a akou úvahou sa pritom riadil. Podľa § 241 ods. 1 O. s. p. sa vyžaduje „právnické vzdelanie“, pričom nikde nie je upresnené, že sa pod tým rozumie právnické vzdelanie druhého stupňa podľa § 53 ods.   1 zák.   č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách. Uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemá oporu   v   zákone.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   tu   konal   nie   v   medziach   zákona   a zároveň   uložil   povinnosť   na   základe   výkladu   zákona   a   nie   na   základe   zákona,   čo   je v rozpore s § 241 ods. 1 O. s. p. ako aj s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

(...)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   následne   vyslovuje   názor,   že   požiadavke citovaného zákonného ustanovenia zodpovedá dosiahnutie druhého stupňa vysokoškolského vzdelania   v   študijnom   odbore   právo   (§   53   a   §   110   ods.   2   zákona   č.   131/2002   Z.   z. o vysokých školách), a to predovšetkým na charakter mimoriadneho opravného prostriedku

- dovolania   a   predpoklady vysokoškolského   vzdelania   stanovené   pre   výkon   povolania advokáta ako zákonom určeného právneho zástupcu pre účely dovolacieho konania. Okrem vyššie uvedených vád týkajúcich sa prvého a druhého stupňa vysokoškolského vzdelania najvyšší   súd   tu   opäť   vôbec   neoznačuje   zákonné   ustanovenie,   z   ktorého   vychádzal   pri vyslovení názoru, že právnické vzdelanie zamestnanca pre účely § 241 ods. 1 O. s. p. musí mať   rovnakú   kvalitu   (obsah)   ako   právnické   vzdelanie   advokáta.   Žiadne   zákonné ustanovenie   neposkytuje   právny   podklad   na   použitie   analógie   s   právnickým   vzdelaním advokáta na stanovenie obsahu právnického vzdelania zamestnanca, ktorý v dovolacom konaní koná za účastníka. Opakujem, že v súlade s čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky povinnosti   (akou   je   v   tomto   prípade   povinnosť   na   strane   zamestnanca   dovolateľa disponovať právnickým vzdelaním určitej kvality) povinnosť možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, a nie na základe výkladu zákona akoukoľvek metódou. Aj tento názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je preto v rozpore s § 241 ods. 1 O. s. p. a čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

(...) Žiadny právny predpis neustanovuje, že pod právnickým vzdelaním pre účely § 241 ods. 1 O. s. p. sa rozumie iba právnické vzdelanie magisterského typu (vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa). Naopak, podľa § 52 zák. č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách sa pod   právnickým   vzdelaním   rozumie   aj   vzdelanie   získané   v   bakalárskom   študijnom programe, ktoré končí obhajobou záverečnej práce a štátnou záverečnou skúškou. Tento výklad je v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom uznesení z 22. marca 1995, sp. zn. 4 Cdo 27/95 (publikované v zbierke rozhodnutí pod č. 56/1995)   vyslovil,   že   pod   pojmom   právnické   vzdelanie   treba   rozumieť   vysokoškolské vzdelanie   nadobudnuté   spôsobom   upraveným   v   §   18   až   21   zákona   č.   172/1990   Zb. o vysokých školách ukončené vykonaním štátnej skúšky, prípadne obhajobou diplomovej práce (§ 19 citovaného zákona), resp. rovnaké vzdelanie podľa skorších predpisov. Niet žiadneho dôvodu, aby sa toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohlo použiť za účelom zjednocovania rozhodovacej činnosti súdov aj v prípade, keď aplikujú nový zákon č.   131/2002 Z.   z.   o vysokých školách.   Poverená zamestnankyňa dovolateľa vyššie   uvedené   kritériá   na   právnické   vzdelanie   spĺňa,   lebo   vykonala   štátnu   skúšku   a obhájila záverečnú prácu. Okrem toho podľa najvyšším súdom citovaného § 21 ods. 1 zák. č. 172/1990 Zb. vysoké školy môžu uskutočňovať obsahovo ucelenú časť vysokoškolského štúdia,   po   ukončení   ktorej vydávajú   vysvedčenie,   prípadne   priznávajú   titul   „bakalár“ (v skratke „Bc.“). Podľa znenia tohto zákonného ustanovenia sa bakalárske štúdium (dnes vykonávané podľa zák. č. 131/2002 Z. z.) výslovne považuje za právnické vzdelanie. (...)   Trojročné   bakalárske   štúdium   je   dokonca   obsahom   uznávania   kvalifikácií v rámci   Európskej   únii,   o   čom   svedčí   napr.   všeobecná   úprava   uznávania   kvalifikácie v rámci sekundárneho práva EÚ, konkrétne v smernici č. 89/48/EHS z 21. decembra 1988 o všeobecnom   systéme   uznávania   vysokoškolských   diplomov   udeľovaných   po   ukončení minimálne trojročného odborného vzdelávania a prípravy a stanovuje všeobecné kritériá pre   uznávanie   diplomov   po   skončení   aspoň   trojročného   vysokoškolského   vzdelávania v znení   neskorších   smerníc.   Na   základe   uvedeného   preto   bakalárske   štúdium   treba považovať za právnické vzdelanie pre účely § 241 ods. 1 O. s. p.

(...) Okresný súd Nové Zámky svojou výzvou zo dňa 16. 11. 2004, sp. zn. 13 C 64/01, vyzval žalovaného/sťažovateľa, aby v lehote 10 dní predložil doklad potvrdzujúci splnenie podmienky   stanovenej   v   §   241   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.   Táto   výzva   nemala   formu uznesenia, čo je v rozpore s § 43 ods. 1 O. s. p. Platí preto, že sťažovateľ nebol vyzvaný procesne relevantným spôsobom na odstránenie neúplnosti podania postupom podľa § 43 ods. 1 O. s. p. Sťažovateľ ďalej v označenej výzve nebol poučený o tom, že ak dovolanie v stanovenej lehote nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd dovolanie odmietne (§ 43 ods. 2 O. s. p.), čo je v rozpore s § 5 ods. 1 O. s. p.

(...) S poukazom na vyššie uvedené nie je prípustný názor Najvyššieho súdu o tom, že účastník   konania   aj   bez   perfektnej   výzvy   súdu   mal   z iných   konaní,   kde   je   účastníkom, vedomosť o tom, čo mu prvostupňový súd vytýka a akým spôsobom mal túto vadu odstrániť. Povinnosť súdu riadne vyzvať účastníka konania postupom podľa § 43 ods. 1 O. s. p. a poučiť ho o nepriaznivých následkoch spojených s nesplnením výzvy sa vzťahuje na každé jednotlivé   súdne   konanie.   Žiadne   zákonné   ustanovenie   nezbavuje   súd   tejto   povinnosti v prípade,   že   účastník   konania   o   povinnosti   doplniť   svoje   podanie   a   o   následkoch nedoplnenia vie z iných konaní, kde je účastníkom. Pokus o exkulpáciu prvostupňového súdu takýmto spôsobom je absolútne neprípustné a je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Priťažujúcou okolnosťou pri   tomto   nezákonnom   postupe   súdu   je   to,   že   namietaný   právny   názor   pochádza   od dovolacieho súdu – toho súdu, ktorý je povolaný chrániť zákonnosť postupu súdov nižších inštancií namiesto toho, aby všemožne vymýšľal spôsob, ako takýto nezákonný procesný postup súdu prvého stupňa ospravedlniť. Vyššie namietaný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno prirovnať školákovi, ktorý vysvetľuje svoje vysvedčenie. (...)   Podľa   čl.   1   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej   republiky   Slovenská   republika   je demokratický   a právny   štát.   K pojmovým   znakom   právneho   štátu   patrí   princíp   právnej istoty. Základným atribútom právnej istoty je istota fyzických a právnických osôb, že vo vzťahu   k nim   sa   bude   postupovať   v súlade   s Ústavou   Slovenskej   republiky   a platnými zákonmi. To znamená, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanovení   zákon.   Požiadavka   na   právnické   vzdelanie magisterského typu (druhého stupňa) v dovolacom konaní je preto v rozpore s atribútmi právneho štátu. (...)

Priznania   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   10.000,-   Sk   sa   domáham   z tohto dôvodu, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 2. 2005, sp. zn. 13 C 64/01 (1 Cdo 244/2004)

a) bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

b)   jeho   uznesenie   je   hrubým   porušením   základných   zásad   ochrany   zákonnosti a ústavnosti občianskeho súdneho konania a je pohŕdaním právom sťažovateľa na súdnu ochranu v medziach, ktoré ustanovuje zákon. (...)

Na základe uvedeného navrhujem, aby v súlade s § 49 a nasl. zák. č. 38/1993 Z. z. (...) Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti (...) vyhovel a takto rozhodol:

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   16. 2. 2005,   sp.   zn. 13 C 64/01   (1   Cdo   244/2004),   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   spravodlivú   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Sk.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 244/2004 zo 16. februára 2005.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Sťažovateľ   v podstate   namietal,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   sp.   zn. 1 Cdo 244/2004 zo 16. februára 2005: „vôbec neoznačuje zákonné ustanovenie, z ktorého vychádzal pri vyslovení názoru, že právnické vzdelanie zamestnanca pre účely § 241 ods. 1 O.   s.   p.   musí   mať   rovnakú   kvalitu   (obsah)   ako   právnické   vzdelanie   advokáta.   Žiadne zákonné   ustanovenie   neposkytuje   právny   podklad   na   použitie   analógie   s   právnickým vzdelaním   advokáta   na   stanovenie   obsahu   právnického   vzdelania   zamestnanca,   ktorý v dovolacom konaní koná za účastníka.“

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: «V zmysle   ustanovenia   §   241   ods.   1,   veta   druhá,   O.   s.   p.   musí   byť   dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo je zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Napriek tomu, že žalovaný ako dovolateľ takéhoto zástupcu potrebuje,   a že   ide   o zákonnú   podmienku   dovolacieho   konania,   ktorej   nesplnenie   bráni prejednaniu   jeho   dovolania,   nepoveril   v súdom   určenej   lehote   a ani   doposiaľ   svojím zastupovaním   žiadneho   kvalifikovaného   zástupcu.   Za   takú   nemožno   považovať zamestnankyňu žalovaného Bc. É. P., ktorú žalovaný splnomocnil na zastupovanie pre účely dovolacieho konania. Dosiahnutie prvého stupňa vysokoškolského vzdelania (§ 52 a § 110 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách) pre absolventov bakalárskeho štúdia nemožno považovať za právnické vzdelanie v zmysle ustanovenia § 241 ods. 1 O. s. p. Požiadavke   citovaného   zákonného   ustanovenia   zodpovedá   dosiahnutie   druhého   stupňa vysokoškolského   vzdelania   v študijnom   odbore   právo   (§   53   a   § 110   ods.   2   zákona č. 131/2002   Z.   z.   o vysokých   školách),   a to   predovšetkým   vzhľadom   na   charakter mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   dovolania   a predpoklady   vysokoškolského vzdelania   stanovené   pre   výkon   povolania   advokáta,   ako   zákonom   určeného   právneho zástupcu pre účely dovolacieho konania.

Dovolací súd sa v súvislosti so skúmaním zákonnej požiadavky na právne zastúpenie žalovaného   v dovolacom   konaní   zaoberal   tiež   otázkou,   či   výzva   súdu   zo   16.   11.   2004 obsahujúca   bez   ďalšieho   poukaz   na   znenie   zákona   („aby   ste   v lehote   10   dní   predložil doklad potvrdzujúci splnenie podmienky stanovenej v § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.“) spĺňala kritériá vhodného opatrenia súdu podľa § 104 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že žalovaný v danej veci nepochybne mal vedomosť o tom, akú vadu v súvislosti s podaným dovolaním prvostupňový súd vytýka a akým spôsobom túto vadu mal odstrániť. Uvedený záver   si   dovolací   súd   osvojil   na   základe   inej   rozhodovacej   činnosti   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach sp. zn. 1 Cdo 237/2004, 1 Cdo 90/03), v ktorých veciach žalovaný ako účastník konania nebol v dovolaní úspešný práve z dôvodu, že ním splnomocnená   zástupkyňa   pre   účely   dovolacieho   konania,   zamestnankyňa   Bc.   É.   P. (podobne ako v danej veci) nespĺňala kritériá zamestnanca s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.). Žalovaný ani v iných (vyššie uvedených) veciach neodstránil súdom   vytýkanú   vadu   právneho   zastupovania   v dovolacom   konaní,   resp.   zotrvával   na chybnom   názore,   že   vysokoškolské   vzdelanie   pre   absolventov   bakalárskeho   štúdia   na právnickej fakulte možno považovať za právnické vzdelanie v zmysle ustanovenia § 241 ods. 1 O. s. p.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2005