znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 95/04-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. K., bytom B. zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 91/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ing. E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B. zastúpená advokátkou JUDr. V. D. (ďalej len „advokátka“), B., podala sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 91/99   vo   veci   návrhu   na určenie   neplatnosti právneho   úkonu   a na splnenie   povinnosti   (priznania   peňažného   príspevku   do   výšky zákonom stanoveného minima).

Sťažovateľka   tvrdí,   že „...postupom   okresného   súdu...   došlo   z dôvodu   neznalosti zákona sudcami tohto súdu k zbytočným a neodôvodneným prieťahom v konaní...“.

Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   žiadala priznať   jej   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk   a náhradu   trov   jej   právneho zastúpenia.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 32 S 2/2004 (predtým sp. zn. S 8/97, 6 Nc 343/97, 15 C 91/99) zistil ústavný súd nasledovný stav veci.

Návrhom zo 16. mája 1997 sa sťažovateľka, zastúpená advokátkou, domáhala proti odporcom č. 1 Okresnému úradu Bratislava III a č. 2 Krajskému úradu Bratislava určenia neplatnosti právneho úkonu a splnenia povinnosti (priznania peňažného príspevku do výšky zákonom   stanoveného   životného   minima,   pretože   bola   osamelou   matkou   bez   trvalého príjmu).

Na výzvy okresného súdu (z 10. októbra 1997 a 28. júla 1998) doplnila sťažovateľka svoje   podanie   (21.   novembra   1997)   a upresnila   žalobný   petit   (16.   septembra   1998   – „Úprava žaloby podanej dňa 16. 5. 1997 – Žaloba o zaplatenie sumy 24 200 Sk s prísl.“ – proti odporcovi č. 1).

Okresný   súd   predvolal   25.   mája   1999   sťažovateľku   na   informatívny   výsluch stanovený na 14. jún 1999, ktorý bol na sťažovateľkinu žiadosť najprv preložený na 30. jún 1999 a následne na 6. september 1999. Na tomto informatívnom výsluchu sťažovateľka oznámila, že návrh proti odporcovi č. 2 berie späť a zároveň žiadala upresniť žalobný petit – súd určuje, že rozhodnutie odporcu č. 1 z 13. septembra 1996 o nepriznaní dávky sociálnej starostlivosti je neplatné a odporca č. 1 je povinný jej zaplatiť 24 200 Sk a trovy konania.

Okresný súd po vykonaní prípravných úkonov vytýčil pojednávanie najprv na 7. jún 2000 (vypočutí prítomní: sťažovateľka a jej právna zástupkyňa), následne na 13. september 2000, ktoré však pre zmenu rozvrhu práce a prerozdelenie agendy doterajšieho zákonného sudcu odročil na neurčito.

Na dopyt okresného súdu (28. septembra 2000), či sťažovateľka trvá na návrhu vo veci sp. zn. 15 C 91/99, keď konanie v obdobnej veci (sp. zn. 38 S 2/97 – žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporcu č. 1 v predmetnej veci) krajský súd uznesením zastavil, sťažovateľka   uviedla,   že   krajský   súd   vo   veci   nekonal   a zastavil   konanie   bez   náležite zisteného skutkového stavu, a preto podala novú žalobu (č. k. 15 C 91/99) o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu proti odporcovi č. 1.

Na   výzvu   okresného   súdu   (4.   marca   2002)   sťažovateľka   (22.   marca   2002) špecifikovala   žalovanú   sumu   a svoj   právny   návrh   odôvodnila   ustanoveniami   zákona o životnom minime, súčasne za odporcu označila „Slovenskú republiku – Okresný úrad Bratislava III.“

Okresný   súd   3. júla 2003   (po prerozdelení   agendy   z oddelenia   sudkyne B. iným sudcom) predložil súdny spis sp. zn. 15 C 91/91 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako vecne a miestne príslušnému súdu (§ 246 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Krajský   súd   22.   augusta   2003   predložil   (sp.   zn.   1   S 164/03)   predmetný   spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) s nesúhlasom s postúpením mu veci, a to z nasledovných dôvodov:

„Z   podkladov   spisu   v predmetnej   veci   vyplýva,   že   žalobkyňa   svojou   žalobou, podanou na Okresnom súde Bratislava III ešte dňa 16. 5. 1997, v jej konečnom upravenom znení,   sa   domáha   určenia   neplatnosti   právneho   úkonu   a zároveň   uloženia   povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 24 200 Sk. Uvedenú sumu žiada zaplatiť ako doplatok do životného minima jej rodiny ako osamelej matky s nezaopatreným dieťaťom za čas od júla 1995 do decembra 1996.

Právnym úkonom určenia neplatnosti ktorého sa žalobkyňa domáha, je rozhodnutie Okresného úradu Bratislava III, vo veci odboru sociálnych vecí zn. 3 Om 442/72 číslo spisu 96/00654 zo dňa 13. 9. 1996. Právna zástupkyňa v podaní na č. l. 81 v spise poukázala na skutočnosť, že o predmetnej žalobe prislúcha v zmysle § 80 O. s. p. konať a rozhodnúť Okresnému   súdu   Bratislava   III,   a to   z dôvodu   naliehavého   právneho   záujmu   vysloviť neplatnosť rozhodnutia   žalovaného.   Zdôraznila,   že   okrem   iného uvedeným   rozhodnutím došlo   aj   k porušeniu   Listiny   základných   ľudských   práv   a slobôd,   keď   žalobkyňa   bola ponechaná ako osamelá matka s nezaopatreným dieťaťom bez finančných prostriedkov.

Z predloženého spisu je ďalej zrejmé, že žalobkyňa podala žalobu na Okresnom súde Bratislava III dňa 16. 5. 1997, t. j. potom, ako bolo dňa 11. 4. 1997 zastavené konanie na Krajskom súde v Bratislave a to uznesením č. k. 38 S 2/97-9, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 5. 1997.

V uvedenom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Bratislave   na   základe   žaloby podanej   dňa   3.   1.   1997   sa   žalobkyňa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia Okresného úradu Bratislava III zn. 3 0m 442/72 číslo spisu 96/00654 zo dňa 13. 9. 1996. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že vzhľadom k tomu, že uvedené rozhodnutie žalovaného správneho   orgánu   je   rozhodnutím   správneho   orgánu   v prvom   stupni,   proti   ktorému   je prípustný opravný prostriedok, ktorý aj žalobkyňa dňa 7. 10. 1996 na správnom orgáne podala, nie je napadnuté rozhodnutie právoplatné. Z týchto dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného   v zmysle ust.   § 247 ods.   2   O.   s.   p.   nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žalobkyňa   sa   v predmetnej   veci   domáha   v zmysle ust. § 80   O.   s.   p.   z dôvodu   naliehavého   právneho   záujmu   určenia   neplatnosti   právneho úkonu, ktorým je rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, konanie o preskúmanie zákonnosti ktorého bolo horeuvedeným uznesením tunajšieho súdu právoplatne zastavené, pričom   neuniklo   pozornosti   krajského   súdu,   že   o späťvzatí   žaloby   voči   žalovanému Krajskému úradu v Bratislave (viď zápisnica z pojednávania na č. l. 74 v spise) nebolo do t. č. rozhodnuté a zároveň sa domáha uloženia povinnosti žalovanému Slovenskej republike – Okresnému úradu Bratislava III, odboru sociálnych vecí (označenie žalovaného bolo v konečnom znení upravené podaním z 21. 3. 2002 na č. l. 89 v spise) zaplatiť jej sumu 24 200 Sk.

Krajský súd v Bratislave nie je vecne príslušný na prejednanie predmetnej veci.“

NS   SR   uznesením   č.   k.   Nds   Sž   20/03-102   z 30.   novembra   2003   rozhodol,   že „nesúhlas Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci je dôvodný“, a to z nasledujúcich dôvodov:

„Postúpenie veci inému súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak tento iný súd je vecne i miestne   príslušný.   Skúmaniu   týchto   podmienok   však   musí   predchádzať   skúmanie právomoci súdu. Vec, ktorá nepatrí do právomoci, nemožno postupovať, lebo niet súdu u ktorého by bola daná vecná a miestna príslušnosť, splnené podmienky konania.

Podľa § 7 ods. 1 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj obdobných vzťahov (včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov), pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich oné orgány.“

Podľa názoru NS SR každý nárok „... musí súd skúmať samostatne z obsahu žaloby, zo skutočností, ktoré majú byť jej obsahom (§ 79 ods. 1 OSP) a pritom nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú vykonal žalobca ani výberom súdu.

V nárokoch uplatnených (určenie neplatnosti rozhodnutia žalovaného o nepriznaní opakovaného   sociálneho   príspevku   a uloženie   povinnosti   vyplatiť   sumu   24   200   Sk   ako peňažného   príspevku   za   čas   od   júna   1995   do   decembra   1996),   žalobou   podanou   na Okresnom   súde   Bratislava   III,   aj   so   zreteľom   na   úpravy,   ktoré   žalobkyňa   vykonala priebežne (bez ingerencie súdu) nemožno vidieť vec,   ktorá by patrila   („do“)   kategórie vymedzenej v citovanom ustanovení, teda do právomoci súdu.

Rozhodovanie o dávkach sociálneho zabezpečenia a v tom aj o priznaní finančných príspevkov pre občanov sociálne odkázaných, podľa zákona (zák.   č. 543/1990 Zb. zák. č. 195/1998 Z. z.) patrilo aj patrí do kompetencie orgánov verejnej správy. Takto, okrem toho,   že v žalobe žalobkyne nejde o vec tzv.   súkromnej povahy vyplýva,   (z občianskych pracovných   vzťahov)   („že“)   ide   výslovne   o vec,   o ktorej   podľa   zákona   rozhodujú   iné orgány, ako súdy.

Súdna ochrana subjektívnych práv účastníkov takýto (zrejme: „takýchto“) správnych konaní   proti   nesprávnym   rozhodnutiam   je   zabezpečená   cez   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutí súdom podľa piatej časti OSP a to za podmienok tam stanovených.

Ak   účastník   nevyužije   tento   inštitút   vôbec,   alebo   podá   žalobu   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia oneskorene, po 2 mesiacoch od doručenia rozhodnutia (§ 250 b OSP), alebo proti rozhodnutiu, ktoré nie je preskúmateľné – (§ 247 ods. 2, 3 OSP) a takým je   aj   prvostupňové   neprávoplatné   rozhodnutie   a pre   tieto   alebo   iné   vady   bolo   konanie súdom zastavené, nemá možnosť domôcť sa na súde plnenia, ktoré mu mohol podľa zákona priznať priamo len orgán verejnej správy. Ani pre prípad nevyužitia súdneho prieskumu zákonnosti   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   zákon   kompetenciu   súdu,   na   priznanie takýchto nárokov totiž nezaložil.

Preto, ak sa žalobkyňa rozhodla ignorovať rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave č. 372/96 – soc. zo dňa 20. 12. 1996 (odmietla ho prevziať 20. 1. 1997, čo sama potvrdila viď. č. l. 35) a toto rozhodnutie v lehote 2 mesiacov od 20. 1. 1997 nenapadla žalobou, nedomáhala sa jeho zrušenia ako nezákonného, niet veci, ktorú by mohol Okresný   súd Bratislava III postúpiť Krajskému súdu v Bratislave na prejednanie a rozhodnutie ako súdu vec vecne príslušnému podľa § 246 ods. 1 OSP. Pri tomto možno poznamenať, že zo žaloby podanej žalobkyňou na Okresnom súde Bratislava III dňa 16. 5. 1997 nevyplýva, že by sa domáhala   preskúmania   a zrušenia   rozhodnutia   Krajského   úradu   v Bratislave   (jeho rozhodnutie vzťahujúce sa k veci, právoplatné dňa 20. 1. 1997) ani neoznačila a napokon žalobu proti tomuto správnemu orgánu vzala aj späť (č. l. 74).

S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 104a ods. 3 OSP rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Po vrátení súdneho spisu z NS SR (19. januára 2004) okresný súd pridelil veci novú sp. zn. 32 S 2/2004.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   32   S 2/04-110   z   12.   marca   2004   konanie   zastavil (uznesenie   doručené   účastníkom   6.   a 7.   apríla   2004),   lebo „...nemohol   žalobu   vecne prejednať a musel konanie zastaviť, nakoľko predmetom žalobného návrhu bola činnosť, ktorej ochranu zákon nepriznáva, a s použitím analogickej aplikácie § 250d ods. 3 O. s. p. bola nasmerovaná proti rozhodnutiu správneho orgánu takým spôsobom, ktorý nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z tohto právneho a skutkového základu:

Predmetom   súdnej   ochrany   v civilnom   konaní   poskytovanej   jednotlivcom prostredníctvom   ústavného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   (najmä   č.   l.   46) všeobecnými   súdmi   je   zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a oprávnených   záujmov účastníkov,   ako   aj   zabezpečiť   výchovu   na   zachovávanie   zákonov,   na   čestné   plnenie povinností   a na   úctu   k právam   iných   osôb.   Súdna   ochrana   sa   vykonáva   vo   viacerých špecializovaných   civilných   agendách,   kam   sa   doručená   vec   zaraďuje   na   základe vyhodnotenia charakteru účastníkov ako aj obsahu tvrdeného práva vrátane vyhodnotenia príslušného právneho vzťahu (relevantného právneho prostredia).

Súd musí vec, v ktorej sa žalobca, pôvodne účastník správneho konania, ktoré bolo zavŕšené vydaním individuálneho správneho aktu vo veci príslušným správnym orgánom, domáha určenia neplatnosti, ako v žalobe nepresne uvádza „právneho úkonu“, zaradiť do správnej agendy, nakoľko z charakteru žalobcu a žalovaných v I. a II. rade, ako aj z ich vzájomných vzťahov opísaných žalobcom v žalobe zo dňa 16. 5. 1995, súdu jednoznačne vplýva, že jeho úlohou má byť preskúmanie oprávnenosti tvrdenia žalobcu o zákonnosti rozhodnutia žalovaných v I. a II. rade, čo je však podľa § 247 ods. 1 O. s. p. exkluzívnym predmetom správneho konania.

V prejednávanej veci, ktorej bola najskôr priradená sp.   zn. 6 Nc 343/97,   neskôr sp. zn.   15   C 91/99   a ešte   neskôr   pod sp.   zn.   32   S 2/04 sledovala   žalobkyňa vyslovenie neplatnosti právneho úkonu s odvolaním sa na ustanovenie § 80 O. s. p. a s odôvodnením naliehavého   právneho   záujmu   (č.   l.   81),   konkrétne   žiadala   určiť   neplatnosť   rozhodnutí žalovaných v I. a II. rade bez ich konkrétneho označenia číslom konania, s kumuláciou na zaviazanie   žalovaných   v I.   a II.   rade   povinnosťou   konať   určitým   spôsobom   –   zaplatiť konkretizovanú sumu ako opakovaný peňažný príspevok v sume 24 000 Sk (č. l. 12b, 19, 24, 29, 81, 89). K žalobe dňa 5. 9. 1997 na výzvu súdu doložila právna zástupkyňa žalobkyne rozhodnutie žalovaného v I. rade so zn.: 3 Om 442/72 zo dňa 13. 9. 1996 (č. l. 6). Neskôr žalobkyňa upresnila svoju žalobu v tom duchu, že žalovaným je iba žalovaný v I. rade, tzn. Okresný   úrad   Bratislava   III,   a žaloba   smeruje   proti   rozhodnutiu   zn.: 3   Om   442/92 z 13.9. 1996 (č. l. 55, 74 a 82).

Súd zo spisu zistil, že žalovaná sa dňa 19. júna 1995 obrátila na Okresný úrad Bratislava   III   so   žiadosťou   o priznanie   dávky   sociálnej   starostlivosti,   ktorá   bola menovaným   správnym   orgánom   dňa   13.   9.   1996   zamietnutá.   Na   odvolanie   žalovanej Krajský úrad v Bratislave   rozhodnutím č. 372/96 – soc. zo dňa 20. 12. 1996 uvedené prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil   a odvolanie   žalobkyne   zamietol.   Nakoľko   žalobkyňa zaslané   rozhodnutie   odmietla   prevziať,   Krajský   úrad   v Bratislave   rozhodnutie   ku   dňu odmietnutia ho postupom podľa § 24 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. správoplatnil (č. l. 23).

Ďalej súd zo spisu zistil, že žalobkyňa sa v danej veci obrátila aj na Okresný súd Bratislava   III,   ktorý   uznesením   č.   k.   6   Nc   159/96-22   zo   dňa   23.   1.   1998   na   základe späťvzatia návrhu konanie zastavil (č. l. 22), a na Krajský súd v Bratislave, ktorý uznesením č. k.   38 S 2/97-9 zo dňa 11.   4.   1997 konanie zastavil (č.   l.   24).   Nakoľko Krajský súd v Bratislave neumožnil žalobkyni podať odvolanie, riešila svoju procesnú situáciu podaním žaloby v konaní označenom ako 6 Nc 343/97.

Súd   po   zvážení   hore   uvedených   dôvodov   iba   konštatuje,   že   hoci   žaloba   svojím charakterom spadá pod správne súdnictvo, nie je možné nazerať na rozhodnutia správnych orgánov   ako   na   právne   úkony.   Teória   práva   rozhodnutia   správnych   orgánov, tzn. individuálne   správne   akty,   nezaraďuje   medzi   právne   skutočnosti,   kam   patrí   právny úkon,   ale   naopak   ide   o akty   aplikácie   práva   na   konkrétnu   situáciu   určené   konkrétnym jednotlivcom   –   adresátom.   Z uvedeného   dôvodu   nie   je   možné,   aby   súd   na   napadnuté rozhodnutie Okresného úradu Bratislava III zn.: 3 Om 442/92 z 13. 9. 1996 nazeral ako na právny úkon a následne určil s odkazom na niektoré ustanovenie Občianskeho zákonníka, že tento právny úkon je neplatný.

Čo   sa   týka   druhej   požiadavky   žalobkyne,   súd   konštatuje,   že   v ústave   zakotvené trojdelenie štátnej moci medzi zákonodarnú, vládnu a súdnu moc nie je možné porušiť na základe   žiadosti   účastníka   konania.   Súd   môže   pri   prieskume   zákonnosti   rozhodnutia správneho   orgánu   toto   napadnuté   rozhodnutie   alebo   iba   zrušiť   alebo   iba   potvrdiť. V žiadnom prípade mu z jeho kasačnej právomoci nevyplýva oprávnenie tieto rozhodnutia meniť alebo ich nanovo vydať. Takisto súd nemôže správny orgán ako nositeľa suverénnej právomoci zaviazať na vydanie určitého konkrétneho rozhodnutia.“

3. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

4. Ústavný súd prihliadajúc na vyššie citované právne závery všeobecných súdov konštatuje možnosť alternatívneho prístupu k posudzovaniu predmetnej veci, a to z dvoch východiskových pozícií. Jednak z predpokladu kvalifikovania žaloby ako požiadavky na vyslovenie   neplatnosti   „právneho   úkonu“   a uloženie   povinnosti   na   plnenie   alebo z kvalifikovania žaloby ako žiadosti na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu štátnej správy.   Pri   posúdení   oboch   alternatív   sú   však   závery   ústavného   súdu   totožné   (zjavná neopodstatnenosť sťažnosti).

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je zrejmé,   že   medzi   namietaným   postupom   všeobecného   súdu,   v tomto   prípade   okresného súdu, a označeným základným právom (na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov) nie je   žiadna   súvislosť,   ktorá   by   reálne   vytvárala   základ   na   záver   o možnom   porušení uvedeného   základného   práva.   Takúto   súvislosť   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu vytvárať procesná situácia, v ktorej sťažovateľka síce podala žalobu a okresný súd o nej vyše šesť rokov konal, hoci mu malo byť najneskôr v roku 1999 (po definitívnej úprave žaloby) známe, že konanie o nej nepatrí do okruhu problémov, ktorých riešením zákon poveril   všeobecné   súdy   (resp.   že   konanie   nie   je   možné   z dôvodu   neuplatnenia   práva v zákonom stanovenej lehote).

Uplatnenie   právnej   ochrany   na   nesprávnom   (nepríslušnom)   štátnom   orgáne,   teda dožadovanie sa odstránenia stavu právnej neistoty tam, kde to nie je možné dosiahnuť, je postupom, ktorého dôsledkom je nemožnosť porušenia označeného základného práva vo veci konajúcim nepríslušným štátnym orgánom.

Uplatnenie práva, existencia   ktorého je sporná   („vyslovenie neplatnosti   právneho úkonu“) na nepríslušnom štátnom orgáne, príp. dožadovanie sa práva po uplynutí zákonom stanovených   lehôt   („namietanie   nezákonnosti   individuálnych   administratívnych   aktov“) nemôže vyvolať právne dôsledky, ktorých nápravy sa sťažovateľka podaním sťažnosti na ústavnom súde dožadovala.

Skutočnosť, že okresný súd vo veci konal (hoc aj neprimerane dlhú dobu), nie je v posudzovanom   prípade   právne   relevantným   dôvodom   na   úspešné   domáhanie   sa vyslovenia porušenia označeného základného práva, t. j. na poskytnutie ústavnej ochrany sťažovateľke v predmetnej veci.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 144/03). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).   Ako   to   vyplýva   z rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 30. novembra 2003 (Nds Sž 20/03-102), v danom prípade tomu tak nebolo.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal. Z uvedeného dôvodu sa nezaoberal ani žiadosťou sťažovateľky o náhradu trov konania

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2004