znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 95/03

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   7. júla 2006   v   senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci   sťažností   S.,   a. s.,   R.,   S.,   a. s.,   H.,   a   N.,   a. s.,   N.,   zastúpených   advokátom JUDr. Ľ. F.,   B.,   namietajúcich   porušenie   práv   zaručených   v čl. 13,   čl. 26,   čl. 35,   čl. 46 a v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0003/2002/03 z 5. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 688/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 713/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 746/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0005/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0007/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0008/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0009/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0011/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0012/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0013/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0015/2002/03 z 28. novembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 747/2002 Z. z. z 12. decembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0020/2002/03 z 13. decembra 2002, rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0088/2002/03 z 18. decembra 2002 a rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0099/2002/03 z 18. decembra 2002 takto

r o z h o d o l :

1. Úrad   pre   reguláciu   sieťových   odvetví   rozhodnutiami   č. 0003/2002/03 z 5. novembra 2002,   č. 688/2002   Z. z.   z   26. novembra 2002,   č. 713/2002   Z. z. z 26. novembra 2002,   č. 746/2002   Z. z.   z   26. novembra 2002,   č. 0005/2002/03 z 28. novembra 2002,   č. 0007/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 0008/2002/03 z 28. novembra 2002,   č. 0009/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 0011/2002/03 z 28. novembra 2002,   č. 0012/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 0013/2002/03 z 28. novembra 2002,   č. 0015/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 747/2002 Z. z. z 12. decembra 2002,   č. 0020/2002/03   z   13. decembra 2002,   č. 0088/2002/03 z 18. decembra 2002 a č. 0099/2002/03 z 18. decembra 2002 p o r u š i l   právo S., a. s., S., a. s., a N., a. s., podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutia   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví   č. 0003/2002/03 z 5. novembra 2002,   č. 688/2002 Z. z.   z   26. novembra 2002,   č. 713/2002 Z. z. z 26. novembra 2002,   č. 746/2002 Z. z.   z   26. novembra 2002,   č. 0005/2002/03 z 28. novembra 2002,   č. 0007/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 0008/2002/03 z 28. novembra 2002,   č. 0009/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 0011/2002/03 z 28. novembra 2002,   č. 0012/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 0013/2002/03 z 28. novembra 2002,   č. 0015/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 747/2002 Z. z. z 12. decembra 2002,   č. 0020/2002/03   z   13. decembra 2002,   č. 0088/2002/03 z 18. decembra 2002 a č. 0099/2002/03 z 18. decembra 2002 z r u š u j e.

3. Úrad   pre   reguláciu   sieťových   odvetví j e   p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania   S., a. s.,   S., a. s.,   a   N., a. s.,   v   sume   146 475 Sk   (slovom stoštyridsaťšesťtisícštyristosedemdesiatpäť   slovenských   korún)   na   účet   ich   právneho zástupcu JUDr. Ľ. F., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnostiam S., a. s., S., a. s., a N., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uzneseniami sp. zn. I. ÚS 95/03, sp. zn. I. ÚS 96/03 a sp. zn. I. ÚS 97/03 – všetky zo 7. mája 2003   –   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal na ďalšie konanie sťažnosti S, a. s., R., S., a. s., H., a N., a. s., N. (ďalej len „sťažovateľky“), z 26. januára 2003   a   z   27. januára 2003   (doplnené   podaniami   zo   6. februára 2003 a zo 17. februára 2005) pre namietané porušenie ich práv zaručených v čl. 13, čl. 26, čl. 35, čl. 46 a v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Úradu pre reguláciu   sieťových   odvetví   (ďalej   len   „úrad“)   č. 0003/2002/03   z   5. novembra 2002, č. 688/2002 Z. z.   z   26. novembra 2002,   č. 713/2002   Z. z.   z   26. novembra 2002, č. 746/2002 Z. z.   z   26. novembra 2002,   č. 0005/2002/03   z   28. novembra 2002, č. 0007/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 0008/2002/03   z   28. novembra 2002, č. 0009/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 0011/2002/03   z   28. novembra 2002, č. 0012/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 0013/2002/03   z   28. novembra 2002, č. 0015/2002/03   z   28. novembra 2002,   č. 747/2002 Z. z.   z   12. decembra 2002, č. 0020/2002/03   z   13. decembra 2002,   č. 0088/2002/03   z   18. decembra 2002 a č. 0099/2002/03 z 18. decembra 2002.

Uznesením   sp.   zn.   I. ÚS 95/03   zo   6. júla 2005   boli   veci   sťažovateliek   vedené na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 95/03, sp. zn. I. ÚS 96/03 a sp. zn. I. ÚS 97/03 spojené na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 95/03.

Predmetom   konania   vo   veci   samej   je   posúdenie,   či   skutočnosť,   že   úrad   vydal namietané rozhodnutia síce v súlade s ustanovením § 12 ods. 3 zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o regulácii“), avšak pred prijatím všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého vydanie   predpokladá   ustanovenie   § 12   ods. 4   citovaného   zákona   a   ktorý   mal   upraviť podrobnosti o postupe pri regulácii cien, je v súlade s právami zaručenými v čl. 13, čl. 26, čl. 35, čl. 46 a v čl. 47 ústavy. Vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ústavy ide aj o posúdenie   toho,   či   neumožnením   preskúmania   namietaných   rozhodnutí   súdom,   ako aj tým, že na konanie, v ktorom boli namietané rozhodnutia vydané, sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, došlo k porušeniu označeného základného práva. A napokon zo strany ústavného   súdu   ide   aj   o posúdenie,   či   neuverejnením   časti   namietaných   rozhodnutí v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“) došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 26 ústavy.

Sťažovateľky uviedli, že úrad, rozhodnutia ktorého namietajú, bol zriadený zákonom o regulácii z dôvodu, že vzhľadom na to, že na trhu pôsobia niektorí monopolní výrobcovia, a teda konkurencia v tej-ktorej podnikateľskej oblasti neexistuje, bolo potrebné nahradiť absenciu konkurencie práve prostredníctvom regulačných úradov. Postavenie, pôsobnosť, predmet,   ako   aj   podmienky   štátnej   regulácie   v sieťových   odvetviach   ustanovil   zákon o regulácii. Zákon o regulácii (vtedy platný) vo svojom ustanovení § 12 ods. 3 upravuje, že rozsah   regulácie   cien   ustanovuje   úrad   rozhodnutím   o   regulácii   cien.   Rozhodnutie o regulácii   cien   sa   uverejňuje v   zbierke   zákonov.   V   ustanovení   § 12   ods. 4   citovaného zákona je ustanovené, že podrobnosti o postupe pri regulácii cien v sieťových odvetviach a pri určovaní rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.

Sťažovateľky uviedli, že z ustanovenia § 12 (vtedy platného) citovaného zákona, ako aj   z   dôvodovej   správy   vyplýva,   že   pri   určovaní   cien,   taríf   a tarifných   podmienok v sieťových   odvetviach   má   úrad   prihliadať   jednak   na   ekonomické   potreby   účastníkov vlastnej regulácie a jednak samozrejme aj na záujmy spotrebiteľa. Sťažovateľky boli teda toho názoru, že pri vydávaní rozhodnutí o regulácii cien bude úrad vychádzať z kritérií, podmienok a podrobností, ktoré budú upravené vo všeobecne záväznom právnom predpise, ktorý   vydá   úrad.   V tejto   súvislosti   sťažovateľky   uviedli,   že   zákonodarca   v príslušných ustanoveniach   zákona   o regulácii   nedelegoval   na   úrad   právomoc   vydávať   rozhodnutia o regulácii cien bezprostredne podľa vlastného uváženia, ale uložil mu povinnosť vydať všeobecne   záväzný právny   predpis,   ktorý   by   upravil   podmienky   a podrobnosti   týkajúce sa regulácie   cien.   Až   na   základe   tohto   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ako aj v súlade   s   ním   bol   úrad   oprávnený   vydávať   jednotlivé   rozhodnutia   o regulácii   cien. Keďže   sťažovateľky   sú   podnikateľmi,   ktorých   výkon   podnikateľskej   činnosti   závisí od odberu elektrickej energie a plynu vo veľkom rozsahu, práve cena plynu a elektrickej energie   je   základom   pri   stanovovaní   ich   podnikateľských   zámerov,   pri   rozhodovaní o investíciách a v neposlednom rade ovplyvňuje podnikanie ako také.

Sťažovateľky sa domnievajú, že vydaním namietaných rozhodnutí došlo zo strany úradu   k porušeniu   čl. 13   ods. 1   písm. a)   ústavy,   pretože   dané   rozhodnutia,   ktoré   neboli preskúmateľné súdom a na ktoré sa nevzťahovali predpisy o správnom konaní, boli vydané pred   vydaním   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ktorý   by   podrobne   upravil podmienky a postup pri regulácii cien. Práve nevydaním všeobecne záväzného právneho predpisu   nebol   úrad   pri   regulácii   cien   nijako   limitovaný   a pri   vydávaní   jednotlivých rozhodnutí   podľa   § 12   ods. 3   zákona   o   regulácii   konal   teda   v   rozpore   so   zákonom, presahujúc   svoje   kompetencie,   pretože   namietanými   rozhodnutiami   ukladal   povinnosti v rozpore so zákonom, a nie na základe zákona, ako to predpokladá čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

Podľa názoru sťažovateliek úrad vydaním namietaných rozhodnutí porušil aj čl. 35 ods. 1   ústavy,   pretože   podľa   ustanovenia   § 2   písm. b)   zákona   o   regulácii   sa   štátnou reguláciou v sieťových odvetviach okrem iného rozumie aj ochrana spotrebiteľa, pričom pri tejto   regulácii   musí   úrad   brať rovnaký   zreteľ   na   postavenie   regulovaných   subjektov a musí   zároveň   zohľadňovať   ekonomicky   oprávnené   náklady   a   primeraný   zisk z vykonávania   regulovanej   činnosti.   Podľa   názoru   sťažovateliek   mal   úrad   garantovať spotrebiteľom   základné   právo   podnikať,   a to   vydávaním   rozhodnutí,   ktoré   sú   v súlade so zákonom. Keďže elementárnou súčasťou podnikania je aj zisk, ktorý je priamo závislý od ceny plynu a elektrickej energie, ktorých maximálne ceny a tarify boli dané na základe rozhodnutí   vydaných   bez   predchádzajúceho   vydania   všeobecne   záväzného   právneho predpisu, podľa názoru sťažovateliek úrad tým nerešpektoval ich základné právo podnikať a ani   neposkytol   rovné   postavenie   subjektov   pri   štátnej   regulácii,   čím   zároveň   porušil aj princíp rovnosti vyjadrený v čl. 47 ústavy.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľky vidia v tom, že nevydaním   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   úrad   znemožnil   oprávneným subjektom podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na ústavnom súde. Sťažovateľky sa domnievajú, že tým, že namietané rozhodnutia úradu nebolo možné preskúmať   súdom,   ako   aj   v dôsledku   skutočnosti,   že   sa   na   ne   nevzťahovali   predpisy o správnom   konaní,   došlo   aj   k   porušeniu   čl. 46   ods. 2   ústavy,   pretože   podľa   názoru sťažovateliek sa dané rozhodnutia týkali ich základných práv a slobôd, pričom tie nemožno vylúčiť z možnosti ich preskúmania súdom.

Napokon   sťažovateľky   namietali   aj   porušenie   čl. 26   ústavy   z   dôvodu,   že   časť namietaných   rozhodnutí   úrad   nepublikoval   v zbierke   zákonov,   tak   ako   mu   to   ukladal § 12 ods. 3 zákona o regulácii, čím porušil základné právo sťažovateliek na informácie.

Sťažovateľky   žiadali,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   ich   základných   práv podľa čl. 13, čl. 26, čl. 35, čl. 46 a čl. 47 ústavy označenými rozhodnutiami úradu. Zároveň žiadali, aby ústavný súd namietané rozhodnutia zrušil.

K sťažnosti   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   22. mája 2003   vyjadril   úrad podaním zo 16. júna 2003. Uviedol, že bol zriadený zákonom o regulácii za účelom potreby zmeny štátnej regulácie v sieťových odvetviach, pretože dovtedajšia regulácia vykonávaná Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) spôsobovala deformáciu   regulovaných   cien.   Cieľom   zriadenia   úradu   boli   okrem   iného   vytváranie a podpora   prostredia   blízkeho   konkurenčnému   prostrediu,   ochrana   spotrebiteľov, zabezpečovanie spoľahlivej, hospodárnej, ako aj kvalitnej dodávky energií a podobne.

S prihliadnutím   na ustanovenie   § 12   (v   platnom   znení)   zákona   o   regulácii   úrad uviedol,   že   podľa   odseku   3   citovaného ustanovenia   rozhodnutia   o   regulácii   cien,   ktoré vydáva,   uverejňuje v   zbierke   zákonov   a   ďalšie   právoplatné rozhodnutia   v   zmysle   § 14 ods. 4 zákona o regulácii zverejňuje vo svojom publikačnom prostriedku, ktorým je domáca stránka   úradu   na   internete.   Dôvodom,   prečo   úrad   nemá   vlastný   papierový   informačný prostriedok, v ktorom by mohli byť publikované ním vydané rozhodnutia, je nedostatok finančných prostriedkov. Úrad sa však domnieva, že tým nebolo dotknuté základné právo sťažovateliek   týkajúce   sa   slobodného   prístupu   k informáciám,   pretože   verejnosť je informovaná   o tom,   že   rozhodnutia   vydané   úradom   sú   uverejňované   na   internetovej stránke, o čom svedčí aj priemerný počet 750 vstupov denne na túto stránku.

Pokiaľ   ide   o   skutočnosť,   že   úrad   mal   v   zmysle   ustanovenia   § 12   ods. 4   zákona o regulácii vydať všeobecne záväzný právny predpis,   ktorý by podrobne upravil postup a podmienky   pri   regulácii   v sieťových   odvetviach,   úrad   uviedol,   že   pripravil   návrh vyhlášky,   ktorá   túto   problematiku   riešila.   Návrh   vyhlášky   prešiel   pripomienkovým konaním,   ktoré   prebiehalo   v čase   od   19. septembra 2002   do   4. októbra 2002,   ale   bola k nemu   vznesená   zásadná   pripomienka   týkajúca   sa   toho,   že   postup   úradu   pri   regulácií v sieťových odvetviach musí byť upravený v zákone a len podrobnosti môžu byť upravené vo   vykonávacom   predpise.   Z uvedeného   dôvodu   sa   úrad   domnieval,   že   je   potrebné novelizovať zákon o regulácii.

Úrad ďalej   uviedol,   že bol   zriadený k 1. augustu 2001 a od   tohto   momentu   mal právo,   ale   zároveň   aj   povinnosť   pôsobiť   v   rámci   zákona,   a   teda   nič   mu   nebránilo, aby pripravoval tie akty, ktoré mal právo a povinnosť vydávať s účinnosťou od 1. januára 2003. Keďže pôsobnosť ministerstva financií v cenovej regulácii sieťových odvetví končila 31. decembra 2002,   úrad   pripravoval   rozhodnutia   o   spôsobe   regulácie   cien   už   pred 1. januárom 2003, aj keď si bol vedomý, že jeho kompetencie v danej oblasti nadobúdajú účinnosť   až   1. januára 2003.   Úrad   ďalej   argumentoval   tým,   že   ustanovenie   § 18   ods. 2 zákona   o regulácii   okrem   iného   ustanovilo,   že „konania   začaté   pred   1. januárom 2003 vo veciach, v ktorých úrad začne vykonávať pôsobnosť od 1. januára 2003, dokončí úrad podľa predpisov platných v čase, keď sa konanie začalo“. Podľa vyjadrenia úradu však žiadne konania vo veci vydávania „cenových rozhodnutí“ na rok 2003 ministerstvo financií nezačalo   a   vo   veci   nekonalo.   Na   základe   toho   sa   úrad   domnieval,   že   za   účelom zabezpečenia   normálneho   fungovania   hospodárstva   štátu   musel   vydať   namietané rozhodnutia ešte pred 1. januárom 2003.

K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy úrad uviedol, že podľa jeho názoru ustanovenie § 12 ods. 4 zákona o regulácii neznamená predpoklad platnosti alebo účinnosti zákonného zmocnenia úradu pre vydávanie „cenových rozhodnutí“. Skutočnosť, že úrad nevydal vyhlášku pred tým, než vydal namietané rozhodnutia, neznamená podľa názoru   úradu   porušenie   označeného   článku   ústavy.   Podľa   jeho   vyjadrenia   mu   zákon o regulácii neprikazoval vydať vyhlášku do určitého termínu a ani z tohto zákona a dokonca ani z ústavy nevyplýva za prípadné nesplnenie tejto povinnosti žiadne jeho sankcionovanie. Úrad   zároveň   dodal,   že „existencia   alebo   neexistencia   všeobecne   záväzného   právneho predpisu   podľa   § 12   ods. 4 ZRSO   nemá   vplyv   na   spôsob   výpočtu   ceny   pre regulovaný subjekt, pretože rozsah regulácie cien sa určuje podľa § 12 ods. 3 ZRSO, a nie podľa § 12 ods.   4   ZRSO“. Úrad   je   toho   názoru,   že   spôsob   výpočtu   cien   upravuje   vo   svojich rozhodnutiach uverejňovaných v zbierke zákonov, a nie na základe všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý prešiel pripomienkovým konaním.

Úrad zaujal svoje stanovisko aj k namietanému porušeniu práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, pričom v tejto súvislosti uviedol, že namietanými rozhodnutiami neporušil označené právo sťažovateliek aj z dôvodu, že vo svojich rozhodnutiach nereguluje mieru ich zisku a ani nemá povinnosť im garantovať určitú výšku zisku. Úrad uviedol, že namietanými rozhodnutiami nebránil sťažovateľkám dosiahnuť účel podnikania. Zároveň vyjadril názor, že   týmito   rozhodnutiami   ochraňuje   spotrebiteľov   pred   zneužívaním   dominantného postavenia zo strany regulovaných subjektov.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   47   ústavy   úrad   uviedol,   že „vydanie, resp. nevydanie   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   podľa   § 12   ods. 4   zákona absolútne nesúvisí a ani nemá vplyv na rovnosť postavenia subjektov pri zabezpečovaní štátnej regulácie“.

Podľa názoru úradu vzhľadom na to, že ustanovenie § 14 ods. 5 zákona o regulácii ustanovuje, že na rozhodovanie o regulácii cien sa nevzťahuje predpis o správnom konaní a že   toto   rozhodnutie   nie   je   ani   preskúmateľné   súdom,   postupoval   zákonne,   v súlade s úmyslom, aký mal zákonodarca, a teda   nemohol porušiť základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 ústavy. Úrad nesúhlasil ani s tvrdením, že nevydaním všeobecne záväzného právneho predpisu bola znemožnená alternatíva preskúmania jeho činnosti a rozhodovania, pretože podľa jeho názoru rozhodnutia o spôsobe určenia cien sú preskúmateľné ústavným súdom.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 26   ústavy   úrad   zaujal stanovisko,   že   sťažovateľky   nemôžu   oddeliť   prvú   vetu   ustanovenia   § 12   ods. 3   zákona o regulácii od druhej vety toho ustanovenia. Prvá veta hovorí, že rozsah regulácie cien ustanovuje úrad rozhodnutím o regulácii cien, a v nadväznosti na to treba chápať aj druhú vetu, ktorá hovorí, že rozhodnutia o regulácii cien sa uverejňujú v zbierke zákonov. Úrad sa domnieva, že nemohol porušiť označené základné právo sťažovateliek, pretože vydané individuálne právne akty nemá povinnosť uverejňovať v zbierke zákonov, ale ich uverejňuje na svojej internetovej stránke.

Na záver   úrad   uviedol,   že   vydaním   namietaných   rozhodnutí   nekonal   nad   rámec ústavy a ani spôsobom odporujúcim ústave, ale dôsledne rešpektoval všetky kritériá, ktoré podľa zákona o regulácii musí zohľadniť pri vydávaní rozhodnutí. Zároveň navrhol, aby ústavný súd sťažnosť v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú odmietol. Úrad týmto podaním oznámil aj skutočnosť, že nesúhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Na základe výzvy ústavného súdu z 19. júna 2003 sa k vyjadreniu úradu k sťažnosti vyjadrili   sťažovateľky   listom   zo   14. júla 2003.   V stanovisku   k vyjadreniu   úradu sťažovateľky   zotrvali   na   skutočnostiach   uvedených   v sťažnosti,   pričom   zároveň   dodali, že úrad   bol   povinný   v zmysle   zákona   o regulácii   vydať   vyhlášku.   Podľa   názoru sťažovateliek ustanovenie § 12 ods. 4 zákona o regulácii nie je koncipované ako oprávnenie, ale   ako   povinnosť.   Podľa   toho   mal   úrad   na   základe   splnomocňujúceho   ustanovenia v zákone   vydať   všeobecne   záväzný   právny   predpis,   ktorý   by   podrobne   upravil   postup a podmienky regulácie v sieťových odvetviach. Podľa názoru sťažovateliek mal úrad vydať vykonávací predpis pred tým, ako začal regulovať ceny, pretože nemožno regulovať ceny skôr,   pokiaľ   nie   sú   známe   podrobnosti   regulácie   cien.   Napokon   sťažovateľky   dodali, že existencia vyhlášky má opodstatnenie, pretože bez nej nemožno regulovať ceny v súlade so zákonom. Sťažovateľky zároveň vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   16. júla 2003   sa   k   zaujatému   stanovisku sťažovateliek   vyjadril   úrad   listom   z   19. septembra 2003,   v   ktorom   uviedol,   že   trvá na svojich   predchádzajúcich   tvrdeniach   obsiahnutých   v podaní   zo 16. júna 2003,   a preto sťažnosť sťažovateliek považuje za neopodstatnenú.

Listom z 3. februára 2005 reagoval úrad na list ústavného súdu z 24. januára 2005, ktorým ústavný súd žiadal oznámiť, či do platnosti alebo účinnosti namietaných rozhodnutí boli zo strany úradu vykonané nejaké zásahy. Na základe toho úrad oznámil, že niektoré z namietaných rozhodnutí boli zrušené výnosom úradu č. 1/2003 z 30. júla 2003, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupe pre regulácii cien v elektroenergetike a pri určovaní rozsahu   ekonomicky   oprávnených   nákladov   a   primeraného   zisku   (ďalej   len   „výnos č. 1/2003“). Úrad oznámil, že ďalšie z namietaných rozhodnutí boli zrušené jednotlivými rozhodnutiami úradu vydanými 27. októbra 2003, účinnými do 31. decembra 2003 a jedno z rozhodnutí vydané úradom 18. decembra 2002 bolo účinné do 30. júna 2003.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   9. februára 2005   sa   sťažovateľky prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadrili   k oznámeniu   úradu,   a   to   listom zo 17. februára 2005.   Sťažovateľky   uviedli,   že   26. októbra 2004   prijala   Národná rada Slovenskej   republiky   zákon   č. 658/2004 Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 276/2001 Z. z.   o   regulácii   v   sieťových   odvetviach   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela“). Podľa názoru sťažovateliek táto novela,   ktorá   nadobudla   účinnosť   1. januára 2005,   poukázala   na   opodstatnenosť   ich sťažnosti,   pretože odstraňuje stav, ktorý   úradu   umožnil konať svojvoľne a protiústavne, a spresnila legislatívny rámec postupu úradu pri regulácii v sieťových odvetviach. Podľa vyjadrenia   sťažovateliek   prijatie   novely   nemôže   mať   vplyv   na   ich   nároky   týkajúce sa vyslovenia porušenia označených základných práv namietanými rozhodnutiami úradu, a preto zotrvali na skutočnostiach uvedených v sťažnosti, ako aj v jej doplneniach.

Dňa 6. júla 2005 ústavný súd   spojil   sťažnosti   sťažovateliek na spoločné   konanie, ktoré je na ústavnom súde ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 95/03. Keďže ide o podobné konanie ako vo veci sp. zn. III. ÚS 156/03, vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateliek k spojeniu   vecí   vedených   pod   sp. zn.   III. ÚS 156/03   a   k   odlišnému   stanovisku   sudcu ústavného súdu Juraja Babjaka k uzneseniu zo 6. júla 2005 možno aplikovať aj v danom prípade.   V liste   zo   4. novembra 2005   právny   zástupca   sťažovateliek   uviedol, že s argumentáciou   obsiahnutou   v odlišnom   stanovisku   nemožno   principiálne   súhlasiť. V odlišnom   stanovisku   sú   citované   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorými   ústavný   súd konanie   zastavil   z dôvodu,   že   napadnuté   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   boli medzičasom   zrušené v konaní o mimoriadnom dovolaní. Podľa názoru sťažovateliek však citované rozhodnutia ústavného súdu nemožno aplikovať ako argument pre zastavenie konania, lebo v daných prípadoch išlo o iné právne dôvody svedčiace v prospech zastavenia konania. V spomínaných prípadoch najvyšší súd konštatoval   nezákonnosť   rozhodnutia,   k zjednaniu   nápravy   došlo   v konaní   pred všeobecným   súdom,   a teda   podľa   vyjadrenia   sťažovateliek   k odmietnutiu   spravodlivosti nedošlo. V tejto súvislosti sťažovateľky argumentovali tým, že v ich veci nikto iný ako ústavný   súd   nemôže   poskytnúť   ochranu   nimi   označených   základných   práv,   ktorých porušenie namietajú, a preto zotrvali na skutočnostiach uvedených v sťažnosti, ako aj v jej doplneniach.

Dňa   18. januára 2006   na   verejnom   ústnom   pojednávaní   právny   zástupca sťažovateliek   predniesol   svoj   návrh v zmysle doterajších   písomných   podaní   a zdôraznil, že preskúmavané rozhodnutia „sú vydané v rozpore s čl. 13 ústavy celkom jednoznačne a o tom   nemôžu   byť   absolútne   žiadne   pochybnosti.   Otázka   je,   či   náš   právny   poriadok v súčasnom období pozná riešenie situácie, ktorá vlastne plynutím času znamená určitým spôsobom obsolentnosť prijatých rozhodnutí, a teda aké z toho plynú konzekvencie. Musím povedať,   že   porušovateľ   neprednáša   nič   nové,   pretože   k tejto   otázke   sme   sa   my   už vyjadrovali 6. 7. 2005 v našom vyjadrení, ktoré bolo písomne zaslané. Samozrejme v tejto súvislosti   je   možné   položiť   si   viacero   otázok.   Boli   tieto   rozhodnutia   zrušené   platne? Je možné zrušiť rozhodnutia, ktoré boli nezákonne vydané a boli vydané ako individuálne právne akty a potom boli rušené všeobecne záväznými predpismi? Pretože keby sme išli po jednotlivých rozhodnutiach, tak naraz zistíme, že neskoršie vydané všeobecne záväzné predpisy tieto rozhodnutia akoby rušili. To je tá prvá otázka, ktorá je podľa mojej mienky veľmi zložitá na odpoveď aj pre teóriu a je to vzácna príležitosť aj pre senát sa s touto otázkou vysporiadať.

Druhá otázka je, či môžu byť zrušené takéto rozhodnutia výnosom (ktoré už boli jednoznačne   charakterizované   ako   nie   všeobecne   záväzný   predpis   a neskorší   všeobecne záväzný predpis ich ruší), je teda možné zasiahnuť všeobecne záväzným predpisom takej sily, ako je výnos, do rozhodnutí, ktoré boli takto vydané?

Ďalšia   otázka   je,   či   išlo   v skutočnosti   o   autoremedúru?   Zákon   č. 276/2001 Z. z. nič také   nepozná,   nič   výslovne   neupravuje,   že   úrad   to   môže   napraviť.   Samozrejme, ak pripustíme   to,   že   neskoršie   rozhodnutie   môže   zrušiť   predchádzajúce,   tak   potom by to malo   byť   rozhodnutie   toho   istého   rangu,   rozhodnutie   tej   istej   právnej   sily, čo sa v danom prípade vo väčšine tých rozhodnutí nestalo. Otázka je, ak tieto rozhodnutia sa stali obsolentnými neskoršie, nevyvolali porušenie v tom čase a netreba ho konštatovať? Myslím,   že   odpoveď   na túto   otázku   je   podstatná,   pretože   tie rozhodnutia   viac   ako   rok jednoducho tu stabilizovali neprávny stav, ktorý mal priamu súvislosť na základné práva a slobody,   ktoré   mohli   sťažovatelia   v praktickom   živote   potom   uplatňovať.   A v tom je problém. Totižto, ak aj povieme, že napádané rozhodnutia sa nepoužívajú alebo sa stali obsolentnými, to neznamená, že boli zrušené platne, a to neznamená, že nemali dôsledok v čase, keď bola sťažnosť podaná, a že tie dôsledky sa neprejavovali aj následne. Totižto tá súvislosť medzi vydanými rozhodnutiami neskoršie a tými, ktoré boli vydané v rozpore so zákonom,   a teda následne aj s príslušnými článkami ústavy,   je zrejmá,   pretože nové rozhodnutia boli prijímané nadväzne na stav, ktorý stabilizovali tie pôvodné rozhodnutia. Čiže, som tej mienky, že by sme sa mali v tomto prípade riadiť určitými zásadami, ktoré sú typické pre rozhodovanie pred ústavným súdom, a mám na mysli predovšetkým zásadu efektívnosti dohľadu nad zákonnosťou výkonu štátnej správy, ktorá v tomto prípade podľa mojej mienky je namieste. V stanovisku sme uviedli, že aj keď platí tu podporne Občiansky súdny poriadok, predsa len ide o konanie, ktoré je špecifické, a musím to povedať, aj keď sa to možno   práve   v tejto   chvíli   nehodí,   ale   je   to   konanie,   ktoré   je   svojím   spôsobom aj priekopnícke,   pretože   sa   dotýka   otázok,   ktoré   jednoducho   sú   citlivé,   nie   sú   detailne upravené.

Skúsenosti z ostatných krajín poukazujú na to, že existuje aj cesta, ktorá by mohla znamenať,   že   náš   petit   je   v poriadku,   a v tejto   súvislosti   citujem   nález   Ústavného   súdu Českej republiky, ktorý mal podobný problém pri vysporiadavaní sa s podobnou otázkou. Teraz   citujem,   budem   hovoriť   po   slovensky,   aj   keď   citát   sme   uviedli   v češtine:   Keďže po procesnej stránke ani Občiansky súdny poriadok neumožňuje súdu vyhlásiť konkrétne rozhodnutie   za   nejaký   paakt   alebo   nulitné   rozhodnutie,   jednoducho   tá   súdna   prax sa ustálila na tom, že z dôvodov účelnosti a efektivity aj takéto rozhodnutia sa neskoršie rušia. Chcem ešte pripomenúť jednu podstatnú vec, ak sa teda dovolávate prekážky, ktorá je neodstrániteľná, že vo všetkých tých prípadoch, kde už ústavný súd judikoval podobne, existovala   možnosť   zjednania   nápravy.   Či   už   to   bolo   prostredníctvom   sťažnosti pre porušenie   zákona   alebo   to   bolo   prostredníctvom   obnovy   konania,   alebo   to   bolo prostredníctvom dovolania, jednoducho vždy buď všeobecný súd, alebo iný orgán nadaný právomocou   zjednať   nápravu   ju   zjednať   mohol.   V tomto   prípade   žiadny   taký   orgán neexistuje, preto sme sa so všetkou úctou obrátili na ústavný súd s prosbou, aby jednoducho v týchto prípadoch poskytol ochranu.   Domnievam sa,   že keďže v tomto prípade nik iný nemôže poskytnúť ochranu a nemôže v takejto otázke rozhodnúť, je namieste, aby sa aj tá druhá časť nášho petitu aplikovala a nielen na to jedno rozhodnutie. Domnievam sa, že inak by sme mohli naozaj ten princíp alebo záujem na efektívnosti dohliadať nad zákonnosťou výkonu štátnej správy a štátnej moci všeobecne ignorovať a mohlo by dôjsť k tomu, že síce boli vydané rozhodnutia, ktoré sú v rozpore so zákonom, ktoré porušujú základné práva a slobody, ale plynutím času jednoducho akoby sme fakt ich dôsledkov nerešpektovali. Tak toľko snáď k tejto otázke, ktorá mi bola položená v súvislosti aj s reakciou na tú prvú časť vystúpenia. Nejde o nič nové. Myslím si, že je to problém, ktorý by snáď neskoršie mohla nejakým   spôsobom   vyriešiť   aj   sama   legislatíva,   najmä   tým,   že   by   ústavnému   súdu jednoznačne ustanovila právo alebo povinnosť určitým spôsobom postupovať. V tejto chvíli navrhujeme,   aby   sa   takéto   nezákonné   rozhodnutia   práve   z dôvodu   efektivity   a účelnosti zrušili.

Výklad   § 12   ods. 4   nie   je   jednoznačný.   No   myslím   si,   že   výklad   § 12   ods. 4 jednoznačný je. Ja už som v úvode citoval stanovisko pléna ústavného súdu ešte z roku 2003, ktoré celkom jednoznačne predznačuje, aký je názor na túto otázku, a chcem ešte podoprieť   tieto   svoje   argumenty,   a to   konkrétne   citovaním   § 12   zákona   o regulácii v sieťových   odvetviach,   ktorý   znel:   Podrobnosti   postupu   pri   regulácii   cien   v sieťových odvetviach a pri určovaní rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku podľa odseku 2 ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad. Po takomto príkaze zákonodarcu nemôže existovať žiadna pochybnosť. Ten postup bol zrozumiteľný a jasný   a nemohla   obstáť   ani   argumentácia   už   skôr   vyjadrená   v predchádzajúcich stanoviskách úradu, ktorá predznačovala, že keďže toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až 1. 1. 2003,   rozhodnutia   boli   vydané   v roku 2002,   že   by   mohlo   dôjsť   k   nejakému omeškaniu a snáď k problémom v ekonomickej oblasti. Toto nemôže obstáť i s ohľadom na predchádzajúcu   činnosť   predchádzajúcej   vlády,   ktorá   niekoľkokrát   upravila   ceny elektrickej energie či ceny plynu, čo sme teda aj s konkrétnymi dátami doložili do spisu. Čiže takáto argumentácia neobstojí. Naviac úrad konal retroaktívne, jednoducho vydával rozhodnutia ešte v januári, koncom januára (opäť sú všetky uvedené v spisovom materiáli), ktoré   nadobudli   účinnosť   1. 1.,   teda   sám   úrad   sa   správal   podľa   ustanovenia   § 12. Len pripomínam,   že   podľa   § 12   celkom   jednoznačne   je   Úrad   pre   reguláciu   sieťových odvetví povinný vydať všeobecne záväzný predpis, konkrétne to vyplýva z § 12 ods. 4 in fine, kde slovami, že všeobecne záväzný predpis vydá úrad, sa dáva dosť jasný príkaz, že taký predpis mal byť vydaný. Citované ustanovenie nemá alternatívu, nie je koncipované ako oprávnenie úradu, ale ako povinnosť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví túto povinnosť si splniť“.

Sudca Juraj Babjak položil otázku: „Predmetom tohto konania sú určité rozhodnutia úradu   o regulácii,   ktoré   mali   dopad   na   podnikateľskú   činnosť   sťažovateliek,   ako   tvrdí právny zástupca. Tieto rozhodnutia mali účinnosť stanovenú určitú dobu. Až na jedno, tieto rozhodnutia   boli   rušené   ďalšími   rozhodnutiami   a potom   už   boli   stanovené   podmienky v týchto ďalších rozhodnutiach. Opýtal by som sa pána právneho zástupcu, či tieto ďalšie rozhodnutia   boli   podľa   jeho   názoru,   podľa   názoru   sťažovateliek   správne   po formálnej a obsahovej stránke alebo nie a či hľadali sťažovateľky nejakú právnu ochranu proti tým novým rozhodnutiam.“

Právny   zástupca   sťažovateliek   odpovedal: „Ak   som   dobre   porozumel   otázke,   tak majú sa na mysli rozhodnutia, ktoré boli vydávané v priebehu roku 2003 a 2004. Teda tie neskoršie rozhodnutia, teda tie, ktoré neboli napadnuté. Musím povedať, že v roku 2002 a začiatkom roku 2003 – v roku 2002 § 12 ods. 4 nebol účinný a boli vydávané rozhodnutia a v roku 2003, v začiatku roku, bolo vydaných asi 20 rozhodnutí (teraz to číslo nemusí byť presné), ktoré boli prijaté retroaktívne. Všetky tieto rozhodnutia boli vydané bez toho, aby existoval všeobecne záväzný právny predpis. Neskoršie prijaté rozhodnutia rovnako nemali základ v prijatí všeobecne záväzného predpisu, až potom, teraz si nepamätám, od ktorého dátumu sa dá povedať, že tieto rozhodnutia už splnili kritériá, ktoré predpokladal zákon. Odpoveď   na   tú   otázku,   či   sme   žalovali   aj   tie   ďalšie   rozhodnutia,   je   nie,   pretože   sme očakávali jednoducho postup v tomto konaní a na základe neho sme predpokladali, že dôjde k vyjadreniu ústavného súdu na zákonnosť doterajšieho postupu úradu.“

Na záver verejného ústneho pojednávania právny zástupca sťažovateliek predniesol návrh   petitu   rozhodnutia   a uviedol: „Záverečná   reč   má   vždy   svoju   dilemu,   a to predovšetkým   čo   do   dĺžky   a čo   do   argumentácie.   Chcem   byť   v tomto   prípade   stručný, pretože predpokladám, že za takmer tri roky samotného konania výmeny stanovísk sme vyjadrili všetky podstatné názory a argumentáciu súvisiacu s rozhodovaním ústavného súdu v týchto otázkach. My sme hlboko presvedčení, že každým rozhodnutím, ktoré bolo vydané v rozpore   so   zákonom   a ktoré   bolo   aj   nami   napadnuté,   bolo   porušené   základné   právo. To podrobné zdôvodnenie sa opiera o strany 5 – 7 samotnej sťažnosti a následne písomných vyjadrení.   Ak   by   došlo   k tomu,   že   štátny   orgán   môže   vydávať   rozhodnutia,   v ktorých stanovuje práva a povinnosti bez toho, aby existoval zákonný podklad, ak by bolo možné jednoducho, že štát bude konať bezbreho, bez právnej regulácie, tak potom čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky by nemal žiadnu relevanciu a myslím si, že toto nemôžeme nikdy pripustiť. To isté platí, pokiaľ ide o samotný predpis. Ak hovoríme o čl. 26 a zákon hovorí, že všetky rozhodnutia úradu majú byť zverejnené v zbierke zákonov, a časť z nich nie je, tak je to evidentné porušenie tohto článku. Ak hovoríme o tom, že čl. 35 garantuje právo   slobodne   podnikať,   a   štát   zasiahne   do   niektorých   podnikateľských   štruktúr nezákonnými   rozhodnutiami   tak   ďaleko,   že   im   znemožní   alebo   podstatným   spôsobom obmedzí   slobodu   voľného   podnikania,   nemožno   hovoriť   o   tom,   že   nedošlo   k   porušeniu základného   práva.   A   mohol   by   som   takto   pokračovať.   Vážený   pán   predseda,   vážení sudcovia ústavného súdu, náš návrh je obsiahnutý v petite a my na ňom plne zotrvávame. Navrhujeme, aby bolo konštatované, že týmito rozhodnutiami boli porušené základné práva a slobody,   teda   právo   porušené   bolo   v článkoch,   ktoré   sú   uvedené   v petite,   a   súčasne žiadame,   aby   v záujme   efektivity   sa   ústavný   súd   vyjadril   aj   k   ich   platnosti,   a   to   tak, že ich zruší. Myslím si, že je to legitímne stanovisko, ktorého sa dožadujeme.“

Na tomto pojednávaní Mgr. K. K. predložila splnomocnenie na zastupovanie úradu, ako aj písomné vyjadrenie vo veci, ktoré ústne zdôvodnila. Vo vyjadrení zo 16. januára 2006 sa uvádza:

«I. Odvolávajúc   sa   na   predchádzajúce   stanoviská   Úradu   v   predmetných   konaniach nie je účelom tohto vyjadrenia opätovné uvádzanie argumentov, ktoré už boli Ústavnému súdu v predmetných stanoviskách prezentované a na ktoré v plnom rozsahu odkazujeme. Podľa nášho názoru predovšetkým existuje neodstrániteľná prekážka konania sp. zn. I. ÚS 95/03 a neexistuje právny dôvod na vyhovenie sťažnosti sťažovateľov, a toto tvrdenie odôvodňujeme nasledovnými skutočnosťami:

V zmysle ustanovenia § 49 Zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „Zákon o Ústavnom súde“) sťažnosť môže podať právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   sa   porušili   jej   základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V zmysle ustanovenia § 50 Zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí   musí   obsahovať   aj označenie   právoplatného   rozhodnutia,   ktorým   sa porušili základné práva a slobody.

V zmysle ustanovenia § 31a Zákona o Ústavnom súde, ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pre Ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle ustanovenia § 103 Občianskeho súdneho poriadku kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Jednou z podmienok konania je aj právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým mali byť porušené základné práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby. V zmysle ustanovenia   § 31a   Zákona o   Ústavnom   súde   v   spojení   s   § 103   Občianskeho súdneho   poriadku   Ústavný   súd   v   priebehu   konania   skúma   aj   existenciu   napadnutého právoplatného   rozhodnutia.   Ak   v   priebehu   konania   dôjde   k   právnemu   zániku   takéhoto rozhodnutia, ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Existencia právoplatného rozhodnutia je takouto podmienkou konania o sťažnosti podľa   ustanovenia § 49 a nasl.   Zákona o Ústavnom súde.   V   predmetných sťažnostiach napadnuté rozhodnutia však boli Úradom zrušené v októbri 2003. Táto skutočnosť vyplýva aj z listu Úradu č. 304/URSO/2005 zo dňa 3. 2. 2005 vo veci vednej na Ústavnom súde sp. zn. III. ÚS 156/03.

Napadnuté rozhodnutie č. 747/2002 Z. z. bolo zrušené výnosom č. 1/2003 Z. z. s účinnosťou od 3. 10. 2003

rozhodnutie č. 746/2002 Z. z. bolo zrušené výnosom č. 1/2003 Z. z. s účinnosťou od 3. 10. 2003

rozhodnutie č. 713/2002 Z. z. bolo zrušené výnosom č. 1/2003 Z. z. s účinnosťou od 3. 10. 2003

rozhodnutie č. 688/2002 Z. z. bolo zrušené výnosom č. 1/2003 Z. z. s účinnosťou od 3. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0012/2002/03   z   28.   11.   2002   bolo   zrušené   rozhodnutím   č. 478/2003/03 z 27. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0011/2002/03   z   28.   11.   2002   bolo zrušené   rozhodnutím   č. 479/2003/03 z 27. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0015/2002/03   z   28.   11.   2002   bolo zrušené   rozhodnutím   č. 486/2003/03 z 27. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0008/2002/03   z   28.   11.   2002   bolo   zrušené   rozhodnutím   č. 487/2003/03 z 27. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0007/2002/03   z 28.   11.   2002   bolo   zrušené rozhodnutím č. 480/2003/03 z 27. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0009/2002/03   z   28.   11.   2002   bolo   zrušené   rozhodnutím   č. 481/2003/03 z 27. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0013/2002/03   z   28.   11.   2002   bolo   zrušené   rozhodnutím č. 482/2003/03 z 27. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0003/2002/03   z   05.   11.   2002   bolo   zrušené   rozhodnutím   č. 489/2003/03 z 27. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0020/2002/03   z   13.   12.   2002   bolo   zrušené   rozhodnutím   č. 489/2003/03 z 27. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0088/2002/03   z   18.   12.   2002   bolo   zrušené   rozhodnutím   č. 489/2003/03 z 27. 10. 2003

rozhodnutie   č.   0005/2002/03   z   28.   11.   2002   bolo   zrušené   rozhodnutím   č. 488/2003/03 z 27. 10. 2003.

Všetky rozhodnutia vydané dňa 27. 10. 2003 boli účinné do 31. 12. 2003. Rozhodnutie č. 0099/2002/03 z 18. 12. 2002 bolo účinné do 30. 6. 2003. V   zmysle   ustanovenia   § 104   ods. 1   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Napadnuté rozhodnutia Úradu boli zrušené v októbri 2003, teda po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Zrušením tieto napadnuté rozhodnutia prestali právne existovať, keďže stratili platnosť aj účinnosť. Rozhodnutie č. 0099/2002/03 z 18. 12. 2002 stratilo účinnosť dňa 30. 6. 2003.

Tieto skutočnosti založili po začatí konania neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý vedie v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení k zastaveniu konania. Ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 92/02 vyslovil, že ak Ústavný súd po predbežnom prerokovaní dodatočne zistí nesplnenie neodstrániteľnej podmienky konania pred súdom, konanie o sťažnosti zastaví podľa § 104 ods. 1 prvej vety OSP. Podobne vo veci sp. zn. III. ÚS 202/02 z 26. 11. 2003 bolo zastavené konanie Ústavného súdu preto, lebo   napadnutý   rozsudok   Najvyššieho   súdu   bol   medzičasom   zrušený   v   konaní o mimoriadnom dovolaní. Vo veci sp. zn. III. ÚS 302/04 Ústavný súd sťažnosť odmietol pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci, lebo medzičasom bol napadnutý rozsudok zrušený v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona.

Pre úplnosť si dovoľujeme poukázať na ustanovenie § 25 ods. 2 Zákona o Ústavnom súde, podľa ktorého Ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť návrh, ktorý je podaný oneskorene alebo je zjavne neopodstatnený.

Napádané rozhodnutie č. 003/2002/03 z 5. 11. 2002 bolo doručené a právoplatné dňa 7. 11. 2002 a sťažnosť bola doručená Ústavnému súdu dňa 30. 1. 2003.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Zákona o Ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   predmetná   sťažnosť   teda   bola doručená Ústavnému súdu oneskorene, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti.

II. V zmysle ustanovenia § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Rovnaký názor odôvodňuje aj judikatúra Ústavného súdu, ktorý vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 126/93 z 29. 11. 1994 konštatuje:

„Aj v konaní pred Ústavným súdom platí, že pre rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ak teda v čase vyhlasovania rozhodnutia ústavného súdu zanikli dôvody, ktoré viedli k prijatiu podnetu fyzickej osoby podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy, takému podnetu nemožno vyhovieť.“

Tejto argumentácii svedčí aj ustanovenie § 56 ods. 2 Zákona o Ústavnom súde, podľa ktorého ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, Ústavný súd takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší. V nadväznosti na toto ustanovenie podľa § 56 ods. 6 ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie vo veci, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť.   Napadnuté   rozhodnutie   stratí   svoju   platnosť   momentom   vyhlásenia   nálezu Ústavného súdu a jeho zrušenie nepôsobí retroaktívne.

Sťažovatelia sa domáhajú vo svojich sťažnostiach vyslovenia nálezu Ústavného súdu, že   Úrad   vydaním   napadnutých   rozhodnutí   porušil   ich   práva   podľa   vyššie   uvedených článkov Ústavy a zároveň zrušenia napadnutých rozhodnutí.

Takýto   postup   by   však   nebolo   možné   v   danom   prípade   aplikovať,   nakoľko rozhodnutia, zrušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú, v čase vyhlásenia rozhodnutia neexistujú.

Pokračovanie v konaní o predmetných sťažnostiach by bolo podľa nášho názoru v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany pred porušovaním ústavnosti Ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu navrhujeme konanie vo veci sp. zn. I. ÚS 95/03 (uznesením č. k. I.   ÚS   95/03-80   zo   dňa   6. 7. 2005   spojené   na   spoločné   konanie   veci   pod   sp.   zn. I. ÚS 95/03, sp. zn. I. ÚS 96/03 a sp. zn. I. ÚS 97/03) sťažovateľov S., a. s., S., a. s. H. a N., a. s.,   N.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Ľ.   F.,   v   ktorých   namietali   porušenie   ich základných práv zaručených v čl. 13, čl. 26, čl. 35, čl. 46 a v čl. 47 Ústavy napadnutými rozhodnutiami Úradu zastaviť.

III. Okrem vyššie uvedených dôvodov na zastavenie konania dovoľujeme si v ďalšom vyjadriť naše presvedčenie, že predmetné sťažnosti nie sú právne opodstatnené.

Máme za to, že napadnuté rozhodnutia nemajú povahu rozhodnutia podľa čl. 127 Ústavy nakoľko sa nimi nerozhoduje o základnom práve alebo slobode sťažovateľov. Preto ústavnú sťažnosť proti takémuto rozhodnutiu treba považovať za zjavne neopodstatnenú pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   a   neexistujúcim   základným   právom, ktorého   porušenie   bolo   namietané   (uznesenie   Ústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS 3/1999 z 13. 1. 1999).

(...) V kontexte uvedeného máme za to, že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi sťažovateľmi   tvrdeným   porušením   základných   práv   a   slobôd   a   napadnutými rozhodnutiami, a rovnako sa nejedná v predmetnej veci o rozhodnutia, obsahom ktorých sú základné práva a slobody sťažovateľov.

Dovoľujeme si vyjadriť naše presvedčenie, že namietaným postupom Úradu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd, ktoré označili sťažovatelia a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označenými   rozhodnutiami   Úradu a základnými právami, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú.

IV. K namietanému porušeniu práva daného ustanovením čl. 13 ods. 1 Ústavy v kontexte s čl. 2 ods. 2 Ústavy si dovoľujeme uviesť nasledovné:

Podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Sťažovatelia porušenie tohto práva odôvodňujú vydaním rozhodnutí o regulácii cien podľa ustanovenia § 12 ods. 3 zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRSO“) bez toho, aby ich vydaniu predchádzalo vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu podľa ustanovenia § 12 ods. 4 ZRSO, v čom vidia konanie Úradu v rozpore so zákonom a nad rámec zákona.

Podľa   § 12   ods. 3   ZRSO   rozsah   regulácie   cien   ustanovuje   Úrad   rozhodnutím o regulácii cien.

Citované ustanovenie ZRSO predstavuje zákonné zmocnenie Úradu pre vydávanie rozhodnutí o cenovej regulácii v zmysle čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy.

Podľa   § 12   ods. 4   ZRSO   podrobnosti   o   postupe   pri   regulácii   cien   v   sieťových odvetviach a pri určovaní rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku podľa odseku 2 ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Úrad.

Názory sťažovateľov a Úradu ohľadom výkladu vzájomnej súvislosti a existencie podmienenosti   medzi   týmito   dvoma   vyššie   citovanými   ustanoveniami   sa   rôznia.   Podľa názoru sťažovateľov je ustanovenie § 12 ods. 4 ZRSO formulované ako predpoklad platnosti či účinnosti zákonného zmocnenia Úradu pre vydávanie cenovo-regulačných rozhodnutí podľa § 12 ods. 3 ZRSO. Podľa nášho názoru by takýto výklad abstrahoval od osobitného postavenia   Úradu   v   zmysle   predmetného   zákona   a   bol   by   v   rozpore   s   účelom   právnej úpravy cenovej regulácie.

Nesporné   je,   že   vydávanie   rozhodnutí   o   regulácii   cien   je   na   Úrad   delegované ustanovením § 12 ods. 3 ZRSO. Obsah tohto rozhodnutia je rovnako vymedzený týmto zákonom v spojení so zákonom č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej   len „Zákon   o cenách“).   Podľa   ustanovenia §   12 ods.   2 ZRSO   spôsob výpočtu maximálnej   ceny   alebo   tarify   a   maximálna   cena   alebo   tarifa   musí   zohľadňovať ekonomicky   oprávnené   náklady   a   primeraný   zisk   z   vykonávania   regulovanej   činnosti. V tomto ustanovení ZRSO odkazuje na ustanovenie § 2 ods. 3 Zákona o cenách, ktoré definuje, čo sa rozumie ekonomicky oprávnenými nákladmi a primeraným ziskom.

Existencia   vykonávacieho   predpisu   nemala   vplyv   na   spôsob   výpočtu   ceny   pre regulovaný subjekt, pretože rozsah regulácie je stanovený v § 12 ods. 3 a nie v § 12 ods. 4 ZRSO. Predmetom vykonávacieho predpisu nemá byť stanovenie rozhodných kritérií pre určenie cenovej regulácie, ale procesných pravidiel vykonávacieho predpisu predpokladaný ZRSO   by   mal   byť   normou,   ktorá   napomáha   interpretovať   tie   ustanovenia   ZRSO,   ktoré upravujú   postup   pri   regulácii   cien,   nemal   by   však   obsahovať   práva   zasahujúce do ústavných práv iných subjektov.

V súlade s legislatívnymi pravidlami je celkom neprípustné presúvať do neskorších vykonávacích   právnych   predpisov   úpravu   otázok,   ktoré   sa   nepodarilo   vyriešiť   alebo dohodnúť   pri   príprave   zákona.   Zákony   musia   totiž   upravovať   všetky   základné   vzťahy v oblasti, ktorá je predmetom právnej úpravy. Všeobecne záväzné právne predpisy vydané na základe splnomocnenia v zákone a v medziach zákona nemôžu najmä rozširovať oblasť právnej regulácie nad rámec zákona, vypĺňať medzery v zákone alebo meniť či korigovať ustanovenia zákona.

Úrad nemôže vykonávacím predpisom upraviť aj iné (nové) povinnosti než tie, ktoré už sú upravené ZRSO, zákonom splnomocňujúcim Úrad na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu. Úrad by mohol upraviť takýmto predpisom len také práva a povinnosti, ktoré   napomáhajú   realizácii   (vykonaniu,   uskutočneniu)   tých   práv   a   povinností,   ktoré upravuje   ZRSO   ako   splnomocňovací   zákon.   „Vykonávacie   právne   predpisy   nesmú regulovať konkrétny právny vzťah nad rámec zákona. Vykonávacím právnym predpisom nemožno   subjektom   právnych   vzťahov   ukladať   také   právne   povinnosti,   ktoré   zákon neupravuje. Vykonávacie právne predpisy nemôžu upravovať nové právne vzťahy s novými prvkami (subjektom, predmetom, obsahom), t. j. vzťahy praeter legem, nad rámec zákonnej úpravy“, konštatuje sa v uznesení Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/98 zo dňa 24. 6. 1998. Sťažovatelia   nenamietajú   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd   obsahom napadnutých rozhodnutí, namietajú iba absenciu podzákonnej úpravy. Tento fakt evokuje, že   podľa   sťažovateľov   by   mohol   vykonávací   predpis   obsahovať   inú   úpravu   práv   a povinností sťažovateľov, než zákon, na základe ktorého boli napadnuté rozhodnutia vydané. Iný výklad úmyslu sťažovateľov nemá právnu logiku.

Vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu, iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré neboli upravené zákonom.   Všeobecne   záväzným   predpisom   orgánu   výkonnej   moci   nemožno   upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon ani spôsobom odporujúcim zákonu, konštatuje sa v uznesení sp. zn. PL. ÚS 7/96 zo dňa 4. 7. 1996.

Úrad vydal napadnuté rozhodnutia v súlade s ustanovením § 12 ods. 3 a § 18 ZRSO, teda   v   rámci   zákonnej   regulácie   vychádzal   v   metodike   určenia   cien   z   ekonomicky oprávnených   nákladov   a   primeraného   zisku   tak,   ako   určuje   ZRSO   a   zákon   o   cenách, na ktorý ZRSO vo svojom ustanovení § 12 ods. 2 odkazuje. Pokiaľ by Úrad bol býval vydal vykonávací   predpis   s   obsahom,   ktorý   prezumujú   sťažovatelia,   prekročil   by   tým   rozsah zákonnej úpravy a až týmto by došlo k porušeniu namietaného článku 13 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy.

Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že obsah rozhodnutia o cenovej regulácii by mal byť upravený vykonávacím predpisom a nie zákonom, ako to tvrdí Úrad, práve tento ich výklad by bol výkladom presahujúcim rámec zákona. ZRSO predsa nemaže odkazovať vo veci úpravy základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, na vykonávací predpis:

„Zákon   nemôže   splnomocniť   orgán   výkonnej   moci   na   vydanie   predpisu   nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ak povinnosti kohokoľvek by sa mohli dotknúť zachovania základného práva alebo slobody, aj tieto možno podľa článku   13   ods.   1   Ústavy   ukladať   len   zákonom.   Splnomocnenie   v   zákone   pre   vydanie všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ktorým   by   boli   upravené   ďalšie   podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv nie je ústavou dovolené. Preto by všeobecne záväzný   právny   predpis   vydaný   na   základe   takéhoto   splnomocňovacieho   ustanovenia zákona nebol vydaný v súlade s ústavou“, toľko citácia z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu č. PL. ÚS 8/94 zo dňa 6. 10. 1994.

Len zákonom je možné ukladať povinnosti, práva alebo obmedzenia výkonu práv, týkajúce sa základných ľudských práv a slobôd. Podobne pozri aj Uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 3/98 zo dňa 5. 2. 1998.

Pokiaľ   by   ZRSO   oprávňoval   vo   svojom   splnomocňovacom   ustanovení   Úrad na reguláciu základných práv a slobôd neregulovaných v samotnom ZRSO, bolo by práve toto jeho ustanovenie protiústavné. Vykonávací predpis Úradu môže upravovať iba práva a povinnosti upravené ZRSO a v jeho rámci.

Keďže   sťažovatelia   nenamietajú   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd vyplývajúce   z   obsahu   napádaných   rozhodnutí,   a   keďže   tieto   rozhodnutia   boli   vydané na základe zákonného splnomocnenia, a keďže jedine zákon môže regulovať základné práva a slobody, vydanie vykonávacieho predpisu nemohlo zasiahnuť do obsahu základných práv a slobôd stanovených ZRSO. Ak by bol býval vydaný vykonávací predpis, upravujúci iný obsah základných práv a slobôd, bol by býval vydaný v rozpore so zákonom a Ústavou. K predmetným tvrdeniam si dovoľujeme uviesť, že samotní sťažovatelia priznávajú, že predkladateľ nebol schopný uviesť do ZRSO ustanovenia potrebné na výkon regulácie, pretože   spôsob   regulácie   nebol   v   tej   dobe   známy,   preto   presunul   túto   zodpovednosť na Úrad.

Máme za to, že ZRSO vo viacerých ohľadoch neposkytol dostatočnú úpravu práv a povinností subjektov, táto chýbajúca úprava však nemôže byť ponechaná na dodatočnú normotvornú činnosť Úradu. Novela ZRSO, zákon č. 658/2004 Z. z. zo dňa 26. 10. 2004 potvrdila   nedostatočnosť   predchádzajúcej   zákonnej   úpravy,   keď   doplnila   úpravu   tých oblastí, ktorej absencia viedla sťažovateľov k podaniu predmetných sťažností, avšak voči nelegitimovanému   subjektu.   Tieto   nedostatky   ZRSO   mohli   viesť   k   iniciovaniu   konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. Zákona o Ústavnom súde, nemôžu však byť vytýkané Úradu, ktorý bol týmto zákonom zriadený. Paradoxne je teda Úradu vytýkaná jeho snaha odstrániť právnu neistotu spôsobenú nedostatočnou zákonnou úpravou.

Vzhľadom k vyššie uvedenému máme teda za to, že Úrad neporušil namietané právo sťažovateľov zaručené v čl. 13 ods. 1 Ústavy.

VI. K namietanému porušeniu práva daného ustanovením čl. 35 ods. 1 Ústavy (právo na podnikanie) a ustanovením čl.   47 Ústavy (rovnosť v konaní pred štátnymi orgánmi) si dovoľujeme uviesť nasledovné:

Podľa sťažovateľov je imanentnou súčasťou ústavou zaručeného práva podnikať aj záruka dosiahnutia účelu podnikania, ktorým je dosahovanie zisku. Ďalej sťažovatelia vytýkajú   Úradu,   že   vydaním   rozhodnutí   bez   predchádzajúceho   vydania   všeobecne záväzného   právneho   predpisu   neposkytol   garancie   rovného   postavenia   subjektov, znemožnil   sťažovateľom   vykonávať   hospodársku   činnosť   tým   že   nevytvoril procesnoprávny   priestor   ktorý   by   toto   právo   reflektoval.   Na   podporu   tohto   svojho tvrdenia uvádzajú, že zisk sťažovateľov je priamo závislý od ceny elektrickej energie a plynu,   ktorá   má   na samotné   podnikanie   sťažovateľov   likvidačný   efekt,   sťažovatelia nemôžu   vykonávať   hospodársku   činnosť   lebo   sú   nútení   robiť   opatrenia,   vedúce   k   ich hospodárskej likvidácii.

Máme za to, že sťažovatelia dezinterpretujú obsah základného práva podnikať, keď podľa nich jeho imanentnou súčasťou je právo na dosiahnutie zisku.

Výklad Ústavného súdu (nález ÚS č. 70/97 uverejnený v Z. z. pod č. 201/1998) hovorí,   že právo podnikať   je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky však nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech   vo   svojej   činnosti   (podobne   uznesenie   Ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   96/03 zo 7. 5. 2003).

Pokiaľ sťažovatelia v tomto prípade odvodzujú porušenie svojho práva podľa čl. 35 ústavy od skutočnosti, že im nebol garantovaný zisk z ich hospodárskej činnosti, odráža to nepochopenie zmyslu a účelu zákonnej regulácie cien v sieťových odvetviach. Jej výsledkom je totiž stanovenie limitov práve pre regulované subjekty, bez ktorých by sťažovatelia pri vyjednávaní   o   cenách   s   regulovanými   subjektmi   boli   v   nevýhodnom   postavení.   Práve vydaním napádaných rozhodnutí,   v ktorých   Úrad stanovil   ceny   na   základe   ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku tak, ako mu zákon ukladá, zabránil zneužívaniu dominantného   postavenia   regulovaných   subjektov   v   záujme   zabezpečiť   rovnú   pozíciu sťažovateľov.

Máme za to, že rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch namietaného porušenia základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov,   aj   v   tomto   prípade   úplne   absentuje   existencia priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov a napádanými   rozhodnutiami.   Bez   tejto   príčinnej   súvislosti   však   neexistuje   porušenie základného práva alebo slobody.

Prednesené ekonomické a nepreukázané argumenty sťažovateľov nasvedčujú, že im ide viac o dosiahnutie ekonomických cieľov ako transparentnosť normotvorby a nie sú pre toto   konanie   relevantné.   Pokiaľ   by   však   Ústavný   súd   zastával   iný   názor,   sme   schopní tvrdenia   sťažovateľov   o   likvidačnom   efekte   konania   Úradu   na   ich   podnikanie   vyvrátiť dôkazmi   o   stabilnej   ekonomickej   situácii,   resp.   kontinuálnom   hospodárskom   raste   ich podnikov.

Vzhľadom k vyššie uvedenému máme teda za to, že Úrad neporušil namietané právo sťažovateľov zaručené čl. 35 ods. 1 Ústavy a čl. 47 Ústavy.

VII. K   namietanému   porušeniu   práva   daného   ustanovením   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy si dovoľujeme uviesť nasledovné:

Podľa čl. 46 ods. 1 sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch stanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 každý, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa názoru sťažovateľov Úrad porušil ich právo na súdnu ochranu tým, že jeho rozhodnutia   nie   sú   preskúmateľné   súdom   a   tým,   že nevydal   všeobecne   záväzný   právny predpis, ktorý by bolo možné preskúmať návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde.

Máme   za   to,   že   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   nenastalo konaním Úradu.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 5 ZRSO sa na rozhodovanie o regulácii cien nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Toto rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom. Ústavný súd v tejto otázke v uznesení III. ÚS 156/03 z 2. 7. 2003 konštatoval, že Úrad nemohol právnu úpravu (nepreskúmateľnosť rozhodnutí Úradu podľa § 14 ods. 5 ZRSO)   zmeniť   ani   vylúčiť,   vylúčenie   právnych   účinkov   §   14   ods.   5   ZRSO   nemožno dosiahnuť ani prípadným vydaním všeobecne záväzného právneho predpisu v zmysle § 12 ods.   4   ZRSO.   Zo samotnej   možnosti   preskúmať   obsah   všeobecne   záväzného   právneho predpisu vydaného Úradom v konaní o súlade právnych predpisov podľa článku 125 Ústavy nemožno   vyvodiť   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutými   rozhodnutiami   Úradu   a   medzi namietaným porušením práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

S týmto konštatovaním sa plne stotožňujeme a dovoľujeme si podotknúť, že ak podľa názoru sťažovateľov obsah práva na súdnu ochranu spočíva v možnosti podania návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy, mohli prostredníctvom osôb uvedených v ustanovení § 18 ods. 1 písm. a) až e)   Zákona   o   Ústavnom   súde   iniciovať   toto   konanie   aj   vo   vzťahu   k   ZRSO,   absencia právnej úpravy ktorého je príčinou tohto konania.

Vzhľadom k vyššie uvedenému máme teda za to, že Úrad neporušil namietané právo sťažovateľov zaručené čl. 46 Ústavy.

VIII. K   namietanému   porušeniu   práva   daného   ustanovením   čl.   26   ods.   1   a   5   Ústavy si dovoľujeme uviesť nasledovné:

Sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na   informácie   daného   ustanovením   čl.   26 ods. 1 a   5   Ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   neuverejnením   rozhodnutí   označených v sťažnostiach pod 1.3.2. a 1.3.3. v Zbierke zákonov, čím nemohli riadne podnikať, pretože nepoznali   maximálnu   cenu,   resp.   tarifu   a   nedokázali   stanoviť   svoje   predpokladateľné náklady.

Argumentáciu sťažovateľov považujeme za tendenčnú, keďže na účely namietaného porušenia práva na informácie vyhlasujú, že nemali možnosť oboznámiť sa s výškou tých istých   regulovaných   cien,   ktorých   likvidačných   účinkov   sa   dovolávali   v   argumentácii o porušení ich práva na podnikanie.

Máme za to, že právo na informácie bolo zaručené aj v tomto prípade a to jednak zverejnením   rozhodnutí   o   regulácii   cien   v   Zbierke   zákonov   a   jednak   uverejnením individuálnych   rozhodnutí   o   cenách   a   tarifách   pre   regulované   subjekty   v   publikačnom prostriedku Úradu. Úrad informuje verejnosť o individuálnych cenových rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o rozsahu regulácie cien podľa § 12 ods. 3, ale podľa § 12 ods. 1   písm.   b)   a   všetkých   právoplatných   rozhodnutiach   na   svojej   internetovej   stránke (a od roku 2004 aj vo Vestníku Úradu).

Vzhľadom k vyššie uvedenému máme teda za to, že Úrad neporušil namietané právo sťažovateľov zaručené čl. 26 Ústavy.

IX. Vzhľadom k vyššie prezentovaným argumentom navrhujeme, aby Ústavný súd vo veci sťažností   sťažovateľov   S.,   a. s.,   S.,   a.   s.   H.   a N.,   a.   s.,   N.,   zastúpených   advokátom JUDr. Ľ. F., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 13, čl. 26, čl. 35, čl. 46 a čl. 47 Ústavy napadnutými rozhodnutiami Úradu rozhodol takto:

konanie sp. zn. I. ÚS 95/03 (uznesením č. k. I. ÚS 95/03-80 zo dňa 6. 7. 2005 spojené na spoločné konanie veci pod sp. zn. I. ÚS 95/03, sp. zn. I. ÚS 96/03 a sp. zn. I. ÚS 97/03) sa zastavuje alebo

základné právo sťažovateľov S., a. s., S., a. s. H. a N., a. s., N., podľa čl. 13, čl. 26, čl. 35, čl. 46 a   čl. 47   Ústavy   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 747/2002   Z.   z.   z   12. 12. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 746/2002   Z.   z.   z   26. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 713/2002   Z.   z.   z   26. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 688/2002   Z.   z.   z   26. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0012/2002/03   z   28. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0011/2002103   z   28. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0015/2002103   z   28. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0008/2002/03   z   28. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0007/2002/03   z   28. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0009/2002/03   z   28. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0013/2002103   z   28. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0003/2002/03 z 05. 11. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0020/2002/03   z   13. 12. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0088/2002/03   z   18. 12. 2002,   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0005/2002/03   z   28. 11. 2002   a   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví č. 0099/2002/03 z 18. 12. 2002 nebolo porušené.»

Dňa 31. januára 2006 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateliek   k vyjadreniu   úradu   zo   16. januára 2006,   ktoré   predniesol   18. januára 2006 na pojednávaní   a   ktoré na   výzvu   súdu   doložil   aj   písomne.   V predmetnom   vyjadrení sa uvádza:

«Sťažovatelia   si   dovoľujú   k   predmetnému   vyjadreniu   zaujať   stanovisko   a   uviesť nasledovné skutočnosti:

I. Existencia „neodstrániteľnej prekážky“ Porušovateľ   v prvej   časti   Vyjadrenia   žiada   konanie   zastaviť z   dôvodu   existencie „neodstrániteľnej   prekážky   konania“   spočívajúcej v tom,   že   „zrušením tieto napadnuté rozhodnutia prestali právne existovať, keďže stratili platnosť aj účinnosť“. Porušovateľ v podstate   konštatuje,   argumentujúc   pritom   ustanoveniami   zákona   o   ústavnom   súde, občianskeho   súdneho   poriadku,   resp.   vybranou   judikatúrou   ústavného   súdu,   že   došlo k zrušeniu rozhodnutí (ďalej len „rozhodnutia URSO“), ktoré sťažovatelia napadli svojimi ústavnými   sťažnosťami   a   teda,   že   ústavný   súd   už   nemá   právomoc   rozhodnúť   (i)   ani o porušení   základných   práv   sťažovateľov   predmetnými   rozhodnutiami,   (ii)   ani   takéto rozhodnutia zrušiť. S takýmto právnym názorom porušovateľa sa nemožno identifikovať okrem   iného   aj   z   dôvodov   uvedených   v   bodoch   1.1   a   1.2   nižšie.   Okrem   skutočností uvedených nižšie je ešte potrebné poukázať na skutočnosť, že ústavný súd sa už v minulosti zaoberal   možným   zastavením   konania   z   dôvodov   uvádzaných   porušovateľom. Išlo o identické   konanie   ako   v   prípade   konania   I.   ÚS   95/03   (konanie   III.   ÚS   156/03   - identické   sťažnosti   len   iní   sťažovatelia).   Ústavný   súd   vtedy   uznesením   III.   ÚS   156/03 zo 6. júla 2005 rozhodol o spojení vecí vedených pod sp. zn. III. ÚS 156/03, III. ÚS 157/03, III. ÚS 158/03 a III. ÚS 159/03 na spoločné konanie. Zároveň však ústavný súd riešil otázku možného zastavenia konania o čom svedčí i to, že k predmetnému uzneseniu je pripojené odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka. Ústavný súd však dospel k záveru, že konanie zastaviť nemožno. Napriek tomu sumarizujú sťažovatelia svoju argumentáciu nasledovne:

1.1   Charakter   rozhodnutí   URSO   a   možnosť   zjednania   nápravy   súvisiacej   s   ich protiústavnosťou

Odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   ZUS   (subsidiarita   OSP),   §   103   OSP (perpetuálne skúmanie existencie podmienok konania) a § 154 ods. 1 OSP (rozhodnosť stavu v čase vydania rozsudku) dospel porušovateľ k záveru, že nakoľko došlo k „zániku právnej existencie“ rozhodnutí URSO, či už z dôvodu ich zrušenia alebo uplynutia doby ich platnosti,   nemôže   ústavný   súd   rozhodnúť   o   sťažnostiach   sťažovateľov   a   konanie   musí zastaviť pretože už vlastne nie je o čom rozhodovať („... rozhodnutia,   zrušenia ktorých sa sťažovatelia   domáhajú,   v   čase   vyhlásenia   rozhodnutia   neexistujú“).   K   samotnému „zániku právnej existencie“ rozhodnutí URSO sa sťažovatelia venujú v časti 1.2 nižšie, posúdenie prípadného zániku však nemá podstatnejší vplyv na skutočnosť, či má ústavný súd, z dôvodov uvádzaných porušovateľom, konanie zastaviť alebo nie.

Porušovateľ   svoje   tvrdenie   o   potrebe   zastaviť   konanie,   okrem   už   označených ustanovení ZUS a OSP, opiera aj o judikatúru ústavného súdu, vhodnosť aplikácie ktorej sťažovatelia týmto namietajú.

Celkom   mimo   kontext   sa   v   tejto   súvislosti   porušovateľ   odvoláva   na   uznesenie ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   92/02.   Predmetným   rozhodnutím   ústavný   súd   zastavil konanie z toho dôvodu, že sťažnosť bola podaná po lehote stanovenej ustanovením § 53 ods. 3 ZUS. K „nesplneniu“ neodstrániteľnej podmienky konania teda nedošlo počas konania pred ústavným   súdom ale pred jeho začatím,   pričom však ústavný súd   toto   nesplnenie dodatočne zistil a preto konanie zastavil. Porušovateľ preto v tomto prípade argumentoval nevhodne zvoleným judikátom ústavného súdu.

Rovnako mimo kontext sa porušovateľ odvoláva na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 302/04.   Týmto   rozhodnutím   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   pre nedostatok   svojej   právomoci.   Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   spočíval   vtom, že rozhodnutia,   zrušenia   ktorých   sa   sťažovateľ   domáhal   (rozhodnutia   prvostupňového a druhostupňového súdu v trestnej veci), sa stali na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), vydaného na základe sťažnosti generálneho prokurátora pre porušenie zákona, opätovne predmetom konania pred okresným súdom. Ústavný   súd   teda   sťažnosť   odmietol   preto,   lebo   o   ochrane   práv   a   slobôd   sťažovateľa rozhodoval   iný   súd,   čím   bol   narušený   princíp   subsidiarity   vyjadrený   v   čl.   127   ústavy. Porušovateľ teda aj v tomto prípade argumentoval nevhodne zvoleným judikátom ústavného súdu. Predmetný judikát však možno použiť na podporu argumentácie sťažovateľov, tak ako je to uvedené nižšie v tejto časti.

Posledným podporným argumentom pre tvrdenie porušovateľa o potrebe zastaviť konanie bolo rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 202/02, o ktorom porušovateľ uviedol, že „... bolo zastavené konanie Ústavného súdu preto, lebo napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu bol medzičasom zrušený v konaní o mimoriadnom dovolaní“. Išlo, zdá sa, o parciálne uznesenie vydané v tomto konaní (26. novembra 2003), keďže v konaní sp. zn. III. ÚS 202/02 ústavný súd vydal aj nález (16. marca 2004), ktorým rozhodol okrem iného o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   ako   aj   o   súvisiacom   primeranom   finančnom   zadosťučinení.   Každopádne je toto konanie (sp. zn. III. ÚS 202/02) vhodné ako vzorový prípad pre preukázanie rozdielu v charakteroch rozhodnutí resp. postupov orgánov verejnej správy a nimi porušovaných základných práv.   Uznesením III.   ÚS 202/02 z 26.   novembra 2003 ústavný súd zastavil konanie   v   časti,   ktorá   bola   dotknutá   zrušením   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   konaní o mimoriadnom dovolaní. Ústavný súd konanie v tejto časti zastavil preto, lebo ochranu základných práv sťažovateľa opäť zabezpečovali všeobecné súdy (na ktoré sa vec vrátila po zrušení   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní).   Pri   tých základných právach (pri zostávajúcich), na porušovanie ktorých nemalo zrušenie rozsudku najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní vplyv (napr. právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právo na spravodlivý proces) ústavný súd rozhodol nálezom zo 16. marca 2004. Išlo totiž o také základné práva, ktorých porušovanie alebo následky   porušovania   nemohli   byť   zrušením   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   konaní o mimoriadnom   dovolaní   odstránené.   Bolo   potrebné,   z   dôvodu   ochrany   ústavnosti,   aby ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo   a   zároveň   aby   priznal   sťažovateľovi   v   konaní   III. ÚS 202/02   primerané   finančné zadosťučinenie.   Rovnako   bol   takýto   postup   (vydanie   nálezu)   potrebný   vo   vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd okrem iných aj v uznesení sp. zn. III. ÚS 92/02 z 9. októbra 2002 (ktoré porušovateľ zmätočne interpretoval vo svojom vyjadrení) konštatoval, že: „Podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola táto ochrana na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo (napr. I. ÚS 34/99), t. z. že ústavný súd neposkytol navrhovateľom ochranu v tých   veciach,   v   ktorých   zistil,   že   súdne   konania,   v   ktorých   bolo   namietané   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, boli právoplatne skončené ešte pred podaním návrhu   na   začatie   konania   (napr.   III. ÚS 32/00).“   Obdobnú   paralelu   možno   urobiť aj na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu vo väzobných veciach - napr.   rozhodovanie o porušení základných práv (právo na osobnú slobodu) sťažovateľov v prípade, keď bol sťažovateľ v čase podania sťažnosti vo väzbe, pričom k jej skončeniu došlo v priebehu konania pred ústavným súdom.

Vo všeobecnosti možno z vyššie uvedeného vyvodiť záver, podľa ktorého (a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu) ústavný súd nezastaví také konanie, v ktorom po podaní sťažnosti došlo k zmene podmienok konania (napr. zrušeniu „zdroja“ porušenia základného   práva),   ktoré   by   inak   jeho   zastavenie   odôvodňovali,   pokiaľ   by   takémuto zastaveniu   konania   bránil   princíp   ústavnosti.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   „Ústavný   súd Slovenskej republiky nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti“.

Ako   už   sťažovatelia   vo   svojich   podaniach   v   minulosti   viackrát   uviedli,   vydaním rozhodnutí URSO a tým spôsobeným porušením ich základných práv došlo v ich majetkovej sfére ku škodám, ktoré sú presne kvantifikovateľné a z hospodárskeho hľadiska nesporné. Z pohľadu   hospodárskej   kontinuity   doposiaľ   nedošlo   k   odstráneniu   porušovania   resp. následkov porušovania ich základných práv. Bolo by nepochybne v rozpore s princípom ústavnosti,   ak   by   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   práva   sťažovateľov   porušené   boli, no z dôvodu   neskoršieho   pochybného   „zániku   ich   právnej   existencie“   (ako   uvádza porušovateľ a ako je analyzované nižšie) je potrebné konanie zastaviť. Ústavný súd by tak výsostne gramatickým výkladom (ktorý nie je jediným druhom výkladu) zákona o ústavnom súde resp. ústavy rezignoval na plnenie si svojej základnej funkcie – ochrany ústavnosti. Dospel by totiž do procesného štádia, že síce zistil, že došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov, no tento záver by v konečnom dôsledku ani len nevyslovil. Porušovateľovo odvolanie sa na „rozpor s princípom právnej istoty“ pôsobí v tejto súvislosti výsostne nevyargumentovaným dojmom.

Opäť treba zdôrazniť skutočnosť, že ochranu základných práv sťažovateľov nie je v Slovenskej republike kompetentný sťažovateľom poskytnúť žiaden iný štátny orgán ako ústavný   súd.   Právomoc   iného   orgánu   poskytujúceho   ochranu   základným   právam sťažovateľov na medzinárodnej úrovni bude daná až po tom, a v prípade ak, dôjde buď k zastaveniu konania alebo k odmietnutiu sťažností. Ak by teda ústavný súd dospel k záveru, že   došlo   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľov,   no   konanie   treba,   z   dôvodov uvádzaných porušovateľom zastaviť, zabránil by tak sťažovateľom domáhať sa náhrady škody, ktorá im vznikla počas doby „pochybnej platnosti“ rozhodnutí URSO. Ústavný súd by tak akceptoval skutočnosť, že (i) jednak došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov, (i)   jednak   toto   porušenie   vyvolalo   negatívne   právne   a   aj   ekonomické   dôsledky u sťažovateľov; no zároveň by považoval za ústavné ignorovať existenciu týchto skutočností. Náprava by zjednaná nebola. Už len z dôvodu „dĺžky doby platnosti“ rozhodnutí URSO (od vydania po „zánik právnej existencie“ – takmer jeden rok) je potrebné konštatovať (vyhlásiť), že základné práva sťažovateľov porušené boli.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy „Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.“ Citované ustanovenie ústavy presne popisuje postup ústavného súdu v prípade, ak dospeje   k   záveru,   že   napádanými   rozhodnutiami   boli   porušené   základné   práva sťažovateľa. Ústavný súd v takom prípade v prvom rade (i) vysloví, že k takémuto porušeniu došlo a zároveň (ii) zruší rozhodnutie (opatrenie) iný zásah – teda rozhodne tak, aby už práva sťažovateľa ďalej porušované byť nemohli. Ústavný súd teda zjedná nápravu.

1.2 Skončenie „právnej existencie“ rozhodnutí URSO Porušovateľ vo vyjadrení uviedol, že „zrušením tieto napadnuté rozhodnutia prestali právne   existovať,   keďže   stratili   platnosť   aj   účinnosť.“   Z   ďalšieho   textu   vyplýva,   že   ku „skončeniu právnej existencie“ malo dôjsť jednak (i) zrušením iným rozhodnutím URSO, jednak (ii) uplynutím doby, ktorá bola v rozhodnutiach URSO uvedená ako doba platnosti. Porušovateľ v podstate argumentuje tým, že rušenie rozhodnutí URSO bolo prirodzenou a správnou cestou „zániku ich právnej existencie“. Z ďalšieho vyplynie, že tomu tak nie je. Porušovateľ mal možnosť legálnou cestou dosiahnuť zrušenie rozhodnutí, keby rešpektoval názor generálneho prokurátora vyjadrený v jeho proteste. Neurobil tak však a postupom – pokusom o zrušenie rozhodnutí iným svojím rozhodnutím len prehĺbil protiústavnosť svojho konania. Je však potrebné podotknúť, že aj rozhodnutia rušiace rozhodnutia URSO boli vydané   bez   predchádzajúceho   publikovania   všeobecne   záväzného   predpisu,   tak   ako   to predpokladá § 12 ods. 4 ZRSO.

V tejto súvislosti je potrebné zodpovedať si na nasledovné otázky:

a)   Mal   porušovateľ   (URSO)   právomoc   zrušiť   rozhodnutia,   na   vydanie   ktorých právomoc bezpochyby nemal?

b) Pokiaľ by aj porušovateľ (URSO) mal právomoc zrušiť takéto rozhodnutia (ktoré sú individuálnymi právnymi aktmi), mohol tak urobiť výnosom resp. iným rozhodnutím? Ad   a):   Sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   porušovateľ   nemal   právomoc   nielen rozhodnutia vydať (čím došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov) ale odvodene z tohto nedostatku právomoci nemal teda porušovateľ ani právomoc tieto rozhodnutia nijak meniť / moderovať a teda ani rušiť. Sťažovatelia totiž nevylučujú ani to, že išlo o nulitné rozhodnutia   (paakty)   a   ako   také   boli   tieto   od   počiatku   neplatné.   Nie   je   možné   preto tolerovať stav, že v rozpore s ústavou a zákonom vydané rozhodnutia by boli platili čo i len mesiac.   Skutočnosť,   že   sa   porušovateľ   pokúšal   rozhodnutia   zrušiť   len   potvrdzuje   jeho uvedomenie si ich protiústavnosti. Sťažovatelia upozorňujú aj na fakt, že na predmetné „konanie pred URSO“ (regulácie cien) sa nevzťahovali príslušné ustanovenia právneho poriadku   (§   14   ods.   5   ZRSO).   Možnosť   (právomoc)   autoremedúry   nebola   daná   ani samotným znením zákona o regulácii sieťových odvetví. Autoremedúra preto taktiež nebola prípustná.

Ad   b):   Porušovateľ   tvrdí,   že   k   zrušeniu   rozhodnutí   URSO   došlo   platne, prostredníctvom výnosov vydaných porušovateľom resp. prostredníctvom iných rozhodnutí porušovateľa. Okrem skutočností uvedených v časti „Ad a)“ vyššie (ktoré dokumentujú fakt, že   porušovateľ   ako   orgán   nemal   právomoc   rušiť   predmetné   rozhodnutia)   sťažovatelia zastávajú názor, že štátny orgán nemá právomoc výnosom (všeobecne záväzným právnym predpisom) ani rozhodnutím (individuálnym právnym aktom) zrušiť individuálny právny predpis,   ktorý   vznikol   ako   produkt   prekročenia   právomoci   porušovateľa.   Z   dôvodu prekročenia právomoci porušovateľom boli totiž rozhodnutia URSO od počiatku neplatné. Sťažovatelia sú presvedčení, že predpisom nižšej právnej sily ako je zákon (aktom napr. výnosom   alebo   dokonca   individuálnym   rozhodnutím)   nemožno   zasiahnuť   do   právnych vzťahov (vrátane následných zmluvných), ktoré vznikli z dôvodu prekročenia právomoci štátneho   orgánu.   Rozhodne   tak   nemožno   urobiť   simplexným   rozhodnutím   zrušujúcim rozhodnutie, ktoré porušuje ústavné práva.

V súvislosti s rozhodnutiami URSO, ktorých skončenie „právnej existencie“ nastalo uplynutím doby uvedenej v nich samotných ako doba platnosti je potrebné zamyslieť sa nad otázkou, či pokiaľ je rozhodnutie ako také vydané v rozpore s ústavou a to nekompetentným štátnym orgánom, môže nejaká jeho časť (napríklad tak podstatná ako ustanovenie o jeho platnosti a účinnosti) byť platnou. Sťažovatelia sú presvedčení, že nie a teda, že ustanovenia rozhodnutí o ich platnosti či účinnosti zdieľajú osud rozhodnutia samotného.

Z vyššie uvedeného stanoviska sťažovateľov k prvej časti vyjadrenia porušovateľa možno abstrahovať nasledovný záver: Skutočnosť, že porušovateľ neskoršími rozhodnutiami quasi   zrušil   napádané   rozhodnutia   URSO   resp.   že   napádané   rozhodnutia   URSO   quasi zanikli   uplynutím   doby,   na   ktorú   boli   vydané   nie   je   dôvodom   na   zastavenie   konania. Zároveň je však táto skutočnosť dôvodom na to, aby ústavný súd ako jediný kompetentný štátny orgán s ultimatívnou právomocou dohliadať na dodržiavanie ústavnosti napádané rozhodnutia URSO nálezom zrušil.

V závere tejto časti by sťažovatelia radi poukázali na fakt, že aj Ústavný súd Českej republiky riešil v minulosti obdobnú situáciu. Išlo o nález č. 107 ÚS ČR zo dňa 5. apríla 2000, ktorým boli zrušené absolútne zmätočné právne akty. V tejto súvislosti možno citovať: „protože   po   procesní   stránce   ani   občanský   soudní   řád   neumožňuje   soudu   prohlásit konkrétní správní rozhodnutí za paakt, ustálila se soudní praxe na postup, že takové nulitní rozhodnutí   z   důvodu   účelnosti   a   ekvity   ruší.“   Právny   názor   sťažovateľov   -   návrh   na vyslovenie, že došlo k porušeniu základných práv a zrušenie napadnutých rozhodnutí - sťažovatelia opierajú tiež o záujem na efektívnosti dohľadu nad zákonnosťou výkonu štátnej moci. II. Porušenie jednotlivých základných práv Porušovateľ v tretej časti svojho vyjadrenia tvrdí, že „predmetné sťažnosti nie sú právne   opodstatnené“.   Ďalej   v   tejto   časti   vyjadrenia   porušovateľ   tvrdí,   že   „neexistuje priama   príčinná   súvislosť   medzi   sťažovateľmi   tvrdeným   porušením   základných   práv a slobôd   a   napadnutými   rozhodnutiami.“   V   neposlednom   rade   tu   porušovateľ   tvrdí, že „... namietaným   postupom   Úradu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   základných   práv a slobôd,   ktoré   označili   sťažovatelia   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti medzi označenými rozhodnutiami Úradu a základnými právami...“.

Uvedené tvrdenia sú v texte vyjadrenia pretkávané či už všeobecne aplikovateľnými rozhodnutiami   ústavného   súdu   alebo   aj   napríklad   citáciami   odbornej   literatúry vo všeobecnosti pojednávajúcej o „kauzálnom nexe“. Z textu sa však nemožno oboznámiť s akýmkoľvek argumentom, čo i len okrajovo podporujúcim ktorékoľvek z vyššie uvedených tvrdení.   Porušovateľ   teda   konštatuje,   že   (i)   musí   byť   daná   príčinná   súvislosť   medzi rozhodnutiami   a   porušením   práv,   (ii)   následne   sa   pokúša   definovať   pojem   príčinnej súvislosti a (iii) svoj myšlienkový poryv uzatvára tvrdením, že v danom prípade príčinná súvislosť daná nie je. V celej myšlienkovej línii však chýba základný argument – odpoveď na otázku prečo si to porušovateľ myslí. V priebehu konania, ktoré sa začalo v januári 2003 predložili   sťažovatelia   širokú   škálu   argumentov   jednoznačne   preukazujúcich   opak. Protiargumentácia porušovateľa je pomerne simplexná a nevyargumentovaná – spočíva v podstate v tvrdení „..., že tomu tak nie je“.

Porušovateľ sa následne v častiach IV. až VIII. opätovne vyjadruje k jednotlivým základným právam sťažovateľov, ktoré boli porušené rozhodnutiami URSO. Porušovateľ de facto   sumarizuje   a   mierne   simplifikuje   svoje   doterajšie   tvrdenia   obsiahnuté   v   spise. Nakoľko   sťažovatelia   v   priebehu   konania   pomerne   detailne   analyzovali   jednotlivé porušenia   základných   práv,   dovoľujú   si   vyjadriť   sa   iba   v   niekoľkých   bodoch k najzákladnejším otázkam nastoleným porušovateľom.

2.1 Článok 13 ods. 1 Ústavy V tejto súvislosti sa sťažovatelia odvolávajú na obsah svojich doterajších podaní, najmä   na   podanie   z júla 2003 označené   ako   „Vyjadrenie k stanovisku porušovateľa   – Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 16. júna 2003“ presnejšie jeho strany 2 - 7. Je treba zdôrazniť, že k porušeniu základného práva podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy došlo v prvom rade tým, že v čase vydávania rozhodnutí URSO neboli príslušné delegačné normy (splnomocňovacie ustanovenia napr. § 12 ZRSO) účinné! Preto je potrebné rozhodnutia URSO zrušiť od počiatku.

Zdôrazniť   taktiež   treba,   že   ústavný   súd   už   v   konaní   PL. ÚS 29/03   (uznesenie PL. ÚS 29/03-24 z 5. mája 2003) vo veci blízkej konaniu I. ÚS 95/03 riešil otázku potreby vydania všeobecne záväzného právneho predpisu podľa § 12 ods. 4 ZRSO (splnomcňovacie ustanovenie) a dospel k záveru (opačnému ako porušovateľ), že: „... úrad doposiaľ nevydal všeobecne záväzný právny predpis na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 12 ods. 4 zákona č. 276/2001 Z. z., čo znamená, že príkaz zákonodarcu postupovať pri určovaní regulácie cien v sieťových odvetviach a pri určovaní ekonomických limitov relevantných pre výpočet maximálnej ceny alebo tarify postupom upraveným všeobecne záväzným právnym predpisom sa doposiaľ nerealizoval a doposiaľ vydané rozhodnutia o regulácii cien nie sú výsledkom, ku ktorému úrad dospel na základe postupu upraveného všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý predpokladá (ustanovuje) zákon 276/2001 Z. z.“

Napriek   jednoznačnosti   vyššie   uvedených   skutočností   považujú   sťažovatelia za potrebné uviesť, že spôsobom a myšlienkovým postupom, ktorý porušovateľ aplikoval vo svojom   vyjadrení   (v   časti   IV.)   možno   spochybniť   a   negovať   akúkoľvek   delegáciu (splnomocnenie) vrátane tej, ktorá bola daná ustanovením § 12 ods. 3 ZRSO. Porušovateľ totiž svojím prísne ultimatívnym spôsobom systémovo de facto vylúčil možnosť akejkoľvek delegácie.

2.2 Článok 35 ods. 1 Ústavy V tejto súvislosti sa sťažovatelia taktiež odvolávajú na obsah svojich doterajších podaní, tak ako je uvedené v časti 2.1 vyššie. Zároveň sa sťažovatelia odvolávajú na svoje podanie   z   februára   2005   označené   ako   „Doplnenie   sťažnosti“.   Rovnako   ako v predchádzajúcej časti je potrebné uviesť k tvrdeniu porušovateľa aspoň jednu poznámku. Porušovateľ tvrdí, že „súčasťou takto poskytnutej záruky však nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojej činnosti.“

Sťažovatelia už niekoľkokrát vyjadrili svoje pochopenie a súhlas s právnym názorom vyjadreným   v   doterajšej   judikatúre   ústavného   súdu,   že   „súčasťou   základného   práva podnikať nie je automaticky aj základné právo dosahovať zisk“. Porušovateľ však túto úvahu doviedol ad absurdum, keď z dôvodu neexistencie práva dosahovať zisk (vyjadrenú judikatúrou ústavného súdu, s ktorou sa sťažovatelia plne stotožňujú) podľa jeho ponímania základné   právo   podnikať   nemá   už   vlastne   žiaden   iný   obsah.   Opäť   tu   teda   došlo k myšlienkovej   simplifikácii.   Základné   právo   podnikať   síce   v   sebe   neobsahuje   aj   právo dosahovať zisk, neznamená to však, že základné právo podnikať neexistuje. Je absurdné ak použitím čiastočnej negatívnej definície pojmu je porušovateľ schopný dospieť k negácii pojmu ako takého. Základné právo podnikať má aj svoju pozitívnu definíciu, sťažovatelia sa na   ňu   odvolávajú   vo   svojich   predchádzajúcich   vyjadreniach,   keď   akcentujú   najmä potrebu vytvárania konkurenčného prostredia slobodného trhu rešpektujúc pritom rovnosť šancí súťažiteľov.

2.3 Článok 26 ods. 1 a 5 Ústavy Aj v tejto súvislosti sa sťažovatelia odvolávajú na doterajší obsah spisu. K tvrdeniu porušovateľa, že uverejňoval svoje rozhodnutia vo svojom publikačnom prostriedku je však potrebné zdôrazniť nasledovné:

a) porušovateľovi bola zákonom uložená povinnosť všetky svoje cenové rozhodnutia uverejňovať v zbierke zákonov nie vo svojom publikačnom prostriedku (§ 12 ods. 3 ZRSO),

b) porušovateľ v čase vydávania rozhodnutí nevydával žiaden tlačený „publikačný prostriedok“ napr. vestník, ako je tomu teraz,

c) rozhodnutia URSO boli údajne uverejnené iba na internete, a to v elektronickej podobe, mali nestálu povahu a v priebehu napríklad 16. januára 2003 porušovateľ niektoré rozhodnutia doplnil iné z web stránky odstránil (ide o údaj z verejne dostupných zdrojov získaný následne). S prihliadnutím na vyššie uvedené sa vhodnou stáva otázka, či vlastne rozhodnutia URSO uverejnené boli?

III. Záver Sťažovatelia teda trvajú na skutočnostiach a záveroch, ktoré uviedli v sťažnostiach, ako   aj   ich   doplneniach.   Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že   URSO   svojím   sťažnosťami napádaným konaním a opomenutím viacnásobne porušil nielen zákon (ZRSO), ale najmä už označené   ustanovenia   ústavy,   ktorými   sú   sťažovateľom   zaručené   označené   základné práva a slobody. Porušenie základných práv sťažovateľov preto podľa ich názoru treba jednak deklarovať, jednak (z dôvodov uvedených v časti 1.2 vyššie) treba tieto rozhodnutia od počiatku zrušiť. Predmetné rozhodnutia je potrebné od počiatku zrušiť najmä z toho dôvodu, že rozhodnutia vydané v rozpore s ústavou a zákonom, porušujúce základné práva sťažovateľov nie je možné ponechať v platnosti ani jeden mesiac. Je potrebné ich zrušiť od počiatku, lebo podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika právny štát.

Na   ústnom   pojednávaní   konanom   dňa   18. januára 2006   si   právny   zástupca sťažovateľov uplatnil nárok na náhradu trov konania. Právny zástupca sťažovateľov výšku trov upresňuje v prílohe tohto stanoviska.»

Dňa 7. júla 2006 sa pokračovalo v odročenom ústnom verejnom pojednávaní. Právny zástupca   sťažovateliek   a právny   zástupca   úradu   zotrvali   na   svojich   prednesoch,   ktoré doplnili aj písomnými vyjadreniami.

Právny zástupca sťažovateliek uviedol, že úrad konal bez toho, aby vydal na základe zákonného   splnomocnenia   všeobecne   záväzný   právny   predpis.   Vyslovil   otázku,   či   bolo možné   objednať   si   v tomto   období   nákup   energií   u iného   dodávateľa,   keď   trh   už   bol zregulovaný. Na základe podľa neho nezákonných rozhodnutí boli uzatvorené nezákonné zmluvy,   na   základe   ktorých   mal   S.   62 %   zisk   z predaja   plynu.   Úrad   mal   na   základe všeobecne záväzného právneho predpisu stanoviť okrem iného i pravidlá pre určitú mieru primeraného   zisku.   Európsky   priemer   zisku   je   16 %.   Neboli   rešpektované   zákonné predpoklady pre fungovanie trhového prostredia v tejto oblasti.

Právny zástupca úradu opätovne zotrval na stanovisku, ktoré spochybňuje právomoc ústavného   súdu   vo   veci   konať,   a v prípade,   že   by   ústavný   súd   vo   veci   konal, musí postupovať   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   a konanie   zastaviť,   lebo   úrad si rozhodnutia zrušil, a nie je o čom konať, preto navrhol konanie zastaviť alebo deklarovať, že práva sťažovateliek neboli porušené.

II.

Sťažovateľky   namietali   rozhodnutia   úradu   vydané   v období   od   5. novembra 2002 do 25. decembra 2002,   pričom   išlo   o rozhodnutia,   ktoré   boli   vydané   jednak   podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. b) zákona o regulácii v znení účinnom do 31. decembra 2002 a jednak podľa ustanovenia § 12 ods. 3 citovaného zákona. Predmetné rozhodnutia boli vydané na základe citovaných ustanovení zákona aj napriek tomu, že celé ustanovenie § 12 nadobudlo účinnosť až 1. januára 2003, ako aj napriek tomu, že ich vydaniu nepredchádzalo vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý mal upraviť podrobnosti o regulácii cien   v sieťových   odvetviach   a   ktorého   vydanie   predpokladalo   ustanovenie   § 12   ods. 4 citovaného zákona.

Rozhodnutia   úradu   č. 688/2002   Z. z.,   č. 713/2002   Z. z.,   č. 746/2002   Z. z. a č. 747/2002 Z. z.   upravovali   rozsah   regulácie   cien   v sieťových   odvetviach   všeobecne, teda pre bližšie neoznačený okruh subjektov, a boli vydané podľa ustanovenia § 12 ods. 3 zákona o regulácii v znení účinnom do 31. decembra 2002. Predmetom regulácie podľa týchto   rozhodnutí   boli   napríklad   ceny   za predaj   elektriny   držiteľom   licencie   na   výrobu elektriny držiteľovi licencie na rozvod elektriny, ceny za prenos elektriny cez prenosovú sústavu,   ceny   za   dodávku   elektriny   odberateľom,   ceny   za   dodávku   elektriny   pre regulovaných   odberateľov   a podobne.   Predmetné   rozhodnutia   vo   svojich   jednotlivých článkoch   vymedzili   základné   pojmy,   ustálili   spôsob   regulácie   cien,   vzorce   pre   výpočet maximálnych cien a maximálnych výnosov, návrhy cien na rok za predaj elektriny, dodávku elektriny,   prenos   elektriny,   prípadne   za poskytnutie   iných   s tým   spojených   služieb, pôsobnosť   úradu,   práva   a povinnosti   regulovaných   subjektov,   držiteľov   licencie   a iných subjektov. Prvé tri z vyššie označených rozhodnutí úradu boli vydané 26. novembra 2002 a rozhodnutie   úradu   č. 747/2002   Z. z.   bolo   vydané   12. decembra 2002.   Namietané rozhodnutia   nadobudli   účinnosť   k   1. januáru 2003,   niektoré   ich   ustanovenia aj k neskoršiemu   dátumu.   V prípade   rozhodnutia   č. 746/2002   Z. z.   nebola   účinnosť termínovaná, avšak ďalšie tri rozhodnutia možno označiť ako termínované právne normy, pretože   ich   účinnosť   bola   terminovaná   buď   do   31. decembra 2004,   prípadne do 31. decembra 2006. Všetky tieto rozhodnutia boli publikované v zbierke zákonov.

V namietaných rozhodnutiach č. 0005/2002/03, č. 0007/2002/03, č. 0011/2002/03, č. 0012/2002/03,   č.   0013/2002/03,   č.   0015/2002/03   a   č.   0099/2002/03   vydaných   podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. b) zákona o regulácii v znení účinnom do 31. decembra 2002 úrad   pre   konkrétnych   podnikateľov   [napríklad   Z.,   a. s.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „Z.“), S, a. s.,   so   sídlom   Ž.   (ďalej   len   „S.“)]   určil   hodnoty   pre   maximálnu   cenu   za   dodávku elektriny, maximálnu cenu za nákup elektriny, výšku plánovaných nákladov, tarify, ako aj maximálne   povolené   výnosy,   ako   aj   iné   faktory   a   ukazovatele.   Predmetné   rozhodnutia obsahovali poučenie, podľa ktorého sa na dané konanie nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom   konaní,   ako   aj   poučenie   o tom,   že   proti   rozhodnutiu   sa   nemožno   odvolať. Všetky rozhodnutia okrem rozhodnutia č. 0099/2002/03 (vydané 18. decembra 2002) boli vydané 28. novembra 2002. Účinnosť namietaných rozhodnutí bola stanovená k 1. januáru 2003, niektoré ustanovenia konkrétnych rozhodnutí nadobudli účinnosť až k 1. júlu 2003. Dve z namietaných rozhodnutí, teda rozhodnutie č. 0011/2002/03 a č. 0012/2002/03 rušili niektoré zo skoršie vydaných rozhodnutí úradu. Žiadne z vyššie označených rozhodnutí úrad nepublikoval v zbierke zákonov.

Rozhodnutia úradu č. 0008/2002/03 a č. 0009/2002/03 (obidve z 28. novembra 2002) boli vydané podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. b) zákona o regulácii v znení účinnom do 31. decembra 2002.   Predmetnými   rozhodnutiami   úrad   pre   konkrétnych   podnikateľov (Z. a S.) určil a schválil tarify a tarifné podmienky týkajúce sa v jednom prípade dodávky elektriny   a v druhom   prípade   odberu   elektriny,   a   to   za   obdobie   od   1. januára 2003 do 31. decembra 2003.   Obidve   rozhodnutia   nadobudli   účinnosť   k   1. januáru 2003 a obsahovali poučenie, podľa ktorého sa na dané konanie nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom   konaní,   ako   aj   poučenie   o tom,   že   proti   rozhodnutiu   sa   nemožno   odvolať. Účinnosť namietaných rozhodnutí nebola termínovaná. Tieto rozhodnutia úrad neuverejnil v zbierke zákonov.

V namietaných   rozhodnutiach   č. 0003/2002/03   z   5. novembra 2002 a č. 0088/2002/03 z 18. decembra 2002 vydaných podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. b) zákona o regulácii v znení účinnom do 31. decembra 2002 úrad pre podnikateľa S., a. s., so sídlom B. (ďalej len „S.“) určil tarify a sadzby za prepravu zemného plynu a schválil podmienky   poskytovania   služieb   pre   určitú   kategóriu.   Rozhodnutia   nadobudli   účinnosť k 1. januáru 2003 a obsahovali poučenie, podľa ktorého sa na dané konanie nevzťahujú všeobecné   predpisy   o   správnom   konaní,   ako   aj   poučenie   o tom,   že   proti   rozhodnutiu sa nemožno   odvolať.   Účinnosť   namietaných   rozhodnutí   ani   v danom   prípade   nebola termínovaná a ani v tomto prípade rozhodnutia neboli publikované v zbierke zákonov.

Napokon namietaným rozhodnutím č. 0020/2002/03 z 13. decembra 2002 vydaným podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. b) zákona o regulácii v znení účinnom do 31. decembra 2002   úrad   zmenil   svoje   rozhodnutie   č. 0003/2002/03   z   5. novembra 2002   týkajúce sa podnikateľa S. Účinnosť tohto rozhodnutia bola daná k 1. januáru 2003 a taktiež ako v predchádzajúcich prípadoch rozhodnutie obsahovalo poučenie, podľa ktorého sa na dané konanie nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ako aj poučenie o tom, že proti rozhodnutiu   sa   nemožno   odvolať.   Namietané   rozhodnutie   úrad   neuverejnil   v zbierke zákonov.

Dňa 30. júla 2003 úrad vydal výnos č. 1/2003, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupe   pri   regulácii   cien   v   elektroenergetike   a   pri   určovaní   rozsahu   ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku. Výnos bol vydaný podľa § 12 ods. 4 zákona č. 276/2001   Z. z.   a   obsahuje   vymedzenie   základných   pojmov   (§ 1),   určenie   rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov (§ 2), rozsah primeraného zisku (§ 3), náležitosti návrhu cien (§ 4 - 6) a zrušujúce ustanovenia (§ 7).

Zrušujúcimi   ustanoveniami   zrušil   vlastné   rozhodnutia   č. 647/2002   Z. z., č. 688/2002 Z. z., č. 713/2002 Z. z, č. 746/2002 Z. z. a č. 747/2002 Z. z.

Tento výnos nadobudol účinnosť 3. októbra 2003.

Prílohy   tohto   výnosu   tvoria   podrobnosti   o postupe   pri   regulácii   cien   za   predaj elektriny   a   poskytovanie   podporných   služieb,   podrobnosti   o postupe   pri   regulácii   cien za prenos elektriny a poskytovanie systémových služieb, podrobnosti o postupe pri regulácii cien   za   dodávku   elektriny   pre   koncových   odberateľov   s výnimkou   oprávnených odberateľov,   ktorí   majú   uzatvorenú   zmluvu   v prenose   alebo   distribúcii   elektriny, za distribúciu   elektriny   pre   oprávnených   odberateľov   a za   poskytovanie   systémových služieb   pre   užívateľov   distribučnej   sústavy,   podrobnosti   o postupe   pri   regulácii   cien za výkup   elektriny   z   enviromentálnych   zdrojov   a   zo   zdrojov   na   kombinovanú   výrobu elektriny   a tepla   pre   držiteľa   licencie   na   výkup   elektriny   za   účelom   dodávky   elektriny odberateľom   okrem   oprávnených   odberateľov,   ktorí   majú   uzatvorenú   zmluvu   o prenose alebo distribúcii elektriny, a podrobnosti o postupe pri regulácii za distribúciu a dodávku elektriny   pre   regulovaný   subjekt,   ktorého   distribúcia   a dodávka   elektriny   v roku   t   –   1 odberateľom bola nižšia ako 1 500 000 MWh. Ďalšie prílohy tvorí 11 tabuliek tvoriacich podklady k výpočtu.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Ústavný   súd   sťažnosť   v súvislosti   s námietkami   sťažovateliek   o tom,   že   úrad vydával jednotlivé rozhodnutia týkajúce sa regulácie cien v sieťových odvetviach bez toho, aby   predtým   vydal   všeobecne   záväzný   právny   predpis,   ktorý   mal   podrobne   upraviť podmienky   a   postup   pri   regulácii   cien,   posúdil   z   hľadiska   namietaného   čl. 35   ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

Podľa   čl. 13   ods. 1   písm. a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 35   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   (...)   podnikať   a   uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Úrad   ako   orgán   štátnej   správy,   ktorý   vydal   namietané   rozhodnutia,   bol   zriadený zákonom   o regulácii   v znení   účinnom   do   31. decembra 2002   k   1. augustu 2001.   Podľa ustanovenia   § 5   ods. 1   písm. j)   citovaného   zákona   úrad   vydáva   na základe   zákona všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa vyhlasujú uverejnením v zbierke zákonov. Článok   V citovaného   zákona   okrem   iného   ustanovil,   že   ustanovenie   § 12   nadobúda účinnosť 1. januára 2003.

Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o regulácii v znení účinnom od 1. januára 2003 do 31. decembra 2004 reguláciou cien v sieťových odvetviach je

a) určenie   spôsobu   výpočtu   maximálnej   ceny   alebo   tarify   za   tovar   alebo   službu, ktorých dodanie alebo poskytnutie sa považuje za vykonávanie regulovanej činnosti,

b) určenie maximálnej ceny alebo tarify za tovar alebo službu, ktorých dodanie alebo poskytnutie sa považuje za vykonávanie regulovanej činnosti, ako aj tarifných podmienok pri dodaní takého tovaru alebo poskytnutí takej služby,

c) určenie spôsobu   výpočtu   vecne regulovanej ceny vodného a stočného a vecne regulovanej ceny za užívanie vôd.

Podľa ustanovenia § 12 ods. 2 vyššie citovaného zákona spôsob výpočtu maximálnej ceny alebo tarify podľa odseku 1 písm. a) a maximálna cena alebo tarifa určená podľa odseku   1   písm.   b)   musí   zohľadňovať   ekonomicky   oprávnené   náklady   a primeraný   zisk z vykonávania regulovanej činnosti.

Podľa   odseku   3   citovaného   ustanovenia   rozsah   regulácie   cien   ustanovuje   úrad rozhodnutím o regulácii cien. Rozhodnutie o regulácii cien sa uverejňuje v zbierke zákonov.

Podľa   odseku   4 citovaného ustanovenia   podrobnosti   o   postupe pri   regulácii cien v sieťových   odvetviach   a   pri   určovaní   rozsahu   ekonomicky   oprávnených   nákladov a primeraného zisku podľa odseku 2 ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.

Zákon   o regulácii   v znení   účinnom   do   31. decembra 2002   vo   svojom   ustanovení § 4 ods. 1 určil právomoc úradu ako orgánu štátnej správy. Následne aj vyššie citované ustanovenie § 5 ods. 1 písm. j) tohto zákona zakotvilo právomoc úradu vydávať na základe zákona všeobecne záväzné právne predpisy. Takýto právny predpis bol úrad povinný vydať tak,   aby   nadobudol   účinnosť   k   1. januáru 2003   a   aby   sa   tým   naplnila   dikcia   zákona o regulácii v znení účinnom do 31. decembra 2002. Aj napriek tomu, že splnomocňujúce ustanovenie § 12 ods. 4 citovaného zákona delegovalo na úrad právomoc vydať vykonávací predpis,   ktorý   by   podrobne   upravil   podmienky   a postup   pri   regulácii   cien   v sieťových odvetviach,   úrad   nepostupoval   v   zmysle   citovaných   ustanovení   a   v   namietaných rozhodnutiach aplikoval právo na základe neúplnej právnej normy bez vydania zákonom predpokladaného vykonávacieho predpisu.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o preskúmavané správne akty úradu a ich vymedzenie, zaujal už svoje stanovisko v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 39/03, keď analyzoval ustanovenie § 12 zákona o regulácii (v znení platnom v čase do 31. decembra 2005), pričom uviedol, že „je možné konštatovať, že jeho účelom je upraviť spôsob regulácie cien ako jednej   z hlavných   foriem   štátnej   regulácie   v sieťových   odvetviach.   Odsek   1   obsahuje legálnu definíciu regulácie cien v sieťových odvetviach; v odseku 2 je uvedený normatívny imperatív   pre   určenie   spôsobu   výpočtu   maximálnej   ceny   alebo   tarify,   resp.   určenie maximálnej ceny alebo tarify [podľa odseku 1 písm. a) a písm. b)], ktorý musí zohľadňovať ekonomicky   oprávnené   náklady   a primeraný   zisk   z vykonávania   regulovanej   činnosti; v odseku   3   je   uvedená   forma   (názov,   označenie)   právneho   aktu,   ktorým   sa   ustanovuje rozsah regulácie cien – rozhodnutie (o regulácii cien), a pravidlo, že tieto rozhodnutia úradu sa   uverejňujú   v   zbierke   zákonov.   Odsek   4   predstavuje   blanketovú   normu,   ktorou sa odkazuje   na   úpravu   podrobností   o postupe   pri   regulácii   cien   v sieťových   odvetviach a pri určovaní rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku, ktoré má upraviť všeobecne záväzný právny predpis úradu, t. j. ide o splnomocňovacie ustanovenie na vydanie všeobecne záväzného predpisu úradu“.

Ústavný   súd   v uvedenom   rozhodnutí   tiež   uviedol   nad   rámec   tohto   odôvodnenia, že „ak   úrad   pri   uskutočňovaní   cenovej   regulácie   v rozhodnutiach   vydaných   podľa   § 12 ods. 3   zákona   č. 276/2001   Z.   z.   (v   znení   platnom   do   31. decembra 2004)   nerešpektuje jej účel vyjadrený v § 2 písm. b) tohto zákona, tak postupuje v rozpore so zákonom“.

Ustanovenie § 12 citovaného zákona, ktoré nadobudlo účinnosť k 1. januáru 2003, bolo pre úrad tým ukazovateľom, ktorý určil charakter a podstatu regulácie cien v sieťových odvetviach,   poukázal   na   kritériá,   ktoré   je   potrebné   pri   regulácii   cien   zohľadniť, a v neposlednom rade splnomocnil úrad na vydanie podzákonného právneho aktu, ktorý mal podrobne   upraviť   podmienky   a   postup   pri   regulácii   cien.   Práve   nevydaním   všeobecne záväzného právneho   predpisu   s účinnosťou   od   1. januára 2003,   podľa   ktorého   mal úrad postupovať pri vydávaní rozhodnutí týkajúcich sa regulácie cien v sieťových odvetviach, došlo   zo   strany   úradu   k nedodržaniu   časovej   a vecnej   kompetencie.   Úrad   síce   vydal namietané rozhodnutia z hľadiska svojej právomoci opodstatnene, teda v súlade so zákonom o regulácii   v   znení   účinnom   do   31. decembra 2002,   ale   bez   vykonávacieho   predpisu, na vydanie   ktorého   ho   zaväzovalo   ustanovenie   § 12   ods. 4   citovaného   zákona   účinné od 1. januára 2003. Keďže išlo o kogentnú právnu normu, ktorá úradu uložila povinnosť vydať   všeobecne   záväzný   právny   predpis   bez   toho,   aby   mu   umožnila   odchýliť sa od požadovaného správania, úrad bol   povinný ju rešpektovať a na základe   toho   mal vykonávací právny predpis vydať.

Odhliadnuc   od   časovej   pôsobnosti,   ktorá   je   okrem   iného   spojená   s   platnosťou a účinnosťou právnej normy (odkedy a dokedy možno vydať právny akt), vecná pôsobnosť oprávneného   subjektu   sa   vo   všeobecnosti   týka   predmetu   právnej   úpravy,   to   znamená problematiky spoločenských vzťahov, ktoré reguluje. Na základe tejto všeobecnej definície možno vecnú kompetenciu úradu označiť ako jeho pôsobnosť týkajúcu sa oblasti regulácie cien v sieťových odvetviach, ktorá je finálne premietnutá do vydávania rozhodnutí. Vecná pôsobnosť úradu v oblasti regulácie cien podľa zákona o regulácii a osobitných predpisov nebola   vymedzená   len   v   § 5   ods. 1   písm. c)   zákona,   ale   na   základe   splnomocnenia obsiahnutého v   § 12   ods. 4   zákona   mala   byť vymedzená   aj   vo   vykonávacom   právnom predpise, pretože tento mal upraviť podrobnosti o postupe pri regulácii cien v sieťových odvetviach.   Keďže   úrad   vydal   namietané   rozhodnutia   v období   novembra   až   decembra 2002, to znamená v čase pred vydaním všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý mal upraviť podmienky a postup pri regulácii cien, prekročil tým aj svoju vecnú kompetenciu.

Nevydaním   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   s účinnosťou   od 1. januára 2003 úrad nesplnil zákonnú právomoc a neurčil pravidlá vydávania konkrétnych aktov aplikácie práva.

Na   základe   splnomocnenia   zákonom   je   úrad   oprávnený   vykonávať   reguláciu v sieťových odvetviach (pojmy vymedzené v § 2 zákona o regulácii), spravovať jej predmet (§ 3 citovaného zákona).

Vykonávanie regulácie (výroby, výkupu, tranzitu a rozvodu) elektriny, plynu a tepla je stanovenie medzí na základe zákona pre výkon základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Napadnuté   regulačné   rozhodnutia   ustanovujú   zásadné   podmienky   podnikania sťažovateliek   tým,   že   im   určujú   medze   výroby,   výkupu,   tranzitu   a rozvodu   plynu, elektrickej energie a výkupu a rozvodu tepla.

Zákon o regulácii preto pre stanovenie medzí základného práva podnikať ustanovil povinnosť určiť pravidlá regulácie všeobecne záväzným právnym predpisom, keď uviedol: „... podrobnosti o postupe pri regulácii cien v sieťových odvetviach a pri určení rozsahu ekonomicky   oprávnených   nákladov   a primeraného   zisku   ustanoví   všeobecne   záväzný právny predpis“.

Samotné   vydanie   vykonávacieho   právneho   predpisu   malo   predstavovať   zákonnú medzu ukladania povinností v regulovaných komoditách.

Zákonné medze ukladania povinností vyplývajúce z čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy nemajú len hmotnoprávny, ale aj „procesnoprávny“ rozmer. To znamená, že orgán verejnej moci   ukladajúci   povinnosti   ich   musí   uložiť   spôsobom   a postupom,   ktorý   predpokladá zákon, čím okrem iného umožní budúcim adresátom povinností, aby sa k ním vyjadrili.

Nevydanie   všeobecne   záväzného   predpisu   požadovaného   zákonom   (§ 12   ods. 4 citovaného   zákona)   znamená   aj   nedodržanie   zákonom   učeného   postupu   ukladania povinností (medzí podnikania) vyplývajúceho z čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   namietané rozhodnutia   majú   charakter   vadných právnych aktov. Vydal ich totiž orgán, ktorý bol na ich vydanie v zmysle zákona oprávnený, ale práve z vyššie uvedených dôvodov nedodržal svoju kompetenciu z hľadiska časového a vecného. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že aj keď ide o neplatné právne akty, vzťahuje   sa   na   ne   prezumpcia   správnosti,   ktorá   je   charakteristická   pre   štátomocenský prejav,   a preto   zaväzuje   až   do   momentu   ich   zrušenia   alebo   ich   zmeny.   Základom uplatňovania   verejnej   moci   v demokratickom   právnom   štáte   je   zachovanie   dobrej   viery v správnosť   právnych   aktov   nimi   vydaných,   ako   aj   ochrana   práv   konštituovaných na základe prejavu orgánov verejnej moci.

Vydaním namietaných rozhodnutí úrad aplikoval právo bez toho, aby dodržal svoju vecnú a časovú kompetenciu, pretože špecifický okruh spoločenských vzťahov reguloval síce na základe svojej právomoci, ale bez všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý by upravil   postup   a podmienky   pre   regulácii   cien,   ako   aj   bez   toho,   aby   tento   vykonávací predpis   vydal   v čase,   ktorý   mu   určil   zákon,   teda   na   stanovenie   pravidiel   regulácie. Z namietaných rozhodnutí plynuli pre sťažovateľky práva a povinnosti, ktoré neboli uložené na základe zákona, pretože neexistoval vykonávací predpis upravujúci podmienky a postup pri regulácii cien, ktorý bol úrad povinný v zmysle zákona vydať. Tým, že úrad neprijal potrebný   vykonávací   právny   predpis,   neuplatnil   transparentne   svoju   normotvornú právomoc, čím znemožnil predvídať úpravu špecifického okruhu spoločenských vzťahov týkajúcich   sa   regulácie   cien.   Je   nepochybné,   že   práve   táto   právna   úprava   mala   byť východiskom pre vydávanie rozhodnutí úradom, respektíve na základe danej právnej úpravy mal úrad aplikovať právo v konkrétnych prípadoch.

Zásahom do základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je aj stanovenie medzí   základného   práva   (podmienok)   podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   spočívajúce v stanovení cien orgánom verejnej moci (regulačným úradom). Zásah do práva podnikať sa stáva porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy postupom orgánu verejnej moci (regulačného úradu), ktorý nedodrží zákonom stanovené pravidlá určenia podmienok regulácie. Takýto postup úradu je porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   (...)   boli   porušené   práva   alebo   slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší.

Rešpektujúc   prezumpciu   správnosti   štátnomocenských   aktov   (normatívnych aj individuálnych),   neplatnosť   namietaných   rozhodnutí   úradu   v danom   prípade   musí byť autoritatívne   konštatovaná   oprávneným   orgánom.   Namietané   rozhodnutia č. 688/2002 Z. z.,   č. 713/2002 Z. z.,   č. 746/2002 Z. z.   a   č. 747/2002 Z. z.   úrad   zrušil výnosom č. 1/2003, ktorý nadobudol účinnosť 3. októbra 2003. Úrad následne 27. októbra 2003   rozhodnutím   č. 478/2003/03   zrušil   rozhodnutie   č. 0012/2002/03,   rozhodnutím č. 479/2003/03   zrušil   rozhodnutie   č. 0011/2002/03,   rozhodnutím   č. 481/2003/03   zrušil rozhodnutie   č. 0009/2002/03,   rozhodnutím   č. 480/2003/03   zrušil   rozhodnutie č. 0007/2002/03,   rozhodnutím   č. 482/2003/03   zrušil   rozhodnutie   č. 0013/2002/03, rozhodnutím   č. 486/2003/03   zrušil   rozhodnutie   č. 0015/2002/03,   rozhodnutím č. 487/2003/03   zrušil   rozhodnutie   č. 0008/2002/03,   rozhodnutím   č. 488/2003/03   zrušil rozhodnutie   č. 0005/2002/03,   rozhodnutím   č. 489/2003/03   zrušil   rozhodnutie č. 0003/2002/03, č. 0020/2002/03 a č. 0088/2002/03 a napokon úrad uviedol, že rozhodnutie č. 0099/2002/03 bolo účinné do 30. júna 2003.

Úrad zrušil napadnutí rozhodnutia výnosom č. 1/2003 a ďalšie rozhodnutia zrušil novými rozhodnutiami okrem   rozhodnutia   č.   0099/2002/03,   ktoré   malo stratiť   účinnosť uplynutím účinnosti 30. júna 2003.

Tvrdenie úradu, že rozhodnutia zrušil výnosom, resp. individuálnymi rozhodnutiami a že v jednom   prípade   účinnosť zanikla uplynutím času,   nemá oporu   vo vtedy   platnom a účinnom zákone o regulácii, ktorý neobsahuje ustanovenia o zrušení individuálnych aktov všeobecne záväzným predpisom ani ustanovenia o autoremedúre.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   individuálne   právne   akty   nemožno   zrušovať   priamo normatívnym právnym aktom, ale len individuálnymi právnymi aktmi vydanými na základe normatívneho právneho aktu.

V záujme   právnej   istoty   treba   napadnuté   rozhodnutia   zrušiť.   Ak   dochádzalo k porušovaniu ústavy (čo ústavný súd deklaruje) rozhodnutiami úradu, na zjednanie nápravy niet   inej   cesty   ako   rozhodnutia   zrušiť,   a to   aj   v záujme   ochrany   základných   práv sťažovateliek   v situácii,   keď   samotný   zásah   trval   aj   po   tzv.   zrušení   rozhodnutí   úradu a v jednom prípade uplynutí doby, na ktorú bolo vydané.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva týmito rozhodnutiami, zrušil rozhodnutia, ktorými došlo k porušeniu základných práv a slobôd (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 51 ústavy sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Sťažovateľky videli v nevydaní vykonávacieho predpisu, ktorý predpokladalo vtedy platné ustanovenie § 12 ods. 4, základ vadného rozhodnutia.

Naopak   úrad   sa   vyjadril,   že   nevydanie   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu podľa   citovaného   ustanovenia   nemá   žiadny   význam   pre   namietané   porušenie   práv sťažovateliek.

Ako už bolo konštatované, napadnuté rozhodnutia boli vydané na základe neúplnej právnej normy tým, že nebol vydaný vykonávací právny predpis, a bez jej úplnosti neboli úplné ani rozhodnutia na jej podklade vydané.

Právne vady samy osebe nezakladajú neplatnosť právneho aktu. K ich neplatnosti je potrebné vydanie nového príslušného právneho aktu splnomocneným orgánom. Vadný právny akt má zásadne tie isté právne účinky ako právny akt bezvadný.

Predpoklad správnosti verejnoprávnych aktov orgánov verejnej moci je nevyhnutný pre fungovanie právneho štátu.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdenie týchto aktov z hľadiska námietky porušenia základných   práv   sťažovateliek.   Keďže   ústavný   súd   zistil   porušenie   základných   práv sťažovateliek, v záujme zachovania ich právnej istoty, ako aj s ohľadom na princíp ochrany v dobrej viere nadobudnutých práv zrušil napadnuté individuálne rozhodnutia.

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   i k uloženiu   povinnosti   sťažovateliek   nedošlo   v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, lebo zákon predpokladal uloženie povinností na základe úplnej právnej normy, k čomu však pri nevydaní vykonávacieho právneho predpisu nedošlo a postup úradu pri vydávaní individuálnych právnych aktov je aj porušením tohto článku ústavy.   Napadnuté   rozhodnutia   v okolnostiach   prípadu   dlhú   dobu   porušovali   práva sťažovateliek podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Ústavný súd nerieši   otázku,   či   nimi   bola   sťažovateľkám   spôsobená   škoda,   lebo   na   rozhodovanie o prípadnej škode sú príslušné všeobecné súdy.

2. Ústavný súd v bode 1 výroku toho nálezu konštatoval porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

V petite sťažnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že namietanými rozhodnutiami úrad porušil aj základné práva podľa čl. 26, čl. 46 a čl. 47 ústavy. V tejto časti   sťažnosti   ústavný   súd   nezistil   priamu   vzájomnú   súvislosť   medzi   sťažovateľkami označenými základnými právami a rozhodnutím úradu, preto v tejto časti návrhu nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Právny zástupca sťažovateliek uplatnil trovy konania pred ústavným súdom vo výške 127 561 Sk.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde v odôvodnených prípadoch sa umožňuje ústavnému súdu podľa výsledku konania   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže sťažovateľky mali vo veci úspech a ústavný súd rozhodol, že ich základné práva boli porušené, uložil aj uhradiť trovy konania sťažovateliek.

Právny   zástupca   si   uplatnil   trovy   právneho   zastúpenia   za   zastupovanie   troch sťažovateliek, a to za úkony: príprava a prevzatie zastupovania (3 x), písomné vypracovanie sťažnosti (3 x), doplnenie sťažnosti (3 x), nahliadnutie do spisu a hotové výdavky s tým súvisiace,   vyjadrenie   k stanovisku   úradu   (3 x),   doplnenie   sťažnosti   (3 x),   doplnenie sťažnosti (4. novembra 2005), účasť na pojednávaní (18. januára 2006) a hotové výdavky k tejto účasti na pojednávaní spolu s daňou z pridanej hodnoty. Predložil podrobný výpočet, ktorý obsahuje jednotlivé položky a ich zdôvodnenie. Trovy konania vyčíslil spolu sumou 127 561 Sk.   Právny   zástupca   sťažovateliek   7. júla 2006   doplnil   náhradu   trov   za   účasť na pojednávaní toho istého dňa vo výške 18 914 Sk. Spolu trovy konania predstavujú sumu 146 475 Sk.

Pri   výške   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal   z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Podľa § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s neprimeranými ťažkosťami.

Podľa § 11 ods. 2 citovanej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej   služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Podľa   §   13   ods.   3   citovanej   vyhlášky   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   sa   zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Uznesením   senátu   ústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS 95/03   zo   6. júla 2005   došlo k spojeniu veci na spoločné konanie troch sťažovateliek.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   správny   výpočet   trov   v sume   146 475 Sk,   ktoré je úrad povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateliek do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

K nálezu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. júla 2006