znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 94/2016-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľačl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduTrnava v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 93/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veciv primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd) v konanívedenom pod sp. zn. 0 T 93/2012.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na osobu sťažovateľa bola 19. apríla 2012 podanáobžaloba vedená na okresnom súde pod sp. zn. 0 T 93/2012. Ako ďalej sťažovateľ uvádza,„... keďže do dnešného dňa vyššie označený súd na základe tejto obžaloby nerozhodol o mojej vine či nevine, zastávam názor, že týmto porušuje moje základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie v primeranej lehote“.

3. Sťažovateľ ďalej konštatuje neprimeranosť dĺžky súdneho konania (45 mesiacov),v rámci ktorej okresný súd v jeho trestnej veci meritórne nerozhodol, a tým ho vystavilprávnej neistote, ktorá ovplyvňuje jeho ďalší súkromný aj verejný život. S ohľadom nauvedené sťažovateľ žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur.Následne s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva sťažovateľkonštatuje nepodanie sťažnosti na prieťahy predsedovi okresného súdu a dodáva, že„... hoci sa v súčasnosti nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, ani táto skutočnosť ešte nezbavuje Okresný súd v Trnave povinnosti čo najskôr odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa až do právoplatného skončenia mojej trestnej veci nachádzam“. Zároveň žiadaústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu, ktorý by ho zastupoval v konaní predústavným súdom, z dôvodu nemajetnosti.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenietohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoréz hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočnýchprieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nároksťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.0 T 93/2012, ktorým malo byť porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,I. ÚS 280/08).

10. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnostisťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak„vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonnéhosudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušeniezákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumentyv sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušeniaoznačeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,II. ÚS 177/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 38/04, III. ÚS 199/02,IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).

11. Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu, je potrebnépoukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdusa nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovilporušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01),prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavneneopodstatnený (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 221/05).

12. Podľa zistení ústavného súdu bol zo strany okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 0 T 93/2012 dňa 28. januára 2016 vyhlásený rozsudok, právoplatný 28. januára2016. Toho času už teda okresný súd nemôže ovplyvniť priebeh napádaného konania a aniporušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Vydaním rozhodnutia vykonal okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.0 T 93/2012 všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľaa svoju úlohu v tomto smere splnil.

Ústavný súd teda považuje za preukázané, že konanie vedené na okresnom súde podsp. zn. 0 T 93/2012 krátko po podaní ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa právoplatneskončilo.

13. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu podanej sťažnosti, vyhodnotil, že v konanívedenom na okresnom súde pod sp. zn. 0 T 93/2012 nedošlo k takej intenzite zásahudo práv sťažovateľa, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktorú by bolomožné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle citovaného článku ústavya dohovoru.

Na základe uvedeného a vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súduvedeného pod sp. zn. 0 T 93/2012 (t. j. 3 roky a 9 mesiacov) ústavný súd sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

Doterajší priebeh konania pred označeným súdom bol  i napriek možnostikoncentrovanejšieho konania zo strany okresného súdu  bez významnejších prieťahov,a preto nezakladal reálnu možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ani právana prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru.

14. Ústavný súd taktiež vzal na zreteľ i skutočnosť, že samotný sťažovateľ tak, ako touviedol v podanej ústavnej sťažnosti, v priebehu konania vedeného na okresnom súde podsp. zn. 0 T 93/2012 ani raz nevyužil svoje oprávnenie podať v zmysle zákona č. 757/2004Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisovsťažnosť na prieťahy v konaní, a teda okresnému súdu v prípade ním tvrdených prieťahovv konaní nedal príležitosť na poskytnutie nápravy, t. j. na odstránenie prípadnéhosťažovateľom tvrdeného protiprávneho stavu zapríčineného porušením jeho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.

16. Ústavný súd v závere v kontexte sťažovateľom tvrdenej nepriaznivejekonomickej situácie zdôrazňuje, že prijatím zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaníprávnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v zneníneskorších predpisov bolo v Slovenskej republike na sprístupnenie právnej pomoci osobámv hmotnej núdzi zriadené Centrum právnej pomoci, pričom s účinnosťou od 1. januára 2012sa systém sprístupňovania právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centraprávnej pomoci vzťahuje aj na väčšinu konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy.Ak teda sociálna situácia i v budúcnosti nebude sťažovateľovi umožňovať zvoliť siadvokáta z radov advokátov, má možnosť sprístupnenia právnej pomoci prostredníctvompríslušného Centra právnej pomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016