znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 94/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 48/2008 a jeho rozsudkom z 18. apríla 2011 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 Cob 161/2011 a jeho rozsudkom z 11. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 13. júna 2012 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu   Veľký   Krtíš   sp.   zn.   7   Cb   48/2008   z   18.   apríla   2011   (ďalej   len   „okresný   súd“ a „rozsudok   okresného   súdu“)   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 41 Cob 161/2011 z 11. apríla 2012 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov predchádzal.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   napadnutým   rozsudkom okresný súd zaviazal sťažovateľku, ktorá bola v procesnom postavení žalovanej, zaplatiť žalobkyni,   spoločnosti   R.,   Rakúska   republika,   sumu   210   936,10   €   s   príslušenstvom a nahradiť   trovy   konania.   Okresný   súd   na základe   vykonaného   dokazovania   ustálil, že účastníci konania uzavreli zmluvu o dielo a dohodli si aj cenu za vykonanie diela, pričom táto   skutočnosť   nebola   medzi   účastníkmi   sporná.   Súd   prvého   stupňa   považoval   taktiež za preukázané,   že   na   základe   uzatvorenej   zmluvy   o   dielo   došlo   k   plneniu   zo   strany žalobkyne a že žalobkyňa si za vykonanie diela uplatnila faktúrou zaplatenie dohodnutej sumy, ktorú sťažovateľka v lehote splatnosti a ani po lehote splatnosti neuhradila. Obranu sťažovateľky,   ktorá   spočívala   v   tvrdení,   že vykonané   dielo   má   vady   a   z   tohto   dôvodu sťažovateľka   odmietala   uhradiť   cenu   diela,   okresný   súd   po   vykonaní   dokazovania vyhodnotil ako nedôvodnú, a to s poukazom na ustanovenie § 562 ods. 2 písm. c) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“),   keďže   sťažovateľka   neuplatnila   zákonné   nároky   z   vady   diela   v   zákonom určených lehotách.

3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

4.   Sťažovateľka   sa   nestotožňuje so   závermi všeobecných   súdov v jej   veci,   podľa jej názoru   konanie   pred   okresným   súdom   a   krajským   súdom   bolo „protiprávne a protiústavné“,   majúce   za   následok   porušenie   jej   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru. Základ ústavnoprávnej argumentácie v podanej sťažnosti spočíva v tvrdení, že konajúce   súdy   nesprávne   vyvodili   skutkový   záver,   že   účastníci   uskutočnili   dohodu o voľbe práva Slovenskej republiky. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza: «Oba súdy... úplne protiprávne a v rozpore so skutočným právnym stavom viedli celé súdne konanie a vydali napadnuté rozsudky pri aplikácii slovenského právneho poriadku, ako rozhodného právneho poriadku bez toho, aby toto malo akúkoľvek oporu v skutkovom stave a právnom úkone uzatvorenom medzi účastníkmi konania.

Súd prvého stupňa v rozpore so skutkovým stavom a aj v rozpore s platným právnym stavom... pri zodpovedaní úplne základnej otázky pri posudzovaní sporu s medzinárodným prvkom, teda pri posudzovaní otázky, ktorá má vplyv na legálnosť a teda aj spravodlivosť celého súdneho konania, bez akéhokoľvek podkladu v konaní ako aj v skutkovom stave, najmä bez akejkoľvek opory v podpísaných zmluvách, konštatoval, že

„keďže si účastníci zmluvy zvolili právny poriadok Slovenskej republiky, spravuje sa táto zmluva o dielo právnym poriadkom Slovenskej republiky“

Toto   konštatovanie   súdu   je   nepravdivé,   v   rozpore   so   skutočnosťou,   ničím nepodložené...

Zmluvné strany uzatvorili písomné Zmluvy o dodávke štepov a ich výsadbe, pričom obsah zmluvy je úplne jasný, jednoduchý, jednostranový.

Z obsahu zmluvy je nepochybné, že zmluvné strany dohodu o voľbe práva neurobili, ani takáto voľba rozhodného právneho poriadku nijako inak zo zmluvy nevyplýva.

Rovnako   z   obsahu   celého   konania   je   nepochybné,   že   k   voľbe   hmotného   práva nedošlo ani žiadnym iným spôsobom.

V celom súdnom konaní nebola vypočutá ani štatutárna zástupkyňa odporcu, ktorá jediná by mohla potvrdiť alebo vyvrátiť, či došlo k dohode o voľbe...»

5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na čl. 4 ods. 1 a 2 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorený na podpis v Ríme 19. júna 1980 (ďalej len „dohovor o rozhodnom práve“) sama odvodzuje, že v jej veci sa mal ako rozhodný právny   poriadok   aplikovať   právny   poriadok   Rakúskej   republiky,   keďže   v   tomto   štáte sa nachádza registrované sídlo žalobkyne.

6.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutými rozsudkami okresného   súdu   a   krajského   súdu   a   postupom,   ktorý   im   predchádzal,   zrušil   napadnuté rozsudky,   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania. Výšku primeraného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila   tým,   že   počas   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musela   vynaložiť   nemalé finančné prostriedky na svoju právnu ochranu a znalecké dokazovanie.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

9. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

10.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu k základným právam, porušenie ktorých namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv.

13. Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedený   princíp   subsidiarity   nemá   právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

14. Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   viacerých   sťažovateľkou   označených základných práv rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, ústavný súd v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   prejednanie   veci   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

15. Podstatnú (a súčasne jedinú) námietku sťažovateľky tvorí jej nesúhlas so závermi všeobecných súdov o tom, že medzi účastníkmi došlo k dohode o voľbe práva Slovenskej republiky, na základe ktorého potom konajúce súdy vec posúdili a napokon aj meritórne rozhodli.

16.   Podľa   oddielu   2   článku   3   bodu   1   dohovoru   o   rozhodnom   práve   (ktorý   bol rozhodným právnym predpisom v čase predmetného konania) zmluva sa spravuje právnym poriadkom,   ktorý   si   zvolia   účastníci   zmluvy.   Voľba   musí   byť   výslovná   alebo   musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Účastníci zmluvy si   môžu   zvoliť právny   poriadok,   ktorým   sa   bude spravovať celá   zmluva alebo len jej časť.

17. Z   citovaného   znenia   dohovoru   o   rozhodnom   práve   vyplýva,   že   pri   určovaní rozhodného práva, podľa ktorého sa majú spravovať i rozhodovať spory zo zmluvných záväzkov, je v prvom rade preferovaná sloboda strán. Účastníci zmluvy majú právo zvoliť si rozhodné   právo   pre   svoj   záväzkový   vzťah,   pričom   môžu   tak   učiniť   i   konkludentne. Je na posúdení jednotlivých skutkových okolností zo strany konajúceho súdu, a to v každom prípade jednotlivo, či medzi účastníkmi došlo k dohode o voľbe práva, a až v prípade absencie takejto dohody o voľbe práva môže konajúci súd pristúpiť k určeniu rozhodného práva podľa   ďalších   diferenciačných kritérií   v intenciách dohovoru o rozhodnom práve (v čase rozhodovania vo veci sťažovateľky).

18. Okresný   súd   na základe   vykonaného dokazovania dospel   k   záveru,   že   medzi účastníkmi došlo k dohode o voľbe rozhodného práva Slovenskej republiky, podľa ktorého vo veci konal a rozhodol. Krajský súd sa so závermi súdu prvého stupňa stotožnil. Námietka sťažovateľky smerujúca k ňou tvrdenému nesprávnemu posúdeniu rozhodného práva preto vo svojej podstate smeruje proti zisteným skutkovým záverom konajúcich súdov týkajúcich sa dohody o voľbe práva, ktoré však ústavný súd nie je oprávnený posudzovať, eventuálne i prehodnocovať, tak ako to požaduje sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

20.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

21. Ústavný súd dospel k záveru, že konajúce súdy sa v napadnutých rozhodnutiach ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadali   s   právnou   otázkou   rozhodného   práva a ústavný súd nezistil v ich postupe nič, čo by signalizovalo porušenie základných práv sťažovateľky.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dopĺňa,   že   nie   je   nevýznamnou ani skutočnosť,   že   sťažovateľka   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   a   taktiež   pred odvolacím   súdom   nikdy   nenamietala   nesprávnosť   určenia   rozhodného   práva, resp. neexistenciu   dohody   medzi   účastníkmi   o   voľbe   práva.   Naopak,   jej   obrana   bola založená na právnej argumentácii v intenciách slovenského právneho poriadku, konkrétne Obchodného   zákonníka.   Práve   vychádzajúc   z   tejto   skutočnosti   potom   nemôže   obstáť ani jej argumentácia,   že „Ešte   závažnejšie   je   toto   pochybenie   zrejmé   v   konaní pred odvolacím súdom,   ktorý sa otázkou rozhodného práva,   ako   to vyplýva   z rozsudku Krajského   súdu   Banská   Bystrica,   ani   nezaoberal.“.   Krajský   súd   sa   v   odôvodnení napadnutého   rozsudku   zaoberal   predovšetkým   námietkami   sťažovateľky   uvedenými v jej odvolaní,   a   keďže   sťažovateľka   nenamietala   určenie   rozhodného   práva,   nebol ani dôvod, aby krajský súd túto otázku bližšie analyzoval vo svojom odôvodnení, vzhľadom aj na to, že otázku rozhodného práva posúdil okresný súd, ktorého rozsudok považoval odvolací   krajský   súd   za   vecne   správny.   Okolnosť,   že   sťažovateľka   má   odlišný   názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu.

22. Taktiež ani ďalšie dôvody uvedené v sťažnosti, konkrétne, že „V celom súdnom konaní nebola vypočutá ani štatutárna zástupkyňa odporcu, ktorá jediná by mohla potvrdiť alebo vyvrátiť, či došlo k dohode o voľbe“, nie sú odkazujúc na už uvedené spôsobilé spochybniť ústavnú konformnosť rozsudku krajského súdu. Z pripojených príloh nevyplýva nič, čo by mohlo viesť k záveru, že sťažovateľke nebolo v konaní pred všeobecnými súdmi umožnené plne uplatňovať svoje procesné práva. Sťažovateľka ani v sťažnosti neuviedla žiaden relevantný dôvod, ktorý by naznačoval možné procesné pochybenie pri vykonávaní dokazovania   zo   strany   konajúcich   súdov;   napokon,   pre   úplnosť   ústavný   súd   dopĺňa, že konaní   pred   okresným   súdom   bol   vypočutý   i   štatutár   sťažovateľky,   ale   ani   ten nenamietal neexistenciu dohody o voľbe práva.

23. Ústavný súd poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným   súdom   a   nemožno   ho   ani   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

24. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, porušenie základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   ústavy   len   z   dôvodov   arbitrárnosti   rozsudku   krajského   súdu,   ústavný   súd iba odkazuje   na   svoje   predchádzajúce   právne   závery   a   konštatuje,   že   ak   nezistil neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   súvislosti s namietaním porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   tak   to   isté   platí   aj   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv sťažovateľky podľa čl. 20, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

25.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013