znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 94/2012-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   februára   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   V.   R.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Tos 103/2011 z 26. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   V.   R.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 103/2011 z 26. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je obžalovanou v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 35/2009.

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 35/2009 z 15. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol, že „predsedníčka senátu JUDr. A. Š. nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obžalovanej JUDr. V. R., vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 2T/35/2009“.

Krajský súd na sťažnosť sťažovateľky podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušil uznesenie   okresného   súdu   a uviedol: „Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažnosť obžalovaná,   ktorú   prostredníctvom   svojho obhajcu   podrobne odôvodnila.   Poukázala na viaceré procesné postupy   predsedníčky senátu,   ktoré u nej   ako obžalovanej   vyvolávajú pochybnosti o jej nezaujatosti. V sťažnosti opäť poukázala na skutočnosti, ktoré v minulosti uvádzala vo svojich predchádzajúcich námietkach zaujatosti. Poukázala na viaceré súdne rozhodnutia zaoberajúce sa problematikou nezaujatosti sudcu. Keďže predsedníčku senátu JUDr. A. Š. považuje vzhľadom na jej doterajší postup v konaní za zaujatú, navrhla, aby bolo   rozhodnuté   o   jej   vylúčení   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania   v predmetnej trestnej veci.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosť bola podaná v zákonom stanovenej lehote, podal ju oprávnený subjekt, pričom na základe podanej sťažnosti je potrebné napadnuté uznesenie zrušiť, keďže o námietke zaujatosti sa v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. konať nemalo.

Zo spisu vyplýva, že obžalovaná podala námietku zaujatosti dňa 14. 7. 2011, keď v námietke uviedla, že vo vybavení jej sťažnosti predsedníčkou Okresného súdu Liptovský Mikuláš je konštatované, že jej tvrdenia v sťažnosti sudkyňa v konečnom dôsledku vníma ako   výroky,   ktoré   ju   hrubo   urážajú.   Na   základe   týchto   skutočností   nie   je   možné,   aby uvedená sudkyňa (JUDr. A. Š.) bola v danej trestnej veci vo vzťahu k nej objektívna. Túto vetu, ktorá je uvedená v odpovedi na jej sťažnosť adresovanú predsedníčke Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši o tom, že hrubo urazila JUDr. A. Š., považuje za dostatočný dôvod na jej vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania v tejto veci.

Zo spisu vyplýva, že obžalovaná sa o tomto výroku zo strany sudkyne JUDr. A. Š. dňa 18. 6. 2011, keď jej vybavenie sťažnosti predsedníčkou Okresného súdu Liptovský Mikuláš bolo doručené.

Možno teda konštatovať, že obžalovaná sa o dôvodoch, pre ktoré považuje sudkyňu JUDr. A. Š. za zaujatú a ktoré uviedla vo svojich námietkach zo 14. 7. 2011, dozvedela dňa 18. 6. 2011.

Z ustanovenia § 31 ods. 4 Tr. por. vyplýva, že námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená   osoba,   nemôže   byť   podkladom   na   rozhodnutie   v   trestnom   konaní   s   výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.

Z ustanovenia § 32 ods. 6 Tr. por. vyplýva, že o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch, podľa § 31. Ako už bolo vyššie konštatované, obžalovaná sa o dôvodoch vylúčenia uvedených v jej námietke dozvedela dňa 18. 6. 2011, pričom samotnú námietku zaujatosti podala na okresný   súd   dňa   14.   7.   2011.   Takýto   časový   odstup   podľa   názoru   krajského   súdu nezodpovedá vyššie uvedenej požiadavke, že námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Podľa názoru krajského súdu obžalovaná teda námietku zo 14. 7. 2011 nevzniesla bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Tr. por. Za takýchto okolností, keďže námietka obžalovanej nebola vznesená bezodkladne, sa o nej v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. konať nemalo.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd na základe podanej sťažnosti len napadnuté uznesenie okresného súdu v zmysle § 194 ods. 1 Tr. por. zrušil, keďže o námietke zaujatosti obžalovanej okresný súd v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. konať nemal.

Keďže   o   námietke   obžalovanej   prvostupňový   súd   konať   nemal,   nepovažuje   preto krajský   súd   za   potrebné   v   tomto   štádiu   konania   sa   zaoberať   argumentami   uvedenými v sťažnosti obžalovanej.“

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „... uvedená sudkyňa JUDr. A. Š. je naozaj zaujatá a odvolací súd ju necháva ďalej konať v mojej veci...

V priebehu tohto konania 2 T /35/2009 neustále dochádza k porušeniu môjho práva na nezávislého a spravodlivého sudcu...

Konajúca sudkyňa o mojich námietkach z 8. 2. 2011, 27. 4. 2011 a aj neskoršie podaných námietkach nerozhodla, konala ďalej. Súd sa s nimi nevysporiadal. Až o námietke o tom, že sa konajúca sudkyňa cíti hrubo urazená mojimi tvrdeniami vydal okresný súd Uznesenie z 15.   8.   2011.   Krajský súd Žilina   svojim Uznesením 3 Tos /103/2011 zrušil uvedené rozhodnutie len z dôvodu nepodania námietky neodkladne...

I   napriek   mojej   námietke   ktorá   nebola   vznesená   neodkladne   /nie   je   ohraničená žiadnou lehotou/ je veľmi   neobjektívne nechávať   sudkyňu ktorá   sa cíti urazená mojimi tvrdeniami, aby ma súdila. Je to v rozpore s objektivitou a spravodlivým súdnym konaním. Rozsudok 2 T 35/2009 z 26. 4. 2010, kde ma odsúdila na 18 mesiacov podmienečne bez náležitého   zdôvodnenia a   ktorý bol   Krajským   súdom   v Žiline   zrušený v celom rozsahu a vypracovaný predsedníčkou senátu je dokument, ktorý vystihuje jej postoj k prejednávanej veci...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 ústavy SR uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3 Tos/103/2011 z 26. 10. 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 3 Tos /103/2011 z 26. 10. 2011 sa zrušuje a vec vracia sa Krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľke   vo výške 33 000 eur… na účet sťažovateľky.

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti   namietala porušenie svojho základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   zrušené   uznesenie   okresného   súdu. Okresný súd uznesením nevyhovel sťažovateľkou vznesenej námietke zaujatosti zákonnej sudkyne v trestnom konaní. Krajský súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného súdu   z   dôvodu,   že   neboli   splnené   zákonné   podmienky   na   rozhodovanie   o   námietke vznesenej sťažovateľkou, keďže táto nebola vznesená neodkladne po zistení skutočností, z ktorých sťažovateľka vyvodzovala zaujatosť sudkyne.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že v danom prípade vyhodnotenie   časového   odstupu   od   zistenia   dôvodov   spôsobilých   na   vylúčenie   sudcu a vznesením námietky zaujatosti bolo učinené na úkor meritórneho posúdenia danosti ňou namietaného   dôvodu   vylúčenia   sudkyne.   Tým   podľa   sťažovateľky   krajský   súd   len   na základe   neadekvátne   prísneho   vyhodnotenia   uvedeného   časového   odstupu   umožnil,   aby vo veci ďalej konala podľa sťažovateľky zaujatá sudkyňa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv v tom,   že   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   vyslovil   podľa   sťažovateľky   nesprávne a arbitrárne   skutkové   a   právne   závery,   pokiaľ   ide   o   posúdenie   zákonom   stanovenej podmienky (§ 31 ods. 4 Trestného poriadku) na podanie námietky zaujatosti bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, avšak nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone alebo že časový odstup od zistenia namietaného dôvodu vylúčenia do vznesenia námietky by bol krajským   súdom   vyhodnotený   ústavne   nekonformným   spôsobom.   Uznesenie   krajského súdu je náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej právnej úpravy.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie ňou označených práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   namietaným   porušením označených   práv.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. februára 2012