znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 94/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   marca   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G., Česká republika, zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s čl.   46   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 141/2009 zo 16. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2011 faxom a 1. marca 2011 poštou doručená sťažnosť Ing. J. G., Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 141/2009 zo 16. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Dňa 12. 11. 2003 podala matka sťažovateľky, M. G., na Okresný súd v Prešove návrh na začatie konania o neplatnosť darovacej zmluvy proti MUDr. M. G.. Toto konanie sa viedlo na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 10 C 278/2003.

Okresný súd v Prešove vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 14. 11. 2007. Proti tomuto rozsudku podala matka sťažovateľky, žalobkyňa, odvolanie dňa 04. 01. 2008. Odvolacie konanie sa viedlo na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 3Co 20/2008. Žalobkyňa v priebehu odvolacieho konania zomrela, a to dňa 07. 03. 2008. Krajský súd v Košiciach sťažovateľku výzvou zo dňa 04. 04. 2008 ako dedičku po žalobkyni vyzval, aby oznámila krajskému súdu, či vstupuje do práv a povinností na miesto žalobkyne a či trvá na podanom odvolaní.

Sťažovateľka   listom   zo   dňa   18.   04.   2008   požiadala   krajský   súd   o   predĺženie poskytnutej lehoty na vyjadrenie sa, či do práv a povinností žalobkyne vstupuje.

Listom zo dňa 09. 06. 2008 sťažovateľka krajský súd požiadala o vyjadrenie sa k jej žiadosti zo dňa 18. 4. 2008.

Listom   zo   dňa   14.   06.   2008   sťažovateľka   krajský   súd   opätovne   požiadala   o stanovisko vo veci jej žiadosti zo dňa 18. 04. 2008.

Listom zo dňa 30. 06. 2008 sťažovateľka krajskému súdu oznámila, že vzhľadom na to, že nedostala jeho vyjadrenie k jej žiadosti zo dňa 18. 04. 2008, žiada o ďalšie predĺženie lehoty vo veci vyjadrenia sa, či vstupuje do práv a povinností žalobkyne...

Krajský   súd   v   Prešove   dňa   18.   06.   2008   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 3Co 20/2008, v ktorom sťažovateľku označil ako žalobkyňu, potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov a zaviazal ju zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

Proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   podala   sťažovateľka   prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dovolanie.

Uznesením sp. zn. 3Cdo 141/2009 zo dňa 16. 12. 2010 odporca (najvyšší súd, pozn.) rozhodol tak, že dovolanie zamieta (z príloh sťažnosti vyplýva, že dovolanie sťažovateľky bolo   najvyšším   súdom   odmietnuté,   a   nie   zamietnuté,   pozn.) a   sťažovateľku   zaviazal povinnosťou zaplatiť trovy dovolacieho konania...

podľa názoru sťažovateľky… rozhodnutím odporcu – uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 141/2009 zo dňa 17. 7. 2009 došlo k porušeniu jej práva na   prístup   k   súdu   zakotveného   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru,   a   k   porušeniu   jej   práva domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ods. 4 citovaného článku ústavy...

V danom prípade Krajský súd v Prešove konal so sťažovateľkou ako s účastníčkou konania na strane navrhovateľa bez jej súhlasu so vstupom do konania a vstupom do práv a povinností na strane navrhovateľa, po smrti pôvodnej navrhovateľky, matky sťažovateľky. Povinnosťou Krajského súdu v Prešove bolo skúmať, či sťažovateľka, chce v konaní na strane navrhovateľky pokračovať, či chce vstúpiť do jej práv a povinností, aby právne účinky s podaným návrhom pôvodnej navrhovateľky, zostali zachované...

Zo všetkých listov sťažovateľky adresovaných Krajskému súdu v Prešove je zrejmé, že   ani   v   jednom   z   nich   neprejavila   svoju   vôľu   vstúpiť   do   práv   a   povinností   namiesto navrhovateľky ani neprejavila vôľu trvať na podanom odvolaní...

Z obsahu listu z 18. 4. 2008 odvolací súd vyvodil, že žalobkyňa trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu...

Nie   je   zrejmé,   v   ktorej   časti   listu   sťažovateľka   výslovne   alebo   iným   spôsobom nevzbudzujúcim   pochybnosti   prejavila,   že   vstupuje   do   práv   a   povinností   na   miesto žalobkyne a trvá na podanom odvolaní...

Je zrejmé, že v uvedenom liste zo dňa 18. 4. 2008 sťažovateľka Krajskému súdu v Prešove oznámila pocity beznádeje svojej matky a jej citové rozpoloženie pred smrťou po tak dlho trvajúcom konaní. V liste však nemožno nájsť prejav vôle sťažovateľky – súhlasu s tým, že vstupuje do práv a povinností na miesto žalobkyne a trvá na podanom odvolaní. Postup   Krajského   súdu   v   Prešove,   ktorý   z   obsahu   listu,   v   ktorom   sťažovateľka opísala,   že   jej   matka   zomierala   s   bolesťou   v   duši,   krivdou   a   pocitom   nespravodlivosti a poverila sťažovateľku v jej mene bojovať za spravodlivosť vyvodil, že tá trvá na podanom odvolaní   je   výsostne   absurdný,   popierajúci   výkladové   pravidlo   prejavu   vôle   podľa ustanovenia § 35 ods. 2 OZ.

V prípade ak nebolo Krajskému súdu v Prešove jasné a určité, napriek tomu, že sťažovateľka na vyjadrenie sa, či do konania vstupuje, požiadala o predĺženie lehoty, teda vôľu vstúpiť do konania nevyjadrila, povinnosťou krajského súdu bolo postupovať v prípade sťažovateľky napriek tomu, že nikdy nebola účastníčkou konania, použitím analógie legis podľa ustanovenia § 43 O. s. p., podľa ktorého sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.   V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Zároveň   pokiaľ   by   sťažovateľka   svoje   podanie   neopravila,   bolo   povinnosťou krajského   súdu   na   podanie   sťažovateľky   neprizerať,   teda   prizerať   tak,   ako   keby   ho neurobila, čím súhlas daný nebol, opätovne s použitím analogie legis aplikovaným ods. 2 prvou vetou § 43 O. s. p. – ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že do konania na strane žalobcu môže vstúpiť účastník, len po vyslovení súhlasu, pretože nikto sa proti svojej vôli nemôže stať žalobcom.

V   prípade   sťažovateľky,   ak   sa   tá   chcela   domáhať   svojho   práva   zákonom ustanoveným postupom bol nevyhnutným jej súhlas so vstupom do práv a povinností a na strane pôvodnej navrhovateľky, vzhľadom na to, že takýto postup ustanovuje občiansky súdny poriadok. Možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde je právom a možnosťou, nemožno uplatnenie tohto práva vynucovať, tak ako to svojím postupom v prípade sťažovateľky urobil Krajský súd v Prešove...

Postupom krajského súdu sa sťažovateľka napriek absencii jej súhlasu, proti svojej vôli účastníčkou konania na strane žalobcu stala.

Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote dovolanie, ktoré odôvodnila vyššie uvedenými skutočnosťami.

Dovolaním zo dňa 05. 08. 2008 sťažovateľka žiadala, aby dovolací súd napadnutý rozsudok   zrušil   a   vrátil   vec   odvolaciemu   súdu   a   uložil   odporcovi   uhradiť   jej   trovy dovolacieho konania, a to v súlade s § 237 písm. e) O. s. p. podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia odporcu vyplýva, že „o prípad neexistencie návrhu na začatie konania, ale ide len vtedy, ak chýba návrh (žaloba) ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom konaní (odlišnom od konaní uvádzaných v § 81 ods. 1 O. s. p.) nejde o prípad, že by súd vec prejednal a meritórne rozhodol, hoci nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania (žaloba).

Pokiaľ   odvolací   súd   prejednal   vec   v   odvolacom   konaní   v   rozsahu   vymedzenom odvolaním podaným pôvodnou žalobkyňou M. G., nemal tento postup odvolacieho súdu za následok procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e) O. s. p.

Dovolací súd záverom dodáva, že samotné posúdenie, či tvrdené právo (povinnosť) prešlo v danej veci na žalobkyňu, sa týka už právneho posúdenia veci samej a nemôže byť predmetom konania pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.“

Z uvedeného podľa názoru sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že vyvodené právne závery odporcu v citovanom uznesení sú zjavne arbitrárne a majú za následok porušenie práv sťažovateľky zakotvených ústavou i dohovorom...

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   nesporné,   že   vzhľadom   na   to,   že neprejavila   vôľu vstúpiť do práv a povinností namiesto žalobkyne, ani neprejavila vôľu trvať na podanom odvolaní, potom nebol založený procesný vzťah medzi ňou a ostatnými účastníkmi konania. Vzhľadom   na   uvedené   nemôže   byť   označená   ako   žalobkyňa   v   predmetnom   konaní, zaviazaná akoukoľvek povinnosťou, keďže ona návrh v predmetnej veci nepodala a ani neprejavila   súhlas   vstúpiť   na   miesto   žalobkyne.   Je   teda   nesporné,   že   rozhodnutie odvolacieho súdu trpelo vadou podľa § 237 písm. e) O. s. p.

Kľúčová   argumentácia   dovolacieho   súdu,   na   ktorej   je   založené   napadnuté rozhodnutie   je   podľa   názoru   sťažovateľky   zjavne   arbitrárna   a   z   ústavného   hľadiska neakceptovateľná. Odporca nepreskúmal riadne dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, nevysporiadal sa s tvrdenými dôvodmi dovolania a vec podľa názoru sťažovateľky nesprávne právne posúdil...

Súhlas sťažovateľky je možné analogicky považovať za podanie návrhu, vzhľadom na absenciu tohto súhlasu bolo v konaní rozhodnuté o neexistujúcom návrhu sťažovateľky. Je nepochybné,   že   odporca   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Podanie akéhokoľvek návrhu nemôže odôvodňovať existenciu podaného návrhu na začatie konania a následne rozhodnutie vo veci...

Je nesporné, že krajský súd v súlade s ustanovením § 92 ods. 2 O. s. p. vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila, či súhlasí so vstupom do konania na miesto žalobkyne, aby mohol   v   konaní   pokračovať   so   sťažovateľkou   ako   nástupníckou   pôvodnej   žalobkyne. Krajský súd však následne sám vyhodnotil list sťažovateľky tak, že táto so vstupom do konania súhlasí a konal s ňou ako s nástupníckou pôvodnej žalobkyne, napriek tomu, že súhlas s takýmto postupom zo strany sťažovateľky daný nebol.

Z   napadnutého   rozhodnutia   odporcu   vyplýva,   že   tento   sa   stotožnil   s   postupom krajského súdu pokiaľ ide o pokračovanie v konaní so sťažovateľkou vzhľadom na procesné nástupníctvo na základe univerzálnej sukcesie. Je však potrebné zdôrazniť, že krajský súd postupujúc v súlade s ustanovením § 92 ods. 2 O. s. p. sťažovateľku vyzval na vyjadrenie súhlasu so vstupom do konania, z napadnutého rozhodnutia odporcu je však zrejmé, že odporca   uvedený   zákonný   postup   opomína,   čo   viedlo   k   vyvodeniu   zjavne   nesprávneho právneho záveru v napadnutom rozhodnutí.

Odporca tým, že v napadnutom uznesení vec posúdil tak, že nebola splnená zákonná podmienka na vstup sťažovateľky do konania, vyhodnotil ju ako skutočnosť, ktorá sa týka už právneho   posúdenia   veci   samej   a   nemôže   byť   predmetom   konania   pri   posudzovaní prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu, odňal sťažovateľke právo na to, aby za   splnenia   podmienok   prípustnosti   dovolania   bola   jej   vec   predmetom   meritórneho rozhodnutia   dovolacím   súdom.   Takto   vyvodený   právny   záver   odporcu   je   však   zjavne nesprávny, keďže skutočnosť, či bol splnený zákonný postup vstupu sťažovateľky do konania je   podstatnou   a   neoddeliteľnou   skutočnosťou   pri   posúdení   odôvodnenosti   podaného dovolania.

Podľa názoru sťažovateľky boli splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania proti   rozhodnutiu   krajského   súdu,   preto   považuje   rozhodnutie   odporcu   za   nezákonné, argumentáciu   v   ňom   uvedenú   za   zjavne   arbitrárnu   a   z   ústavného   hľadiska neakceptovateľnú.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„Právo sťažovateľky

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 141/2009 zo dňa 16. 12. 2010, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   3Cdo   141/2009   zo   dňa   16.   12.   2010   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   videla   porušenie   ňou   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru v nesprávnych právnych záveroch v uznesení najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 Co 20/2008 z 18. júna 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 10 C 278/2003-321 zo 14. novembra 2007.

Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   nesprávne   posúdil   danosť   dovolacieho   dôvodu podľa   §   237   písm.   e)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v   prípade rozhodovania o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd preto po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov najvyššieho súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Najvyšší   súd   sa   náležite   vysporiadal   s   dovolacím   dôvodom   sťažovateľky,   keď uviedol: „So zreteľom na obsah dovolania žalobkyne dovolací súd sa osobitne zameral na posúdenie, či v konaní na odvolacom súde nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.

Z obsahu spisu vyplýva, že právna predchodkyňa terajšej žalobkyne sa pôvodnou žalobou z 12. novembra 2003 domáhala vrátenia daru od žalovaného a po pripustení zmeny pôvodného   petitu   (vrátenia   daru)   určenia,   že   nehnuteľnosti   patria   v   podiele   ½-ice   do dedičstva po M. G., narodenom... a v podiele ½-ice do vlastníctva žalobkyne. Je nesporné, že   návrh   na   začatie   konania   (žalobu)   pôvodná   žalobkyňa   podala.   Po   rozhodnutí   súdu prvého stupňa pôvodná žalobkyňa podala odvolanie a v priebehu odvolacieho konania pred vyhlásením rozsudku pôvodná žalobkyňa M. G. dňa 7. marca 2008 zomrela. Keďže smrťou žalobkyňa stratila spôsobilosť byť účastníčkou konania, odvolací súd po zistení dedičov po tejto žalobkyni, ktorými sú jej deti, a to Ing. J. G. a žalovaný MUDr. M. G., pokračoval v konaní   s   terajšou   žalobkyňou,   keďže   tu   došlo   k   procesnému   nástupníctvu   na   základe univerzálnej sukcesie. Nakoľko druhým právnym nástupcom je žalovaný, tento vzhľadom na svoje   procesné   postavenie   nemohol   vystupovať   na   strane   žalobkyne,   odvolací   súd pokračoval v odvolacom konaní na strane žalobkyne s dovolateľkou.

V zmysle § 237 písm. e/ O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný. Toto ustanovenie dopadá na prípady,   kedy   súd   prejednal   a   meritórne   rozhodol   vec,   hoci   nebola   splnená   jedna   z procesných podmienok konania vyplývajúca z § 79 ods. 1 O. s. p. – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania (žaloba) vo veci neuvedenej v § 81 ods. 1 O. s. p. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh (žaloba) ako procesný   úkon,   ktorým   sa   začína   konanie.   V   predmetnom   konaní   (odlišnom   od   konaní uvádzaných v § 81 ods. 1 O. s. p.) nejde o prípad, že by súd vec prejednal a meritórne rozhodol, hoci nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania (žaloba).

Pokiaľ   odvolací   súd   prejednať   vec   v   odvolacom   konaní   v   rozsahu   vymedzenom odvolaním podaným povodňou žalobkyňou M. G., nemal tento postup odvolacieho súdu za následok procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.

Z tohto dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že, prípustnosť žalobkyňou podaného dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu, nemožno ž § 237 písm. e/ O. s. p. vyvodiť.

Dovolací súd záverom dodáva, že samotné posúdenie, či tvrdené právo (povinnosť) prešlo v danej veci na žalobkyňu, sa týka už právneho posúdenia veci samej a nemôže byť predmetom konania pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.“

Ústavný   súd   dodáva,   že   argumentácia   sťažovateľky   nebola   spôsobilá   spochybniť správnosť záverov najvyššieho súdu.   Samotná skutočnosť,   že krajský   súd v odvolacom konaní po úmrtí pôvodnej žalobkyne vyzval sťažovateľku na oznámenie, či vstupuje do práv a povinností na miesto pôvodnej žalobkyne a či trvá na odvolaní podanom pôvodnou žalobkyňou   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   10   C   278/2003-321   zo 14. novembra 2007, nemôže viesť k záveru, že v danom prípade nedošlo k univerzálnej sukcesii sťažovateľky do práva a povinností pôvodnej žalobkyne v súdnom konaní. Preto, ak krajský súd konal so sťažovateľkou ako žalobkyňou, nemohol vybočiť z medzí zákonnej úpravy   právneho nástupníctva   v   súdnom   konaní, pretože sťažovateľka sa   stala právnou nástupkyňou   pôvodnej   žalobkyne   v   konaní   nezávisle   od   jej   súhlasu   či   nesúhlasu s uvedeným. Záver krajského súdu o trvaní sťažovateľky na odvolaní (podanom jej právnou predchodkyňou)   okrem   iného   potvrdzuje   aj   absencia   dispozičného   úkonu   sťažovateľky s podaným odvolaním.

Nezávisle   od   uvedeného   bola   v   danom   prípade   podstatnou   otázka,   či   došlo k procesnej   vade   konania   podľa   §   237   písm.   e)   OSP   namietanej   sťažovateľkou   v   jej dovolaní, pričom v tomto smere sa ústavný súd v plnej miere stotožňuje a argumentáciou najvyššieho súdu.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pritom neznamená tiež právo na úspech   v konaní pred všeobecným súdom   a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavných práv. Taktiež posudzované uznesenie nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje stotožniť sa s názorom sťažovateľky   o   nesprávnom   posúdení   prípustnosti   jej   dovolania,   pritom   podľa   názoru ústavného   súdu   nemožno   opomínať   fakt,   že   samotná   nespokojnosť   sťažovateľky s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   odmietol   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z   dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2011