znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 94/07-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. D., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1 a 2 a v čl. 28 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8, čl. 10 a čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom príslušníkov Krajského riaditeľstva Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave v dňoch 24. mája 2004 až 1. júna 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2004 doručená sťažnosť P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1 a 2 a v čl. 28 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl. 8,   čl. 10   a   čl. 11   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom príslušníkov Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   v Bratislave   (ďalej   len „policajný zbor“) v dňoch 24. mája 2004 až 1. júna 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že: «(...) V súvislosti s konaním Parlamentného zhromaždenia NATO v Bratislave v dňoch 28. mája až 1. júna 2004 bol sťažovateľ – P. B., 19-ročný študent, predvolaný na Krajské riaditeľstvo Policajného zboru SR v Bratislave za účelom podania vysvetlenia. V pondelok 24. mája 2004 od 10.00 hod. na Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave strávil 3 hodiny. Predvolaný študent nikdy nespáchal priestupok ani trestný čin a do priameho kontaktu s políciou sa dostal prvýkrát v živote.

Policajti ho priviedli do miestnosti, v ktorej na nástenke viseli fašistické symboly, z čoho usúdil, že ide o protiextrémistické oddelenie. Sedeli tam štyria policajti v civile, ktorí sa mu nepredstavili a neoboznámili ho ani s dôvodom predvolania. Hneď na úvod ho jeden z policajtov šokoval upozornením: „Keď zistím, že si nám niečo zatajil, tak si ťa osobne nájdem   a   naseriem   ti   do   hrdla!“   Následne   od   neho   chceli   vedieť   mená   organizátorov zhromaždenia proti NATO, ich politickú príslušnosť, osobné informácie o nich, o jeho vzťah k nim, o ich práci, miesta stretnutí organizátorov, jeho úlohy pri organizovaní akcie, počet ľudí,   ktorí   na   protest   prídu   a   ďalšie   podrobnosti.   Predvolaný   pritom   nefiguroval   na formulári o ohlásení zhromaždenia ako jeden z organizátorov a ani iným spôsobom nikomu verejne neoznamoval, že by k organizátorom patril. Keď predvolaný povedal, že na protest príde asi len 10 ľudí, policajti reagovali slovami, že klame, pretože oni majú informácie o stovkách a tisícoch a o účastníkoch zo zahraničia. Snažili sa od neho zistiť, kde títo ľudia zo zahraničia bývajú, a stále mu opakovali že klame, keď im vravel, že o nikom takom nevie. (pozn. Na demonštrácii 29. 5. 2004 na Námestí Slobody sa ukázalo, že odhad 10 ľudí bol takmer   úplne   správny.)   Keď   im   na   otázku   jeho   vzťahu   k   jednému   z   organizátorov odpovedal, že sa s ním len občas stretáva a vymieňajú si názory, reagovali v zmysle, že klame: „Nerob z nás kokotov,   môžeme si zistiť; aj kedy vstávaš!“ Celý čas mu dávali otázkami najavo, že toho vedia veľmi veľa a z ich otázok vyplynulo, že jeho stretnutia s kamarátmi sledovali. Doslova povedali, že majú video záznamy a fotografie zo stretnutí, pričom vymenovali ich presné dátumy dokonca ešte z februára. Pýtali sa ho, či chce „dostať maturitné tablo do Justičáku“ (o rok totiž maturuje). Veľmi dlho sa vypytovali na existenciu a polohu „výcvikových táborov“, o ktorých sťažovateľ nemal žiadne vedomosti. Na to asi po dvoch hodinách výsluchu zrazu jeden z policajtov vstal (ten istý, ktorý ho konfrontoval na ulici dňa 31. mája na Pribinovej - vid' ďalej v texte) a prehľadal mu vrecká, vyhrnul nohavice a prikázal mu, aby si vyložil veci z bundy.

Jeden z policajtov mu znova zopakoval vyhrážku, že ak klame, že si ho „osobne nájde a naserie mu do hrdla“. Potom sa ho pýtali na konkrétnych ľudí, s ktorými je v kontakte len cez e-maily, z čoho možno usúdiť, že bola sledovaná jeho emailová pošta umiestnená na serveri   zoznam.sk.   Z   kladených   otázok   na   P.   B.   vyplynulo,   že   polícia   pravdepodobne vykonávala aj odpočúvanie telefonických hovorov P. B.

Chceli tiež od neho, aby ešte počas výsluchu zatelefonoval zo svojho telefónu za vlastné peniaze jednému z jeho kamarátov a zistil, kde sa nachádza, kde pracuje a kedy má čas. Po celé tri hodiny mu tykali, správali sa k nemu arogantne a zosmiešňovali ho. Keď sa vypočúvaný študent na záver domáhal spísania zápisnice, odpovedali mu, že „nič nedostane“. Papier s predvolaním na podanie vysvetlenia mu policajti zobrali. Jeden z policajtov ho na záver upozornil: „Nie že ťa napadne, niekomu o tomto niečo hovoriť!“ Vystríhali ho hlavne, aby nič nehovoril ohlasovateľovi demonštrácie, ktorého si predvolali na   druhý   deň   a ktorého   výsluch   sa   niesol   v podobnom   duchu.   Policajt,   ktorý   ho odprevádzal, mu ešte špeciálne povedal: „To čo sa tu dialo nech zostane medzi nami“. Študenta tieto zážitky silno ovplyvnili: „Moja psychika bola dosť otrasená. Nedá sa to ani opísať“. Spočiatku odmietal akékoľvek zverejnenie a riešenie týchto udalostí, pretože sa   obával,   že   policajti   svoje   vyhrážky   skutočne   splnia.   To   však   nebolo   jeho   posledné stretnutie s nimi.

Dva dni po výsluchu, v stredu 26. mája 2004, okolo 19.00 a 20.00 hodiny ho dvaja z policajtov, ktorí ho predtým vypočúvali, navštívili doma. Pýtali sa ho na jedného z jeho kamarátov   a na   jeho   kontakty   v zahraničí.   Od   stredy   do   soboty   mu   ešte   niekoľkokrát telefonovali, pýtali sa ho, či nevie, kde sa momentálne nachádzajú niektorí jeho priatelia, či sa on osobne zúčastní demonštrácie a pod. V sobotu 29. 5. - v deň konania zhromaždenia proti NATO na Námestí Slobody - si ho dokonca približne o 14.00 počkali pri pokladni v Auparku, v ktorom akurát nakupoval a kde ich s prekvapením zbadal. Pýtali sa ho na majetkové pomery iného z aktivistov a na kontakty na neho. Zároveň mu dali najavo, že by sa veľmi nemal ukazovať na demonštrácii, ktorá sa mala zhruba za hodinu začať: „Nebolo by   dobré,   keby   si   sa   zúčastnil   tej   demonštrácie.   Vieš,   budeme   tam   aj   my...“   Tiež   mu odporúčali,   aby   už   v budúcnosti   nekontaktoval   E.   B.,   ktorý   bol   ohlasovateľom zhromaždenia,   pretože   ho   údajne   na   výsluchu   ohováral   a zradil   (čo   sa   ukázalo   ako nepravdivé). Naliehali na neho, aby svojim mobilným telefónom hneď zavolal E. B. a zistil, kde sa momentálne nachádza, dúfajúc, že telefonát od kamaráta zdvihne. Im totiž telefonáty nezdvíhal.

B.   varovania   policajtov   poslúchol,   žiadnej   demonštrácie   sa   nakoniec   nezúčastnil a ani nikoho nekontaktoval.

Policajti sa mu však telefonicky ozvali ešte aj po proteste - v pondelok 31. mája, v predposledný deň Parlamentného zhromaždenia NATO približne o 15.20 hod. a pýtali sa ho, či ešte nechystá nejaké protesty, či niečo nechystajú nejaké iné skupiny a prečo bolo na proteste na Námestí Slobody tak málo ľudí.

S týmito   policajtmi   sa   na   svoje   veľké   prekvapenie   stretol   ešte   aj   osobne   necelú hodinu   po   telefonáte   v čase   o 16.00   na   Pribinovej   ulici   medzi   Ministerstvom   vnútra a Divadlom Stoka v Bratislave, keď ho dvaja policajti oblečení v civile odrazu zastavili uprostred ulice a hlasno sa ho pýtali: „No čo je? Čo vymýšľaš?“ Boli to tí istí policajti, ktorí boli prítomní aj pri podávaní vysvetlenia P. B. dňa 2. 5. 2004 (...). Jeden z policajtov sa k nemu priblížil tvárou v tvár na vzdialenosť asi päť centimetrov a hlasno sa dožadoval odpovedí. Jeho dvaja priatelia Š. S. a M. P., ktorí boli prítomní na mieste sa P. B. slušne zastali a radili mu, aby sa s nimi nerozprával. Hoci najprv si policajti prítomnosť S. a P. nevšímali a odbíjali ich so slovami „S vami sa my nerozprávame!“, ihneď po upozornení na ich protizákonný postup policajti v civile od M. P. a Š. S. žiadali veľmi agresívnym tónom predložiť občianske preukazy, so slovami: „Keď vy takto, tak ukážte občianske preukazy.“ M.   P.   a Š.   S.   od   policajtov   žiadali   preukázať   príslušnosť   k polícii   svojimi   preukazmi, nakoľko nebolo vôbec jasné, kto títo páni vlastne sú. Policajti v civile to však odmietali, pričom Š. S. sa agresívnejší z policajtov pokúšal násilím vziať do ich auta, od čoho po párminútovom fyzickom naťahovaní a slovnom namietaní proti jeho nezákonnému postupu upustil.   Keď   Š.   S.   kontaktoval   cez   svoj   mobilný   telefón   právnika,   agresívnejší   policajt v civile sa mu ho asi minútu snažil vykrútiť a vytrhnúť z ruky. Agresívnejší policajt sa po celý čas správal veľmi arogantne, viackrát naznačoval fyzický útok, slovne zosmiešňoval a ponižoval S. i P. a obom im tykal. Jeho kolega sa spočiatku tiež správal nepríjemne a mal snahu   zosmiešňovať,   ale   postupne   v tomto   správaní   ustal.   Po   čase   sa   tento   menej agresívnejší   policajt   po   opakovaných výzvach   legitimoval.   Jeho číslo   bolo:   (...).   Druhý policajt to neustále odmietal spraviť so slovami: „To sú povinní robiť iba pochôdzkári!“ Nakoniec niekoľkokrát bleskovo otvoril a hneď zatvoril dokument, o ktorom tvrdil, že je to jeho policajný preukaz. Z tohto spôsobu preukázania sa samozrejme nedalo zistiť, čo bolo uvedené na preukaze.

Neskôr agresívnejší z policajtov v civile odviedol P. B. na chvíľu nabok, kde sa ho pýtal: „To aké e-maily posielaš? Myslel som si, že si rozumný chalan.“ Policajt zrejme narážal na jediný e-mail odoslaný B. za posledný týždeň, ktorý predošlý večer posielal priateľovi a právnikom a popísal v ňom jednanie polície počas podávania vysvetlenia dňa 24. 5. 2004 na Krajskom riaditeľstve PZ. Keď rozhovor prerušil M. P. a B. sa s policajtom odmietol ďalej rozprávať, policajt sa s ním rozlúčil poznámkou: „Tak ty takto? Veď sa ešte stretneme   inde!“   Po   príchode   televízie   Markíza,   dvaja   policajti   v   civile   miesto   rýchlo opustili   na   osobnom   aute   značky   Volkswagen   Golf,   tmavomodrej   farby,   ŠPZ:   (...). Informáciu o tomto konflikte odvysiela1a v ten istý deň vo večerných televíznych správach Televízia Markíza, ktorá zverejnila aj fotografie oboch policajtov. Podľa P. B. sa mu po tomto   konflikte   pravdepodobne   media1izovaní   policajti   viackrát   pokúšali   dovolať,   ale žiadne telefonáty s utajeným číslom už sťažovateľ zo strachu nezdvíhal. Kvôli vyhrážkam policajtov má neustále strach, že sa mu za zverejnenie informácií budú chcieť pomstiť. Jeho vlastné slová k celej situácii: „Mám strach zdržiavať sa doma, ukrývam sa a von chodím po pondelkovom zážitku (pozn. – s policajtmi v civile na ulici) ak je to možné v doprovode kamarátov či priateľky, aby som mal pri sebe aspoň svedkov v prípade ďalšieho kontaktu s políciou. Mám strach komunikovať so širším okolím, nerád by som ich akokoľvek namočil do   problémov   tým,   že   by   aj   ich   považovali   za   extrémistov.   Cítim   sa   byť   politicky prenasledovanou osobou a to sa silne odráža na mojej psychike. Myslím že je načase spojiť všetkých,   ktorí   majú   podobné   zážitky   a   urobiť   všetko   preto,   aby   sme   polícii   zabránili pokračovať v týchto zverstvách alebo aspoň o tom informovať širokú verejnosť, nech sa zamyslí nad súčasným stavom spoločnosti. Je smutné a zarážajúce zároveň, že sa dnes ľudia musia opäť báť myslieť inak, než je to v záujme vládnucich pomerov.“(...).

Sťažovateľ namieta, že konaním príslušníkov Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave došlo k porušeniu jeho práva na súkromie, slobody prejavu a slobody zhromažďovať sa. Ako je uvedené v (...) tejto ústavnej sťažnosti, vzhľadom na okolnosti prípadu je Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci konania o ústavnej sťažnosti jediným orgánom, ktorý môže efektívne rozhodnúť o porušení základných práv sťažovateľa. Ústavný súd má preto v tejto veci právomoc konať. (...).

V zmysle § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý upravuje právomoc súdov v správnom súdnictve, podľa úpravy účinnej od 1. januára 2002 súdy   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   zákonnosť   „rozhodnutí   a postupov“   orgánov verejnej správy.

Od   1.   januára   2002   bol   a   novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku   piata   časť Správne súdnictvo v § 244 ods. 1 rozšírená okrem preskúmavania zákonnosti rozhodnutí aj na preskúmanie zákonnosti postupov orgánov verejnej správy. Zákon však postup nijako nedefinoval okrem konštatovania, že postupom sa rozumie aj nečinnosť orgánu verejnej správy.   Z   ustanovení   OSP   nebolo   pre   účastníka   zjavné,   akým   spôsobom   môže   súd rozhodnúť o ne/zákonnosti postupu orgánu verejnej správy. Bez ustálenia judikatúry v tejto oblasti sa ďalšou novelu OSP (zák. č. 424/2002 Z. z.) o rok na to, rozšírili osobitné druhy konania v časti o správnom súdnictve na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (štvrtá hlava) a konanie pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (piata hlava). Viaceré ustanovenia zákona indikovali, že ide o osobitnú úpravu pri náprave nezákonného postupu,   ktorý   dovtedy   v   zákone   chýba1.   Napriek   tomuto,   relatívne   systematickému rozdeleniu, však vo všeobecných ustanoveniach ako aj v nasledujúcej hlave ostal spolu s preskúmaním   zákonnosti   rozhodnutí   aj   postup   orgánov   verejnej   správy   bez   bližšej procesnej úpravy, čo účastníkovi znovu neposkytuje právnu istotu v otázke, akým spôsobom súd rozhodne súd o jeho nároku.

Nie je úlohou ústavného súdu aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a ostatných zákonov a v zmysle týchto ustanovení posudzovať právomoc všeobecných súdov. Tieto   úlohy   zostávajú   a   majú   zostať   predovšetkým   v   kompetencii   všeobecných   súdov Slovenskej   republiky.   Ústavný   súd   však   nemôže   nezaujať   stanovisko   k   zákonom zakotvujúcim iné prostriedky nápravy,   pokiaľ ich interpretácia má dosah na posúdenie účinnosti právnej ochrany základným právam sťažovateľa.

Zo   znenia   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   zrejmé,   že   súd   nemá právomoc   rozhodnúť   o   náhrade   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   bola   postupom príslušníkov Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave sťažovateľovi spôsobená, čo je za danej situácie pre sťažovateľa jediný možný prostriedok nápravy za porušenie jeho základných práv a slobôd.

Novoprijatý zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej   moci   síce   umožňuje   dotknutým   osobám   domáhať   sa   pred   súdom   aj   náhrady nemateriálnej ujmy v prípadoch nezákonného postupu orgánu verejnej správy. Ustanovenia tohto   zákona   sa   však   v zmysle   prechodných   ustanovení   zákona   vzťahujú   na   škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom až od nadobudnutia účinnosti tohto zákona, teda od 1. júla 2004.

Na rozdiel od všeobecných súdov Ústavný súd môže v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky sťažovateľovi priznať aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Konaním príslušníkov policajného zboru bolo hrubo porušené právo sťažovateľa na súkromie, sloboda pokojne sa zhromažďovať a s tým úzko spojená sloboda prejavu. Keďže zasahovanie do práv sťažovateľa už nepretrváva, nie je možné ho zrušiť alebo zakázať a dosiahnuť tak nápravu nezákonného stavu iným spôsobom ako priznaním primeraného zadosťučinenia.

Európsky súd pre ľudské práva už v súvislosti s existenciou efektívneho prostriedku nápravy vo vnútroštátnom poriadku viacnásobne konštatoval, že v zmysle čl. 35 Dohovoru považuje za efektívny prostriedok nápravy taký, ktorý je dostupný a umožňuje dosiahnuť nápravu   alebo   zadosťučinenie   za   namietané   porušenia.   Existencia   prostriedku   nápravy musí byť dostatočne konkrétna, nie len v teórii ale aj v praxi, v opačnom prípade nemá požadovanú   dosiahnuteľnosť   a účinnosť.   (Feldek   versus   Slovensko   zo   dňa   15.   6.   2000, Vernillo   v.   Francúzsko,   20.   2.   1991,   Johnston   and Others   v.   Írsko,   18.   12.   1986,   Van Droogenbroeck judgment versus Belgicko, 24. 6. 1982).

Európsky   súd   vo   svojej   judikatúre   viackrát   potvrdil,   že   vnútroštátny   prostriedok nápravy,   ktorý   sťažovateľom   zároveň   neumožňuje   domáhať   sa   a teoreticky   i prakticky dosiahnuť náhradu za spôsobenú nemateriálnu ujmu nemôže byť považovaný za efektívny. „Nie je úlohou súdu posudzovať právnu úpravu Holandska, ktorá ešte nie je ustálená (pozri mutatis mutandis, vyššie spomenuté rozhodnutie Van Droogenbroeck). Napriek tomu, absencia   judikatúry   súdov   naznačuje   súčasnú   neistotu   tohto   prostriedku   nápravy v praktickom zmysle slova. V rámci konkrétnych okolností, článok 1401 (pozn. ustanovenie holandského   Občianskeho   súdneho   poriadku)   by   neumožňoval   ani   teoreticky   dosiahnuť primeranú nápravu pre sťažovateľov. Podľa vlády kompenzácia by mohla byť poskytnutá podľa článku 1401 len za spôsobenú materiálnu ujmu. Vláda teda nepreukázala, že tento prostriedok je dostupný a dostačujúci a taký, ktorý sťažovatelia mali povinnosť využiť“. (rozhodnutie Jong, Baljet a Van den Brink v. Holandsko, 22. 5. 1984)

Vo viacerých rozhodnutiach ESĽP týkajúcich sa Slovenska súd pripomína, že žaloba, ktorá nemá dostatočné vyhliadky na úspech pri uplatnení náhrady nemajetkovej ujmy je takým   prostriedkom   nápravy, ktorý   nemusí   byť   ani   v konaní   pred   Európskym   súdom vyčerpaný (prípady: Žiačik proti Slovenskej republike par. 33, 7. 1. 2003, podobne prípady J. K. a Havala proti Slovenskej republike z 13. 9. 2001)

Čo sa týka zásahu do práva sťažovateľa na súkromie v zmysle čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR a článku 8 Dohovoru, je pravdou, že účinnú nápravu môže sťažovateľ dosiahnuť aj   využitím   právnej   ochrany,   ktorú   mu   poskytujú   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka o ochrane osobnosti (§ 11 OZ a nasl.). Identickým konaním príslušníkov policajného zboru však   došlo   aj   k   zásahu   do   sťažovateľovho   práva   na   slobodu   prejavu   a   slobodu zhromažďovať sa. O týchto základných právach, ako sme uviedli vyššie, nemá všeobecný súd   právomoc   efektívne   rozhodnúť.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   nemôže   byť   preto prekážkou pre ústavný súd vyhnúť sa prehnanému formalizmu pri poskytovaní ochrany základným   právam   a   slobodám   a   v   konaní   o   tejto   ústavnej   sťažnosti   rozhodnúť   aj   o porušení sťažovateľovho práva na súkromie a práva na tajomstvo prepravovaných správ. Sťažovateľ proti namietanému postupu polície podal dňa 2. júla 2004 sťažnosť na Úrad   kontroly   Ministra   vnútra   SR.   Do   dňa   podania   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ o výsledkoch   preverovania   jeho   sťažnosti   nedostal   informáciu.   Vzhľadom   na   charakter, možný   výsledok   a   účinok   prešetrenia   sťažnosti   nemožno   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   a porušeniu jeho základných práv nemožno tento nástroj považovať za účinný prostriedok nápravy.   V zmysle   §   19   zákona   č.   152/1998   Z.   z.   o   sťažnostiach   výsledok   prešetrenia sťažnosti sa oznamuje sťažovateľovi písomne s odôvodnením, či je sťažnosť opodstatnená alebo   neopodstatnená.   V   prípade,   že   sa   zistila   opodstatnenosť   sťažnosti,   uvedú   sa v oznámení   aj   opatrenia   prijaté   alebo   vykonané   na   odstránenie   zistených   nedostatkov. Sťažnosť   sa   považuje   za   vybavenú,   ak   bol   sťažovateľ   písomne   informovaný   o   výsledku prešetrenia sťažnosti a ak sa prijali opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku.

Sťažnosť   neprešetruje   orgán,   ktorý   je   postavený   mimo   štruktúr   exekutívnej   moci štátu, ktorý navyše nemá právomoc rozhodnúť o porušení práv sťažovateľa a poskytnúť mu primerané zadosťučinenie za utrpenú nemateriálnu ujmu. (...).

Počítanie lehôt upravuje OSP v § 57. Podľa týchto ustanovení sa lehoty určené podľa mesiacov končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Lehota je pritom zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Dňa 24. 5. 2004 sa sťažovateľ dostavil na Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave, kde prebehla 3 hodinové „stretnutie“ so štyrmi príslušníkmi policajného zboru v civile. Ostatné vyššie opísané udalosti nasledovali po vypočúvaní sťažovateľa na polícii. Minimálne vo vzťahu   ku   konaniu   príslušníkov   policajného   zboru   na   Krajskom   riaditeľstve   PZ,   kde sťažovateľ podával vysvetlenie začala plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti dňom 24. 5.   2004.   Lehota   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   vo   vzťahu   k   všetkým   opísaným skutočnostiam   je   teda   zachovaná,   ak   je   podanie   odovzdané   na   poštovú   prepravu   dňa 26. 7. 2004. (...).

Sťažovateľ dostal predvolanie na podanie vysvetlenia od Krajského riaditeľstva PZ SR v Bratislave, kde sa dostavil osobne dňa 24. 5. 2004. Tí istí príslušníci, ktorých stretol na podaní vysvetlenia na Krajskom riaditeľstve PZ SR neskôr v rôznej zostave kontaktovali sťažovateľa,   či   už   osobne   alebo   prostredníctvom   telefónu.   Keďže   väčšina   z   nich   sa sťažovateľovi nepredstavila ani neidentifikovala, sťažovateľ dôvodne predpokladá, že išlo o príslušníkov   služobne   zaradených   pod   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   SR v Bratislave.

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru SR v Bratislave prostredníctvom konajúcich policajtov zasiahlo do slobody prejavu a slobody zhromažďovať sa spolu s inými ako aj práva sťažovateľa na súkromie a práva na tajomstvo prepravovaných správ vyplývajúcich z čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 28 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl.   8,   10   a   čl.   11   Dohovoru.   Zásah,   ktorým   boli   porušené   ústavné   práva   sťažovateľa vykonali zástupcovia Krajského riaditeľstva Policajného zboru SR v Bratislave, a z toho dôvodu je označený orgán pasívne legitimovaným. K porušeniu práva na súkromie a práva na tajomstvo správ podávaných telefónom a iným podobným spôsobom

V zmysle čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti možno chápať ako jedno z najzákladnejších práv,   na   jeho   základe   je   postavená   celá   ústavná   garancia   ľudských   práv.   Človek   je subjektom   osobnostných   aj   základných   práv,   ktoré   sú   nerozlučne   späté   s   ľudskou osobnosťou,   takže   každý,   kto   do   nich   neoprávnene   zasahuje,   zasahuje   do   samotnej dôstojnosti   človeka   ako   základnej   spoločenskej   hodnoty.   Ide   o   právo   na   uchovanie základnej integrity človeka, na to, aby sa s ním zaobchádza/o ako s človekom.

V   zmysle   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Na rozdiel od cti, každý ako rovnocenná ľudská bytosť požíva v spoločnosti rovnakú ochranu svojej dôstojnosti, bez ohľadu na vek, pohlavie či spoločenský status. Dôstojnosť nadobúda každý narodením a je mu vlastná už len z toho dôvodu, že je človekom.

Ústavný súd v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor o účele práva na súkromie, podľa ktorého: „Právom na súkromie sa zaručuje ochrana hodnôt uznaných   za   súkromie   pred   verejnou   mocou,   fyzickými   aj   právnickými   osobami“ (PL. ÚS 43/95). Ústavný súd tiež potvrdil právny názor, podľa ktorého právo na súkromie sa v Ústave Slovenskej republiky priznáva vo viacerých ustanoveniach (PL. ÚS 43/95). Dosiaľ   vyslovené   právne   názory   možno   zhrnúť   tak,   že   ústava   vo   viacerých ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na súkromný život, ktorého podstatou je možnosť jednotlivca v určitej sfére spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov ustanovených orgánom verejnej moci. Ústavou vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. (II. ÚS 19/97)

Právo na súkromie v rovnakej miere chráni aj článok 8 Dohovoru. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Aj podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá   na   podstatu   a   zmysel   obmedzovaného   základného   práva   a   slobody   alebo   nie   je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov   výsledok   posúdenia   vzťahu   primeranosti   medzi   namietaným   zásahom   a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch. (I. ÚS 13/2000)

Spôsob a obsah získavania informácií od sťažovateľa, ktorý bol oficiálne nazvaný ako podanie vysvetlenia zjavne nekorešpondoval s účelom podávania vysvetlenia v zmysle zákona č. 171/1993 Zb. o policajnom zbore. Z otázok a spôsobu správania sa policajtov nebolo   zjavné,   o   objasňovanie   akého   priestupku   alebo   trestného   činu   pri   podávaní vysvetlenia   išlo.   Predstavitelia   policajného   zboru   v   médiách   konštatovali,   že   účelom predvolávaní   a podávania   vysvetlení   bolo   predovšetkým   zabezpečiť   pokojný   priebeh ohláseného   zhromaždenia.   Zo   správania   sa   polície   a z obsahu   kladených   otázok   však napĺňanie   takéhoto   účelu   vôbec   nevyplývalo.   Navyše   procesný   úkon   predvolávania   za účelom podania vysvetlenia v zmysle § 17 zákona č. 171/1993 Zb. je možný len za účelom k objasnenia skutočností dôležitých pre odhalenie priestupku a na zistenie jeho páchateľa, ako aj na vypátranie hľadaných alebo nezvestných osôb a vecí. Sťažovateľ o účele úkonu polície nebol informovaný, nebol poučený o svojich právach a nebola s ním spísaná žiadna zápisnica o úkone. Naopak, po celý čas výsluchu bol zastrašovaný, obviňovaný z klamstiev a otázky   smerovali   predovšetkým   k zisťovaniu   súkromných   informácií   o organizátoroch zhromaždenia)   majetkové   pomery,   bydlisko,   politickú   príslušnosť   organizátorov zhromaždenia a pod.)

Prehliadka   oblečenia   asi   po   dvoch   hodinách   „výsluchu“   očividne   nesmerovala k zaisteniu bezpečného priebehu policajného úkonu. Vzhľadom na čas, kedy bol sťažovateľ k prehliadke vyzvaný a na obsah komunikácie s prítomnými policajtmi bola táto prehliadka rovnako   neodôvodneným   zásahom   do   súkromia   sťažovateľa   a bola   predovšetkým neústavným prejavom sily príslušníka policajného zboru.

Zo   skutočnosti,   ktoré   uvádza   sťažovateľ   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   s najväčšou pravdepodobnosťou príslušníkmi policajného zboru sledovaný. Vyplýva to jednak z tvrdení policajtov počas podávania vysvetlenia (kde policajti tvrdili, že majú videonahrávky a fotky zo   stretnutí   organizátorov   zhromaždenia)   a jednak   z konkrétnych   zážitkov   sťažovateľa (zastavenie v Auparku v Bratislave pri pokladni, na ulici pred divadlom Stoka v Bratislave). V zmysle   §   88d   zákona   č.   141/1961   Zb.   Trestný   poriadok   sa   sledovaním   osoby rozumie získavanie informácií o pohybe a činnosti osoby, ktoré sa vykonáva utajovaným spôsobom; sledovanie možno vykonať v trestnom konaní o úmyselnom trestnom čine, ak možno   dôvodne   predpokladať,   že   ním   zistené   skutočnosti   budú   významné   pre   trestné konanie.   Príkaz   na   sledovanie   vydáva   písomne   pred   začatím   trestného   stíhania a v prípravnom konaní   prokurátor.   Sťažovateľ do dňa podania ústavnej   sťažnosti   nemá bližšie vedomosti o tom, či príslušníci policajného zboru konali pri sledovaní jeho osoby legálne aspoň z formálneho hľadiska. Každopádne však namieta dôvodnosť, legitímny cieľ a nevyhnutnosť   takého   postupu   voči   jeho   osobe,   ktorá   zasiahla   výrazným,   obťažujúcim a zastrašujúcim spôsobom do jeho súkromného života.

Následkom   vyššie   opísaných   udalostí   a zážitkov   s príslušníkmi   policajného   zboru sťažovateľ   nadobudol   reálne   obavy   o svoju   bezpečnosť   a zdravie   a všeobecný   pocit súkromia pri akomkoľvek konaní (telefonická, e-mailová komunikácia, pohyb na ulici...) to až do tej miery, že sa obával chodiť po ulici bez doprovodu.

Podľa   čl.   22   ústavy   listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani   tajomstvo   iných   písomností   a záznamov,   či   už   uchovávaných   v súkromí,   alebo zasielaných poštou,   alebo iným   spôsobom;   výnimkou sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon. Rovnako   sa   zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným podobným zariadením.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 19 ods. 2 a čl. 22 zaručuje ochranu súkromného a rodinného   života   a listového   tajomstva   len   pred   takým   zasahovaním,   ktoré   je neoprávnené. Pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá   základ   v zákonnej   úprave,   nesleduje   legitímny   cieľ,   nedbá   na   podstatu   a zmysel obmedzovaného   základného   práva   a   slobody   alebo   nie   je   nevyhnutným   a   primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. (II. ÚS 55/98)

Sťažovateľ namieta rovnako neústavnosť odpočúvania jeho telefonických hovorov pred   a   počas   konania   Par1amentného   zhromaždenia   NATO   v   Bratislave.   Sťažovateľ z pochopiteľných   dôvodov   (keďže   v   zmysle   zákonov   Slovenskej   republiky   príslušníci policajného zboru o použití informačno-technických prostriedkov následne dotknuté osoby neinformujú) žiadne písomné dôkazy o tom, že je telefonická a emailová komunikácia bola sledovaná.

Podľa § 88 zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok v trestnom konaní pre obzvlášť závažný trestný čin, korupciu, trestný čin podľa § 158 Trestného zákona alebo pre iný úmyselný trestný čin, na ktorého konanie zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva, možno vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, ak možno dôvodne predpokladať,   že   zistené   skutočnosti   budú   významné   pre   trestné   konanie.   Príkaz   na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností vydáva písomne pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní sudca na návrh prokurátora. Sťažovateľ nemá informácie o tom, či bol na odpočúvanie jeho telefonických hovorov vydaný príkaz sudcu. Sťažovateľ však namieta neústavnosť takéhoto postupu. Nie je známe o vyšetrovanie akého obzvlášť závažného úmyselného trestného činu v súvislosti s aktivitami sťažovateľa (ktoré v žiadnom smere nevybočovali z medzí zákona) mala ísť. Je potrebné zdôrazniť, že zhromaždenie na Hviezdoslavovom   námestí   proti   NATO,   bolo   v   zmysle   zákona   č.   84/1990   Zb. o zhromažďovacom práve riadne ohláseným zhromaždením na príslušnom samosprávnom orgáne.   Toto   zhromaždenie   nebolo   nikdy   kompetentným   orgánom   zakázané.   Sťažovateľ nebol   ohlasovateľom   zhromaždenia,   avšak   zúčastnil   sa   niekoľkých   stretnutí organizátorského   tímu   zhromaždenia,   ktoré   však   plánovali   výlučne   pokojný   priebeh zhromaždenia.

Napriek tomu, že sťažovateľ sa svojou činnosťou nedopúšťal žiadneho trestného činu ani   priestupku,   bol   nútený   čeliť   úkonom   polície,   ktoré   cez   odpočúvanie,   sledovanie smerovali   až   k   osobnému   zastrašovania   a   dokonca   priamej   výzve   k   tomu,   aby   sa plánovaného zhromaždenia nezúčastnil.

K porušeniu slobody prejavu a slobody zhromažďovať sa Podľa   čl.   26   ods.   1   a   2   Ústavy   SR   sloboda   prejavu   a   právo   na   informácie   sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa   čl.   10 ods.   1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu.   Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

V   zmysle čl.   28 ústavy právo pokojne   sa zhromažďovať   sa zaručuje.   Podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práva slobôd iných, ochranu verejného poriadku,   zdravia a mravnosti,   majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy.

Čl. 11 dohovoru garantuje právo každého na slobodu pokojného zhromažďovania a na   slobodu   združovať   sa   s inými.   Na   výkon   týchto   práv   sa   nemôžu   uvaliť   žiadne obmedzenia   okrem   tých,   ktoré   ustanovuje   zákon   a sú   nevyhnutné   v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Na výkon práva zhromažďovať sa na verejných miestach prijala Slovenská národná rada   zákon   č.   84/1990   Zb.   o zhromažďovacom   práve.   Zákon   vo   svojich   úvodných ustanoveniach potvrdzuje, že účelom práva je predovšetkým využívanie slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd, na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení verejných   a iných   spoločných   záležitostí   vyjadrením   postojov   a stanovísk.   Zákon   ďalej stanovuje   mechanizmus   oznamovania   zhromaždenia   ako   aj   zákonné   dôvody   na   zákaz zhromaždenia v prípadoch, keď je to nevyhnutné na ochranu práv a právom chránených záujmov.

Verejné zhromaždenia, ktoré sa malo konať dňa 29. mája 2004 na Námestí Slobody v Bratislave   malo   za   cieľ   prejaviť   nesúhlas   s existenciou   tohto   severoatlantického vojenského zoskupenia a jeho politikou a vyvolať verejnú diskusiu na tému aktivít NATO a vynakladania   peňažných   prostriedkov   na   zbrojenie.   Hoci   Slovenská   republika zodpovedala   za   organizačné   zabezpečenia   Parlamentného   zhromaždenia   NATO   a jeho bezpečný priebeh, táto skutočnosť sama o sebe neodôvodňovala represívny postup proti jednotlivcom a skupinám, ktorý chceli verejne, pokojným spôsobom prejaviť svoj nesúhlas s existenciou a politikou NATO. Miesto konania zhromaždenia sa nachádzalo ďaleko od vyznačených   bezpečnostných   zón   a mimo   ohrozenia   pokojného   priebehu   Parlamentného zhromaždenia,   ktoré   sa   konalo   neďaleko   Hviezdoslavovho   námestia.   Orgán   miestnej samosprávy nerozhodol o zákaze zhromaždenia, a teda usúdil, že konania zhromaždenia nebude   ohrozovať   práva   a právom   chránené   záujmy   (zhromaždenie   nemalo   smerovať k obmedzeniu   práv   a slobôd   iných,   dopúšťať   sa   násilia,   obmedzovať   dopravu   alebo zásobovanie - § 10 zákona č. 84/1990 Zb.)

Represívny postup polície voči sťažovateľovi, sledovanie a telefonické obťažovanie, vyhrážanie sa, odrádzanie od účasti na zhromaždení jednoznačne nemalo oporu v žiadnom zákone a priamo obmedzovalo jeho právo pokojne sa spolu s inými zhromaždiť za účelom prejavu jeho politického názoru. Postup polície nielenže odradil sťažovateľa od osobnej účasti   na   oznámenom   verejnom   zhromaždení.   Spôsobil   mu   aj   dlhotrvajúce   obavy o bezpečnosť a zachovávanie tajnosti jeho komunikácie s inými a jeho vlastnú bezpečnosť na ulici, keďže príslušníci polície sa mu priamo vyhrážali fyzickým násilím.

Postup   polície   zjavne   nesmeroval   k plneniu   jej   zákonnej   povinnosti,   a to zabezpečeniu   pokojného   priebehu   oznámeného   zhromaždenia.   V súvislosti   s právom   na zhromaždenie sa Európsky súd v rozhodnutí Ärzte für das Leben versus Rakúsko (1988) skonštatoval, že štát má pozitívny záväzok zabezpečiť, aby právo na pokojné demonštrácie mohlo byť vykonávané. „Demonštrácia môže obťažovať alebo urážať ľudí, ktorí majú iný názor na myšlienky alebo názory, ktoré má demonštrácia za cieľ prejaviť. Avšak účastníci demonštrácie majú právo zúčastniť sa demonštrácie bez strachu, že budú fyzicky atakovaní svojimi oponentmi; takýto strach môže odrádzať združenia alebo iné skupiny zdieľajúce spoločné   názory   a záujmy   od   otvoreného   prejavu   ich   názorov   na   kontroverzné   otázky ovplyvňujúce spoločnosť“.

V zmysle rozhodnutia Európskeho súdu vo veci Handyside, 1976, sloboda prejavu v podobe, v akej ju zakotvuje čl. 10 Dohovoru podlieha výnimkám, ktoré musia byť úzko interpretované, pričom potreba ju obmedziť musí byť preukázaná presvedčivým spôsobom. Podobne sa Európsky súd vyslovil vo veci Observer a Guardian, 1991, § 59.

V   prípade   sťažovateľa   sa   hlavnými   oponentmi   demonštrácie,   ktorí   sťažovateľa zastrašovali a inak inhibovali v účasti na demonštrácii stali práve predstavitelia Polície Slovenskej republiky. Právo pokojne sa zhromažďovať v sebe zahŕňa aj právo zúčastniť sa na zhromaždení a ako aj organizovať zhromaždenie, a to aj vtedy, keď odporuje aktuálnej vládnej politike v   konkrétnej   oblasti.   Zamedziť   účasti   na zhromaždení   je možné   jednak fyzickým ale aj psychickým nátlakom. Policajti v prípade sťažovateľa neakceptovateľným spôsobom pôsobili na psychiku sťažovateľa v kombinácii s náznakmi fyzického násilia, čo je v priamom rozpore s vyššie citovanými článkami Ústavy a Dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že obmedzenie práva sťažovateľa prejaviť svoj občiansky a politický názor účasťou na verejnom zhromaždení ako aj obmedzenie samotného práva zhromažďovania   nemalo   oporu   v   zákone.   Opísaný   postup   polície   nekorešponduje   ani s deklarovaným   cieľom   zabezpečiť   pokojný   priebeh   demonštrácie.   Zvolené   prostriedky nemožno   tiež   považovať   za   proporcionálne   deklarovanému   cieľu.   Úkony   polície   totiž smerovali   skôr   k   zmareniu   zhromaždenia   rozbitiu   organizátorova   zastrašenia   ľudí zapojených akýmkoľvek spôsobom do organizácie zhromaždenia. Obavy polície z možných výtržností však v žiadnom prípade dostatočne neodôvodňujú opísaný postup polície. Postup polície napokon nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, ktorej základných atribútom je slobodná a verejná diskusia o záležitostiach verejného záujmu.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby senát Ústavného súdu Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní túto ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

Postupom   príslušníkov   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   Slovenskej republiky v Bratislave dňa 24. 5. 2004, ktorí sa počas podávania vysvetlenia sťažovateľovi vyhrážali,   používali   vulgárne   výroky,   zastrašovali   ho,   vykonaním   prehliadky   osobného odevu   na   tele   sťažovateľa   a   postupom,   ktorým   bol   pred   a   počas   Parlamentného zhromaždenia NATO v Bratislave sťažovateľ sledovaný, bola odpočúvaná jeho telefonická komunikácia   a bol   odstrašovaný   od účasti   na   verejnom   zhromaždení   proti   NATO,   boli porušené nasledovné základné práva sťažovateľa podľa:

-čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,

-čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky,

-čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,

-čl. 28 Ústavy Slovenskej republiky,

-čl. 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-a čl. 11 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave je povinné do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- Sk.

Sťažovateľ požaduje finančné zadosťučinenie ako morálnu satisfakciu za porušenie uvedených základných práv. Hoci sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, musel strpieť obťažujúce a zastrašujúce konanie polície, ktoré značne otriaslo jeho psychikou a pocitom bezpečnosti. Sťažnosť, ktorú zaslal na kontrolu Ministra vnútra SR sa rozhodol napísať až po niekoľkých týždňoch od udalostí, kedy za podpory ostatných priateľov našiel odvahu veci zverejniť. Sťažovateľov pocit súkromia sa udalosťami, ktoré zažil s príslušníkmi policajného   zboru   výrazne   narušil   a   to   až   do   tej   miery,   že   niekoľko   dní   sa   obával kontaktovať   telefonicky   svojich   priateľov,   mal   strach   chodiť   bez   doprovodu   po   ulici   a nakoniec   sa   nezúčastnil   ani   plánovaného   verejného   zhromaždenia.   Za   utrpený   stres, psychickú nepohodu a strach, ktorý sťažovateľ zažil a neustále zažíva, je preto dôvodné, aby mu bolo priznané navrhované finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ najmä kvôli podanej sťažnosti   a   medializácii   prípadu   naďalej   žije   v   obavách   z   možnej   odplaty   zo   strany dotknutých policajtov, ktorí sa voči nemu správali agresívne.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   ďalej   navrhuje,   aby   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   prijal   v   zmysle   §   36   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   nasledovné uznesenie:

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave je povinné do   siedmich   dní   odo   dňa   doručenia   tohto   nálezu Ústavného súdu   Slovenskej republiky uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom príslušníkov policajného zboru v dňoch 24. mája 2004 až 1. júna 2004 došlo k porušeniu jeho základných práv „na súkromie, slobody prejavu a slobody zhromažďovať“ zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 26 ods. 1 a 2 a v čl. 28 ústavy a práv podľa čl. 8, 10 a 11 dohovoru.  

1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 11 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Ústavný súd v súlade so svojou právomocou (čl. 124 v spojení s čl. 127 ústavy) a poslaním   veľmi   citlivo   vníma   akékoľvek   zásahy   výkonnej   moci   a zvlášť   orgánov policajného   zboru   do   sféry   slobody   súkromných   osôb.   Podotýka   však,   že   ochrana základných práv a slobôd nie je základnou úlohou len ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov (čl. 1, čl. 2 ods.2 a 3, čl. 141, čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods.1 ústavy).

Využitie   citovaných   a súvisiacich   právnych   prostriedkov   nápravy   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súkromie je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   a teda i podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným   súdom.   Napokon   zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že „je   pravdou,   že   účinnú nápravu   môže   sťažovateľ   dosiahnuť   aj   využitím   právnej   ochrany,   ktorú   mu   poskytujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti (§ 11 OZ a nasl.). Identickým konaním príslušníkov policajného zboru však došlo aj k zásahu do sťažovateľovho práva na slobodu   prejavu   a   slobodu   zhromažďovať   sa“ a to   mal   byť   dôvod,   prečo   sťažovateľ nevyužil   uvedené   účinné   prostriedky   právnej   nápravy   ohľadom   namietaného   porušenia základného práva na súkromie. Podľa názoru ústavného súdu však uvedený dôvod nemožno považovať   za   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   ospravedlnenie   nevyužitia   všetkých právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ nevyužil tie právne prostriedky, ktoré mu zákon účinne poskytuje na ochranu jeho základného práva na súkromie, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

Ústavný súd v daných súvislostiach poukazuje aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, z ktorej vyplýva, že inštitút ochrany osobnosti sa využíva aj proti zásahom štátnej moci. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.   zn.   1   Co   34/95   z 31. januára   1996   všeobecné   súdy   mohli   konať   o žalobe   proti Slovenskej informačnej službe. Taktiež Krajský súd v Prešove svojím rozsudkom sp. zn. 2 Co 7/2006 z 24. októbra 2006 potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu o ochrane osobnosti proti Slovenskej republike, Ministerstvu vnútra.

2.   Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 1. januára 2003 fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie (ods. 1).

Orgán,   proti   ktorému   návrh   smeruje,   je   orgán,   ktorý   podľa   tvrdenia   uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor podriadený (ods. 2).

Návrh   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo (ods. 3).

Z citovaných   právnych   noriem   vyplýva,   že   vo   veci   sťažovateľa   vo   vzťahu k namietanému „represívnemu   postupu polície   voči sťažovateľovi“ bola daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o napadnutom postupe príslušníkov policajného   zboru,   najmä   so   zreteľom   na   to,   že   podľa   tvrdení   sťažovateľa   dôsledky namietaného opakovaného zásahu polície trvajú, a preto „kvôli vyhrážkam policajtov má neustále   strach“,   resp.   sa   cíti   byť „politicky   prenasledovanou   osobou“.   Sťažovateľ vo svojej sťažnosti rovnako uviedol, že dôsledky ním namietaného nezákonného zásahu policajného zboru (najmä jeho tvrdené sledovanie) trvajú aj v materiálnej podobe (napr. nahrávky odposluchov, „videonahrávky a fotky“). Za týchto okolností uvedenú právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sťažovateľ (ako to vyplýva zo sťažnosti) podal sťažnosť na postup príslušníkov policajného zboru, ktorý bol zameraný proti nemu, podľa   zákona   č.   152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach,   teda   vyčerpal   aj   prostriedky,   ktorých použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   pričom   nielenže   hrozilo   opakovanie   namietaného zásahu,   ale   ako   to   zo   sťažnosti   vyplýva,   tento   zásah   aj   opakovaný   bol.   Vzhľadom   na uvedené   a vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z čl. 127   ústavy   je   vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv sťažovateľa (pozri napr. I. ÚS 22/03, I. ÚS 53/03, I. ÚS 76/04), a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že predmetná sťažnosť predstavuje hraničný prípad z hľadiska splnenia podmienky vyčerpania právnych prostriedkov nápravy, teda   z hľadiska   subsidiarity,   preto   k ujasneniu   právnej   situácie   ústavný   súd   vyčkal   na rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vo   veci   navrhovateľa   J.   F.   proti   Ministerstvu   vnútra Slovenskej   republiky   v konaní   o ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej správy.   Navrhovateľ   J.   F.   sa   zúčastnil   demonštrácie   proti   NATO,   na   ktorej   sa   chcel zúčastniť   aj   sťažovateľ,   pričom   príslušníci   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky vyhotovili filmový obrazový záznam o jeho osobe a odviezli ho na Obvodné oddelenie Policajného   zboru.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sž   117/04   zo 7. decembra   2006 poskytol navrhovateľovi ochranu, keď zakázal Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní jeho práva na ochranu súkromia uchovávaním videozáznamu jeho osoby   a jeho   občianskeho   preukazu   a nariadil   odstrániť   z videozáznamu   záznam o navrhovateľovi.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa „Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   SR   v Bratislave prostredníctvom konajúcich policajtov zasiahlo do slobody prejavu a slobody zhromažďovať sa spolu s inými“ tým, že došlo k jeho „osobnému zastrašovaniu a dokonca priamej výzve   k tomu,   aby sa plánovaného zhromaždenia nezúčastnil“.   Inak povedané, uvedeným postupom policajného zboru došlo k ohrozeniu základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu   formou uplatnenia tohto   práva   na pokojnom   zhromažďovaní.   V zmysle judikatúry ústavného súdu však nestačí „ohrozenie“ základného práva, ale na uplatnenie právomoci ústavného súdu musí dôjsť k „porušeniu“ označeného základného práva alebo slobody, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť, ako zjavne neopodstatnenú.

Prerokúvaná   sťažnosť   je   špecifická   tým,   že   skutkové   okolnosti   uvádzané sťažovateľom mohli predstavovať zásah do viacerých slobôd. Inými slovami, jedným alebo viacerými aktmi mohlo dôjsť k paralelnému porušeniu viacerých slobôd. Z tohto dôvodu sťažovateľ, ako sám uvádza, nepodal žalobu o ochranu osobnosti proti policajnému zboru, pretože   uvedený   inštitút   nechráni   podľa   jeho   názoru   slobodu   prejavu   a slobodu zhromažďovania.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   by   však   v okolnostiach   daného   prípadu žaloba o ochranu osobnosti, ktorou sa chráni súkromie jednotlivca, poskytla ochranu aj slobode prejavu a slobode zhromažďovania. Zo skutkového zistenia, z výroku všeobecného súdu   a jeho   odôvodnenia   by   vyplynulo,   či   štátna   moc   zasiahla   do   slobodnej   sféry jednotlivca aj bez toho, aby bola vo výroku explicitne spomenutá sloboda prejavu alebo sloboda   zhromažďovania.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   vzhľadom   na „vyhrážky“ príslušníkov policajného zboru nešiel na povolené zhromaždenie, čím mala byť porušená jeho sloboda prejavu a sloboda zhromažďovania. Z iného pohľadu to znamená, že zásah do týchto dvoch slobôd bol dôsledkom zásahu do osobnosti.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   hlavne z dôvodu   nutnosti   rozsiahleho   dokazovania   je v okolnostiach   danej   veci   potrebné   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy,   a to   žalobu   o ochranu   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej správy,   a   najmä   žalobu   o   ochranu   osobnosti,   na   prerokovanie   ktorej   majú   právomoc všeobecné   súdy.   Podaním   označených   žalôb   sťažovateľ   získa   vyšší   procesný   komfort spočívajúci vo viacstupňovom súdnom konaní na všeobecných súdoch, ktoré sú typicky skutkové súdy.

Špecifická je aj časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. 22 ústavy, základného práva na tajomstvo správ podávaných telefónom. Sťažovateľ v tomto prípade mohol využiť taktiež žalobu o ochranu osobnosti, keďže sa domnieval, že policajný zbor ho odpočúval, resp. odpočúval bez zákonnej licencie a záznam o jeho hovoroch uchovával. Ak sa   sťažovateľ   domnieval,   že   o jeho   hovoroch   je   uchovávaný   záznam,   mohol   využiť ustanovenie   §   250v   Občianskeho   súdneho   poriadku   podobne   ako   to   bolo   v citovanom rozsudku sp. zn. 3 Sž 117/04 zo 7. decembra 2006.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2007