znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 94/06-69

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   novembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť F. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., vo veci porušenia základného práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa z 9. novembra 2004 o prepustenie z väzby a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave svojím postupom v konaní o žiadosti F. B. o prepustenie z väzby na slobodu z 9. novembra 2004, tým že nerozhodli urýchlene, p o r u š i l i   jeho právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

3. F. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 196 Sk (slovom osemtisícstodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktorú sú mu p o v i n n é   vyplatiť Okresný súd Bratislava I v sume 4 098 Sk (slovom štyritisíc deväťdesiatosem slovenských korún) a Krajský súd v Bratislave v sume 4 098 Sk (slovom štyritisícdeväťdesiatosem slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. C., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 94/06-31   z 22. marca   2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. B., B., (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie základného práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   aj „okresný   súd“)   a Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tým, že o žiadosti sťažovateľa z 9. novembra 2004 o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodnuté urýchlene.

1.1   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením   vyšetrovateľa Okresného úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   B. (ďalej   len   „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS:   OÚJP–1353/2003–FA   zo   14.   novembra   2003   vznesené   obvinenie   podľa § 163 ods. 1 vtedy účinného zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok - ďalej len „Trestný poriadok“) pre trestný čin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k a § 234 ods. 1 a ods. 2 písm. b) vtedy účinného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Nt   176/04 zo 16. novembra 2003 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c)   Trestného   poriadku.   Dňa   4.   augusta   2004   podala   okresnému   súdu prokurátorka Okresnej   prokuratúry   B.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   pod sp. zn. 1 Pv 1122/03 obžalobu. V konaní pred okresným súdom sťažovateľ viackrát podal žiadosť   o prepustenie   z väzby   adresovanú   okresnému   súdu,   ktorý   o týchto   žiadostiach rozhodol   uzneseniami   zo   7.   septembra   2004,   9. novembra   2004,   14. novembra   2004 a 18. apríla 2005 tak, že ich zamietol ako nedôvodné. Proti rozhodnutiam okresného súdu sťažovateľ podával sťažnosti, ktorým krajský súd vo svojich uzneseniach nevyhovel. V tejto súvislosti sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom napáda rozhodovanie o ním podanej žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 9. novembra   2004,   ktorú   toho   istého   dňa okresný   súd   zamietol   ako   nedôvodnú.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým zamietol   žiadosť   sťažovateľa,   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote   sťažnosť.   Krajský   súd svojím rozhodnutím sp. zn. 10 To 354/04 zo 14. decembra 2004 zrušil uznesenie okresného súdu pre procesné pochybenie pri rozhodovaní, keď o žiadosti o prepustenie z väzby bol príslušný   rozhodovať   senát,   a nie   samosudca,   ako   tomu   v skutočnosti   bolo.   Postup okresného súdu bol nezákonný a vec mu bola krajským súdom vrátená na opätovné konanie a rozhodnutie. Uznesenie krajského súdu bolo doručené okresnému súdu 4. januára 2005. Okresný   súd   znova   vo   veci   žiadosti   o prepustenie   sťažovateľa   z väzby   rozhodoval 12. januára 2005 a žiadosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   podal   v zákonnej   lehote   sťažnosť,   o ktorej krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tos 12/05 z 8.   februára 2005 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol najmä, že: „(...) dňa 9. 11. 2004 požiadal Okresný   súd   Bratislava   I o prepustenie   z väzby   na slobodu.   Okresný   súd Bratislava I rozhodol vo veci mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu uznesením, č. k. 2 T 59/04, zo dňa 12. 1. 2005, ktorým zamietol moju žiadosť, pretože je nedôvodná. (...) Uvedené uznesenie mi bolo doručené 17. 1. 2005 na hlavnom pojednávaní, pričom proti uvedenému uzneseniu som si podal hneď po jeho doručení sťažnosť. Krajský súd v Bratislave   na   neverejnom zasadnutí   konanom dňa 8.   2.   2005 v Bratislave uznesením, č. k. 3 Tos 12/05 rozhodol tak, že podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku moju sťažnosť zamietol. (...)

Písomné   vyhotovenie   uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave,   č.   k.   3   Tos   12/05, zo dňa 8. 2. 2005 mi bolo doručené 30. 3. 2005 a môjmu obhajcovi 31. 3. 2005, takže takmer 2 a pol mesiaca po podaní sťažnosti a takmer 2 mesiace po jeho rozhodnutí. (...) Podľa   nášho   názoru   celková   dĺžka   konania   o žiadosti,   ako   aj   sťažnosti   bola neprimerane dlhá, keď trvala od 9. 11. 2004 do 30. 3. 2005, resp. 31. 3. 2005 (...). Z čl. 5 ods. 4 Dohovoru vyplýva požiadavka periodickej kontroly pozbavenia osobnej slobody,   pričom   v prípade   väzby   sa   dá   usudzovať,   že   táto   periodicita   by   mala   byť v mesačných intervaloch (...).

Podľa   §   72   ods.   2   prvá   veta   a posledná   veta   Tr.   poriadku   obvinený   má   právo kedykoľvek požiadať o prepustenie na slobodu. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať po uplynutí 14 dní od právoplatnosti rozhodnutia. S ohľadom na uvedené je možné konštatovať, že tu nebolo možné kontrolovať zákonnosť väzby   v mesačnej   periodicite,   pretože   Okresný   súd   Bratislava   I ako   aj   Krajský   súd v Bratislave nekonal v lehotách (...).

Skutočnosti, ktoré som vyššie uviedol svedčia o tom, že bolo moje právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, porušené. Rovnako bolo porušené aj moje právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, ktorý garantuje právo rovnakého obsahu. (...)

Na základe všetkých vyššie uvádzaných skutočností a zákonných ustanovení, ako aj ustanovení   Dohovoru,   uvádzam,   že   činnosťou,   resp.   nečinnosťou   orgánov   činných v trestnom konaní došlo k porušeniu týchto mojich základných práv a ľudských slobôd: (...)

2. právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (...).“

1.2 Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti na ďalšie konania navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„(...)   2.   Okresný   súd   Bratislava   I a Krajský   súd   v Bratislave   porušil   práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 (...) Ústavy SR. (...)

4. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, č. k.: 2 T 59/04, zo dňa 12. 1. 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 3 Tos 12/05, zo dňa 8. 2. 2005 sa zrušujú a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.

5.   Okresný   súd   Bratislava   I a Krajský   súd   v Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. M. C. (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za okresný súd jeho predseda Mgr. M. L. listom sp. zn. Spr. 2018/2005 z 10. októbra 2006, za krajský súd jeho predsedníčka JUDr. D. K. listom sp. zn. Spr. 3326/2006 z 25. mája 2006 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedeným vyjadreniam z 30. októbra 2006.

2.1 Z vyjadrenia predsedu okresného súdu z 10. októbra 2006 vyplýva: „(...) Okresný súd Bratislava I dňa 09. 11. 2004 č. k. 2 T 59/04 zamietol žiadosť obž. B. o prepustenie z väzby na slobodu.

Uznesenie prevzal obž. 19. 11. 2004 a jeho obhajca (...) 23. 11. 2004. Obž.   dňa   24.   11.   2004   doručil   súdu   písomnú   sťažnosť.   Spis   bol   predložený Krajskému súdu v Bratislave dňa 03. 12. 2004. Krajský súd v Bratislave dňa 14. 12. 2004 č. k.   10   To   354/04   zrušil   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I a vrátil   spis   na   nové rozhodnutie nakoľko vo veci rozhodol sudca a mal vo veci rozhodnúť senát.

Okresný   súd   Bratislava   I dňa   12.   01.   2005   na   neverejnom   zasadnutí   opätovne žiadosť zamietol.

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   17.   01.   2005   bolo   doručené   stranám uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 01. 2005 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 To 354/04.

Proti uzneseniu zo dňa 12. 01. 2005 bola zahlásená sťažnosť obžalovaným a dňa 28. 01. 2005 prevzal spis Krajský súd v Bratislave na rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave dňa 08. 02. 2005 č. k. 3 Tos 12/05 sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Spis bol vrátený Okresnému súdu Bratislava I dňa 11. 03. 2005 a uznesenie doručené obž. dňa 30. 03. 2005 a obhajcovi dňa 31. 03. 2005.

Je nesporné, že zo strany súdu došlo k nesprávnemu rozhodnutiu, nakoľko o žiadosti nerozhodoval   senát   a z toho   dôvodu   aj   k prieťahom   pri   rozhodovaní   o žiadosti obž. o prepustenie z väzby na slobodu.

Súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. (...)“

2.2 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „(...) dňa 07. 12. 2004 bol určený termín neverejného zasadnutie na deň 14. 12. 2004, na ktorom bolo napadnuté uznesenie zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Išlo o nesprávny procesný postup okresného súdu, nakoľko vo veci, v ktorej mal rozhodovať senát, rozhodol samosudca. Spis bol vrátený okresnému súdu dňa 04. 01. 2005. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 59/04 už správne na neverejnom zasadnutí v senáte rozhodol tak, že žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.   Až   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   17.   01.   2005   predseda   senátu   okresného súdu krátkou   cestou   doručil   obžalovanému   F.   B.,   jeho   obhajcovi,   aj prokurátorovi uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   10   To   354/04   zo   14.   12.   2004   a súčasne   uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 59/04 zo dňa 12. 01. 2005. Priamo na hlavnom pojednávaní podal sťažovateľ proti vyššie uvedenému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, v dôsledku čoho bol spis predložený krajskému súdu dňa 28. 01. 2005 pod sp. zn. 3 Tos 12/05. Na neverejnom zasadnutí dňa 08. 02. 2005 bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá. Vzhľadom na to, že na deň 09. 02. 2005 bolo okresným súdom vytýčené vo veci pojednávanie, bol spis krajským súdom bez písomného vyhotovenia rozhodnutia vrátený okresnému súdu. Spis bol krajskému   súdu   vrátený   až   dňa   03.   03.   2005   s novou   predkladacou   správou   pod sp. zn. 3 Tos   25/05,   v dôsledku   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn. 2   T   59/04   zo   dňa   09.   02.   2005   (námietka   zaujatosti   zapisovateľky),   preto k písomnému vypracovaniu rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 12/05 z 08. 03. 2005 bolo pristúpené až dňa 09. 03. 2005. Dňa 11. 03. 2005 bolo vypracované rozhodnutie zaslané okresnému súdu, ktoré sťažovateľ prevzal až dňa 31. 03. 2005 a jeho obhajca dňa 31. 03. 2005. Referujúca členka senátu JUDr. E. V. v záujme toho, aby hlavné pojednávanie na   okresnom   súde   dňa   09.   02.   2005   nebolo   zmarené,   po   neverejnom   zasadnutí   dňa 08. 02. 2005 pokynom rozhodla o zapožičaní spisu, ktorý sa však krajskému súdu vrátil opätovne   až   dňa   03.   03.   2005,   preto   rozhodnutie   zo   dňa   08.   02.   2005   nemohlo   byť vypracované skôr.

Z vyjadrenia zo dňa 22. 05. 2005, ktoré poskytla členka senátu 2 Tos JUDr. E. V., vyplývajú rovnaké skutočnosti, ako z vyjadrenia predsedníčky senátu.

Z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   k zdržaniu   v rozhodnutí   o prepustení sťažovateľa   z väzby   na   slobodu   došlo   predovšetkým   z dôvodu   oneskoreného   vrátenia zapožičaného spisu okresným súdom.

(...) zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že krajský súd netrvá na verejnom ústnom pojednávaní. (...)“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedeným   vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu uviedol:

„(...)   aj   naďalej   trvám   na   našom   podaní   zo   dňa   29.   4.   2005   a zároveň   si   Vám dovoľujem oznámiť, že netrvám na ústnom pojednávaní o prijatom návrhu.“

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   ako   aj   okresný a krajský súd vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení   účastníkov   konania   nachádzajúcich sa v jeho spise.

II.

Z listinných   dôkazov   predložených   sťažovateľom,   z vyjadrení   účastníkov a zo súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 59/04 vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:

- 9.   november   2004   -   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   žiadosť   o   prepustenie   z väzby na slobodu,   ktorú   v ten   istý   deň   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   2   T   59/04   zamietol ako nedôvodnú,

- 24.   november   2004   -   sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu o zamietnutí   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podal sťažnosť,

- 3. december 2004 - okresný súd sťažnosť spolu so spisom sp. zn. 2 T 59/04 predložil na rozhodnutie krajskému súdu,

- 14.   december   2004   -   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   10   To   354/04   zrušil   uznesenie okresného súdu pre procesné pochybenie pri rozhodovaní (o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu   mal rozhodovať senát a nie sudca)   a vec   vrátil   okresnému súdu,   aby opäť o žiadosti sťažovateľa konal a rozhodol,

- 4. január 2005 - uznesenie krajského súdu bolo doručené okresnému súdu,

- 12. január 2005 - okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu znova rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú,

- 17. január 2005 - uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 To 354/04 zo 14. decembra 2004, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 59/04 z 12. januára 2005 bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené na hlavnom pojednávaní,

- 17. január 2005 - sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2005 priamo na hlavnom pojednávaní,

- 28.   január   2005   –   sťažnosť   sťažovateľa   zo   17.   januára   2005   predložil   okresný   súd na rozhodnutie krajskému súdu,

- 8. február 2005 - krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 12/05 sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú a v ten istý deň vrátil okresnému súdu spisový materiál z dôvodu konania hlavného pojednávania okresným súdom 9. februára 2005 bez písomného vyhotovenia jeho rozhodnutia,

- 3. marec 2005 - spis bol opätovne predložený krajskému súdu z dôvodu sťažovateľovho podania námietky zaujatosti zapisovateľky okresného súdu na pojednávaní 9. februára 2005, ako aj z dôvodu písomného vyhotovenia uznesenia z 8. februára 2005,

- 9. marec 2005 - vyhotovenie predmetného uznesenia,

- 11. marec 2005 – uznesenie krajského súdu bolo doručené okresnému súdu,

- 31. marec 2005 a 31. marec 2005 - uznesenie krajského súdu bolo doručené sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (...). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (ods. 5).

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   a krajského   súdu   v súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa   z 9.   novembra   2004 o prepustenie   z väzby   na   slobodu   došlo   k   porušeniu   jeho   označených   základných   práv a slobôd.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky   výraz   „a   bref   délai“   (v slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje, čo musí   byť   v danom   prípade   hlavným   predmetom   záujmu.   Aké   časové   obdobia   budú akceptovateľné   a aké   nie,   bude   zrejme   závisieť   od   konkrétnych   okolností   (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto   nezákonná,   právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania (...)“ ( napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 8/04, I. ÚS 100/04).

V zmysle   judikatúry   ESĽP,   ak   sa   o zákonnosti   väzby   rozhoduje   na   viacerých stupňoch,   lehota   končí   až   konečným   rozhodnutím   súdu,   ale   posudzuje   sa   globálne (napr. Navarra v. Francúzsko, rozsudok z 23. novembra 1993). Treba teda mať na zreteli, že konanie vo väzobných veciach je dvojinštančné a požiadavky kladené na urýchlenie tohto konania treba chápať tak, že sa vzťahujú na celú procedúru, teda tak na prvostupňové, ako aj na opravné konanie v celku (I. ÚS 65/05). Ústavný súd preto zdôrazňuje, že postup okresného súdu a krajského súdu v danej veci bolo treba považovať za jeden celok, a tak ich skúmať.

1. Z písomných materiálov predložených ústavnému súdu sťažovateľom, zo spisu okresného   súdu   vzťahujúceho   sa   na   vec   ako   aj   z vyjadrení   účastníkov   konania   je   teda zrejmé,   že   k podstatnému   predĺženiu   doby   rozhodovania   o žiadosti   sťažovateľa z 9. novembra   2004,   ktorou   žiadal   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   prispelo   procesné pochybenie okresného súdu, pri rozhodovaní o tejto žiadosti toho istého dňa, čo viedlo k zrušeniu   uznesenia   okresného   súdu   sťažnostným   (druhostupňovým)   krajským   súdom, vzhľadom na nezákonný postup okresného súdu, a k vráteniu veci tomuto súdu na ďalšie konanie   a rozhodnutie.   V postupe   okresného   súdu   sú   badateľné   taktiež   nedostatky spočívajúce v neprimeraných lehotách pri predkladaní spisu druhostupňovému súdu, keď od podania sťažnosti sťažovateľom proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby   na   slobodu   po   doručenie   spisu   krajskému   súdu   uplynulo   9   dní.   Rovnako pri predkladaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2005, ktorú sťažovateľ zahlásil na hlavnom pojednávaní 17. januára 2005, bol spis okresného súdu doručený krajskému súdu na rozhodnutie 28. januára 2005, t. j. po 11 dňoch. Podobná situácia nastala pri doručovaní spisu okresného súdu krajskému súdu po vykonaní hlavného pojednávania 9. februára 2005, kedy bol spis na písomné vypracovanie uznesenia krajského súdu z 8. februára 2005 spolu s námietkou zaujatosti zapisovateľky opätovne predložený krajskému súdu 3. marca 2005, teda po 22 dňoch. Písomné vyhotovenie krajského súdu z 8. februára   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   11.   marca,   avšak   sťažovateľovi bolo doručené   až   30.   marca   2005   a jeho   právnemu   zástupcovi   31.   marca   2005, t. j. po 19, resp. 20 dňoch. Ďalšou skutočnosťou, ktorú je možné vytknúť okresnému súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu je to, že okresný súd   po   tom,   ako   mu   bol   doručený   spis   z krajského   súdu   4.   januára   2005,   pristúpil k rozhodovaniu až po 8 dňoch, t. j. 12 januára 2005.

Z celkovej doby trvania konania čas spotrebovaný na okresnom súde bol 90 dní. Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu tento postup okresného súdu nemožno považovať za urýchlený v zmysle označených základných práv.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd   svojím postupom sp. zn. 2 T 59/04 tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 9. novembra 2004 nerozhodol urýchlene, porušil jeho právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, tak ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

2. Okresný súd, po tom ako žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol 9. novembra 2004, predložil spis spolu so sťažnosťou sťažovateľa proti tomuto uzneseniu   krajskému   súdu   3.   decembra   2004.   Krajský   súd   12.   decembra   2004   zrušil rozhodnutie   okresného   súdu,   avšak   spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   na   opätovné rozhodnutie vo veci až 4. januára 2005, t. j. po 23 dňoch od rozhodnutia a po 32 dňoch od jeho   predloženia   okresným   súdom.   Dobu   rozhodovania   krajského   súdu   o sťažnosti sťažovateľa podanej na okresnom súde 17. januára 2005 proti uzneseniu okresného súdu z 12. januára 2005 možno počítať od 28. januára 2005, kedy bol spis okresným súdom predložený krajskému súdu do 8. februára 2005 (11 dní), kedy bolo vo veci rozhodnuté a zároveň   bol   spis   okresnému   súdu   vrátený   z toho   dôvodu,   aby   nedošlo   k zmareniu pojednávania   nariadeného   na   9.   február   2005.   K písomnému   vypracovaniu   uznesenia krajského súdu z 8. februára 2005 došlo až 9. marca 2005 (dátum uvedený v zbernom spise krajského súdu) a doručené bolo okresnému súdu 11.marca 2005, pritom spis okresného súdu bol doručený krajskému súdu 3. marca 2005 (doba 8 dní).

Dobu   52   dní,   ktorú   potreboval   krajský   súd   na   rozhodovanie   o sťažnostiach sťažovateľa   proti   uzneseniam   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   59/04   z 9.   novembra   2004 a z 12. januára 2005, nemožno považovať za primeranú. Táto doba v konkrétnom prípade nezodpovedá požiadavke urýchleného rozhodovania o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v zmysle uvedených princípov o to viac, že išlo iba o fázu konania o sťažnosti.

Skutočnosť,   že   krajský   súd   vrátil   spis   8.   februára   2005   späť   okresnému   súdu bez písomného vypracovania rozhodnutia, aby nedošlo k zmareniu nariadeného hlavného pojednávania,   nezbavuje   krajský   súd   zodpovednosti   za   to,   že   o predmetnej   sťažnosti sťažovateľa nebolo rozhodnuté urýchlene (týka sa to písomného vyhotovenia rozhodnutia a jeho doručovania sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi). Podľa názoru ústavného súdu,   krajský   súd   mohol   pre   potreby   vypracovania   písomného   vyhotovenia   svojho rozhodnutia   vyhotoviť   fotokópie   potrebných   listinných   podkladov   obsiahnutých   v spise okresného   súdu.   Postup   krajského   súdu   považuje ústavný   súd   za   porušenie   základného práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 dohovoru, tak ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

3. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, v okolnostiach danej veci už bolo bezvýznamné zaoberať sa aj porušením § 17 ods. 2 ústavy.

4. Sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom požadoval, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu z 12. januára 2005 sp. zn. 2 Tp 59/04 v spojení s uznesením krajského súdu z 8. februára 2005 sp. zn. 3 Tos 12/05 a domáhal sa prepustenia z väzby na slobodu.

Z kontextu sťažnosti vyplýva, že túto požiadavku sťažovateľ uplatňoval v súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, a práva zaručeného čl.   5 ods. 3 a 4 dohovoru.   Sťažnosť sťažovateľa bola v tejto časti uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 94/06-31 z 22. marca 2006 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

K   sťažovateľovej   požiadavke   na   zrušenie   označených   uznesení   aj   v súvislosti s rýchlosťou   rozhodovania   ústavný   súd   poznamenáva,   že   hoci   ústavný   súd   vyslovil porušenie   práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodnuté urýchlene, nevidel dôvod na zrušenie uznesení okresného a krajského súdu. Porušenie označeného práva sťažovateľa v konečnom dôsledku   nemalo   vplyv   na   vecnú   správnosť   uznesení   oboch   konajúcich   súdov.   Preto ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie sťažovateľom označených rozhodnutí všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené, návrhu sťažovateľa v tejto časti sťažnosti nebolo vyhovené, tak ako to je uvedené v bode 2 tohto nálezu.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 8 196 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti z 29. apríla 2005 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu z 30. októbra 2006). Za dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501 Sk a režijný paušál dvakrát po 150 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena 2 730 Sk a režijný paušál 164 Sk (§ 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 8 196 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2006