znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 94/05-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III a jeho uznesením z 30. júna 2003 č. k. 33 C 94/01-23 a postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením z 19. marca 2004 č. k. 6 Co 278/03- 46 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2004 doručená sťažnosť Ing. M. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   a jeho uznesením z 30. júna 2003 č. k. 33 C 94/01-23 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) a jeho uznesením z 19. marca 2004 č. k. 6 Co 278/03-46.

Zo sťažnosti vyplýva, že: «Predmetom tejto sťažnosti je porušovanie základného práva sťažovateľa - práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Toto právo mu garantuje Čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K porušeniu uvedených základných práv sťažovateľa došlo:

-postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 33 C 94/01

-uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. 06. 2003, sp. zn. 33 C 94/01-23

-postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Co 278/03

-uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 03. 2004, sp. zn. 6 Co 278/03. (...) Sťažovateľ sa žalobou podanou dňa 22. 05. 1996 na Okresnom súde Bratislava III domáhal určenia, že jeho prepustenie zo služobného pomeru vojaka z povolania rozkazom ministra obrany SR č. 389/95 zo dňa 19. 12. 1995 je neplatné. Svoj návrh odôvodnil tým, že jeho prepustenie vychádzalo z nesprávneho a nezákonného hodnotenia, ktorým bol uznaný nespôsobilým na ďalší výkon vojenskej služby.

Okresný súd Bratislava III uznesením sp. zn. 10 C 37/96 zo dňa 27. 09. 1999 konanie zastavil s odôvodnením, že podľa § 248 ods. 2 písm. d) O. s. p. súdy nepreskúmavajú rozkazy funkcionárov ozbrojených síl a ozbrojených zborov, čo znamená neodstrániteľnú prekážku konania spočívajúcu v nedostatku právomoci súdu.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   ktoré odôvodnil tým, že súd prvého stupňa pri odôvodnení predmetného rozsudku nepostupoval v súlade   s   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   zákon   č.   76/1959   Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších právnych predpisov, podľa ktorého bol prepustený zo služobného pomeru, je v rozpore s Čl. 36 a Čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd.

Krajský súd v Bratislave uznesením, sp. zn. 13 Co 335/2000 zo dňa 31. 01. 2001 uznesenie prvostupňového súdu potvrdil. (...).

Sťažovateľ tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom poukazoval na to, že právo, ktoré bolo jeho prepustením zo služobného pomeru vojaka z povolania   rozkazom   ministra obrany   SR   č.   389/95 zo   dňa   19.   12.   1995   porušené,   je zakotvené   v   čl.   36   písm.   b)   Ústavy   SR,   teda   právo   na   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskrimináciu v zamestnaní.

Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Sťažovateľ preto využil svoje právo a obrátil sa dňa 09. 05. 2001 na Ústavný súd SR so sťažnosťou. V sťažnosti navrhoval, aby ústavný súd po prijatí jeho podnetu na ďalšie konanie a po konaní vo veci samej rozhodol tak, že vysloví, že postupom Okresného súdu Bratislava III v občianskoprávnej veci sťažovateľa o neplatnosť prepustenia zo služobného pomeru vojaka z povolania rozkazom ministra obrany SR č. 389/95 zo dňa 19. 12. 1995, vedenej pod sp. zn. 10 C 37/96, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 13 Co 335/2000 došlo k porušeniu jeho ústavného práva obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť   rozhodnutia,   ktorým   bol   ukrátený   na   svojich   právach   rozhodnutím   orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11. 10. 2001 rozhodol tak, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. 10 C 37/96 a Krajského súdu Bratislava v konaní sp. zn. 13 Co 335/2000 bolo porušené. (...)

Ústavný súd pri rozhodovaní o podnete sťažovateľa vzal do úvahy, že tento namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené obmedzenie, či dokonca popretie.

Za   najdôležitejšiu   právnu   vetu,   ktorú   Ústavný   súd   formuloval   v   náleze,   však považujem   túto:   „Ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   navrhovateľa   sa   dôvodom   zastavenia konania pred Okresným súdom Bratislava III stal len druh rozhodnutia správneho orgánu, ale   nie   aj   výsledok   jeho   posúdenia,   či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Keďže podľa právneho názoru ústavného súdu základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy zodpovedá len taký postup súdu, v rámci ktorého sa zohľadňuje nielen druh rozhodnutia predloženého na súdne preskúmavanie, ale berie do úvahy aj zistenie, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv a slobôd, a keďže v danom prípade k takému postupu označených súdov nedošlo, bolo potrebné rozhodnúť o porušení základného práva navrhovateľa podľa čl. 46 ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 67/96, ako aj Krajského súdu Bratislava (ako súdu odvolacieho) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 335/2000.“

Pretože cit. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 50/01-50 sťažovateľ nemohol použiť v pôvodnom konaní (pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 10 C 37/96, pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 13 Co 335/2000) a tento nález bol spôsobilý privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, podal sťažovateľ dňa 31. 12. 2001 návrh   na   obnovu   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   pod   sp.   zn. 10 C 37/96. V návrhu na obnovu konania uviedol všetky skutočnosti, ktoré nemohol použiť v pôvodnom konaní a argumentoval nálezom Ústavného súdu, vydaným v jeho veci. Dňa 30. 06. 2003 rozhodol Okresný súd Bratislava III uznesením sp. zn. 33 C 94/01- 23, že návrh sťažovateľa na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10 C 37/96 zamieta.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dňa 17. 07. 2003 odvolanie. V odvolaní opätovne argumentoval nálezom Ústavného súdu a uviedol, že jediným spôsobom, ktorým môže byť ústavne súladným spôsobom zaručená ochrana práv sťažovateľa, je prejednanie a meritórne rozhodnutie v jeho veci v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/96. Uviedol, že iba povolením obnovy konania môže všeobecný súd realizovať nález Ústavného súdu. V odvolaní ďalej uviedol, že ak Okresný súd Bratislava III pripustil taký výklad ustanovení   O.   s.   p.,   že   obnovu   konania   nepovolil,   založil   ďalšie   porušenie   Ústavou garantovaných   práv   sťažovateľa.   Takýmto   postupom   Okresného   súdu   bola   totiž sťažovateľovi   (aj   napriek   nálezu   Ústavného   súdu,   ktorý   konštatoval   porušenie   jeho ústavných práv) odňatá možnosť domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde Slovenskej republiky. Pôvodné konanie sp. zn. 10 C 67/96 bolo totiž právoplatne skončené a sťažovateľ by sa v prípade, ak by sa na základe nálezu Ústavného súdu rozhodol podať novú žalobu vystavil nebezpečenstvu, že jeho vec nebude súdom v novom konaní vôbec meritórne prejednaná, a to opätovne výlučne z formálnych dôvodov. Nastala by totiž situácia, že všeobecný súd by novú podanú žalobu z formálnych dôvodov nemohol odmietnuť ale konanie by ex offo zastavil pre preklúziu práva. Podľa § 50 ods. 3 zákona č. 370/1997 Z. z., zákona o vojenskej službe v znení neskorších predpisov, totiž právoplatný personálny rozkaz možno zrušiť alebo zmeniť, alebo zrušiť a vrátiť späť na nové konanie do troch rokov od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Uvedená trojročná lehota už márne uplynula, na základe čoho je nárok sťažovateľa na zrušenie personálneho rozkazu v zmysle cit. predpisu prekludovaný, na základe čoho mu nie je možné v novom konaní pred súdom priznať právnu ochranu.

Preto sťažovateľ v odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 220 ods. 1 O. s. p. zmenil tak, že návrhu na obnovu konania vyhovie a podľa § 234 ods. 1 O. s. p. obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10 C 37/96 povolí.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 6 Co 278/03-46 zo dňa 19. 03. 2004 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. (...) Zdôrazňujem, že trojročná lehota, v ktorej je podľa § 50 ods. 3 zákona o vojenskej službe   možné   zrušiť,   zmeniť,   alebo   vrátiť   právoplatný   personálny   rozkaz   späť   na   nové konanie, uplynula sťažovateľovi 19. 12. 1998. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10 C 37/96, ktorým súd konanie zastavil, bolo vydané dňa 27. 09. 1999. To znamená, že ešte počas konania pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 10 C 37/96 uplynula sťažovateľovi lehota, v ktorej bol oprávnený (podľa nálezu Ústavného súdu) domáhať sa súdnej   ochrany.   Okresný   súd   Bratislava   III   a   následne   Krajský   súd   v   Bratislave   ale sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany odopreli.

Sťažovateľ   nemohol   situáciu   riešiť   podaním   novej   žaloby   v   uvedenej   trojročnej lehote. Neumožňovalo mu to ust. § 83 O. s. p., podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie (prekážka litispendencie).

Preto ak má byť sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana, musí byť sťažovateľova vec prejednaná a meritórne rozhodnutá v pôvodnom konaní 10 C 37/96. Pre akékoľvek iné konanie nie sú totiž bez zavinenia sťažovateľa splnené ani hmotnoprávne, ani formálne podmienky (prekážka res iudicata, resp. uplynutie času). (...)

Podľa § 135 ods. 1 O. s. p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu, ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11. 10. 2001 rozhodol tak, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu Bratislava porušené. Rešpektujúc postavenie Ústavného súdu ako garanta ústavnosti je v právnom štáte neprípustné,   aby   všeobecné   súdy   nerešpektovali   jeho   nález.   Preto   jediným   spôsobom, ktorým   môže   byť   ústavne   súladným   spôsobom   zaručená   ochrana   základných   práv sťažovateľa, je prejednanie jeho veci v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/96. Iba povolením obnovy konania môže všeobecný súd realizovať nález Ústavného súdu. Tým, že   Krajský   súd   v   Bratislave   a   Okresný   súd   Bratislava   III   obnovu   pôvodného   konania nepovolili,   odopreli   sťažovateľovi   právo   garantované   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

V uznesení sp. zn. II. ÚS 811/2000 z 22. 11. 2000 Ústavný súd konštatoval: „Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov (čl. 46 a čl. 50 ústavy). Ústavný súd Slovenskej republiky účinnosť právnych prostriedkov nápravy chybných rozhodnutí v občianskoprávnom konaní neposudzuje len so zreteľom na ich existenciu v platnom právnom poriadku (v Občianskom súdnom poriadku). Účinnosť týchto právnych prostriedkov treba posudzovať v širšom kontexte, ktorý súvisí so skúmaním   otázky,   či   sa   účinnosť   takto   použitého   prostriedku   nápravy   prejaví   aj   v zabezpečení   účinnej   ochrany.   Takáto   ochrana   nie   je   poskytnutá   vtedy,   ak   sa   opravný prostriedok   (riadny   alebo   mimoriadny)   odmietne   bez   akéhokoľvek   meritórneho prerokovania   iba   z   procesných   (formálnych)   dôvodov.   Keďže   v   takom   prípade   je odmietnutie opravného prostriedku totožné so zastavením súdneho konania pre nedostatok niektorej   procesnej   podmienky,   je   možné   (za   splnenia   aj   ostatných   zákonných predpokladov)   prijať   podnet   na   ďalšie   konanie   a   založiť   tak   príslušnosť   (právomoc) Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   o   tom,   či   bolo   alebo   nebolo   porušené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Aj   so   zreteľom   na   citované   uznesenie   je   podľa   môjho   názoru   daná   právomoc Ústavného súdu na meritórne rozhodnutie o tejto sťažnosti. Možnosť nápravy chybných rozhodnutí   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   Okresného   súdu   Bratislava   III v občianskoprávnom konaní nemôže Ústavný súd posudzovať iba so zreteľom na existenciu prostriedkov nápravy v Občianskom súdnom poriadku (obnovou konania). Je potrebné, aby Ústavný   súd   preskúmal,   či   sa   účinnosť   použitého   prostriedky   nápravy   prejaví   aj v zabezpečení účinnej ochrany.

Návrhy sťažovateľa boli Krajským súdom v Bratislave a Okresným súdom Bratislava III odmietnuté bez akéhokoľvek meritórneho prerokovania, a to znova iba z procesných (formálnych)   dôvodov.   Preto   takto   použité   prostriedky   nápravy   nemožno   považovať   za účinné. (...).

Sťažovateľ je toho názoru, že skutočne mu vznikla majetková ale aj nemajetková ujma tým, že všeobecné súdy konali tak, že o jeho veci do dnešného dňa vôbec nerozhodli. Zdôrazňujem,   že   pôvodný   návrh   sťažovateľa,   o   ktorom   sa   malo   v   obnovenom   konaní rozhodovať (a o ktorom súd doteraz meritórne vôbec nekonal a nerozhodol), bol podaný dňa 22. 05. 1996. K dnešnému dňu predstavuje doba, počas ktorej sa navrhovateľ nemohol dovolať   svojich   práv,   už   8   rokov.   Sťažovateľ   sa   v   sústave   všeobecných   súdov   nemôže domôcť prejednania jeho veci. V situácii, keď Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 50/01 zo dňa 11. 10. 2001 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa a všeobecné súdy sa napriek tomu vecou sťažovateľa de facto odmietli zaoberať, dochádza znova k odopretiu ústavnej ochrany sťažovateľa. (...)

Vzhľadom na celkovú dobu, ktorá uplynula od podania návrhu na začatie konania (8 rokov), na konkrétne okolnosti prípadu, ako aj so zreteľom na skutočnosť, že vo veci nebolo ku dňu podania tejto sťažnosti meritórne rozhodnuté, považuje sťažovateľ priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde. Sťažovateľ preto navrhuje, aby mu Ústavný súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v takej výške,   ktorou by   aspoň   čiastočne   kompenzoval   škodu,   ktorú štát sťažovateľovi   spôsobil nerešpektovaním   Ústavy   a   rozhodnutia   Ústavného   súdu.   Vychádzajúc   z   uvedeného sťažovateľ   žiada,   aby   mu   Ústavný   súd   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 500.000,- Sk. (...)

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti vydal toto uznesenie: Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prijíma   sťažnosť   o   porušení   základných   práv sťažovateľa podľa Čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 33 C 94/01 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 278/03. Po konaní vo veci samej navrhuje sťažovateľ, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal tento nález:

1.   Základné   právo   Ing.   M.   K.   na   súdnu   ochranu   a   právo   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 94/01 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 278/03.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. 06. 2003, sp. zn. 33 C 94/01-23 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 278/03-46 zo dňa 19. 03. 2004.

3. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 94/01 konal v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s Občianskym súdnym poriadkom a s nálezom Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 50/01 zo dňa 11. 10. 2001.

4.   Ústavný   súd   priznáva   Ing.   M.   K.   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 500.000,- Sk, ktoré mu je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Ústavný súd priznáva Ing. M. K. náhradu trov konania, ktoré mu je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...). Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   a jeho uznesením č. k. 33 C 94/01-23 z 30. júna 2003 a postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením č. k. 6 Co 278/03-46 z 19. marca 2004.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   ústavnou   sťažnosťou sťažovateľ   napadol   postup   a uznesenie   okresného   súdu,   ako   aj   uznesenie   krajského (odvolacieho) súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť a toho, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02, I. ÚS 1/03 I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nie je možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je postihnuté takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej neodôvodnenosti   a v konečnom   dôsledku   o porušení   označených   práv   sťažovateľa. Sťažovateľ v podstate ani nenamietal nedostatok odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 278/03-46 z 19. marca 2004, netvrdil, že by toto rozhodnutie bolo arbitrárne, namietal však, že všeobecné súdy, a teda aj krajský súd, mali interpretovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o prípustnosti obnovy konania tak, že mali vyhovieť jeho návrhu na obnovu konania, pretože podľa názoru sťažovateľa „jediným spôsobom, ktorým môže byť ústavne súladným spôsobom zaručená ochrana základných práv   sťažovateľa,   je   prejednanie   jeho   veci   v   pôvodnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 67/96. Iba povolením obnovy konania môže všeobecný súd realizovať nález Ústavného súdu. Tým, že Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava III obnovu pôvodného konania   nepovolili,   odopreli   sťažovateľovi   právo   garantované   čl.   46   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky. (...) V situácii, keď Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 50/01 zo dňa 11. 10. 2001 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa a všeobecné súdy sa napriek tomu vecou sťažovateľa de facto odmietli zaoberať, dochádza znova k odopretiu ústavnej ochrany sťažovateľa.“

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že: „Pri obnove konania sú taxatívne uvedené dôvody, o ktoré možno návrh na obnovu konania oprieť. Ale aj keď tieto dôvody sú dané, je obnova konania v niektorých prípadoch neprípustná. Konanie prebieha v dvoch fázach. V prvej fáze súd posúdi dôvodnosť obnovy (iudicium   rescidens)   a ak   návrhu   vyhovie,   po   právoplatnosti   uznesenia,   v druhej   fáze v podstate   prebehne   nové   konanie   (iudicium   rescissorium)   a súd   svojím   rozhodnutím pôvodné rozhodnutie zmení alebo ak bolo vecne správne zamietne návrh na jeho zmenu. Návrhom   na   obnovu   konania   môže   byť   napadnutý   len   právoplatný   rozsudok prvostupňového   prípadne   odvolacieho   súdu.   Ustanovenie   §   229   O.   s.   p.   obmedzuje prípustnosť obnovy, keď obnova nie je prípustná proti uzneseniu, a to ani vtedy nie, ak sa ním   konanie   skončilo.   Právoplatné   uznesenie,   ktorým   bol   návrh   na   obnovu   konania zamietnutý bráni tomu, aby sa z toho istého dôvodu podal návrh na obnovu znovu (§ 159 ods. 1, § 167 ods. 2 O. s. p.); nebráni však podaniu nového návrhu z iných dôvodov, ak sú splnené ostatné podmienky.

Podľa   §   231   ods.   1   O.   s.   p.   návrhom   na   obnovu   konania   možno   napadnúť i uznesenie,   ktorým   bol   schválený   zmier,   ak   možno   dôvody   obnovy   vzťahovať   i na predpoklady, za ktorých sa zmier schvaľoval; to platí obdobne aj pre platobný rozkaz. Toto   ustanovenie   rozširuje   okruh   rozhodnutí   (okrem   rozsudku),   ktoré   možno napadnúť návrhom na obnovu aj o uznesenie, ktorým sa zmier schválil (§ 99 ods. 2 O. s. p.) a o platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor. Je to dané tým, že právoplatne schválený zmier, ako aj platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor analogicky majú účinky právoplatného rozsudku určené priamo zákonom (§ 99 ods. 3, § 174 ods. 1, § 175 ods. 2 O. s. p.). Napadnúť možno len uznesenie, ktorým sa zmier schválil, nie však také uznesenie, ktorým sa zmier neschválil. Okrem podmienok obnovy (§ 228 O. s. p.) musí byť splnená ďalšie podmienka, a to možnosť dôvody obnovy vzťahovať i na predpoklady, za ktorých sa zmier schválil. Účelom návrhu na obnovu tu bude zmena uznesenia, ktorým bol zmier   schválený,   na   odopretie   jeho   schválenia.   Už   pri   uzavretí   zmieru   ho   súd   nemal schváliť,   ak   bol   v rozpore   s právnymi   predpismi,   či   už   procesnoprávnymi   alebo hmotnoprávnymi (§ 99 ods. 2 O. s. p.). Prípustnosť obnovy bude tam, kde nie je celkom, predovšetkým skutkovo preukázané, alebo spochybnené, že boli podmienky pre uzavretie platného zmieru a sú splnené podmienky obnovy. Obdobne tieto podmienky platia aj pre platobný   rozkaz,   keď   treba   prihliadnuť   na   osobitosti   rozkazného   konania   a podľa   toho postupovať.

Návrhom zo dňa 22. 5. 1996 podaným na bývalý Obvodný súd Bratislava III sa navrhovateľ domáhal určenia, že prepustenie zo služobného pomeru vojaka z povolania je neplatné rozkazom Ministra obrany SR č. 389/95 zo dňa 19. 12. 1995.

Okresný súd Bratislava III zo dňa 27. 9. 1999 pod č. k. 10 C 37/96-37 v spojení s uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   31.   1.   2001   č.   k.   13   Co   335/2000-52 konanie   vo   veci   zastavil,   keď   dospel   ku   konštatovaniu,   že   v danom   prípade   ide o neodstrániteľný nedostatok (podmienky) konania, ktoré mali za následok, že súd nemohol vo veci vydať rozhodnutie (§ 25 ods. 1 veta druhá zák. č. 361/1992 Zb. – lex specialis – a preto   právny   vzťah   navrhovateľa   –   rozhodnutie   o prepustení   zo   služobného   pomeru vojaka z povolania sa riadi týmto špeciálnym právnym predpisom, druh právneho aktu, ktorým bol ukončený služobný pomer navrhovateľa v armáde SR).   Dôvodom zastavenia konania nebolo posúdenie toho, či sa personálny rozkaz ministra obrany svojím obsahom dotýka   alebo   nedotýka   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   navrhovateľa.   Na základe tejto skutočnosti sa navrhovateľ obrátil na Ústavný súd SR s podnetom, v ktorom namietal porušenie svojho základného práva (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR).

Ústavný súd nálezom zo dňa 11. 10. 2001 pod sp. zn. II. ÚS 50/01 rozhodol, že základné právo navrhovateľa podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava   III   v konaní   sp.   zn.   10   C   37/96   a Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní 13 Co 335/2000 bolo porušené (druh rozhodnutia správneho orgánu, ale nie aj výsledok jeho posúdenia, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv   alebo   slobôd   k takémuto   postupu   u označených   súdov   nedošlo),   rozhodoval   len o porušení základného práva navrhovateľa podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Ústavný súd nekonštatoval   rozpor   právneho   predpisu   s Ústavou   SR,   so   zákonom   a medzinárodnými zmluvami.

Z uvedeného je tak zrejmé, že obnova konania v danom prípade nie je prípustná z dôvodu, že predmetný návrh na obnovu konania smeruje proti inému rozhodnutiu ako právoplatnému rozsudku (§ 228 ods. 1 písm. a) O. s. p.), alebo uzneseniu, ktorým by bol schválený   zmier   alebo   proti   platobnému   rozkazu   (§   231   ods.   1,   2   O.   s.   p.),   a preto rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správne   z dôvodov,   ktoré   sú   konštatované v rozhodnutí súdu prvého stupňa.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu.   Všeobecné   súdy v danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupovali   a rozhodovali   v   súlade   so zákonom. Postup súdu v súlade s procesnými predpismi nemôže byť porušením ústavných práv (napr. I. ÚS 17/98 ). Opačným postupom (vyhovením návrhu sťažovateľa na obnovu konania) by sa odchýlili od jasného a jednoznačného znenia § 229 a § 231 OSP. Nápravu protiprávneho stavu, ktorú konštatoval aj ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 50/01, nemožno   dosiahnuť   porušením   zákona,   pretože   by   tým   bolo   dotknuté   právo   druhého účastníka sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy a na právnu istotu podľa čl. 1 ods.   1 ústavy implikované v právoplatnom (a teda   zásadne) nezmeniteľnom rozhodnutí (PL. ÚS   43/95).   Uplatnením   ústavného   práva   (práva   na   súdnu   ochranu)   nemôže   dojsť k porušeniu iného ústavného práva (PL. ÚS 7/96). Aplikácia právneho názoru sťažovateľa by v danom prípade prelomila inštitút právoplatnosti súdneho rozhodnutia a spochybnila by systém   opravných   prostriedkov,   totiž   výkladom   OSP   by   došlo   k vytvoreniu   nového opravného prostriedku, resp. dôvodu na obnovu konania. Okrem toho ak by ústavný súd prijal predmetnú ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a vyhovel by jej, de facto by rozhodol o nesúlade § 229 a § 231 OSP s ústavou, čo v tomto type konania nie je právne možné. A napokon, návrh na obnovu konania je konaním smerujúcim k odstráneniu nedostatkov v zistení skutkového stavu. V danom prípade však išlo o namietané právne pochybenie, a aj preto je otázne, či boli splnené podmienky pre povolenie obnovy konania. V súdnej praxi sa totiž ustálil názor, že nie je dôvodom na obnovu konania, ak iný orgán verejnej moci posúdi právnu otázku riešenú v súdnom konaní inak (napr. R 105/1998).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo

4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Okrem toho pokiaľ sťažovateľ svoje právo „na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie“ opiera o čl. 46 ods. 2 ústavy (pozri napr. petit sťažnosti), je evidentné, že medzi týmto článkom ústavy a medzi napadnutými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov neexistuje ústavne relevantná (priama) súvislosť, a už ani táto skutočnosť neumožnila ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení označeného článku ústavy.  

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2005