znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 93/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpených advokátkou JUDr. Luciou Čillovou, 29. augusta474/23, Turčianske Teplice, vo veci namietaného porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konanívedenom pod sp. zn. 9 C 248/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 248/2013.

2. Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že 8. októbra 2013 podali na okresnom súdežalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v spojení s návrhom na vrátenie kúpnejceny vo výške 32 500 €. Okresný súd ich 11. novembra 2013 vyzval na zaplatenie súdnehopoplatku. Na prvom pojednávaní 20. marca 2014 okresný súd nariadil znalecké dokazovanieznalcom, ktorý však znalecký posudok v stanovenej lehote 90 dní nevypracoval, a taktiežvyrubil preddavok na znalecké dokazovanie, hoci boli od zákonnej povinnosti platiť súdnepoplatky a preddavky znaleckého dokazovania oslobodení. V súvislosti s nezabezpečenímznaleckého posudku a vypracovaním uvedených dvoch výziev, ktoré boli zo stranyokresného súdu nesprávne a nezákonné, sa sťažovatelia domnievajú, že jeho postupomdošlo k zbytočným prieťahom, čím bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V sťažnosti tiež uvádzajú, že podali aj sťažnosťna zbytočné prieťahy predsedníčke okresného súdu v januári 2015 a následne okresný súduznesením z 31. marca 2015 určil nového znalca.

3. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnostinálezomrozhodol,žepostupomokresnéhosúduv konanívedenompodsp. zn. 9 C 248/2013 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právopodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bezzbytočných prieťahov, a zároveň sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia v sume32 500 € a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnostisťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvodyna jej odmietnutie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nároksťažovateľov na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým malo byť porušené ichzákladné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, žesťažnosť v tomto čase je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd pri sťažnostiachnamietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom naskutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcunesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnostisťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označenéhozákladného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenostisťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzitanamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,m. m. IV. ÚS 62/08).

8. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavnáneopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývaťaj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecnýmsúdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovaťo zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014). Ústavný súdv súvislosti s hodnotením efektívnosti postupu okresného súdu a v súlade so svojoupredchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený prieťah v súdnom konanímá nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospelk záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad, pretože konanie okresného súdu nevykazujetaké znaky nečinnosti alebo neefektívnej činnosti, ktoré by v čase rozhodovania ústavnéhosúdu boli ústavne významné.

9. Ústavný súd zo sťažnosti a dopytom na okresnom súde zistil, že hoci je pravdou,že okresný súd nezabezpečil vypracovanie znaleckého posudku v stanovenej 90-dňovejlehote prostredníctvom prvého znalca (meškanie ospravedlňoval svojou dlhšoupráceneschopnosťou v dôsledku jeho hospitalizácie v nemocnici a liečbou pooperačnýchstavov), ale iba táto okolnosť spolu s dvoma neefektívnymi úkonmi okresného súdu(nesprávna výzva na zaplatenie súdneho poplatku v novembri 2013 a vyrubenie preddavkuna znalecké dokazovanie v apríli 2014) v kontexte celého doterajšieho priebehu konaniaešte nesignalizuje, že došlo k takým zbytočným prieťahom v konaní pred okresným súdom,ktoré by boli z ústavného hľadiska neakceptovateľné. Navyše zo strany okresného súdudošlo po podaní sťažnosti predsedníčke okresného súdu ihneď k okamžitej náprave, keďznalecký posudok bol druhým znalcom predložený okresnému súdu 16. apríla 2015.Zároveň hneď po tom okresný súd vykonal dokazovanie až na dvoch pojednávaniach, ktorésa uskutočnili 21. septembra 2015 a 25. novembra 2015, na ktorých vypočul účastníkovkonania a ich právnych zástupcov, znalca a svedka (pre chorobu sudkyne bolo ďalšiepojednávanie 1. februára 2016 zrušené, pozn.).

10. Vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu, ústavný súd hodnotí sťažnosť(v tomto čase) ako zjavne neopodstatnenú a tiež nedôvodnú. Sťažovatelia v nej neuviedlinielen žiadne obdobia neospravedlnenej nečinnosti okresného súdu v namietanom konaní,ale dokonca ani sa vôbec nezmienili o dôležitých úkonoch vykonávaných okresným súdomv druhom polroku 2015 (pritom mali alebo mohli o nich vedieť, pozri zistenia ústavnéhosúdu uvedené v bode 9), a to po podaní ich sťažnosti predsedníčke okresného súdu (tá imnavyše oznámila v odpovedi na ich sťažnosť č. Spr. 2001/15 z 8. apríla 2015, že„Vec budem mať v sledovaní v snahe byť nápomocná meritórnemu rozhodnutiu vo veci“).

11. Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažovaldoterajší postup okresného súdu (konanie trvá celkovo do podania sťažnosti iba dva rokya tri mesiace a okresný súd vo veci samej priebežne konal a koná) za taký, ktorý bysignalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanieako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosťsťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti (obdobne napr. I. ÚS 753/2014).

12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu, aby ústavnýsúd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

13. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby poprípadnej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu sťažovatelia v tejto veci v prípadezotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu bude dochádzať aj reálnek zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016