znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 93/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., B., zastúpeného spoločnosťou A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 208/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 62/2011 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou A., s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   JUDr.   M.   M.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 208/2010 a jeho rozsudkom z 31. marca 2011 (ďalej len „rozsudok   krajského   súdu“   alebo   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   7   Sžso   62/2011   a   jeho   rozsudkom   z 28. septembra   2011   (ďalej   len   „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ do 2. júla 2009 vykonával advokáciu samostatne ako fyzická osoba podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) a od 3. júla 2009 začal vykonávať advokáciu ako konateľ a spoločník obchodnej spoločnosti „A., s. r. o.“. Sťažovateľ 1. júla 2009 „v zmysle ust. § 15 ods. 6 veta prvá ZoA písomne vyhlásil,   že   ako   advokát   vykonávajúci   advokáciu   ako   konateľ   spoločnosti   s   ručením obmedzeným nebude súčasne vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej   obchodnej   spoločnosti   alebo   komanditnej   spoločnosti,   ani   ako   konateľ   inej spoločnosti s ručením obmedzeným“. Zánik oprávnenia sťažovateľa na samostatný výkon advokácie   podľa   ustanovenia   §   12   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   advokácii   sťažovateľovi potvrdila   Slovenská   advokátska   komora   (ďalej   len   „SAK“)   potvrdením   č.   7/2009-JUDr.Pp/Ma   z 3. júla   2009   a   potvrdením   č.   7/2009-JUDr.De/Ma   zo   7.   septembra   2009 vydaným podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, ktorým zároveň potvrdila, že sťažovateľ   nie   je   ani   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   (ďalej   len   „SZČO“)   podľa zákona č.   461/2003 Z.   z. o sociálnom poistení v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «... v dôsledku zániku oprávnenia na samostatný výkon advokácie s prestal k 2. 7. 2009 vykonávať vo svojom mene a na svoj účet akúkoľvek „zárobkovú činnosť podľa ust. § 3 ZoSP, prestal tak byť „samostatne zárobkovo činnou osobou“ podľa ust. § 5 písm. c) ZoSP...» a podľa jeho názoru «mu podľa ust. § 21 ods. 4 písm. b) ZoSP zanikla aj jeho účasť ako samostatnej zárobkovo činnej osoby na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení (ďalej tiež len ako „sociálne poistenie“)».

Sociálna poisťovňa sa nestotožnila s názorom sťažovateľa o zániku jeho účasti ako SZČO na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení v dôsledku toho, že od 3. júla 2009 vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, rozhodnutím č. 7001-0210000151-GC09/10 z 15. marca 2010 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne“) rozhodla, že povinné   nemocenské   a   dôchodkové   poistenie   sťažovateľa   ako   SZČO   k   2.   júlu   2009 nezaniká   z   dôvodu,   že «zmenou   formy   výkonu   advokácie   podľa   ust.   §   12   ods.   1   ZoA (zo samostatného   výkonu   advokácie   na   výkon   advokácie   prostredníctvom   konateľstva v spoločnosti   s   ručením   obmedzeným)   sťažovateľovi   nezaniklo   postavenie   advokáta   ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) podľa ust. § 5 písm. c) ZoSP, ani jeho účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa ust. § 21 ods. 4 písm. b) ZoSP».

Na odvolanie sťažovateľa Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. 17186/2010-BA z 12. júla 2010 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne“) potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne a svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že „pre účely   posudzovania   právneho   postavenia   SZČO   vo   vzťahu   k   sociálnemu   poisteniu   je rozhodujúce ust. § 5 písm. c) ZoSP, sťažovateľovi zmenou formy výkonu advokácie jeho postavenie ako SZČO podľa ust. § 5 písm. c) ZoSP nezaniklo, pretože pri tom nedošlo k zániku jeho oprávnenia na výkon činnosti advokáta.

Záväzné potvrdenie predsedníctva Slovenskej advokátskej komory vydané podľa ust. § 71 ods. 2 písm. k) ZoA považoval odvolací správny orgán na účely sociálneho poistenia za irelevantné z dôvodu absencie právnej úpravy v ZoSP týkajúcej sa možnosti úpravy právneho   postavenia   fyzickej   osoby   ako   SZČO   na   účely   sociálneho   poistenia   v   inom právnom predpise...“.

Krajský   súd   sa   pri   preskúmaní   prvostupňového   rozhodnutia Sociálnej   poisťovne i druhostupňového   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   na   základe   žaloby   podanej sťažovateľom   podľa   §   247   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) stotožnil   s   ich   závermi   a   svojím   napadnutým   rozsudkom   žalobu   sťažovateľa   zamietol. Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa svojím napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu, s ktorého závermi sa stotožnil, keď uviedol: «Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že sa stotožnil sa s právnym názorom žalovanej, podľa ktorého pre účely   posudzovanie   právneho   postavenia   SZČO   vo   vzťahu   k   sociálnemu   poisteniu   je rozhodujúce   ust.   §   5   písm.   c)   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), podľa ktorého SZČO je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a advokát   zapísaný   do   zoznamu   advokátov   nadobúda   na   účely   sociálneho   poistenia postavenie SZČO. Zmena formy výkonu advokácie, je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako SZČO právne bezvýznamná, žalobca mal podľa výpisu z daňového priznania za rok 2008 príjem,   ktorý je zdaňovaný   ako   príjem   zo   živnosti a   z tohto   dôvodu   žalobcovi povinné sociálne poistenie vzniklo ku dňu 1. júla 2009. Podľa názoru krajského súdu existencia oprávnenia   advokáta   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti,   podmienená   jeho   zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že advokát musí byť považovaný za SZČO   pre   potreby   zákona   o   sociálnom   poistení.   Z   uvedeného   dôvodu   je   povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Krajský súd následne poukázal, že túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo   základným   predpokladom   pre   výkon advokácie   je   vykonávanie   takejto   činnosti   fyzickou   osobou,   ktorá   má   požadované oprávnenie...

Žalovaná   v   napadnutom   rozhodnutí   ako   aj   krajský   súd   v   rozsudku   podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý sa stal od 1. júla 2009 spoločníkom a zároveň konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným,   poskytujúcej advokátske služby podľa § 15 zákona o advokácii, nezaniklo povinné sociálne poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   existencia   oprávnenia   advokáta   na   vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.

Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava   obsiahnutá   v   §   12   zákona o advokácii,   ktorý   upravuje   formu,   ktorou   môže   advokát   vykonávať   advokáciu,   lebo základným   predpokladom   pre   výkon   advokácie   je   vykonávanie   takejto   činnosti   fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu   vykonávať   advokáciu   ako   konatelia   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   a   účasť advokáta   v   takejto   spoločnosti   je   viazaná   na   existenciu   oprávnenia   na   poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti, a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Najvyšší   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   názor   ústavného   súdu,   ktorý   už v obdobnej   veci   vyslovil,   že   „predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (II.ÚS 508/2010-15).

V súvislosti so žalobcom uvádzanými potvrdeniami Slovenskej advokátskej komory, najvyšší   súd   poznamenáva,   že   uvedené   sú   jedným   z   podkladov   rozhodnutia,   pričom Slovenská   advokátska   komora,   nie   je   oprávnená   poskytovať   záväzný   výklad   ustanovení zákona o sociálnom poistení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako samosprávnej stavovskej organizácie vyplýva, že môže upravovať a riadiť vzťahy len dovnútra, teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy. Z tohto dôvodu nemohlo ani dôjsť k zasiahnutiu do jej právomoci a taktiež nebol daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP...»

Sťažovateľ   namieta   závery   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   v   napadnutých rozsudkoch a v podstatnej časti svojej argumentácie namieta nerešpektovanie potvrdenia vydaného SAK podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, keď uvádza: «… pokiaľ všeobecne záväzný právny predpis (zákon) upravuje, že Slovenská advokátska komora má prostredníctvom svojho predsedníctva danú kompetenciu záväzne potvrdzovať, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa ZoSP, je nelegitímne a neústavné sťažovateľa rozsudkami Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nútiť, aby takéto záväzné potvrdenie Slovenskej advokátskej komory vydané podľa ust. § 71 ods. 2 písm.   k)   ZoA   nerešpektoval   a   aby   sa   správal   a   plnil   svoje   „povinnosti“   samostatnej zárobkovo činnej osoby vyplývajúce zo ZoSP tak, akoby „zárobkovú činnosť“ v zmysle ust. § 3 ZoSP   vykonával aj napriek tomu,   že v skutočnosti už žiadnu „zárobkovú činnosť“ fakticky nevykonával...

Pokiaľ ust. § 71 ods. 2 písm. k) ZoA upravuje, že Slovenská advokátska komora vydáva záväzné potvrdenie o tom, či advokát je SZČO na účely ZoSP, neexistuje žiadny legitímny dôvod, pre ktorý by sa takáto zákonom založená záväznosť nemala vzťahovať aj na Sociálnu poisťovňu. Práve naopak, z ust. § 209 ods. 1 veta druhá ZoSP vyplýva, že rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   musí   byť   v   súlade   so   všeobecne   záväznými   právnymi predpismi t. j. Sociálna poisťovňa je povinná rešpektovať nie len právne normy ZoSP, ale aj právne normy všetkých ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, vrátane ZoA. Záväznosť   potvrdenia   Slovenskej   advokátskej   komory   vydaného   podľa   ust.   §   71 ods. 2 písm. k) ZoA pre Sociálnu poisťovňu potvrdzuje aj dôvodová správa k návrhu zákona č. 304/2009 Z. z., podľa ktorého „Navrhované doplnenie § 71 ods. 2 písmenom k) umožňuje Slovenskej advokátskej komore vydávať záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie... a o skutočnosti,   či   advokát   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   podľa   osobitného predpisu napríklad na účely poistenia podľa zákona o sociálnom postením.

Z   dôvodovej   správy k zákonu č.   304/2009 Z.   z.   je tak   zjavná vôľa   zákonodarcu nastoliť legálne prepojenie medzi formou výkonu advokácie a účasťou advokáta ako SZČO na sociálnom poistení podľa ZoSP.

Na tom základe potom možno ustáliť, že ak sa Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky abstrahovali od ust. § 209 ods. 1 ZoSP a Sociálnu poisťovňu „vyňali“ zo záväznosti potvrdenia Slovenskej advokátskej komory vydaného podľa ust. § 71 ods. 2 písm. k) ZoA a ak v nadväznosti na to dospeli k záveru, že zmena formy výkonu advokácie   je   pre   účasť   advokáta   na   povinnom   sociálnom   poistení   irelevantná,   tak s prihliadnutím na zásadu vyjadrenú v článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je zrejmé, že rozhodovali v rozpore s rozumným a spravodlivým výkladom, interpretáciou ZoA a ZoSP, v rozpore s legitímnym očakávaním sťažovateľa a jeho dôverou v právny štát. Krajský   súd   v   Bratislave   a   (najmä)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   navyše rozhodli arbitrárne, keď na strane jednej vo vzťahu k záväznému potvrdeniu podľa ust. § 71 ods. 2 písm. k) ZoA uviedli, že Slovenská advokátska komora nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení ZoSP voči tretím osobám (ale len vo vzťahu k advokátom), avšak súčasne   na   strane   druhej   pripustili,   že   Sociálna   poisťovňa   je   oprávnená   zasahovať   do výlučnej kompetencie Slovenskej advokátskej komory a spochybňovať jej zákonom zverenú kompetenciu vo vzťahu k určeniu, či jej členovi oprávnenie na výkon advokácie a účasť na sociálnom poistení ako SZČO zanikli alebo nie.

Preto ak Slovenská advokátska komora je ako jediný oprávnený subjekt oprávnená určovať kto má alebo nemá oprávnenie na (samostatný) výkon advokácie podľa osobitného zákona (ZoA) a v spojitosti s tým je aj oprávnená v súlade s ust. § 71 ods. 2 písm. k) ZoA potvrdzovať,   či advokát je   SZČO na   účely ZoSP,   konajúce súdy boli   povinné   dôsledky takýchto kompetencií Slovenskej advokátskej komory premietnuť aj do posudzovania účasti sťažovateľa ako SZČO na sociálnom poistení podľa ZoSP a použiť takú interpretáciu cit. ust., ktorá by ústavne konformným spôsobom nastolila stav korešpondujúci s legitímnym očakávaním sťažovateľa, vychádzajúcim z dôvery v právny štát...»

V ďalšej časti svojej argumentácie sťažovateľ namieta formalistický, a tým podľa neho arbitrárny výklad zákona, a to vzťahujúcich sa ustanovení zákona o advokácii [„§ 15 ods. 6 a § 71 ods. 2 písm. k“)] a zákona sociálnom poistení („§ 3, § 5 a § 21 ods. 4“), pokiaľ ide o vecné závery krajského súdu a najvyššieho súdu o účasti sťažovateľa ako SZČO   na   povinnom   nemocenskom   a   dôchodkovom   poistení,   a   okrem   iného   uvádza: «Označovanie sťažovateľa za samostatne zárobkovo činnú osobu v situácii, kedy nie len že objektívne žiadnu zárobkovú činnosť (§ 3 ZoSP) nevykonával, ale ani vykonávať nemohol (§ 15   ods.   6   veta   prvá   ZoA),   tak   z   hľadiska   rozhodovacej   činnosti   Krajského   súdu v Bratislave   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nerešpektuje   požiadavku   na spravodlivý   výsledok   interpretácie,   výkladu   a   aplikácie   práva   a   preto   je   v   rozpore   so základnými princípmi právneho štátu...

Je   síce   pravdou,   že   advokáciu   vykonávanú   formou   konateľstva   v   spoločnosti s ručením obmedzeným môže vykonávať „len“ fyzická osoba (advokát), avšak skutočnosť, že   sťažovateľ   má   z   dôvodu   svojho   zápisu   v   zozname   advokátov   vedenom   Slovenskou advokátskou   komorou   už   len   formálnu   možnosť   vykonávať   samostatne   advokáciu   ako „zárobkovú činnosť“ podľa ust. § 3 ZoSP (aj to len ak by ukončil výkon advokácie formou konateľstva), mu sama o sebe jeho účasť na povinnom sociálnom poistení SZČO zakladať nemôže a legitímne ani zakladať nemala...»

Podľa   sťažovateľa   bol   daný   dôvod   na   prerušenie   konania   krajským   súdom a najvyšším súdom a iniciovanie konania o súlade § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii v spojení s § 5 zákona o sociálnom poistení s ústavou, napriek tomu tak označené súdy nepostupovali.

Podľa   sťažovateľa   ak   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   poukazuje   na   nález ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   508/2010-15   z   25.   novembra   2010, „tento   je   na   prípad sťažovateľa   v   tejto   veci   nepoužiteľný,   nakoľko   sa   týka   prípadu,   ktorý   nastal   ešte   pred účinnosťou zákona č. 304/2009 Z. z. (t. j. pred 1. 9. 2009), ktorou bola do ZoA zavedená kompetencia   predsedníctva   Slovenskej   advokátskej   komory   vydávať   záväzné   potvrdenia podľa ust. § 71 ods. 2 ZoA o tom, či advokát je SZČO podľa ZoSP“.

Sťažovateľ v argumentácii poukazuje na odlišnú judikatúru v obdobnom prípade, konkrétne na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, na ktorú poukázal aj v konaní pred všeobecnými súdmi, pričom namieta, že tieto sa napriek tomu s touto argumentačne nevysporiadali, a tým postupovali a rozhodli v rozpore s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených základných   a   iných   práv   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 S 208/2010   a   jeho   napadnutým   rozsudkom   a   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 62/2011 a jeho napadnutým rozsudkom a tieto rozsudky zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   v   správnom súdnictve   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1 S 208/2010 a jeho rozsudkom   a postupom najvyššieho   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Sžso   62/2011   a   jeho rozsudkom boli porušené jeho v sťažnosti označené základné a iné práva (čl. 20, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru).

K namietanému   porušeniu   základných   a iných práv postupom   a rozsudkom krajského súdu

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   a   jeho   rozsudok   boli preskúmateľné na základe dostupného opravného prostriedku (prípustného odvolania), ktoré sťažovateľ   aj využil,   a   preto   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že najvyšší súd učinil   nesprávne   právne   závery   (stotožniac   sa   so   závermi   vyslovenými   v   napadnutom rozsudku   krajského   súdu   aj   s   názorom   Sociálnej   poisťovne)   v   otázke   povinného nemocenského a dôchodkového poistenia fyzickej osoby zapísanej v zozname advokátov SAK   a   vykonávajúcej   advokáciu   ako   spoločník   a   konateľ   obchodnej   spoločnosti a neaplikoval ústavne súladný výklad § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii v spojení s § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vydania napadnutých rozsudkov.

Sťažovateľ   v   podstatnej   časti   svojej   argumentácie   namieta   nesprávnosť   právneho názoru   vysloveného   najvyšším   súdom   (ako   i Sociálnou   poisťovňou   a krajským   súdom) o povinnom   nemocenskom   a   dôchodkovom   poistení   osoby,   ktorá   je   síce   zapísaná v zozname advokátov SAK, ale advokáciu nevykonáva ako fyzická osoba (t. j. nespĺňa kritéria výkonu advokácie ako SZČO), ale vykonáva ju ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii.

Sťažovateľ   vidí   arbitrárnosť   tohto   záveru   osobitne   v   tom,   že   ak   novela   zákona o advokácii   s   účinnosťou   od   1.   septembra   2009   [zákonom   č.   304/2009   Z.   z.   doplnené písm. k)   do   §   71   ods.   2   zákona   o advokácii]   zverila   do   pôsobnosti   SAK   vydávanie záväzných potvrdení o forme výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu, a ak v jeho prípade takéto potvrdenie bolo vydané, potom uvedené potvrdenie muselo byť záväzné aj pre Sociálnu poisťovňu i súdy pri posudzovaní otázky jeho účasti na povinnom poistení ako SZČO. Preto najvyšší súd nerozhodol správne, ak pri vymedzení, či sťažovateľ je SZČO, uprednostnil kritériá § 5 zákona o advokácii, a nie obsah potvrdenia SAK.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne   správny,   náležite   odôvodnil,   dostatočne   sa   vysporiadal   s   odvolacími   dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery tak, ako sú tieto citované v časti I.

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu   a   vo   veci   konajúcich   správnych   orgánov)   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ak najvyšší súd akceptoval kritéria vymedzenia SZČO podľa zákona o sociálnom poistení (§ 5) vo vzťahu k výkonu advokácie pred obsahom potvrdenia vydaného v rámci zákonom   vymedzenej   pôsobnosti   samosprávnej   stavovskej   organizácie   advokátov   [§   71 ods. 2 písm. k)], uvedené podľa názoru ústavného súdu v spojení s ostatnými dôvodmi rozsudku najvyššieho súdu nenasvedčuje možnej arbitrárnosti záverov najvyššieho súdu.

K   tej   časti   argumentácie,   v   ktorej   sťažovateľ   poukazuje   na   odlišnú   judikatúru najvyššieho súdu v obdobnom prípade a namieta, že sa s ňou najvyšší súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal, ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľa, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve najvyššiemu súdu.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že najvyšší súd sa argumentačne osobitne nezaoberal odlišným právnym názorom   vysloveným v inom   rozsudku   najvyššieho súdu v obdobnej   veci,   v   danom   prípade   nemôže   bez   ďalšieho   zakladať   možnosť   porušenia označených   práv   sťažovateľa.   Najmä,   ak   ústavný   súd   opakovane   pri   preskúmávaní rozhodnutí najvyššieho súdu v obdobných veciach a s obdobnými právnymi závermi, ako sú vyslovené v napadnutom rozsudku, nezistil možnosť porušenia ústavnoprávnych princípov (I. ÚS 290/2010 zo 7. septembra 2010, I. ÚS 64/2012 z 8. februára 2012).

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   v   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   v   obdobných prípadoch sú aj také, v ktorých boli vydané potvrdenia podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii   [resp.   už   v   čase   vydania   ústavným   súdom   posudzovaných   rozhodnutí všeobecných súdov bolo účinné ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, a tým bola daná možnosť existencie takýchto potvrdení v konkrétnych posudzovaných prípadoch] a   závery   ústavného   súdu   boli   zhodné   so   závermi   vyslovenými   v   tomto   uznesení (I. ÚS 64/2012).   Aj   táto   okolnosť   spochybňuje   argumentáciu   sťažovateľa   o   existencii takého nesúladu § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii v spojení s § 5 zákona o sociálnom poistení   s   ústavou,   ktorý   by   nebol   odstrániteľný   aplikáciou   ústavne   súladného   výkladu týchto ustanovení, ako to bolo v posudzovanom prípade.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby   na   jej   základe   bolo   možné   v   prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ústavy a základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s   právnym   poriadkom   ochranu   nepožíva.   Dedenie   sa   zaručuje.   Podľa   odseku   2   zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom   v   Slovenskej   republike.   Podľa   odseku   3   vlastníctvo   zaväzuje.   Nemožno   ho zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo   v   rozpore   so   všeobecnými   záujmami   chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Podľa odseku 4 vyvlastnenie alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa odseku 5 iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným   spôsobom   alebo   z   nelegálnych   príjmov   a   ide   o   opatrenie   nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   pre   bezpečnosť štátu,   ochranu verejného poriadku,   mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce   z   čl.   20   a   čl.   35   ods.   1   ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inak   povedané,   o   prípadnom   porušení   týchto (označených)   práv   by   bolo   možné   v   danej   veci   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.   Keďže   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nebolo   porušené   základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 35 ods. 1 ústavy. Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 a čl. 35 ods. 1 ústavy ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. februára 2012