znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 93/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného štatutárnym zástupcom Ing. J. L., právne zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 11/2009 z 27. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2009 doručená a 9. decembra 2009 doplnená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 11/2009 z 27. augusta 2009.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia P. o povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   životného   prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“) vydalo   22.   apríla   2008   rozhodnutie   sp.   zn.   3643/2008-2.1/KD,   ktorým   sťažovateľovi nepriznalo   postavenie   účastníka   konania   vo   veci.   O   opravnom   prostriedku   sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím sp. zn. 91/2008-rozkl.   z   26.   júna   2008   potvrdil   napadnuté   rozhodnutie   a rozklad   sťažovateľa zamietol.

3. Sťažovateľ podal žalobu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a domáhal sa, aby rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 172/2008 z 28. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp   11/2009   z 27.   augusta   2009   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   a   sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

4. Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci odlišne ako v inej druhovo identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná s právnou vecou sp. zn. 3 Sžp 11/2009, uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 a uznesením sp.   zn.   3   Sžp   24/2009   z 5.   novembra   2009   prerušil   konanie   o   odvolaní   sťažovateľa a predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. V tejto súvislosti sťažovateľ   uviedol: „Najvyšší   súd...   postupoval...   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo identickej veci. Z rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší súd... postupoval podľa článku 234 poslednej vety, teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych   spoločenstiev,   keďže   proti   jeho   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   opravný prostriedok... Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu..., tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním   komunitárneho   rozmeru   posudzovanej   veci   v   neskorších   odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp   6/2009 (rozhodnutie,   na   ktoré   sa   napadnuté   rozhodnutie   odvoláva,   pozn.) a 5 Sžp 41/2009...   Postup   Najvyššieho   súdu...,   ktorý   predchádzal   vydaniu   rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ktoré zaručuje každému konať pred   súdom   zákonom   stanoveným   spôsobom,   ak   Najvyšší   súd...   sa   cítil   byť   viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto   spôsobom   nepostupoval   aj   vo   veci,   ktorá   je   predmetom   tohto   konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy... v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   článku   6   ods.   1   vety   1.   Dohovoru   rozsudkom Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   3   Sžp   11/2009   zo   dňa   27.   8.   2009   a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo bolo porušené.

Ústavný   súd...   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   3   Sžp   11/2009   zo dňa 27. 8. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

6.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   odlišným   rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Správny   poriadok“)   domáhal   postavenia   účastníka   v   konaní   o   povolenie   výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky   na priznanie postavenia   účastníka   konania podľa   §   14 Správneho poriadku. O rozklade   sťažovateľa   rozhodoval   minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky, ktorý   rozhodnutím   sp.   zn.   91/2008-rozkl.   z   26.   júna   2008   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie,   keď   konštatoval,   že   postup   správneho   orgánu   bol   v   súlade   so   zákonom č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“).

11. Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn. 91/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 2 S 172/2008 z 28. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil, že žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je obsah čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru „natoľko nejasný a nejednoznačný, že z neho nemožno bez pochybností vyvodiť pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym právom   v oblasti životného prostredia,   na druhej   strane však   viaže zabezpečenie tohto záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto formulovanej   normy   nemožno   jednoznačne   vyložiť,   aké   práva   má   žalobca   ako   člen verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne i k   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   preskúmanie   zákonnosti   vydaných   rozhodnutí. Nemožno   teda   jednoznačne   ani   tvrdiť,   že   vnútroštátna   právna   úprava   postavenia občianskych   združení   v   konaní   pred   orgánmi   ochrany   prírody   a   krajiny   je   v   rozpore s pravidlami   ustanovenými   v   článku   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru.   Preto   súd... konštatoval,   že   napriek   právo   prednosti   Dohovoru   pred   vnútroštátnymi   zákonmi, založenému na článku 7 ods. 5 Ústavy SR, nemožno priznať článku 9 ods. 3 Dohovoru priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretože z tohto článku jednoznačne nevyplýva pre žalobcu   právo   byť   účastníkom   správneho   konania,   ktorého   sa   v   konkrétnom   správnom konaní dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi preto v danom prípade nebolo možné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány postupovali podľa vnútroštátnej právnej úpravy – ZOPK (zákon o ochrane prírody a krajiny, pozn.), ktorý   zaručuje   žalobcovi   v   správnom   konaní   týkajúcom   sa   ochrany   prírody   a   krajiny procesné postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a Správneho   poriadku   a   nepriznali   žalobcovi   postavenie   účastníka   konania,   postupovali v súlade s právnym poriadkom SR.“.

12.   Najvyšší   súd   rozhodujúci   o   odvolaní   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn. 3 Sžp 11/2009 z 27. augusta 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn 2 S 172/2008 potvrdil. V rozhodnutí najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti Obce P. so sídlom... P., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha - medveďa hnedého   je   v   zmysle   §   82   ods.   3,   prvá   veta   zák.   č. 543/2002   Z.   z.   v   znení   neskorších predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č. 543/2002   Z.   z.   ako   lex   specialis   (§   81   ods.   1)   kategoricky   vymedzil   okruh   účastníkov správneho   konania   a   tým   vylúčil   možnosť   subsidíárnej   aplikácie   všeobecnej   definície účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Zo   stanovísk   žalobcu   vyplýva,   že   procesné   postavenie   zúčastnenej   osoby   mu neumožňuje   plne   realizovať   jeho   oprávnenia   podľa   čl.   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru napadnutie   úkonov   a   opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánu   verejnej   moci,   ktoré   sú v rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca   tvrdil,   že   právo   byť   účastníkom   konania   v   administratívnych   konaniach vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu napadnutie   úkonov   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa   čl.   9   ods.   3   Dohovoru   Navyše   bez   toho,   aby   boli   dotknuté   procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené   v   jej   vnútroštátnom   práve,   ak   sú   nejaké,   aby   členovia   verejnosti   mali   prístup k správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov   a   opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany chráneného   živočícha   -   medveďa   hnedého   a   intenzity   jej   vplyvu   na   životné   prostredie. Formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b) Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   -   medveďa   hnedého   na   životné   prostredie.   Táto   činnosť nepatrí   medzi   Dohovorom   pomenované   (Príloha   I   Dohovoru)   činnosti   s   významným vplyvom   na   životné   prostredie.   Obiter   dictum   najvyšší   súd   poznamenáva,   že   pri   týchto činnostiach forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t. j. vo forme účastníka správneho konania. Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   -   medveďa   hnedého   na   životné   prostredie)   je   forma zainteresovanej verejnosti účasti užšia - t. j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

13.   Vec   prejednávajúci   prvý   senát   ústavného   súdu   predovšetkým   konštatuje,   že v skutkovo i právne podobných veciach už zaujal právny názor tretí senát ústavného súdu, ktorý v okolnostiach súvisiacich s danou vecou sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (III. ÚS 389/09, III. ÚS 341/09, III. ÚS 362/09). Keďže prvý senát ústavného súdu nedospel k odchylnému právnemu názoru, z tohto potom vychádzal (a contrário § 6 zákona o ústavnom súde).

14.   Podľa   §   14   ods.   1   Správneho   poriadku   je   účastníkom   konania   ten,   o   koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   môžu   byť   rozhodnutím   priamo   dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také postavenie   priznáva.   Podľa   §   15a   ods.   1   Správneho   poriadku   môže   osobitný   zákon ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv. Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Združenie   s   právnou   subjektivitou,   ktorého   predmetom   činnosti   najmenej   jeden   rok   je ochrana   prírody   a   krajiny   (§   2   ods.   1)   a   ktoré   písomne   oznámi   svoju   účasť   v   konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

15. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 9 ods. 2. Aahurského dohovoru každá zmluvná   strana   v   rámci   svojho   vnútroštátneho   práva   zabezpečí,   aby   členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie   ich   práva   v   prípadoch,   kde   to   právne   predpisy   Strany   upravujúce   správne konanie požadujú   ako   predbežnú   podmienku,   mali prístup   k   procesu   preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely   napadnúť   vecnú   a   procesnú   zákonnosť   akéhokoľvek   rozhodnutia,   úkonu   alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

16. Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   z   dôvodu   jeho   rozporu   s   konštantnou rozhodovacou praxou, čo je jadrom sťažovateľom namietaných skutočností. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v rovnakých podmienkach   dala   rovnaká odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95   a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná   (mutatis   mutandis   PL.   ÚS   21/00,   PL.   ÚS   6/04, III. ÚS 328/05).

17. Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie právneho   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. Nejde o ojedinelý právny názor jedného zo senátov najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho súdu. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým tento v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn. 3 Sžp 11/2009 z 27. augusta 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento odlišný prípad rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale napáda všetky ostatné rozhodnutia   vo   veci   samej,   ktoré   nie   sú   v   súlade   so   sťažovateľovým   názorom a očakávaniami.

18. Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím, ale procesným   rozhodnutím   o   prerušení   konania   a   predložení   predbežných   otázok   na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme (vecné hľadisko) a odlišnej fáze konania (procesné hľadisko). Inými slovami, skôr ako rozdielnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu je potrebné vnímať danú situáciu ako rozhodnutú (meritórne skončenú) a nerozhodnutú vec (prerušené   konanie).   Táto   námietka   rozpornosti   (zo   strany   sťažovateľa)   nie   je v okolnostiach danej veci spôsobilá privodiť arbitrárnosť chápanú ako v bode 16.

19. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev.   Takýto   postup   však   môže   navrhnúť a môže   ho ovplyvniť prípadným   odvolaním   sa   proti   uzneseniu, ktorým   sa   o   návrhu   na prerušenie   konania   z   dôvodu   predloženia/nepredloženia   prejudiciálnej   otázky vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09).

20.   Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

21.   Z   uvedeného   ústavného   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií   všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume zákonností   rozhodnutí   orgánov verejnej   správy   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných   súdov   z   hľadiska   správnosti   výkladu a uplatňovania   zákonov   (za   podmienky   rešpektovania   jeho   ústavnej   konformity)   alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

22.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo v rozsahu sťažovateľom namietaných skutočností dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24. Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd dodáva a zvýrazňuje, že jadrom podanej sťažnosti (dôvodmi ktorej je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   viazaný)   nebolo   –   okrem   toho,   že   najvyšší   súd   neprerušil   konanie   a   nepredložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie – namietanie iných   ústavnoprocesných   a   ústavnohmotných   skutočností/porušení,   a   preto   tieto   (iné) prípadné skutočnosti/porušenia nemohol ústavný súd podrobiť ústavnému prieskumu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010