znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 93/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. K. A., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 MCdo 16/2007 z 12. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. R.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2009   doručená   sťažnosť   E.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Mcdo 16/2007 z 12. decembra 2008.

1. Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením „zrušil na základe mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 179/2006 zo dňa 10. 10. 2006 a rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 41C 81/05-141 zo dňa 22. 3. 2006 vo výroku o splnenie povinnosti   žalovaným   (S.,   K.)   zaplatiť   žalobkyni   (sťažovateľke)   969,-   Sk   spolu   úrokom z omeškania a vo výroku o trovách konania a vrátil vec v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie...“.

Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd poprel napadnutým uznesením, že zákon č. 182/1993   Z.   z.   je   lex   specialis   vo   vzťahu   k   Občianskemu   zákonníku,   teda,   že   zákon č. 182/1993 Z. z. v § 8 (v znení účinnom do 30. 6. 2004, podľa ktorého sa posudzovala predmetná vec sťažovateľky) presne upravoval práva a povinnosti správcu pri skončení správy bytového domu... Najvyšší súd nerešpektoval základný zmysel predmetného zákona a vôbec podľa neho neposúdil vec sťažovateľky...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   porušil   jej   základné právo   na   súdnu   ochranu „lebo   vychádzal   z   nesprávneho   právneho   posúdenia,   keď   vec neposúdil komplexne podľa zákona č. 182/1993 Z. z., ale iba podľa zmluvy o výkone správy, ktorú mala sťažovateľka uzatvorenú so S., K. a v otázke započítania iba podľa Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd sa takmer vôbec nezaoberal posúdením práv a povinností S., K. ako správcu bytového domu podľa zákona 182/1993 Z. z.

Ďalej   Najvyšší   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   keď dospel k záveru, že žiadne procesné ustanovenie neobmedzuje generálneho prokurátora v tom smere, že mimoriadne dovolanie možno podať aj voči rozhodnutiu súdu o peňažnom plnení   neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy.   Tento   názor   Najvyššieho   súdu považujeme za nesprávny...“.

Na podporu tohto svojho tvrdenia sťažovateľka uviedla, že „V skutkovo aj právne podobnej veci ako je vec sťažovateľky rozhodol Najvyšší súd, že nie sú splnené podmienky mimoriadneho   dovolania   a konanie   o mimoriadnom   dovolaní   zastavil   –   uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 3/2008 zo dňa 27. 3. 2008“.

2.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd „na   základe   dôvodov   uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní rozhodol nasledovne:

1. Základné právo sťažovateľky E. R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 MCdo 16/2007 zo dňa 12. 12. 2008 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   MCdo   16/2007 z 12. 12.   2008   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania sťažovateľke v sume 289,74 € na účet jej právnej zástupkyne JUDr. K. A... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

3. Sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn. 5 Mcdo 16/2007 z 12. decembra 2008 najvyšší súd rozhodol tak, že „Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 10. októbra 2006 sp. zn.   6   Co   179/2006   a rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   z   22.   marca   2006   č.   k. 41 C 81/05-141   vo   výroku   o splnenie   povinnosti   žalovaným   zaplatiť   žalobkyni   969,-   Sk spolu s úrokom z omeškania a vo výroku o trovách konania zrušuje a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

a) „Okresný súd Košice II (súd prvého stupňa) rozsudkom z 22. marca 2006... uložil žalovanému   povinnosť zaplatiť   žalobkyni 969,--   Sk,   spolu s 10 %-ným ročným úrokom z omeškania od 19. júna 2004 do zaplatenia a náhradou trov konania v sume 2 573,50 Sk, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie o časti žaloby, týkajúcej sa úrokov z omeškania v rozsahu prevyšujúcom 10 %, zastavil...

Na   odvolanie   žalovaného   Krajský   súd   v   Košiciach   (odvolací   súd)   rozsudkom z 10. októbra 2006... potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, okrem jeho výroku o zastavení časti konania. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 2 277,- Sk, k rukám jej právnej zástupkyne do troch dní. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, vrátane jeho záveru o nemožnosti započítania pohľadávok účastníkov. Uviedol, že z právnej úpravy platnej v čase skončenia zmluvného vzťahu   účastníkov   vyplývala   pre   žalovaného   iba   povinnosť   predložiť   vlastníkom   bytov a nebytových priestorov správu o svojej činnosti a odovzdať všetky písomné materiály, ktoré súvisia so správou domu. Pokiaľ by žalovaný riadne splnil túto svoju zákonnú povinnosť, nemohol by vykonať vyúčtovanie skutočných nákladov na plnenia poskytnuté jednotlivým vlastníkom   bytov   v   období   od   januára   2004   do   mája   2004.   Ak   napriek   tomu   takéto vyúčtovanie vykonal, porušil svoju zákonnú povinnosť v súvislosti s odovzdaním písomných materiálov   týkajúcich   sa   správy   predmetného   bytového   domu.   Keďže   žalovaný   nebol oprávnený vykonať takéto vyúčtovanie, nemohla mu vzniknúť ani pohľadávka spôsobilá na započítanie proti pohľadávke žalobkyne. Ak teda žalovaný tvrdil, že pohľadávka žalobkyne zanikla započítaním, na toto jeho tvrdenie nebolo možné prihliadnuť.“

b) „Proti rozsudku súdu prvého stupňa, s výnimkou jeho výroku o zastavení časti konania,   a   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   generálny   prokurátor...   mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci... V odôvodnení mimoriadneho opravného prostriedku uviedol, že právne relevantnou skutočnosťou v predmetnej veci je otázka, či je správca domu oprávnený vykonať vo vzťahu k vlastníkom bytov a nebytových priestorov vyúčtovanie skutočných nákladov za poskytované plnenia aj počas kalendárneho roka   (v prípade   ukončenia   správy),   alebo   je   iba   povinný   predložiť   vlastníkom   bytov a nebytových priestorov správu o činnosti a odovzdať im všetky písomné materiály, ktoré súvisia   so   správou   domu.   Podľa   dovolateľa   je   správca   oprávnený   pri   ukončení   svojej činnosti vykonať vyúčtovanie nákladov aj za kratšie časové obdobie ako je celý kalendárny rok... Rovnako mali súdy posúdiť... aj spôsob zániku záväzkov. Ak... žalovaný urobil prejav adresovaný žalobkyni, smerujúci k započítaniu pohľadávky, mal súd náležité skúmať, či sú tieto pohľadávky spôsobilé na započítanie v zmysle § 580 O. z.“

c) «Žalobkyňa navrhla mimoriadne dovolanie zamietnuť z dôvodu, že smeruje proti rozsudku, ktorý sa týka peňažného plnenia so zanedbateľnou hodnotou, s hodnotou ktorá neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy, proti ktorému rozsudku ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nepripúšťa. Poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu z 27. marca 2008 sp. zn. 4 MCdo 1/2008 a 4 MCdo 3/2008, ktorými bolo v obdobných veciach zastavené konanie o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Pre prípad,   že   dovolací   súd   mimoriadne   dovolanie   z   tohto   dôvodu   nezamietne,   žalobkyňa navrhla napadnuté rozsudky „potvrdiť“, pretože sú správne...»

d) «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací...   dospel   k   záveru,   že mimoriadne dovolanie je prípustné a tiež dôvodné.

Žalobkyňa   vo   vyjadrení   k   mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky navrhla tento opravný prostriedok „zamietnuť“ z dôvodu, že smeruje proti rozsudkom, ktoré sa týkajú peňažného plnenia so zanedbateľnou hodnotou, s hodnotou ktorá neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy...

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 22.   marca   2006...   a   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   10.   októbra   2006...   sa nestotožňuje   so   záverom   iného   senátu   zaujatým   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn. 4 MCdo 1/2008 a 4 MCdo 3/2008...

Predmet mimoriadneho dovolania právna úprava vymedzuje jednak pozitívne, keď v ustanovení   §   243f   ods.   1   O.   s.   p.   uvádza,   že   týmto   opravným   prostriedkom   možno napadnúť právoplatné rozhodnutia súdu za podmienok uvedených v § 243e O. s. p. (t. j. ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a   c/   rozhodnutie   spočíva v nesprávnom   právnom   posúdení   veci)   a   jednak   negatívne,   keď   v   ustanovení   druhého odseku tohto paragrafu vymedzuje rozhodnutia, proti ktorým mimoriadne dovolanie nie je prípustné... Citované ustanovenia, ani ustanovenie § 243e ods. 1, a ani žiadne iné procesné ustanovenie, neobmedzujú generálneho prokurátora v tom smere, že by uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku bolo viazané aj na ďalší procesný predpoklad, napr. na to, aby napadnuté rozhodnutie súdu bolo o peňažnom plnení prevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy. Zákonnom ustanovené podmienky a predpoklady použitia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora nemožno vykladať ani extenzívne ale ani reštriktívne, a to   najmä   nie   použitím   procesnej   analógie,   ktorá   je   len   jednou   z metód   slúžiacou   na vyplňovanie medzier v zákone alebo práve, o ktorý prípad podľa názoru senátu v danej veci nejde. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že neprichádza do úvahy zastavenie   konania   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   a   že   treba   ním napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov preskúmať...

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutej časti rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení... Generálny prokurátor tak robí dôvodne.

Pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   bolo   dôležité   posúdenie   otázky,   či   žalovaný,   ako správca   bytov,   v   súvislosti   s   ukončením   svojej   činnosti   mohol   alebo   nemohol   vykonať vyúčtovanie skutočných nákladov (§ 8 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom do 30.   júna   2004).   Od   spôsobu   jej   vyriešenia   záviselo   aj   posúdenie   možnosti   započítania pohľadávky žalovaného voči pohľadávke žalobkyne...»

Po citovaní príslušných ustanovení „Zmluvy o výkone správy zo 14. októbra 2002“, ich interpretácii a aplikovaní na posudzovanú právnu vec najvyšší súd vyslovil názor, že správca po zániku jeho zmluvného vzťahu s vlastníkmi bytov mal právo, „aby v súvislosti s ukončením jeho správcovstva mohol vyúčtovať svoje platby vo vzťahu k vlastníkom bytov... Účinným kompenzačným prejavom žalovaného urobeným na pojednávaní konanom potom, čo   sa   jeho   peňažná   pohľadávka   už   stretla   s peňažnou   pohľadávkou   žalobkyne,   zanikla pohľadávka,   ktorú   žalobkyňa   voči   nemu   uplatnila   v   súdnom   konaní   (viď   stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté 11. decembra 2008,   sp.   zn.   Cpj   23/06,   ktoré   bude   uverejnené   v Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky....

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   preto   dôvodne   podal   mimoriadne dovolanie ..., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonnom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, keďže v preskúmanej veci v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, rozhodnutie krajského súdu v celom rozsahu, a pre tie isté vady i rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti o splnenie povinnosti a v časti o trovách konania... zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V predmetnej veci sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako dovolací súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože „vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia v predmetnej veci“, a tiež z dôvodu, že „dospel k záveru, že žiadne procesné ustanovenie neobmedzuje generálneho prokurátora v tom smere, že mimoriadne dovolanie možno podať aj voči rozhodnutiu súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy“. (Pozri bod 1 I. časti odôvodnenia.)

Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu však vyplýva, že sťažnosťou napadnutým uznesením zrušil prvostupňový a druhostupňový rozsudok (pozri bol 3 I. časti odôvodnenia)   a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   čo   bez   akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o splnenie povinnosti zaplatiť sumu 969 Sk s príslušenstvom neskončilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo   o   konečné   rozhodnutie,   dôsledkom   ktorého   by   bolo   právoplatné   skončenie   veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Najvyšší   súd   v tomto   prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka mala a aj bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom a aj krajským súdom a následne aj pred najvyšším   súdom uplatniť ochranu označeného práva   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej   stránky   predmetnej   veci, z čoho   vyplýva,   že   má   ešte   k   dispozícii   iný   prostriedok   ochrany   týchto   práv,   ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového   konania na okresnom   súde,   ktorý   bude   v súlade   s názorom   dovolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie skutkového stavu. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred okresným súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhí účastníci konania.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   predmetným uznesením najvyššieho súdu nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 16/2007 z 12. decembra 2008 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje predovšetkým   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   k   čomu   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 311/08).

Pokiaľ sťažovateľka na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu poukázala na uznesenie iného senátu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4   MCdo   3/2008 z 27.   marca   2008,   ktorým   tento senát v obdobnej právnej veci iných účastníkov konania rozhodol odlišným spôsobom ako senát 5 MCdo najvyššieho súdu v sťažovateľkinej veci, ústavný súd pripomína, že nie je jeho úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie rozhodovacej   praxe   v danom   (posudzovanom)   prípade   je   vecou   samotného   najvyššieho súdu (obdobne I. ÚS 235/07, III. ÚS 26/08, III. ÚS 208/08).

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   ako   celok   (a   to   z dôvodu uvedeného   v enunciáte   svojho   rozhodnutia),   nepovažoval   za   dôvodné   zaoberať   sa   jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009