znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 93/08-14Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   O.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   účinný   opravný prostriedok zaručeného v   čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 272/04, postupom a rozhodnutím   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 SžoKS 91/2006 z 23.augusta 2007 a postupom Úradu geodézie, kartografie a katastra v B. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F.   o   d   m   i   e t   a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. januára 2008 doručená sťažnosť Mgr. O. F. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 272/04 z 28.februára 2005 a postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 SžoKS 91/2006 z 23. augusta 2007.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   na   krajskom   súde   bolo   vedené   konanie   proti nečinnosti orgánu verejnej správy a o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci,   v   ktorom   bol   sťažovateľ   v postavení   navrhovateľa   v spore.   Prvostupňový   súd rozhodol uznesením č. k. 1 S 272/04-7 z 28. februára 2005 o zastavení konania z dôvodu, že navrhovatelia v ustanovenej lehote neodstránili nedostatky návrhu, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu návrhu, ako aj z dôvodu, že navrhovatelia neboli zákonom predpísaným spôsobom zastúpení podľa § 250a zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“).

Najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 5 SžoKS 91/2006 z 23. augusta 2007 na základe odvolania sťažovateľa napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil, keď sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi krajského súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   poukázal   na   viaceré   skutočnosti,   ktorými argumentoval i v konaní pred všeobecnými súdmi (okrem iného najmä na pobyt sťažovateľa v zahraničí, väzba sťažovateľa v čase od 7. februára 2005 do 25. augusta 2005 brániaca mu v poštovej   korešpondencii   so   súdom)   a ktoré   podľa   jeho   právneho   názoru   spôsobili,   že „preukázateľne nemohol objektívne vo svojej zákonnej lehote doplniť návrh.“

Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že krajský súd neplatne doručoval svoje rozhodnutie a že nereagoval na jeho žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty.

Porušenie práv a slobôd podľa čl. 1 ods. 2, čl. 11, čl. 13, čl. 154c ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že konajúce súdy „v odôvodnení svojich uznesení bránili sťažovateľovi vo veci konať, a aby to dosiahli, odňali mu aj právo na účinný   opravný   prostriedok  ,   lebo   jeho   odvolania   neprijali   v rozpore   s článkom   13 Dohovoru“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite svojej sťažnosti a po jej oprave z 30. januára 2008 navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Úrad geodézie, kartografie a katastra, so sídlom B., v konaní o práve Mgr. O. F., trvale bytom B., na záznam vlastníctva podľa zák. č. 42/1992 Zb., porušil základné právo, aby sa vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   jeho   vlastnícke   právo   bolo   podľa   zák. č. 42/1992 Zb. vyznačené v evidencii nehnuteľností Katastrálneho úradu v B. záznamom vlastníctva v katastri nehnuteľností k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 3973 ako zastavaná plocha na parcele č. 7767 o výmere 465 m2 v katastrálnom úz. B., zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a na ochranu vlastníctva podľa čl. 20   ods. 1 Ústavy SR a ľudské právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 Protokolu k Dohovoru.   2. Ústavný súd prikazuje Úradu geodézie, kartografie a katastra, so sídlom B., aby bez zbytočných prieťahov konal vo veci záznamu vlastníckeho práva Mgr. O. F., trvale bytom B., a spravil záznam vlastníctva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 3973 ako zastavaná plocha na parcele č. 7767 o výmere 465 m2 v katastrálnom úz. B., Mgr. O. F., trvale bytom B., do 5 dní od   právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ústavný súd SR priznáva Mgr. O. F., trvale bytom B., primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktoré sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Najvyšší súd SR, B.,, a Úrad geodézie, kartografie a katastra, so sídlom B., do 5 dní od   právoplatnosti tohto nálezu. 4. Ústavný súd SR rozhodol, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 SžoKS 91/2006 z 23.8.2007, a Krajského súdu Bratislava sp.zn.. 1S 272/04   zo dňa   28.2.2005, porušilo ľudské právo Mgr. O. F., trvale bytom B. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR, ruší ich, pričom vec vracia na ďalšie konanie Úradu geodézie, kartografie a katastra, so sídlom B. 5. Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13.500,- Sk (slovom trinásťtisícpäťsto   slovenských   korún),   ktorú   je   povinní   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne Najvyšší   súd   SR,   Krajský   súd   Bratislava,   Záhradnícka   10,   813   66   Bratislava,   a Úrad geodézie,   kartografie   a katastra,   do   5   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet advokáta, JUDr. J. B.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pri   konaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť   vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00). Inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (primerane II. ÚS 70/99).  

Podstata námietok sťažovateľa smeruje len do sféry prehodnocovania procesného postupu súdov v predmetnej veci s cieľom obnoviť možnosť preskúmania rozhodovania na krajskom   súde   a   najvyššom   súde,   ako   aj   na   orgáne   štátnej   správy   so   špeciálnou kompetenciou   -   úrade   geodézie,   kartografie   a katastra.   Postup   a následné   rozhodnutie krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu,   ktoré   sťažovateľ   označil   ako   zásah   do   ním namietaného práva, má svoj základ v skutkovom zistení a následne v právnom posúdení otázky,   či   boli   splnené   podmienky   na   zastavenie   konania   z dôvodu,   že   sťažovateľ, v postavení   navrhovateľa   v konaní,   v stanovenej   lehote   neodstránil   nedostatky   žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránili vecnému vybaveniu žaloby.

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a jej prílohami ústavný súd nenašiel také pochybenie   súdu,   ktoré   by   malo   za následok   zásah   do   označených   ústavných   práv. Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať   len   také   rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 17/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je taktiež dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť (príčinná súvislosť) medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu konštatuje, že sú dostatočne odôvodnené, nevykazujú   znaky   svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti   a   sú   ústavne   akceptovateľné.   Navyše, existencia   odstrániteľných   nedostatkov   konania,   pre   ktoré   bolo   konanie   zastavené,   je objektívne a preukázateľne zdôvodniteľná. Sťažovateľom napadnuté odôvodnenie obsahuje aj zhodnotenie   právnej   otázky,   ktorá   podľa   názoru   ústavného   súdu   bola   primerane posúdená, keďže konajúce súdy fakticky správne a ústavne konformným pôsobom posúdili dôvody,   pre   ktoré   je možné   zastaviť   konanie,   s poukázaním   na   nedoplnenie   podania sťažovateľom.   Uvedené   platí   aj   vtedy,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah sťažovateľa   uberala   iný   smerom,   ako   právny   názor   konajúcich   súdov.   Ústavný   súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ v obsahu svojej sťažnosti nijako nekonkretizuje, v čom   vidí   nezákonnosť,   resp.   protiústavnosť   konania úradu   geodézie,   kartografie a katastra, takže samotná konštatácia sťažovateľa o nezákonnosti tohto postupu sa následne bez ďalšej argumentácie javí ako právne irelevantná.  

Na margo tvrdení sťažovateľa o údajnom pochybení krajského súdu a najvyššieho súdu vo svojej rozhodovacej činnosti v predmetnej veci, kde v odôvodnení svojich uznesení, ako tvrdí, „bránili sťažovateľovi vo veci konať, a aby to dosiahli, odňali mu aj právo na účinný opravný prostriedok, lebo jeho odvolanie neprijali“, sa v tejto súvislosti ústavný súd   in   concreto   prikláňa   k názoru,   že   sťažovateľ   nie   je   oprávnený   domáhať   sa,   aby všeobecný   súd   rozhodol   v súlade   s jeho   právnym   názorom   a cez   prizmu   tohto   kritéria hodnotiť následne aj ústavnosť a legalitu jeho postupu vo veci.

Vo   väzbe   na   sťažovateľovu   argumentáciu   o údajných   dôvodoch   porušenia   práva „čerpať   celú   zákonnú   lehotu   na   doplnenie   návrhu   odstránením   vád   konania   a najmä predložiť diplom o svojom vzdelaní na samozastupovanie v úkonoch pred porušovateľom v 1. rade“, je na tomto mieste potrebné poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu, ktorá   ustanovuje,   že   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlúčiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd v neposlednom rade poukazuje aj na skutočnosť, že pri posudzovaní obsahu   sťažnosti   je   vždy   viazaný   petitom   sťažovateľa.   V posudzovanom   prípade   sa sťažovateľ v samotnom petite svojej sťažnosti domáhal aj vyslovenia porušenia viacerých označených základných práv vyplývajúcich z viacerých označených článkov ústavy (napr. čl. 20, čl. 48 ), avšak bez uvedenia jasných, exaktne zrozumiteľných a právne relevantných skutočností, ktoré by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností považovať za zásah do ústavne   garantovaných   práv   sťažovateľa.   Ústavný   súd   na   margo   týchto   skutočností konštatuje,   že   samotná   argumentácia   sťažovateľa,   podľa   ktorej   malo   dôjsť   k porušeniu namietaných   práv   ústavy „pre   niekoľkonásobný   podvod   vkladom   do   katastra nehnuteľností“, sama osebe vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie vo veci, pretože prešetrovanie podozrení na spáchanie trestnej činnosti prináleží v súlade s právnym stavom de lege lata do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní, takže ústavný súd nemôže uvedenú otázku meritórne právne záväzným spôsobom a ani inak riešiť.

Ústavný súd konštatuje, že uvedená požiadavka sťažovateľa je zjavne vecne, ako aj logicky   neopodstatnená.   Tento   svoj   záver   opiera   ústavný   súd   o skutočnosť,   že   kým v odôvodnení   svojej   sťažnosti,   ako aj v jej doplnení z 30.   januára 2008 sťažovateľ iba formálne poukazuje na údajné porušenie viacerých označených článkov ústavy (napr. čl. 11, čl. 13, čl. 20, čl. 46, čl. 154c) a o údajných prieťahoch v konaní podľa čl. 48 ústavy sa v samotnom odôvodnení svojej sťažnosti síce zmieňuje, ale iba vágne a nezrozumiteľne, bez detailnejšej   konkretizácie,   v čom   podľa   neho   došlo   k prieťahom.   Až   následne   v petite sťažnosti   žiada   odškodnenie   týchto   údajných   prieťahov.   Ústavný   súd   zastáva   aj   v tejto súvislosti právny názor, že formulácia požiadavky sťažovateľa predstavuje lapsus calami a je právne neopodstatnená, keďže sťažovateľ neuvádza žiadne právne významné okolnosti, ktorými by dokumentoval svoje tvrdenie. Ústavný súd sa prikláňa k záveru, že bolo už právne irelevantné zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

Ústavný   súd   preto   v   závere   konštatuje,   že   postupom   a   rozhodnutím   konajúcich všeobecných súdov ani označeného orgánu verejnej moci nijako nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených garantovaných práv ústavou.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.   P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. marca 2008