znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 93/06-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   PhDr.   E.   H.,   B.,   a obchodnej   spoločnosti W. spol. s r. o. v konkurze, R., zastúpených advokátom JUDr. M. B., B., vo veci porušenia základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.   2 a 3, s čl. 13 ods.   1 písm. a) a s čl. 152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky 19. júla 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 151/04 a takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   19.   júla   2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 151/04, v ktorom podmienil právo účastníka konania na nazretie do   súdneho   spisu   podaním   písomnej   žiadosti, p o r u š i l   základné právo PhDr.   E.   H. a obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, s čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2. PhDr. E. H. a obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. PhDr. E. H. a obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., p r i z n á v a   náhradu trov právneho   zastúpenia   v sume   23   491   Sk   (slovom   dvadsaťtritisíc   štyristodeväťdesiatjeden slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich advokáta JUDr. M. B., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 22. marca 2006   č.   k. I.   ÚS 93/06-14 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PhDr. E. H., B., a obchodnej spoločnosti W., spol. s r.   o. v konkurze, R.   (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietali porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, s čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 19. júla 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 151/04.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli: «Dňa 19. júla 2004 chcel právny zástupca sťažovateľov JUDr. M. B., advokát prostredníctvom advokátskej koncipientky Mgr. L. M. (ďalej   len   „právny   zástupca   sťažovateľov“),   nahliadnuť   do súdneho   spisu   v predmetnej veci.   Právny   zástupca   sťažovateľov   sa   preto   telefonicky   obrátil   na   príslušnú   súdnu kanceláriu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   či   je   uvedený   spis   k dispozícii. Zamestnankyňa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – obchodnej kancelárie, kde sa mal predmetný súdny spis nachádzať, právnemu zástupcovi sťažovateľov oznámila, že spis mu môže predložiť na nahliadnutie až na základe písomnej žiadosti o nahliadnutie do súdneho spisu, ktorú musí následne schváliť príslušný predseda senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (v   danom   prípade   JUDr.   Z.   Ď.),   a ten   rozhodne,   či   môže   účastník   konania, resp. jeho   právny   zástupca   nahliadnuť   do   súdneho   spisu.   Zamestnankyňa   obchodnej kancelárie   Najvyššieho   súdu   SR   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   zároveň   oznámila, že nakoľko má predsedníčka senátu   JUDr.   Z.   Ď.   dovolenku,   z ktorej by sa   mala   vrátiť nasledujúci   deň,   t.   j.   20.   júla   2004,   nevie,   kedy   predsedníčka   senátu   posúdi   žiadosť o nahliadnutie   do   súdneho   spisu,   preto   nebude   možné   do   súdneho   spisu   nahliadnuť okamžite.

Žiadosť o nahliadnutie do súdneho spisu bola na Najvyšší súd SR zaslaná faxom 19. júla 2004 v dopoludňajších hodinách. (...)

Nasledujúci deň, 20. júla 2004, sa právny zástupca sťažovateľov viackrát telefonicky obrátil na obchodnú kanceláriu Najvyššieho súdu SR so snahou zistiť, či bol daný súhlas na nahliadnutie   do   spisu.   Zamestnankyne   súdnej   kancelárie   nevedeli   poskytnúť   žiadne informácie o tom, či bol daný súhlas na nahliadnutie do spisu (...) a nemali ani informácie o tom, či bol súhlas daný. (...)

Keďže   aj   napriek   opakovaným   telefonickým   urgenciám   právneho   zástupcu sťažovateľov   počas   dvoch   pracovných   dní   nasledujúcich   po   podaní   žiadosti   neumožnil Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   nahliadnuť do predmetného   súdneho   spisu   dôvodiac,   že   príslušná   predsedníčka   senátu   Najvyššieho súdu SR ešte neposúdila žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov o nahliadnutie do súdneho spisu, právny zástupca sťažovateľov dňa 21. júla 2004 podal sťažnosť proti neumožneniu nahliadnutia   do   súdneho   spisu   adresovanú   podpredsedovi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky JUDr. J. M. (...)

Do predmetného súdneho spisu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľov umožnené nahliadnuť až 22. júla 2004, teda až na tretí pracovný deň po tom, čo chcel právny zástupca sťažovateľov podľa § 44 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nazrieť do súdneho spisu. Uvedené   zákonné   práva   mohol   právny   zástupca   sťažovateľov   uplatniť   až   po   podaní písomnej   žiadosti   obchodnej   kancelárii   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky o nahliadnutie do predmetného súdneho spisu a až po tom, keď príslušná predsedníčka Najvyššieho súdu SR túto žiadosť o nahliadnutie do súdneho spisu schválila.

Dňa 3. septembra 2004 bola právnemu zástupcovi sťažovateľov doručená odpoveď podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. J. M. na sťažnosť zo dňa 21. júla   2004.   V   uvedenej   odpovedi   podpredseda   NS   SR   okrem   iného   uviedol,   že prešetril sťažnosť   právneho   zástupcu   sťažovateľov   a   nezistil,   že   by   pracovníci   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky postupovali nesprávne pri zabezpečovaní jeho požiadavky nahliadnuť do spisu. Ako ďalej podpredseda Najvyššieho súdu SR v uvedenom liste uvádza, k dodržaniu určitého   formálneho   postupu   v nevyhnutnom   rozsahu ich vedie   snaha   pripraviť   spis na vopred dohodnutý termín, ale aj povinnosť zabezpečiť, aby do spisu nahliadali len osoby na to oprávnené. Podľa názoru podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený postup nebol prekážkou ani sťažením uplatňovania zákonných a ústavných práv účastníka konania.»

Sťažovatelia   v   sťažnosti   ďalej   uviedli: „Podľa   názoru   sťažovateľov   došlo postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   uvedeným   v skutkovom   stave   veci   – t. j. podmieňovanie   realizácie   práva   účastníka   konania,   resp.   jeho   právneho   zástupcu nahliadnuť do súdneho spisu podaním písomnej žiadosti a následným získavaním súhlasu predsedu   príslušného   senátu   –   k porušeniu   práv   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania garantovaných   v   §   44   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   a zároveň   aj   k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (...).

Občiansky súdny poriadok ani iný zákon nepodmieňuje právo účastníka súdneho konania, resp. jeho právneho zástupcu nahliadnuť do súdneho spisu podaním písomnej žiadosti a súhlasom predsedu príslušného senátu. Právny režim upravený v ustanovení § 44 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý sa vzťahuje na účastníkov súdneho konania a ich   zástupcov,   na   rozdiel   od   právneho   režimu   upraveného   v ustanovení   §   44   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý sa vzťahuje na iné osoby ako účastníkov súdneho konania,   nepodlieha   povoleniu   predsedu   senátu.   Preto   podmieňovanie   realizácie   práva účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu nahliadnuť do súdneho spisu podaním písomnej žiadosti a následným získaním súhlasu predsedu príslušného senátu je v zjavnom rozpore s ustanovením § 44 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa názoru sťažovateľov, akékoľvek administratívne postupy súvisiace so zistením, či je konkrétna osoba oprávnená nazerať do súdneho spisu môže byť len takého charakteru, aby nesťažovali účastníkom konania a ich právnym zástupcom výkon ich ústavou a zákonom zaručených   práv.   Podľa   názoru   sťažovateľov   nemožno   za   legitímne   prostriedky   takejto kontroly považovať vyžadovanie písomnej žiadosti a podmieňovanie nahliadnutia do spisu súhlasom, resp. schválením sudcom. Uvedený postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nielen v zjavnom rozpore s princípom legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), ale pre účastníkov konania   a ich   právnych   zástupcov   vytvára   aj   stav   značnej   právnej   neistoty,   ktorý nie je v súlade s článkom 2 ods. 3, článkom 13 ods. 1 písm. a) a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky.   Takýto   postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   teda v rozpore s princípom právneho štátu garantovaným v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (...)“

Sťažovatelia navrhovali, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom   rozhodol,   že   najvyšší   súd   svojím   postupom   19.   júla   2004   v konaní   vedenom pod sp.   zn.   4   Obo   151/04   porušil   ich   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, s čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 152 ods. 4 ústavy, súčasne aby každému zo sťažovateľov priznal primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   po   50 000   Sk   a aby   ústavný   súd   priznal   sťažovateľom aj náhradu trov konania.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   najvyšší   súd   jeho   predseda   JUDr.   M.   K.   listom   sp.   zn.   KP   8/06-42 z 28. septembra 2006 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 13. októbra 2006.

2.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol:„Pravo nazerať do spisu, ktoré nie je obmedzené súhlasom predsedu senátu má len účastník konania a jeho zástupca (§ 44 ods. 1 O. s. p.). Iné osoby ako účastníci konania môžu   do   spisu   nazerať   len   so   súhlasom   predsedu   senátu   (§   44   ods.   2   O. s. p.). Administratívne   pracovníčky   nie   sú   kvalifikované   na   posúdenie,   či   osoba,   ktorá   žiada o nahliadnutie   do   spisu   je   osobou   oprávnenou   podľa   §   44   ods.   1   O. s. p.   Najmä pri rozsiahlejších spisoch a vo veciach kde je viacej účastníkov je často procesná situácia v otázke   oprávnenia   zastupovať   účastníkov   (právnické   osoby)   neprehľadná   a   nejasná. Výsledok   tohto   posúdenia   predsedovia   senátov   obyčajne   vyjadria   poznámkou   alebo záznamom   v   spise,   že   súhlasia.   Takto   vyjadrený   „súhlas“   však   nie   je   formálnym rozhodnutím, ktorým sa povoľuje nazretie do spisu. Povahou je to len vyjadrenie alebo konštatovanie, že osoba, ktorá chce do spisu nahliadnuť je na to oprávnená, že v spise nie sú   listiny   alebo   údaje,   ktoré   majú   byť   utajené,   že   spis   je   pripravený   na   to,   aby   bol predložený   na   nahliadnutie   a   napokon   je   aj   pokynom   pre   súdnu   kanceláriu,   aby nahliadnutie technicky zabezpečila. Ani žiadosť preto nemá formálny charakter a súd o nej nerozhoduje. V podstate je to len oznámenie, že chce do spisu nahliadnuť. S nepatrnými odchýlkami to platí aj pre trestné konanie (§ 69 ods. 1 teraz účinného Tr. por. a § 65 ods. 1 predchádzajúceho Tr. por.).

Uvedené ustanovenia však nemožno vykladať tak, že oprávnenej osobe treba umožniť nazretie do spisu okamžite a bezodkladne potom ako o to požiada. Niekedy tomu bránia objektívne   prekážky   spôsobené   napríklad   tým,   že   nie   je   prítomný   predseda   senátu (dovolenka,   plnenie   úloh   mimo   pracoviska),   spis   sa   administratívne   spracováva,   robia sa v ňom neodkladné úkony,   príprava na pojednávanie a pod.   Už aj v čase kedy malo k údajnému porušeniu práva sťažovateľa dôjsť boli súdne kancelárie vedené k tomu, aby pri organizovaní   nahliadania   do   spisu   vychádzali   účastníkom   čo   najviac   v   ústrety.   K stanoveniu a vyžadovaniu určitého formálneho postupu v nevyhnutnom rozsahu vedie snaha pripraviť spis v najkratšom možnom čase na dohodnutý termín. Zo samotnej sťažnosti je zrejmé, že bola akceptovaná aj žiadosť podaná faxom a o nahliadnutie možno požiadať aj telefonicky o čom súdna kancelária urobí záznam. Ak je kancelárii známe telefonické spojenie,   informuje   o   termíne,   kedy   bude   možno   nahliadnuť   resp.   dohodne   termín nahliadnutia telefonicky, inak ho oznamuje písomne.

V súlade s uvedeným postupoval NS SR aj v predmetnej veci. V deň kedy zástupkyňa sťažovateľa   chcela   nahliadnuť   do   spisu   (19.   júla   2004),   nebola   predsedkyňa   senátu JUDr. Ď. prítomná. Keďže mala len jeden deň dovolenky, nešlo o neodkladnú záležitosť, nebolo potrebné, aby ju vo vybavení žiadosti zastúpila zástupkyňa. Hneď nasledujúci deň jej kancelária spis predložila a ešte v ten deň JUDr. Ď. spis prekontrolovala a so súhlasom odovzdala kancelárii. Z podkladov, ktoré mám k dispozícii nie je zrejmé kedy a ako to bolo oznámené   žiadateľovi,   jeho   zástupkyňa   však   22.   júla   nepochybne   do   spisu   nahliadla. Znamená to,   že tretí deň potom,   ako prejavil záujem o nahliadnutie,   toto právo využil. Lehotu v ktorej mal možnosť svoje právo vykonať považujem s prihliadnutím na špecifiká súdnej činnosti, práce súdnej kancelárie a na charakter práce zo súdnym spisom a jeho pohybu, za primeranú okolnostiam prípadu. Sťažovateľovi postupom súdu nebolo upreté jeho právo ani mu jeho výkon nebol sťažený. Postupom súdu nebolo porušené jeho právo na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   nedošlo   ani k ohrozeniu   tohto   práva.   Z   uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť ako neopodstatnenú zamietnuť.

Súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol:

«(...) sťažovateľky nespochybňujú potrebu posúdenia skutočnosti súdom, či určitá osoba   je   oprávnená   nazerať   do   súdneho   spisu.   Sťažovateľky   sa   však   domnievajú, že administratívny postup uplatňovaný na najvyššom súde v súvislosti s realizáciou práva účastníkov súdneho konania, resp. ich právnych zástupcov nazerať do súdneho spisu nemá zákonný   podklad   a   neprimerane   sťažuje,   pripadne   bráni,   účastníkom   konania   a   ich právnym zástupcom realizovať výkon ich ústavou a zákonom zaručeného práva nazerať do súdneho spisu. (...)

Podľa judikatúry ústavného súdu má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Platí   to   nielen   pre   hmotné   právo, ale aj pre normy procesného práva (...).

Podľa   mojich   doterajších   skúseností   s   nazeraním   do   súdnych   spisov   na   súdoch Slovenskej   republiky,   pred   nazretím   do   súdneho   spisu   účastníkom   konania   alebo   jeho zástupcom   stačí   záujem   o   nazretie   do   súdneho   spisu   oznámiť   telefonicky   alebo   osobne priamo v spisovej kancelárii súdu, prípadne v informačnom centre súdu, pričom v úradných hodinách súdu býva zásadne súdny spis účastníkom konania a ich zástupcom v dispozícii k nazretiu. Takýto postup sa javí ako účelný a postačujúci na súdoch všetkých stupňov okrem Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Na Najvyššom súde Slovenskej republiky si účastník konania, resp. jeho zástupca musí   podať   písomnú   žiadosť   o   nazretie   do   spisu,   aby   sa   súd   vôbec   začal   zaoberať skutočnosťou, že účastník konania, resp. jeho zástupca má záujem nazrieť do spisu tak, ako to bolo v prípade sťažovateliek. V tejto súvislosti sťažovateľky nemôžu súhlasiť s vyjadrením najvyššieho súdu, podľa ktorého „o nahliadnutie možno požiadať aj telefonicky, o čom súdna kancelária urobí záznam.“ Ako vyplýva zo skutkového stavu uvedeného v sťažnosti, aj napriek skutočnosti, že právny zástupca sťažovateliek sa telefonicky obrátil na príslušnú súdnu kanceláriu, pracovníčka kancelárie ho informovala, že je nutné podať si písomnú žiadosť o nazretie do spisu. Je potrebné uviesť, že podľa mojich doterajších skúseností ako advokáta, bolo vždy nevyhnutné predložiť najvyššiemu súdu písomnú žiadosť, ak sme chceli nazrieť do súdneho spisu. Súčasná prax na najvyššom súde je taká, že písomná žiadosť   o   nazretie   do   spisu,   ak   ju   účastníci   konania   zašlú   na   súd   telefaxom,   sa   musí v origináli podať aj do podateľne najvyššieho súdu, prípadne osobne doručiť kancelárii pri nazeraní   do   spisu.   V   opačnom   prípade,   ako   som   bol   upozornený   zamestnankyňou najvyššieho   súdu,   súd   žiadosti   účastníka   konania,   resp.   jeho   právneho   zástupcu o nahliadnutie do súdneho spisu, vôbec nemusí vyhovieť.

Následný   súhlas,   resp.   schválenie   predsedom   senátu,   aj   keď   nie   je   „formálnym rozhodnutím,   ktorým   sa   povoľuje   nazretie   do   spisu“,   podľa   sťažovateliek   tiež   zakladá faktickú prekážku, aby právo účastníkov konania a ich zástupcov nazrieť do spisu podľa § 44 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, bolo prakticky a efektívne dosažiteľné, čím neprimerane a bez zákonného podkladu sťažuje účel práva na súdnu ochranu. Predseda senátu takto vlastne rozhoduje o podmienkach nazerania so súdnych spisov účastníkmi konania, resp. ich zástupcami, ktorí sú v dôsledku tohto postupu vystavení značnej neistote, keďže vopred nevedia predvídať, kedy príslušný sudca posúdi žiadosť a vyjadrí svoj súhlas. Samotný najvyšší súd vo svojom vyjadrení uvádza, že niekedy bránia nazretiu do spisu „objektívne prekážky spôsobené najmä tým, že nie je prítomný predseda senátu (dovolenka, plnenie úloh mimo pracoviska)...“. Ak sa teda sudca nachádza napríklad na dovolenke alebo je práceneschopný, nemôže vyjadriť svoj súhlas, čo fakticky bráni tomu, aby účastník konania,   resp.   jeho   zástupca   nazrel   do   súdneho   spisu   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky niekoľko pracovných dní, prípadne aj týždňov. (...)

(...) ústavná požiadavka jasnosti a zrozumiteľnosti právnych noriem, najmä tých, ktorými   dochádza   k   obmedzeniu   základných   práv   a   slobôd,   neumožňuje   teda obmedziť základné   právo   alebo   slobodu   „mlčky“,   prípadne   implicitne,   ale   len   jasným a zrozumiteľným explicitne vyjadreným ustanovením zákona.

(...) výkladové pravidlo argumentum a silentio legis podľa ktorého, ak zákon mlčí, resp.   ak   zákon   niečo   neupravuje,   platí   zásada   legálnej   licencie   (zásada   legálneho dovolenia) v zmysle ktorej, dovolené je všetko, čo nie je zakázané. (...)

Ak ústavný súd dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, sťažovateľky netrvajú na konaní ústneho pojednávania a súhlasia, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, s čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 152 ods. 4 ústavy.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie   sťažovateľov,   že   najvyšší   súd   svojím   postupom 19. júla 2004   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Obo 151/04   porušil   ich   základné   právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, s čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 152 ods. 4 ústavy. K namietanému porušeniu označeného   základného   práva   a článkov   ústavy   malo   podľa   sťažovateľov   dôjsť   tým, že najvyšší   súd   podmienil   právo   ich   právneho   zástupcu   nahliadnuť   do   súdneho   spisu podaním   písomnej   žiadosti   o nahliadnutie   a jej   následným   schválením   predsedom príslušného senátu najvyššieho súdu.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. (...)

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa relevantnej časti čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa v sebe jednak právo každého na prístup k súdu, t. j. právo každého podať súdu žalobu, ale aj záruky riadneho chodu súdneho procesu, t. j. právo na určitú kvalitu súdneho konania,   či   inak   povedané   -   právo   na   spravodlivý   proces.   Ústavný   súd   už   konštatoval (II. ÚS 307/06), že z hľadiska aspektov a záruk zabezpečujúcich kvalitu priebehu súdneho procesu možno do obsahu tohto základného práva zahrnúť aj právo každého oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre jeho vec vrátane práva nazerať do spisu a robiť si z neho odpisy a fotokópie, avšak v súlade so zákonom, ktorý také oprávnenie upravuje (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Sťažovatelia   namietali   porušenie   ich   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, s čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 152 ods. 4 ústavy postupom najvyššieho súdu, ktorý podmieňoval realizáciu ich práva (účastníkov konania), resp. ich právneho zástupcu:

a) nazrieť do súdneho spisu podaním písomnej žiadosti o nazretie,

b) nahliadnuť do   súdneho   spisu   predchádzajúcim   súhlasom   predsedu   príslušného senátu.

a) Podľa § 41 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účinného v rozhodnom čase: „Účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.“

Podľa   prvej   vety   §   42   ods.   1   OSP:   „Podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne do zápisnice, telegraficky alebo telefaxom. (...)“

Podľa prvej vety § 44 ods. 1 OSP: „Účastníci a ich zástupcovia majú právo nazerať do súdneho spisu s výnimkou zápisnice o hlasovaní a urobiť si z neho výpisy a odpisy (...).“ To   neplatí   ak   ide   o   obsahujúce   utajované   skutočnosti,   alebo   chránené   údaje   podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že ani Občiansky súdny poriadok, ani žiaden iný zákon nepodmieňuje realizáciu práva účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov nazerať do súdneho spisu podaním písomnej žiadosti.

Podstate základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy zodpovedá iba taký postup súdu, ktorým je namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov vykonávajúcich tento článok ústavy. Reálne uplatnenie základného práva   na   súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že   účastníkovi   konania   sa   táto   ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu v spojitosti s jej uplatnením ukladali povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon (čl. 2 ods. 3 ústavy).

Postup   pri   realizácii   práva   účastníka   konania,   resp.   jeho   právneho   zástupcu pri nahliadnutí   do   súdneho   spisu   je   na   najvyššom   súde   upravený   v §   13   ods.   1 Kancelárskeho   poriadku   najvyššieho   súdu,   vydaného   predsedom   najvyššieho   súdu, v zmysle ktorého: „Nazerať do spisov je možné na základe písomnej žiadosti po súhlase predsedu   senátu   za   podmienok   uvedených   v ustanovení   §   44   O.   s.   p.   a   §   65 Tr. por. výhradne v miestnostiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod dohľadom vedúceho súdnej kancelárie alebo ním povereného zamestnanca. O tomto úkone sa vedie osobitná evidencia podľa § 2 ods. 2.“

V tejto súvislosti   ústavný súd konštatuje, že ukladanie zákonom   nepožadovaných ani nepredvídaných povinností fyzickým osobám a právnickým osobám internou normou najvyššieho súdu je neudržateľné ani z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd pri realizácii procesného práva účastníkov konania (sťažovateľov) resp. ich právneho zástupcu pri nazeraní do súdneho spisu požadoval od nich splnenie takej povinnosti (predloženie písomnej žiadosti o nahliadnutie do súdneho spisu), akú   neukladá   žiadny   zákon,   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v tomto   smere postupoval protiústavne, čím porušil označené základné právo a články ústavy, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

b) Podľa § 44 ods. 2 OSP „Niekomu inému než účastníkovi môže predseda senátu povoliť nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté“.

Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca výslovne vyžaduje súhlas predsedu senátu iba v prípade, ak chce do spisu nazrieť iná osoba odlišná od účastníka, resp. jeho právneho zástupcu   (§   44   ods.   2   OSP),   pričom   predseda   senátu   to   môže   povoliť   len   v prípade, ak sú pre to vážne dôvody a nebudú tým dotknuté oprávnené záujmy účastníkov konania.

V ustanovení § 44 ods. 1 OSP zákonodarca v rámci úpravy práva účastníkov a ich právnych   zástupcov   nazerať   do   spisu,   síce   výslovne   nevyžaduje   predchádzajúci   súhlas predsedu   príslušného   senátu,   avšak   z výkladu   druhej   vety   tohto   ustanovenia   je   možné vyvodiť   zámer   zákonodarcu   vytvoriť   pre   súdy   priestor,   kedy   môžu   výkon   tohto   práva účastníkov,   resp.   ich   právnych   zástupcov   obmedziť   tak,   aby   bola   zabezpečená   účinná ochrana „utajovaných skutočností, alebo chránených údajov“.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že aj pri realizácii práva účastníka, resp. jeho právneho zástupcu podľa § 44 ods. 1 OSP, teda práva nazerať do spisu má súd právo, ale aj povinnosť prijať také vhodné opatrenia, aby zabezpečil účinnú ochranu štátneho, hospodárskeho, obchodného a služobného tajomstva, teda aby zabezpečil ochranu „utajovaných skutočností, alebo chránených údajov“ a súčasne aby tak chránil právnu sféru ostatných   účastníkov   konania.   Výkon   a realizácia   práva   jedného   subjektu   nesmie   byť na úkor ochrany práva iného subjektu, resp. ho nesmie poškodzovať.

V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil (m. m. IV. ÚS 202/03, II. ÚS 307/06), že výklad ustanovenia § 44 ods. 1 OSP vylučuje, aby účastníci   konania   a ich   zástupcovia   boli   zásadným   spôsobom   obmedzení   v práve nazerať do spisu a robiť si z neho odpisy. Rovnako by však bolo nelogické a v rozpore s účelom   takého   oprávnenia   účastníka   konania   a jeho   zástupcu,   aby   tak   mohli   urobiť bez súhlasu   predsedu   senátu, ktorý   najlepšie pozná spis a jediný je oprávnený posúdiť, či niet   zákonnej   prekážky,   že   by   neobmedzeným   sprístupnením   spisu   mohlo   dôjsť k porušeniu práv iných účastníkov, respektíve k ohrozeniu utajovaných alebo dôverných informácií   obsiahnutých   v spise,   v jeho   prílohách,   alebo   v pripojenom   spise.   Inými slovami -   predseda   senátu   by   mal   v rámci   jemu   vyhradeného   práva   udeľovať   súhlas na nahliadnutie do súdneho spisu zisťovať, či neexistujú dôvody, pre ktoré by nemala byť sprístupnená časť spisu, alebo jeho prílohy v záujme ochrany utajovaných alebo dôverných informácií, pretože vopred nie je známe, či účastník konania, resp. jeho právny zástupca, nemienia nazrieť do spisu a urobiť odpis z pripojeného spisu, v ktorom už účastník nie je účastníkom   konania,   prípadne   z časti   spisu,   ktorá   má   povahu   utajovanej   skutočnosti, a podobne.   Napokon   iba predseda   senátu   (nie   zamestnanec súdu)   je oprávnený   posúdiť aj to, či ide vôbec o účastníka konania, ak sa osoba odvoláva na svoje postavenie účastníka, pričom nebola ešte do konania pripustená uznesením súdu.

Preto ústavne súladným výkladom § 44 ods. 1 OSP najmä so zreteľom na obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taký výklad, podľa ktorého aj účastník a jeho zástupca môžu nazerať do spisu len na základe súhlasu predsedu senátu, ktorý je vo veci zákonným sudcom.

Vzhľadom   na   vyslovené   závery   ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   najvyššieho súdu,   ktorým   podmienil   realizáciu   práva   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania,   resp. ich právneho   zástupcu   nazrieť   do   súdneho   spisu   predchádzajúcim   súhlasom   predsedu senátu, nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Napokon   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podmienenie   práva   nazerať   do   spisu predchádzajúcim súhlasom predsedu senátu, nie je takým opatrením, ktoré by znemožnilo realizáciu tohto práva účastníka, resp. jeho právneho zástupcu do takej miery, že by bolo toto právo dotknuté v samej svojej podstate. Aj právny zástupca sťažovateľov mal napokon možnosť nazrieť do súdneho spisu. Ústavný súd konštatuje, že ak by právnemu zástupcovi sťažovateľov bolo znemožnené nazrieť do spisu, t. j. predseda senátu by neudelil súhlas, v tom prípade by prichádzalo do úvahy, aby ústavný súd skúmal, či neudelenie súhlasu predsedom   senátu   bolo   odôvodnené   a či   v konečnom   dôsledku   nedošlo   k porušeniu sťažovateľmi označeného základného práva.

Keďže vyslovenie porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 ústavy sa v prípade individuálnych sťažností zásadne viaže na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov, ku ktorému v danom prípade nedošlo, ústavný súd nemohol vysloviť ani porušenie označených článkov ústavy.

V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie § 41 ods. 1, § 42 ods. 1 a § 44 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy.   Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   citované   ustanovenie Občianskeho   súdneho   poriadku   v súlade   s účelom   základného práva na súdnu   ochranu (čl. 152 ods. 4 ústavy). Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu [čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy]. Občianske   súdne   konanie   sa   musí   v   každom   prípade   stať   zárukou   zákonnosti   a   slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov konania a tlak na vyžadovanie takých náležitostí pri realizácii ich práv, ktoré nemajú   oporu   v   zákone,   ktoré   idú   nad   rámec   zákona   alebo   nemajú   základný   význam pre ochranu   zákonnosti,   nie   sú   v   súlade   s   ústavnými   princípmi   spravodlivého   procesu (m. m. I. ÚS 139/02, II. ÚS 135/04, IV. ÚS 1/02).

III.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   sa   domáhali   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia pre každého z nich v sume po 50 000 Sk, ktoré takto odôvodnili: „Najvyšší súd Slovenskej republiky   ako   orgán,   ktorý   má   v súlade   s Ústavou   Slovenskej   republiky   zabezpečovať ochranu zákonných a ústavných práv sťažovateľov, svojím nezákonným postupom závažným spôsobom   obmedzil   základné   právo   sťažovateľov   na   prístup   k súdu   a znížil   dôveru sťažovateľov   v nestrannosť   a odbornú   spôsobilosť   sudcov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky.“

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd prihliada na všetky okolnosti danej veci, pričom v danom prípade vzhľadom na intenzitu porušenia základného práva sťažovateľov iba čiastkovým postupom najvyššieho súdu, ktorý v konečnom dôsledku nijako podstatne neovplyvnil ich procesné postavenie ako účastníkov konania vo veci samej, je podľa názoru ústavného súdu konštatovanie porušenia základného práva   pre   sťažovateľov   dostatočným   zadosťučinením,   a   preto   im   primerané   finančné zadosťučinenie nepriznal, tak ako je to uvedené v 2. bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich náhradu, zvýšenú o daň z pridanej hodnoty, pričom predložil aj osvedčenie platiteľa dane z pridanej hodnoty (platiteľ od 1. februára 2002).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), z § 17 ods. 2 a z § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002“) a podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004“).

Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 bola 4 534 Sk, po jej znížení pri zastupovaní dvoch sťažovateľov 3 627 Sk a režijný paušál 136 Sk. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 je 2 730 Sk, po jej znížení pri zastupovaní dvoch sťažovateľov 2 184 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené v roku 2004 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu)   vrátane   režijného   paušálu   v   sume   15 044   Sk   a za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený   v roku   2006   (vyjadrenie   z 13.   októbra   2006)   vrátane   režijného   paušálu v sume 4 696 Sk. Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov v celkovej výške 23 491 Sk vrátane 19% DPH.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006