znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 93/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. R., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 9 C 97/04 z 30. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 286/2004 zo 16. septembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2004 doručená sťažnosť J. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 97/04 z 30. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 286/2004 zo 16. septembra 2004.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že: „(...) Mám za to, že mne žalobcovi ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd zastavil konanie bez toho, aby danú vec prejednal. Stotožnil sa pritom s názorom žalovaného, a to že o danej veci   má   rozhodovať   na   základe   novely   zákona   č. 461/2003   o sociálnom   poistení,   ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 1. 2004 S. p.

Tento názor považujem za nesprávny, pretože pracovný úraz na základe ktorého som podala žalobu o náhradu škody z pracovného úrazu sa stal pred účinnosťou tohto zákona dňa 27. 11. 2002 a teda mám za to, že danú vec bolo potrebné posudzovať podľa vtedy platných právnych predpisov. Považujem za nesprávne tvrdenie súdu, že v danej veci môže rozhodovať iba S. p., keďže táto vec je predmetom sporu, pretože žalovaný s danou úhradou ani pracovným úrazom nesúhlasí a preto mám pochybnosti ako môže S. p. rozhodnúť v môj prospech bez predchádzajúceho rozhodnutia súdu, keďže poisťovni ako takej neprináležia oprávnenia   súdu   ohľadne   zisťovania   skutkového   stavu   a rozhodovania   vo   veci.   Podľa rozhodnutia súdu sa totiž môj návrh dostane do slepej uličky, keďže S. p. je tá, ktorá by mala   platiť   za   žalovaného   náhradu   škody   a teda   sama   by   mala   rozhodnúť   akú   výšku náhrady uhradí, čo považujem za nesprávne. Mám za to, že o tejto veci by mal rozhodnúť nestranný orgán, ktorý môže byť len súd.

Taktiež   podotýkam,   že   o časti   návrhu   týkajúceho   sa   niekoľkonásobného   zvýšenia sadzby bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle vyhlášky č. 32/1965 Zb. by mal tiež rozhodovať iba súd.

Podľa odôvodnenia súdu má S. p. rozhodovať o mojich nárokoch podľa predpisov platných do 31. 12. 2003, avšak ako orgán na základe predpisov platných po 1. 1. 2004, z čoho mi vyplýva rozpor v posudzovaní aplikácie hmotného a procesného práva.

Mám za to, že rozhodnou dobou na posúdenie podľa akých predpisov je potrebné danú vec posudzovať je dátum kedy sa stal pracovný úraz a nie kedy bola podaná žaloba resp. kedy sa začalo súdne konanie vo veci. Týmto dátumom je 27. 11. 2002 teda pred 1. 1. 2004 a preto sa domnievam, že súdy majú právomoc na rozhodovanie v mojej veci. Taktiež   uvádzam,   že   stanovisko   S.   p.,   ktorého   kópiu   prikladám,   je   také,   že   bez právoplatného rozhodnutia súdu o tom, či daný úraz je alebo nie je pracovným úrazom, vzhľadom na to, že zamestnávateľ odmieta uznať úraz za pracovný, poisťovňa nevyplatí žiadne   úrazové   dávky.   Z toho   vyplýva,   že   Okresný   súd   v Lučenci   sa   mal   v prvom   rade zaoberať skutočnosťou či daný úraz je alebo nie je pracovným úrazom, čo mal posúdiť ako predbežnú otázku v danej veci.

Uvedeným rozhodnutím súdu o zastavení konania bolo porušené moje ústavné právo na súdnu ochranu, čo mi spôsobuje nemožnosť domáhať sa svojho práva na odškodnenie pracovného úrazu.

V zmysle   vyššie   uvedeného   sa   domnievam,   že   mi   bola   taktiež   spôsobená   škoda a preto   žiadam   v zmysle   §   50   odsek   2   zákona   č.   38/1993   Zb.   aj   primerané   finančné zadosťučinenie ako náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, a to vo výške 100.000,- Sk, ktoré predstavujú odmenu a náklady za služby právnych zástupcov, zvýšené   náklady   na   cestovanie   za   právnikmi   do   L.   a B.,   ako   aj   telefonické   poplatky a poštovné,   taktiež   ma   táto   skutočnosť   ničí   psychicky,   keďže   mám   odôvodnenú   obavu o výsledok daných konaní a obávam sa o to, že nikto nebude riešiť môj prípad. Vzhľadom na to, že som imobilná a odkázaná na invalidný vozík mi daná situácia a domáhanie sa svojho práva spôsobuje značné komplikácie a to zdravotné aj materiálne.

Záverom uvádzam, že som v danej veci podala aj Dovolanie zo dňa 28. 10. 2004 na Okresný súd v Lučenci, pričom vo veci ešte nerozhodoval Najvyšší súd SR. Mám za to, že túto sťažnosť podávam v súlade z § 53 odsek 3 zákona č. 38/1993 Zb. ktorý hovorí, že sťažnosť,   je   možné   podať   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia, pričom napadnuté uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 4. 10. 2004 a teda daná lehota uplynie dňa 4. 12. 2004. Vzhľadom na to, že podanie dovolania nemá odkladný účinok na právoplatnosť napádaných rozhodnutí mám za to, že moja sťažnosť je podaná v súlade so zákonnými podmienkami na podanie ústavnej sťažnosti. Týmto poukazujem ako aj vyššie uvedeným na dôvody hodné osobitného zreteľa a možnosť konania súdu podľa § 53 odsek 2 uvedeného zákona“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľka domáha toho, aby ústavný súd jej ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne vydal nasledovný nález:

„Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 16. 9. 2004 č. k. 12 Co 286/2004, a Okresný súd v Lučenci č. k. 9 C 97/04 uznesením zo dňa 30. 6. 2004, porušili právo J. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy SR.

Ústavný súd priznáva J. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR. Okresný súd Lučenec ako aj Krajský   súd   Banská   Bystrica   uhradia   primerané   finančné   zadosťučinenie   spoločne a nerozdielne do 2 mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 97/04 z 30. júna 2004 a uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 286/2004 zo 16. septembra 2004, pretože jej „ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať“ pred uvedenými súdmi.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľka napadla tak uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   uznesenie   okresného   súdu,   pretože   o odvolaní   voči   tomuto uzneseniu   rozhodoval   krajský   súd.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   tiež   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 90/03).

Podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je vo vymenovaných prípadoch proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie. Podľa § 237 písm. f) OSP je dovolanie prípustné aj v prípade, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka túto svoju zákonnú možnosť napokon aj využila,   keď   28.   októbra   2004   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 12 Co 286/2004   zo   16.   septembra   2004   dovolanie.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu predmetné dovolacie konanie sa vedie na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 253/2004 a do dňa rozhodovania o danej sťažnosti na ústavnom súde toto dovolacie konanie ukončené nebolo.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   má   v občianskom   súdnom   konaní   na ochranu   svojich   základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta   predmetnou   sťažnosťou v konaní   pred   ústavným   súdom,   účinné   a dostupné   právne   prostriedky   nápravy,   čo   je okolnosť,   ktorá vzhľadom   na princíp   subsidiarity   vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005