znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 93/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. Š., Súkromná zubná ambulancia, H., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11   Listiny   základných   práv   a slobôd   a porušenia   ľudského   práva   podľa čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 2. decembra 2003 č. k. 8 Co 1/03-59 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   Š.,   Súkromná   zubná   ambulancia,   H.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   a porušenie   ústavných podmienok jeho vyvlastnenia upravených v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie jej základného práva na podnikanie upraveného v čl. 35 ods. 1   ústavy   a porušenie   jej   ľudského   práva   vlastniť   majetok   upraveného   v čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2   ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 2. decembra 2003 č. k. 8 Co 1/03-59. Sťažovateľka uvedený rozsudok k sťažnosti pripojila a uviedla, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 11. marca 2004.

Napadnutým   rozhodnutím   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) z 30. októbra 2002 č. k. 8 C 207/01-41, ktorým bola zamietnutá   žaloba   sťažovateľky   proti   odporcovi   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   so sídlom Mamateyova 17, Bratislava, o zaplatenie 68 330,89 Sk s prísl.

Z   uvedeného   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý   sťažovateľka   pripojila   k svojej sťažnosti,   vyplýva,   že   okresný   súd   argumentoval   v jeho   odôvodnení   tým,   že   návrh   je podaný predčasne vzhľadom na § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994 Z. z.“). Prvostupňový súd ďalej argumentoval, že návrh bol podaný predčasne, pretože   navrhovateľka   (sťažovateľka)   nesprávne   stotožnila   okamih   prechodu   záväzkov zrušenej poisťovne s okamihom zrušenia súhlasu a prechodu jej poistencov   na odporcu. Odporcu nemožno považovať za univerzálneho nástupcu poisťovne Perspektíva, pretože bola zrušená bez nástupcov. Či záväzky a pohľadávky poisťovne Perspektíva   prejdú   na odporcu, bude možné konštatovať po ukončení likvidácie. Skutočnosťou, že na majetok Perspektívy bol vyhlásený konkurz uznesením krajského súdu sp. zn. 7 K 70/01 z 20. apríla. 2001, momentálny stav v čase rozhodovania nebol ovplyvnený. Preto prvostupňový súd návrh ako predčasný zamietol, pretože v čase rozhodovania odporca nebol pasívne vecne legitimovaný.

Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd bol v danej veci toho názoru, že prvostupňový súd „zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil   aj   správny   právny   záver.   (...)   Nemožno   zamieňať   –   stotožniť   –   prechod   práv a povinností zo zrušenej poisťovne na VšZP v personálnom (poisteneckom) poňatí s otázkou zodpovednosti   za   dlhy   a iné   záväzky   zrušenej   poisťovne   (majetkovú   sféru).   Prechod záväzkov   môže   nastať   po   ukončení   likvidácie   a zániku   poisťovne   dňom   výmazu z obchodného registra, pokiaľ by ich nebolo možno uspokojiť z majetku rezortu poisťovne v likvidácii.   Nutné   je   ďalej   upozorniť   na   vyhlásený   konkurz,   v rámci   ktorého   dochádza k uplatňovaniu pohľadávok (záväzkov) za zrušenú poisťovňu. Súd prvého stupňa – ako už je spomenuté – správne zistil skutkový stav aj vec správne právne posúdil. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné pri posudzovaní tejto právnej veci obísť (nerešpektovať) už cit. ust. § 34 ods. 6 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení noviel. Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvého stupňa preto nepovažoval odporcu za vecne legitimovaného v tejto právnej veci.“

Podľa právneho názoru sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozsudku aplikoval také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona   až   po   uplatnení   jej   práva   cestou   súdnej   žaloby   prostredníctvom   novelizácie vykonanej zákonom č. 233/2001 Z. z., čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom   štáte   úzko   súvisí   požiadavka   zachovania   legálne   nadobudnutých   práv.   Vo všeobecnom   vyjadrení   to   znamená,   že   nikomu   nemožno   odňať   jeho   riadnym   spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Táto požiadavka ako   imanentná   súčasť   právnej   istoty   sa   vzťahuje   predovšetkým   na   základné   práva a slobody,   ktoré   sú   v zmysle   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Z tohto   právneho   východiska   vyvodzuje   sťažovateľka   záver,   že   v   napadnutom rozsudku krajský súd interpretoval a aplikoval ustanovenie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. v rozpore s označenými článkami ústavy, Listiny a Dodatkového protokolu.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   68.330,89   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   8   Co   1/03-59   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. 12. 2003, č. k. 8 Co 1/03-59 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 70.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, na relevancii ktorej sa v zásadných aspektoch   nič   nezmenilo   ani   zmenou   ústavnej   úpravy   vzťahujúcej   sa   na individuálnu ochranu základných práv a slobôd, však tento nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného   súdu,   ani jeho posúdenie   skutkovej   otázky   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 48/00).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého   ústavný   súd   o namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 44/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre   zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s   právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný,   tak   aby   jeho   následkom   došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti poukazuje   ústavný   súd   na   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd   potvrdil   zamietnutie   žaloby z dôvodu   jej   predčasnosti.   Nedošlo   teda   k tomu,   že   by   krajský   súd   považoval   nároky sťažovateľky   za   nedôvodné   s konečnou   platnosťou,   a to   ani   v tej   časti,   v ktorej   sa sťažovateľ   domáhal   prisúdenia   majetkových   sankcií.   Preto   v tejto   časti   podľa   názoru ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1,   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   11   Listiny   bez   vzťahu   ku konkrétnemu   základnému   právu   alebo   slobode   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená (I. ÚS 34/96).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03) po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2004