znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 93/03-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., bytom T., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 40/91 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2003 doručená sťažnosť P. S., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), označená ako „Sťažnosť za dlhoročné   prieťahy   a zaujatosť   Okresného   súdu   v Trnave   ohľadom   sporu   18   C   40/91“, ktorou pod označením sa ako „Sťažovateľ“ namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného súdu   v Trnave (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 40/91 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a k nej pripojených rozhodnutí vyplynulo, že účastníkmi napadnutého konania,   ktorého   predmetom   je   zrušenie   podielového   spoluvlastníctva,   sú   A.   Č.   ako navrhovateľ a B. A. ako odporkyňa, pričom sťažovateľ odporkyňu v konaní zastupuje na základe splnomocnenia. Sťažovateľ k tomu v sťažnosti uviedol, že „sporné nehnuteľnosti v roku   1997   kúpil   s manželkou   A.   S.   do   bezpodielového spoluvlastníctva   (...)   Nakoľko samosudkyňa (...) ignorovala kúpne zmluvy a mňa za účastníka sporu doteraz neuznala, vstupoval som do sporu iba ako zástupca odporkyne s jej udelenou plnou mocou“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu   štátu   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej   (mutatis   mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   nebol,   resp.   nie   je   účastníkom   konania, ktorého sa týka jeho námietka na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Článok 48 ods. 2 v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje ochranu pred porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred súdom len jeho účastníkovi, pretože len vo vzťahu k nemu sa plní účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 55/02, II. ÚS 10/01). Sťažovateľa ako splnomocneného zástupcu účastníka konania (odporkyne) nemožno však považovať za účastníka konania, ktorý by bol z hľadiska cit. článku ústavy priamo dotknutý postupom okresného súdu. Z týchto dôvodov pre   nedostatok   priamej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   okresného   súdu a označeným základným právom ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 10/02).

K tomu ústavný súd dodáva, že len za základe tvrdenia sťažovateľa, že okresný súd s ním   nekoná,   napriek   tomu,   že   „sporné   nehnuteľnosti   v roku   1997   kúpil   (...) do bezpodielového   spoluvlastníctva“,   ústavný   súd   sťažovateľa   nemohol   považovať   za účastníka   predmetného   konania,   pretože   ide   o otázku,   ktorej   posúdenie   zásadne   patrí do právomoci všeobecného súdu, a nie ústavného súdu (I. ÚS 74/02, I. ÚS 162/02). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho posúdenie skutkovej otázky (mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 48/00). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia   zákonov   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   30/03).   V kontexte   danej   veci   vzhľadom   na predmet konania pred ústavným súdom   (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemôže ústavný súd sám určiť, že sťažovateľ je účastníkom napadnutého konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003