SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 92/2013-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 15053/2012 až sp. zn. Rvp 15152/2012, zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC 221/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 227/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 234/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 229/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 232/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 231/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 230/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 233/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 228/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 181/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 210/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 211/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 212/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 220/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 222/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 223/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 224/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 225/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 196/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 198/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 199/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 202/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 203/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 204/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 209/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 211/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 215/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 216/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 219/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 123/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 124/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 128/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 137/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 142/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 148/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 149/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 131/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 138/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 143/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 144/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 152/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 154/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 165/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 169/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 173/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 174/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 176/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 179/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 183/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 186/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 188/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 191/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 194/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 196/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 197/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 198/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 203/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 205/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 209/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 210/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 216/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 217/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 135/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 124/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 125/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 139/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 144/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 155/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 156/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 161/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 163/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 166/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 173/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 175/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 181/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 182/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 184/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 188/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 192/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 193/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 195/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 198/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 210/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 213/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 121/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 122/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 123/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 124/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 125/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 126/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 127/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 128/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 129/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 130/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 131/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 132/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 133/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 134/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 135/2012 z 8. októbra 2012 a sp. zn. 15 NcC 136/2012 z 8. októbra 2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15053/2012 až sp. zn. Rvp 15152/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15053/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich zákadných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v záhlaví uvedenými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd, ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) a im predchádzajúcim postupom.
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 174/2012, sp. zn. 3 C 141/2012, sp. zn. 3 C 145/2012, sp. zn. 3 C 137/2012, sp. zn. 3 C 155/2012, sp. zn. 3 C 144/2012, sp. zn. 3 C 136/2012, sp. zn. 3 C 153/2012, sp. zn. 3 C 172/2012, sp. zn. 3 C 104/2012, sp. zn. 3 C 178/2012, sp. zn. 3 C 176/2012, sp. zn. 3 C 112/2012, sp. zn. 3 C 129/2012, sp. zn. 3 C 142/2012, sp. zn. 3 C 169/2012, sp. zn. 3 C 149/2012, sp. zn. 3 C 146/2012, sp. zn. 3 C 120/2012, sp. zn. 6 C 347/2012, sp. zn. 3 C 116/2012, sp. zn. 4 C 290/2012, sp. zn. 4 C 301/2012, sp. zn. 6 C 350/2012, sp. zn. 4 C 326/2012, sp. zn. 4 C 281/2012, sp. zn. 4 C 264/2012, sp. zn. 4 C 340/2012, sp. zn. 3 C 114/2012, sp. zn. 6 C 342/2012, sp. zn. 6 C 344/2012, sp. zn. 6 C 308/2012, sp. zn. 5 C 340/2012, sp. zn. 5 C 353/2012, sp. zn. 5 C 320/2012, sp. zn. 5 C 233/2012, sp. zn. 5 C 220/2012, sp. zn. 5 C 299/2012, sp. zn. 6 C 294/2012, sp. zn. 6 C 287/2012, sp. zn. 6 C 235/2012, sp. zn. 6 C 321/2012, sp. zn. 5 C 297/2012, sp. zn. 5 C 330/2012, sp. zn. 6 C 211/2012, sp. zn. 4 C 305/2012, sp. zn. 6 C 214/2012, sp. zn. 6 C 271/2012, sp. zn. 4 C 353/2012, sp. zn. 4 C 221/2012, sp. zn. 6 C 354/2012, sp. zn. 4 C 299/2012, sp. zn. 4 C 271/2012, sp. zn. 4 C 211/2012, sp. zn. 4 C 324/2012, sp. zn. 4 C 323/2012, sp. zn. 4 C 266/2012, sp. zn. 4 C 321/2012, sp. zn. 3 C 119/2012, sp. zn. 4 C 214/2012, sp. zn. 3 C 162/2012, sp. zn. 4 C 238/2012, sp. zn. 3 C 131/2012, sp. zn. 5 C 256/2012, sp. zn. 5 C 356/2012, sp. zn. 5 C 338/2012, sp. zn. 5 C 298/2012, sp. zn. 6 C 286/2012, sp. zn. 6 C 293/2012, sp. zn. 6 C 334/2012, sp. zn. 5 C 287/2012, sp. zn. 6 C 231/2012, sp. zn. 6 C 251/2012, sp. zn. 6 C 219/2012, sp. zn. 4 C 312/2012, sp. zn. 4 C 357/2012, sp. zn. 4 C 355/2012, sp. zn. 4 C 350/2012, sp. zn. 4 C 292/2012, sp. zn. 6 C 355/2012, sp. zn. 3 C 161/2012, sp. zn. 4 C 256/2012, sp. zn. 4 C 260/2012, sp. zn. 4 C 228/2012, sp. zn. 5 C 258/2012, sp. zn. 5 C 321/2012, sp. zn. 5 C 306/2012, sp. zn. 5 C 247/2012, sp. zn. 5 C 357/2012, sp. zn. 5 C 232/2012, sp. zn. 5 C 239/2012, sp. zn. 5 C 237/2012, sp. zn. 5 C 236/2012, sp. zn. 5 C 349/2012, sp. zn. 5 C 225/2012, sp. zn. 5 C 323/2012, sp. zn. 5 C 316/2012, sp. zn. 5 C 343/2012, sp. zn. 5 C 310/2012 a sp. zn. 5 C 308/2012.
3. Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach vedených pred okresným súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a oneskorenému udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
4. Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Brezno sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu“). V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázal na to, že „Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
5. Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že v predmetných konaniach nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vecí. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».
6. V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009 z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
7. V sporoch vedených pred okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné „na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Brezno a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Brezno, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Brezno a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“.
8. Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.
9. Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých rozhodnutiach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných veci, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
10. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
13. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
14. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 15053/2012 až sp. zn. 15152/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
15. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými rozhodnutiami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.
16. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.
17. Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
18. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
19. Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi môže postupovať už uvedeným spôsobom. V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) povolané na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 inter alia uviedol: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým rozhodnutiam krajského súdu.
20. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
21. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
22. Nad rámec veci ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľkinej veci/veciach, môže sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2013