znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 92/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 15053/2012 až sp. zn. Rvp 15152/2012, zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej   základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 48   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   14   NcC 221/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 227/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 234/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 229/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 232/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 231/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 230/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 233/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 228/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 181/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 210/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 211/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 212/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 220/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 222/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 223/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 224/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC 225/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 196/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 198/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 199/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 202/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 203/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 204/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 209/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 211/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 215/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 216/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 219/2012 z 10. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 123/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 124/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 128/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 137/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 142/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 148/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 149/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 131/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 138/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 143/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 144/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 152/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 154/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 165/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 169/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 173/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 174/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 176/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 179/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 183/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 186/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 188/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 191/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 194/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 196/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 197/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 198/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 203/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 205/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 209/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 210/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 216/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 217/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 135/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 124/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 125/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 139/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 144/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 155/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 156/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 161/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 163/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 166/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 173/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 175/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 181/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 182/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 184/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 188/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 192/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 193/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 195/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 198/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 210/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 13 NcC 213/2012 z 9. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 121/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 122/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 123/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 124/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 125/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 126/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 127/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 128/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 129/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 130/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 131/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 132/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 133/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 134/2012 z 8. októbra 2012, sp. zn. 15 NcC 135/2012 z 8. októbra 2012 a sp. zn. 15 NcC 136/2012 z 8. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15053/2012 až sp. zn. Rvp 15152/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15053/2012.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich zákadných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v záhlaví uvedenými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd, ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) a im predchádzajúcim postupom.

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný   súd“)   žaloby,   ktorými   sa   domáhala   svojich   nárokov   na   náhradu   škody   – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v platnom   znení smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 3   C   174/2012,   sp.   zn.   3   C   141/2012, sp. zn. 3 C 145/2012, sp. zn. 3 C 137/2012, sp. zn. 3 C 155/2012, sp. zn. 3 C 144/2012, sp. zn. 3 C 136/2012, sp. zn. 3 C 153/2012, sp. zn. 3 C 172/2012, sp. zn. 3 C 104/2012, sp. zn. 3 C 178/2012, sp. zn. 3 C 176/2012, sp. zn. 3 C 112/2012, sp. zn. 3 C 129/2012, sp. zn. 3 C 142/2012, sp. zn. 3 C 169/2012, sp. zn. 3 C 149/2012, sp. zn. 3 C 146/2012, sp. zn. 3 C 120/2012, sp. zn. 6 C 347/2012, sp. zn. 3 C 116/2012, sp. zn. 4 C 290/2012, sp. zn. 4 C 301/2012, sp. zn. 6 C 350/2012, sp. zn. 4 C 326/2012, sp. zn. 4 C 281/2012, sp. zn. 4 C 264/2012, sp. zn. 4 C 340/2012, sp. zn. 3 C 114/2012, sp. zn. 6 C 342/2012, sp. zn. 6 C 344/2012, sp. zn. 6 C 308/2012, sp. zn. 5 C 340/2012, sp. zn. 5 C 353/2012, sp. zn. 5 C 320/2012, sp. zn. 5 C 233/2012, sp. zn. 5 C 220/2012, sp. zn. 5 C 299/2012, sp. zn. 6 C 294/2012, sp. zn. 6 C 287/2012, sp. zn. 6 C 235/2012, sp. zn. 6 C 321/2012, sp. zn. 5 C 297/2012, sp. zn. 5 C 330/2012, sp. zn. 6 C 211/2012, sp. zn. 4 C 305/2012, sp. zn. 6 C 214/2012, sp. zn. 6 C 271/2012, sp. zn. 4 C 353/2012, sp. zn. 4 C 221/2012, sp. zn. 6 C 354/2012, sp. zn. 4 C 299/2012, sp. zn. 4 C 271/2012, sp. zn. 4 C 211/2012, sp. zn. 4 C 324/2012, sp. zn. 4 C 323/2012, sp. zn. 4 C 266/2012, sp. zn. 4 C 321/2012, sp. zn. 3 C 119/2012, sp. zn. 4 C 214/2012, sp. zn. 3 C 162/2012, sp. zn. 4 C 238/2012, sp. zn. 3 C 131/2012, sp. zn. 5 C 256/2012, sp. zn. 5 C 356/2012, sp. zn. 5 C 338/2012, sp. zn. 5 C 298/2012, sp. zn. 6 C 286/2012, sp. zn. 6 C 293/2012, sp. zn. 6 C 334/2012, sp. zn. 5 C 287/2012, sp. zn. 6 C 231/2012, sp. zn. 6 C 251/2012, sp. zn. 6 C 219/2012, sp. zn. 4 C 312/2012, sp. zn. 4 C 357/2012, sp. zn. 4 C 355/2012, sp. zn. 4 C 350/2012, sp. zn. 4 C 292/2012, sp. zn. 6 C 355/2012, sp. zn. 3 C 161/2012, sp. zn. 4 C 256/2012, sp. zn. 4 C 260/2012, sp. zn. 4 C 228/2012, sp. zn. 5 C 258/2012, sp. zn. 5 C 321/2012, sp. zn. 5 C 306/2012, sp. zn. 5 C 247/2012, sp. zn. 5 C 357/2012, sp. zn. 5 C 232/2012, sp. zn. 5 C 239/2012, sp. zn. 5 C 237/2012, sp. zn. 5 C 236/2012, sp. zn. 5 C 349/2012, sp. zn. 5 C 225/2012, sp. zn. 5 C 323/2012, sp. zn. 5 C 316/2012, sp. zn. 5 C 343/2012, sp. zn. 5 C 310/2012 a sp. zn. 5 C 308/2012.

3. Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach vedených pred okresným súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj žiadostí   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o zmene   súdneho   exekútora   a   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

4. Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Brezno sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti z objektívneho pohľadu“). V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázal na to, že „Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in   propria   causa“,   a taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

5.   Krajský   súd   napadnutými   rozhodnutiami   rozhodol   tak,   že   v predmetných konaniach nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vecí. Napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   sú   podľa   sťažovateľky «nesprávne,   zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

6. V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z 5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b) vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

7. V sporoch vedených pred okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné „na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude   takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c) Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Brezno   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Brezno, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Brezno a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude   uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“.

8.   Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v skutkovo   a právne   obdobných   veciach   k opačnému   právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.

9.   Krajský   súd   podľa   sťažovateľky   v napadnutých   rozhodnutiach   dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných veci, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť   vylúčenia   sudcu   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

10. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými rozhodnutiami krajského   súdu,   zruší napadnuté rozhodnutia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

13. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

14.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 15053/2012 až sp. zn. 15152/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

15. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými   rozhodnutiami   krajský   súd   nevylúčil   všetkých   sudcov   okresného   súdu z prejednávania   a rozhodovania   predmetných   vecí   napriek   tomu,   že   škoda,   ktorú   si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

16.   Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Túto ochranu   poskytuje   aj   základným   právam   účastníkov   v   konaní   o   ich   veci   pred   súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

17.   Základné   právo   na   prejednanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   podľa čl. 46   ods.   l   ústavy   je   v Občianskom   súdnom   poriadku   garantované   prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).   Okolnosť,   že   o   veci   napriek   tomu   rozhoduje   sudca,   ktorý   mal   byť   podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený,   je   dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

18. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených   sudcov   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť)   a   rozhodnúť   o   ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

19.   Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom v ďalšom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   môže   postupovať   už   uvedeným   spôsobom. V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   povolané   na   poskytnutie ochrany   základným   právam   sťažovateľky.   Najvyšší   súd   napr.   vo   svojom   rozhodnutí sp. zn. 3   Cdo   153/96   z   21.   augusta   1997 inter   alia uviedol: „Neexistencia   žiadneho rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia   nadriadeného   súdu   o   tom,   že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“. Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým rozhodnutiam krajského súdu.

20. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

21. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

22. Nad rámec veci ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcu   konajúceho   v sťažovateľkinej   veci/veciach,   môže   sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013