znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 92/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., zastúpeného JUDr. P. K., K., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Obdo/17/2011 z 30. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo/17/2011 z 30. septembra 2011.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ (v citovanom texte aj „žalovaný“, pozn.) bol odporcom v súdnom spore o zaplatenie sumy 14 688,31 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 Cb 941/1996 z titulu neuhradenia (nesplatenia) úveru vo výške 500 000,00 Sk poskytnutého   sťažovateľovi   právnym   predchodcom   navrhovateľa   (Ing.   R.   Č.,   K.)   S. úverovou zmluvou z 30. decembra 1991. Okresný súd rozsudkom č. k. 26 Cb 941/1996-256 z 11. novembra 2009 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 32 733,55 € a náhradu   trov   konania.   Tento   rozsudok   napadol   sťažovateľ   odvolaním.   Krajský   súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4 Cob/51/2010-290 z 23. novembra 2010 potvrdil prvostupňový rozsudok, lebo dospel k záveru, že „odvolanie nie je dôvodné“. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ (zastúpený advokátom JUDr. JCLic. T. M., K.) 11. januára 2011 dovolanie, ktoré najvyšší súd sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn. 4 Obdo/17/2011 z 30. septembra 2011 odmietol „podľa § 234b O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný“.

2. Podľa názoru sťažovateľa „Dovolací súd zjavne arbitrárne rozhodol o odmietnutí podaného   dovolania.   Rozhodnutia   prvostupňového   i   odvolacieho   súdu   spočívajú v nesprávnom právnom posúdení vecí, čo zakladá dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2c O. s. p uvedený v podanom dovolaní.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdov, ktoré rozhodovali na základe neplatného Hospodárskeho zákonníka a tiež nepravdivého znaleckého posudku.

Žalovanému   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   čo   zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f O. s. p.

Odvolací   súd   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   vo   veci   rozhodol   bez nariadenia pojednávania.

Konanie v tejto veci je konaním, kde je dôležitý verejný záujem na tom (§ 214 ods. 1 c   O.   s.   p.),   aby   sa   konalo   za   prítomnosti   účastníkov,   keďže   výrok   rozhodnutia   súdu dôležitým spôsobom upravuje práva a povinnosti účastníkov konania, vrátane základných práv a slobôd podľa č. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri tejto žalobe a takejto spornej postúpenej pohľadávke ako aj na verejné prerokovanie veci v prítomnosti žalovaného a na možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo Uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 30. septembra 2011 sp. zn. 4 Obdo/17/2011 porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. septembra 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie...“ Sťažovateľ súčasne požiadal o priznanie náhrady trov konania v sume 269,58 € a o odloženie vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia.

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 136/05).

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/17/2011 z 30. septembra 2011.

8. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj 17.   januára   2011   v   podanom   dovolaní   (napr.   rozhodovanie   odvolacieho   súdu „bez nariadenia pojednávania... krajský aj okresný súd rozhodovali na základe nepravdivého znaleckého posudku a neplatného hospodárskeho zákonníka... vyplatenie sumy 250 000,- Sk L. K... premlčanie vymáhanej istiny...“). Najvyšší súd dovolanie odmietol „ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný“.

9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

10.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   V   rámci všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu z ustanovenia   §   237   OSP   výslovne   vyplýva,   že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade   dovolací   súd „nezistil,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   postihnuté   vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p., preto odmietol dovolanie žalovaného podľa § 234b O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný“

11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/17/2011 z 30. septembra 2011,   ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu   v zákone.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   oboznámení výroku a podstaty odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 26 Cb 941/1996-256 z 11. novembra 2009, ako aj odôvodnenia odvolania sťažovateľa, výroku a podstatných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Cob 51/2010 z 23. novembra 2010 oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľa:

„Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   žalovaný   dovolanie   s   poukazom   na existenciu dovolacích dôvodov podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V dôvodoch uviedol, že odvolací súd odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, pretože v   rozpore   s   §   5   ods.   1   O.   s.   p.   nebol   poučený   súdom   o   svojich   procesných   právach a povinnostiach ako o práve na ustanovenie zástupcu z radov advokátov na ochranu jeho záujmov podľa § 30 O. s. p. a o práve vzniesť námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi. Ak by súd splnil poučovaciu povinnosť, žalovaný by súd požiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, čo by významne ovplyvnilo výsledok odvolacieho konania. Odvolací súd odňal možnosť žalovanému konať pred súdom aj tým, že vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, aj keď toto odvolacie konanie bolo konaním, kde je dôležitý verejný záujem na tom, aby sa konalo za prítomnosti účastníkov. Ďalej tvrdil, že rozhodnutie súdu spočíva na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   pretože   súdy   rozhodovali   podľa   neplatného Hospodárskeho zákonníka z roku 1985. Novelizovaný zákon neobsahuje § 130 ods. 1, 2 písm.   b/.   V   prípade   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   by   sa   bol   tento   závažný nedostatok   konania   odstránil   tým,   že   žalovaný   by   predložil   novelizovaný   Hospodársky zákonník.   Súdy   rozhodovali   na   základe   nepravdivého   znaleckého   posudku   a neplatného Hospodárskeho   zákonníka.   Pôvodný   žalobca   nikdy   nepreukázal   platnosť   podpisu žalovaného na účtovnom doklade a o tejto skutočnosti už bolo právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach rozsudkom 6 Cb/613/00-71 zo 17. 08. 2004, preto ide aj o prekážku   rozsúdenej   veci.   S.   zaplatila   sumu   250   000   Sk   bez   príkazu   žalovaného.   Z uvedených   dôvodov   navrhol,   aby   dovolací   súd   rozsudok   odvolacieho   a prvostupňového súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p. po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.)   zastúpený advokátom   podľa   §   241   ods.   1   O.   s.   p.,   preskúmal   rozsudok   odvolacieho   súdu   bez nariadenia dovolacieho pojednávania podľa § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

V predmetnej veci odvolací súd rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom   odvolací   súd   vo   svojom   potvrdzujúcom   rozsudku   nevyslovil,   že   dovolanie   je prípustné, a preto prípustnosť dovolania v zmysle citovaného § 238 ods. 3 O. s. p. j nie je daná. Z tohto dôvodu dovolací súd neposudzoval právne posúdenie veci odvolacím súdom. Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Dovolateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania tým, že mu postupom odvolacieho súdu bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   v   zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   Naplnenie uvedeného   dovolacieho   dôvodu   videl   v   tom,   že   nebol   poučený   súdom   o   práve   na ustanovenie zástupcu z radov advokátov na ochranu svojich záujmov v zmysle § 30 O. s. p. a odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.

Pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   taký   postup   súdu,   ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Podľa § 30 O. s. p. (v znení platnom od 01. 09. 2003) účastníkovi, u ktorého sú predpoklady,   aby   bol   súdom   oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   ustanoví   sudca   alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že procesné spôsobilému účastníkovi môže súd ustanoviť zástupcu z radov advokátov, pokiaľ sú splnené zákonné predpoklady, a to žiadosť účastníka   konania,   účastník spĺňa predpoklady,   aby bol   oslobodený súdom od   súdnych poplatkov a je to potrebné na ochranu jeho záujmov. Účastník nemusí byť o možnosti žiadať ustanovenie zástupcu z radov advokátov poučený vždy a spôsob poučenia závisí od súdu a konkrétnej procesnej situácie. Poučenie je podstatné vtedy, ak sudca dôjde k záveru, že takáto pomoc je pre účastníka nevyhnutná a bez nej by sa sťažilo uplatnenie základného práva   na   jeho   súdnu   ochranu.   Potrebu   ochrany   záujmov   účastníka   súd   posudzuje individuálne a spravidla bude súvisieť so skutkovou a právnou zložitosťou veci.

Z obsahu spisu nevyplýva, že žalovaný v priebehu konania pred súdom prvého stupňa spĺňa predpoklady oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a o oslobodenie požiadal až po podaní odvolania. Žalovaný bol podnikateľom a z jeho prednesov a písomných podaní v priebehu konania nevyplynulo, že právna pomoc je pre neho nevyhnutná a bez nej by sa sťažilo uplatnenie jeho základného práva na súdnu ochranu. O uvedenej skutočnosti svedčí obsah   podaného   dovolania,   z   ktorého   vyplývajú   námietky   uvádzané   žalovaným   už v priebehu konania. Z uvedeného dôvodu dovolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súdy nepoučili účastníka v zmysle citovaného § 30 O. s. p., nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom a nebol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Ani námietka dovolateľa týkajúca sa rozhodnutia odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania nie je opodstatnená.

Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej   nariadi predseda senátu odvolacieho   súdu   pojednávanie   vždy,   a/   ak je potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

V predmetnej veci dovolateľ uvádza, že odvolací súd nenariadil pojednávanie aj napriek tomu, že to vyžadoval dôležitý verejný záujem. Zákon pojem verejný záujem bližšie nedefinuje   a   záleží   na   posúdení   súdu,   či   v   danej   veci   ide   o   verejný   záujem.   Ako interpretačné pravidlo slúži definícia verejného záujmu obsiahnutá v čl. 3 ods. 2 Ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., v zmysle ktorého verejný záujem prináša majetkový alebo iný prospech   všetkým   občanom,   alebo   mnohým   občanom.   Predmetom   konania   je   nárok z dvojstranného právneho úkonu - úverovej zmluvy, čo nemožno považovať za vec, ktorej verejné prejednanie si vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pokiaľ odvolací súd v súlade so zákonom nenariadil pojednávanie, neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezistil,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p., preto odmietol dovolanie žalovaného podľa § 243b O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.“

12.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší   súd   postupoval   v   súlade   s procesnoprávnymi   predpismi,   keď   odmietol sťažovateľovo dovolanie ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o mimoriadnom   opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo/17/2011 z 30. septembra 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa ustanovenia § 20 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   (najmä   jeho petitom), okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Keďže v danej veci o takýto prípad   nejde   a sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   sa   nedomáhal (nepožadoval)   preskúmania   ústavnosti   odvolacieho   rozhodnutia,   ústavný   súd   rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Cob/51/2010 z 23. novembra 2010 neposudzoval.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2012