znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 92/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 50 C 265/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2011   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 50 C 265/2008.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   10.   decembra   2007 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal ochrany osobnosti   s   náhradou   nemajetkovej   ujmy   proti   sudcom   ústavného   súdu   JUDr.   Jánovi Auxtovi, JUDr. Ľubomírovi Dobríkovi a JUDr. Rudolfovi Tkáčikovi, a súčasne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu nepriaznivých majetkových pomerov.

Podľa   sťažovateľa   konanie   v   jeho   veci   trvá   viac   ako   tri   roky   bez   meritórneho rozhodnutia.

Sťažnosti na prieťahy v konaní podal sťažovateľ okresnému súdu   22. júna 2009 a 3. januára 2011, ale dosiaľ mu nebola doručená žiadna odpoveď.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„II.A.   Okresný   súd   Bratislava   II   porušuje   základné   práva   D.   B.   v   konaní 50C/265/2008   garantované   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru.

II.B.   Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   II   konať   bez   ďalších prieťahov.

II.C. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť satisfakciu D. B. vo výške 5.000 Eur (s ohľadom na marenie konania 17C/161/03 a ignorovanie rozsudku Súdu č. 26456/06 z dňa 18. 05. 2010)...

II.D. Okresný súd zaplatí trovy advokata. Všetko zaplatí v lehote 15 dní od dňa právoplatnosti   Nálezu   ÚS   SR.   V   prípade   omeškania   je   povinný   zaplatiť   aj   úroky z omeškania vo výške 200 EUR za každý deň omeškania, od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.“

V závere sťažnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nepriaznivých majetkových pomerov.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup   všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Predmetom sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom je namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 265/2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v napadnutom konaní podal neperfektný   návrh   na   ochranu   osobnosti   s   náhradou   nemajetkovej   ujmy,   ktorý   doručil 10. decembra   2007   vecne   nepríslušnému   krajskému   súdu.   Okresnému   súdu   bol   návrh sťažovateľa   doručený   až   12.   novembra   2008.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 50 C 265/2008 z 12. januára 2009 bol sťažovateľ vyzvaný, aby doplnil a opravil svoje nesprávne, neúplné a nezrozumiteľné podanie, a to tým spôsobom, že odporcov označí menom a priezviskom, bydliskom a údajom o ich štátnom občianstve. Sťažovateľ podaním z 19. januára 2009 nedostatky svojho návrhu neodstránil.

Z   uvedeného   vyplýva, že   aj   sťažovateľ   prispel   k   predĺženiu   uvedeného   konania, a v tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná   povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k   dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania včasným   reagovaním   na   pokyny   súdu   a   oznámením   potrebných   skutočností (III. ÚS 255/05).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   tiež   vyplynulo,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 50 C 265/2008   z   2.   marca   2009   oslobodil   sťažovateľa   od   súdnych   poplatkov   a   po pojednávaní konanom 20. mája 2009 vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 50 C 265/2008 z 20. mája 2009 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Po podanom odvolaní (doručenom okresnému súdu 30. júla 2009) bol spis predložený krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 8 Co 326/2009 zo 6. júla 2010 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   zrušenia   predmetného   rozsudku   okresného   súdu   bol   jeho nesprávny postup spočívajúci v skutočnosti, že aj keď okresný súd postupom podľa § 43 Občianskeho   súdneho   poriadku   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   vád   jeho   návrhu (nedostatky v označení odporcov), ďalej vo veci konal bez vykonania nápravy. Súdny spis bol okresnému súdu vrátený 15. júla 2010.

Z uvedeného priebehu doterajšieho konania vyplýva, že konanie v predmetnej veci dosiaľ trvá tri roky a dva mesiace. Z celkovej doby tohto konania nemožno na ťarchu napadnutého okresného súdu započítať obdobie od 10. decembra 2007 do 12. novembra 2008 (11 mesiacov), v ktorom sa spis v tejto veci nachádzal na krajskom súde v dôsledku podania návrhu na vecne nepríslušnom súde, ani obdobie od 24. septembra 2009 do 15. júla 2010 (takmer 10 mesiacov), keď sa spis nachádzal na odvolacom súde v dôsledku odvolania proti   rozsudku   z   20.   mája   2009   podaného   sťažovateľom.   Ústavný   súd   však   súčasne poznamenáva,   že   krajský   súd   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   z   dôvodu   procesných pochybení.

Ústavný súd v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 50 C 265/2008 opakovane poukazuje na skutočnosť, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)].

Ústavný súd zistil, že po odrátaní doby, počas ktorej sa súdny spis nachádzal na krajskom súde, napadnuté konanie na okresnom súde prebieha necelých 17 mesiacov. Berúc do úvahy uvedené zistenie, ako aj s prihliadnutím na charakter sporu (návrh na ochranu osobnosti   vedený   v   súvislosti   so   subjektívnou   nespokojnosťou   sťažovateľa   s   postupom a rozhodovaním ústavného súdu) ústavný súd nepovažoval postup okresného súdu za taký, ktorý by mohol byť východiskom na vyvodenie záveru o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na tú skutočnosť,   že predseda   okresného súdu   jeho sťažnosti na prieťahy v konaní doručené 22. júna 2009 a 3. januára 2011 nevybavil, ústavný súd nie je kompetentný preskúmavať v tomto smere postup všeobecných súdov.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   na   predbežnom   prerokovaní,   nebol   už   dôvod zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2011