znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 92/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   K.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom Mgr. P. M., V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tpo 57/2007 z 11. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. januára 2008 doručené   podanie   Ing.   Š.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), t.   č.   vo   väzbe, označené   ako „Sťažnosť“, vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 57/2007 z 11. decembra 2007.

Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním označeným ako „Doplnenie sťažnosti“, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 12. februára 2008.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označeného základného   práva   súvisiaceho   s osobnou   slobodou   tým,   že   krajský   súd   pri   svojej rozhodovacej činnosti v predmetnej veci nepostupoval v súlade s označeným ustanovením ústavy, ako aj s ustanovením § 76 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“ ), ktorých porušenie namieta, čo podľa tvrdenia   sťažovateľa   viedlo   k situácii,   v ktorej   „Krajský   súd   Nitra   pri   rozhodovaní o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   nerešpektoval   ustanovenie   §   76   ods.2 Trestného   poriadku,   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   rozhodol   v rozpore   s týmto ustanovením, čím zároveň došlo k porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu, ktoré je uvedené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Krajský súd Nitra totiž predĺžil lehotu trvania   väzby   bez   toho,   že   by   na   to   boli   dané   dôvody   ustanovené   zákonom   (Trestným poriadkom)“.  

Z obsahu sťažnosti a jej príloh taktiež vyplýva, že sťažovateľ je v danom prípade trestne   stíhaný   pre   tri   skutky.   Uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru N. (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“)   sp.   zn.   ORP-497/OEK-NR-2004   z 18.   júla   2006   bolo   proti   sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) zákona č. 140/1961   Zb. Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Trestný   zákon“). Uznesením povereného príslušníka Policajného zboru z 13. septembra 2006 bolo na základe ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku proti nemu vznesené obvinenie za trestný čin podvodu   podľa   §   221   ods.   1   Trestného   zákona   a   uznesením   povereného   príslušníka Policajného zboru zo 17. decembra 2004 bolo proti nemu vznesené obvinenie pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.

  Sťažovateľ uviedol, že do väzby bol vzatý na základe uznesenia Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 Tp 99/2007 zo 14. júna 2007 podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tpo   27/2007 z 26. júna 2007 bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby sp. zn. 21 Tp 99/2007 zo 14. júna 2007 zamietnutá ako nedôvodná.  

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   okresný   súd   uznesením sp. zn. 21 Tp/194/2007   z   27. novembra 2007 rozhodol o predĺžení lehoty trvania jeho väzby   do   12.   júna   2008.   Po   následnom   podaní   sťažnosti   proti   tomuto   rozhodnutiu sťažovateľom krajský   súd   uznesením sp. zn. 1 Tpo 57/2007 z 11. decembra 2007 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku predmetné uznesenie okresného súdu sp. zn. 21 Tp/194/2007 z 27. novembra 2007 zrušil a v súlade s § 76 ods. 2 Trestného poriadku lehotu jeho väzby predĺžil do 31. januára 2008.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   poukázal   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „ani v súčasnom štádiu trestného stíhania nedošlo k zániku materiálnych   alebo   formálnych   podmienok   trvania   väzby   tak,   ako   tieto   vyplývajú z ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Tieto okolnosti a obsiahlosť trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý a za ktorú mu hrozí uloženie vysokého trestu, plne odôvodňuje   oprávnenosť   predĺženia   lehoty   trvania   väzby,   pretože   prípravné   konanie v lehote do 12. decembra 2007 nebude možné skončiť“.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   prijatím   uvedeného   uznesenia   krajského   súdu   došlo k porušeniu jeho označeného základného práva, pretože „Krajský súd Nitra totiž predĺžil lehotu trvania väzby bez toho, že by na to boli dané dôvody ustanovené zákonom (Trestným poriadkom)“.   Sťažovateľ zastáva tento právny názor: „V danom prípade sa domnievame, že rozhodne neplatí, že by trestné stíhanie sťažovateľa nebolo možné v šesťmesačnej lehote skončiť, a to ani pre obťažnosť veci a ani z iných závažných dôvodov.“

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že „...v prípade trestného stíhania sťažovateľa nie je možné jeho   trestnú   vec   charakterizovať   ako   obtiažnu.....,   nie   je   tu   možné   konštatovať   ani rozsiahlosť skutkov, pre ktoré je vedené trestné stíhanie, ako ani rozsiahlosť nevyhnutého dokazovania.“,   pričom   argumentuje   aj   s poukazom   na   skutočnosť,   že   „orgány   činné v trestnom   konaní,   konkrétne   najmä   vyšetrovateľ   v   doterajšom   priebehu   prípravného konania nepostupovali urýchlene a nevybavovali väzobnú vec sťažovateľa tak, ako im to ukladá Ústava SR a Trestný poriadok“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález: „1. Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 57/2007 uznesením zo dňa 11.decembra 2007 porušil základné právo Ing. Š. K. na osobnú slobodu uvedené v čl.17 ods. 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   v súvislosti   s predĺžením   lehoty   trvania   väzby v prípravnom konaní po 12. decembri 2007 do 31. januára 2008.

2. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 1 Tpo 57/2007 zo dňa 11. decembra 2007 v časti,   v ktorej bola lehota trvania väzby u Ing. Š. K. predĺžená do 31. januára 2008, zrušuje a Krajskému súdu Nitra prikazuje, aby prepustil Ing. Š. K. neodkladne z väzby na slobodu.

3. Ing. Š. K. priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd Nitra   povinný   vyplatiť   jeho   právnemu   zástupcovi   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský   súd   rozhodujúci   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podstatou sťažovateľovej námietky je tvrdenie, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 57/2007 z 11. decembra 2007, ktorým bola jeho sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu   okresného   súdu   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   zamietnutá,   nemá   oporu v zákone, a nie je odôvodnené, čo podľa jeho názoru znamená porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako   zo   zákonného   dôvodu   a na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu   vyplýva   priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. Obvinený môže byť do   väzby vzatý a v nej držaný len z tých   zákonných   dôvodov,   ktoré   sú   uvedené   vo   výrokoch   súdnych   rozhodnutí (III. ÚS 7/00, III. ÚS 77/05).

Ústavný   súd   s poukazom   na   svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   činnosť   uvádza,   že v prípadoch, v ktorých sa už aj v minulosti zaoberal možným porušením základného práva na osobnú   slobodu   v zmysle   čl.   17   ústavy   rozhodnutím   súdu   konajúceho   o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05).

Ústavný   súd   už   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   konštatoval, že v ustanovení čl. 17 ods. 5 ústavy týkajúceho sa práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 ústavy)   je   obsiahnuté   aj   právo obvineného podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   väzby   a nariadil   prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp.   primeranú dobu)   alebo byť prepustený   počas   konania. V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Rešpektovanie základného práva garantovaného v ustanovení čl. 17 ods. 5 ústavy u   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   väzbou,   preto   nevyhnutne   zahŕňa   zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Dohovor vo svojom čl. 5 zakotvuje právo na slobodu a bezpečnosť. Je evidentné, že čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva,   ale   ustanovuje   jasné   limity   pre   štát   v prípade   zásahov   do   osobnej   slobody jednotlivca. To však neznamená, že z čl. 17 ústavy nevyplývajú práva alebo oprávnenia konkrétnej   osoby,   naopak,   tieto   práva   sú   tam   zakotvené   a   možno   ich   vyvodzovať výkladom.

Z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce na posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace pre a proti   väzbe   a rozhodnúť   s poukazom   na   právne   kritériá,   či   sú   dané   dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979).

Na základe uvedeného treba konštatovať, že aj z čl. 17 ods.   2 ústavy, porušenie ktorého   však   sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   nenamietal,   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. Vo vzťahu k posudzovanému prípadu ústavný súd zdôrazňuje,   že   s touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   už   okresný   súd   svoje uznesenie sp. zn. 21 Tp/194/2007 z 27. novembra 2007 o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa   do   12.   júna   2008   odôvodnil   podrobne   obtiažnosťou   vyšetrovanej   veci, vykonanými   procesnými   úkonmi   vo   veci,   stavom   konania,   pretrvávaním   existencie väzobných   dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku,   obsahom vyšetrovacieho spisu a ďalšími právne relevantnými okolnosťami, pričom krajský súd ako súd odvolací sa k tejto argumentácii priklonil a akceptoval ju.

V závere napadnutého uznesenia krajský súd konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa bola   neopodstatnená   a že   „uvedené   okolnosti   a obsiahlosť   trestnej   činnosti-   z ktorej   je obvinený dôvodne podozrivý, a za ktorú mu hrozí uloženie vysokého trestu, plne odôvodňuje oprávnenosť predĺženia lehoty väzby, pretože prípravné konanie v lehote do 12.12.2007 nebude možné skončiť“.

Ústavný súd je toho názoru, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 315/05).

Ústavný súd konštatuje, že z uznesenia krajského súdu vyplýva, ktoré skutočnosti tvorili   podklad   na   jeho   rozhodnutie,   akými   ustanoveniami   zákona   sa   riadil   a k akému právnemu záveru odôvodnenému skutkovými okolnosťami dospel. Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov,   ak ich   z danej   perspektívy   možno   pokladať za   udržateľné.   A práve aj v tomto smere   sa   rozhodnutie   krajského   súdu   z hľadiska   sťažovateľovej   námietky   o neexistencii zákonných   dôvodov   ďalšieho   trvania   väzby   javí   ako akceptovateľné.   Pri   odôvodnení ďalšieho   trvania   sťažovateľovej   väzby   do 12. júna 2008   sa   krajský   súd   síce   stotožnil s vyjadrením okresného prokurátora o potrebe doplnenia dokazovania, avšak upravil dĺžku predĺženia väzby primerane stavu trestného konania. Krajský súd zaujal postoj aj vo vzťahu k sťažovateľovej   námietke   o možnosti   vykonania   procesných   úkonov   orgánmi   činnými v trestnom konaní v skoršom časovom období a de facto zdôraznil, že „u obvineného sa v žiadnom   prípade   nejedná   o neprimeranosť   v dĺžke   trvania   väzby   ani   o prieťahy v konaní...“. Krajský   súd   pritom   akcentoval   potrebu   zabezpečiť vykonanie   potrebných procesných úkonov prostredníctvom predĺženej väzby sťažovateľa, a to aj s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti a doterajšiu dĺžku väzby (od 12. júna 2007).

Pokiaľ   ide   o samotný   fakt,   že   krajský   súd   v dôvodoch   napadnutého   rozhodnutia odkázal   na   odôvodnenie   prvostupňového   rozhodnutia,   ústavný   súd   uvádza,   že   spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, pretože obsah predchádzajúcich rozhodnutí je dotknutým stranám známy ich oznámením, prípadne môže byť známy využitím inštitútu nazretia do spisu (obdobne III. ÚS 241/07).

Po   preskúmaní spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Ústavný   súd   je preto   toho   názoru,   že   namietaným rozhodnutím   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 57/2007 spočívajúcom v predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa nedošlo   k   takému porušeniu sťažovateľovho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy, ktoré by znamenalo ipso facto porušenie práva na osobnú slobodu.

V   dôsledku   uvedeného   môže   byť   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu (sp. zn. 1 Tpo   57/2007   z   11. decembra 2007)   ako   výsledok   ústavne   konformného rozhodovacieho   procesu   konajúceho   všeobecného   súdu   právne   akceptovateľné,   lebo konaním, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, ako už bolo uvedené, síce došlo k zásahu do   práv   sťažovateľa   viažucich   sa   k obmedzeniu   osobnej   slobody,   ale nešlo   o narušenie sťažovateľom označených práv zaručených a garantovaných v ústave, pokiaľ ide o sféru samotnej legality trestného procesu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že sťažovateľ v postavení   obvineného   v trestnom   konaní   nemôže   právne   kvalifikovaným   spôsobom anticipovať efektivitu konania orgánov činných v trestnom konaní pri realizácii jednotlivých vyšetrovacích úkonov, ako je napr. výsluch svedkov   či ich konfrontácia, a odôvodňovať námietky proti predlžovaniu väzby dĺžkou realizácie týchto procesných úkonov.  

Ústavný   súd   sa   prikláňa   k názoru,   že   krajský   súd   pri odôvodňovaní   svojho rozhodnutia neopomenul tvrdenia sťažovateľa proti svojmu ponechaniu vo väzbe a jeho námietky jasne koncipoval. Aj keď krajský súd nedal sťažovateľovi vyčerpávajúcu odpoveď k nastoleným problémom, s prihliadnutím na to, čo ústavný súd uviedol v predchádzajúcom texte,   je   potrebné   rozhodnutie   krajského   súdu   ako   celok   považovať   z hľadiska   jeho preskúmateľnosti za akceptovateľné.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   na   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008