znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 92/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   L.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) a čl. 17 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 1 T 25/02 zo 16. januára 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 31/2004 z 10. júna 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2004   doručená   sťažnosť   P.   L.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) a čl. 17 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 25/02 zo 16. januára   2004   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 31/2004 z 10. júna 2004.

Z obsahu   sťažnosti   vyplývajú   nasledovné   relevantné   skutočnosti: «Podstata problému sťažovateľa spočíva v tom, že vyhľadával ľudí, ktorí neúmyselne alebo úmyselne zabili   iného   človeka   alebo   tak   robia   za   odmenu.   Aby   sa   dozvedel   naozaj   objektívne informácie o vnútornom svete týchto ľudí a vrahov, vystupoval istý čas ako „záujemca“ o ich služby, aby sa neskôr od nich odpútal a spracoval získané informácie (viď. neúplný rukopis knihy doložený v spisoch).

(...)   Jediný   „dôkaz“   nasvedčujúci   úmysel   najať   vraha   je   iba   posledný   mail sťažovateľa agentovi K., kde sú skutočne uvedené identifikačné údaje poškodeného. Avšak tento   jediný   „usvedčujúci“   krok   sťažovateľ   odôvodňuje   pokynmi   (ktoré   asi   nesprávne pochopil) policajta, ktorému svoje konanie nahlásil ešte pred odovzdaním odmeny. Samotné odovzdanie odmeny sa však uskutočnilo až na mnohonásobné naliehanie agenta K. (agent N. „úspešný“ nebol) z dôvodu strachu a v snahe zbaviť sa dotieravého „vraha“, ale bez odovzdania identifikačných údajov – čo potvrdzujú aj spisy (...).

Jediný „dôkaz“ viny sťažovateľa teda iba naznačuje, ale nedokazuje úmysel vraždiť. Nenašiel sa totiž presvedčivý dôkaz neexistencie takéhoto policajta, pretože ho nehľadali na predpokladanom mieste a dodatočne (pre dlhé uplynuté obdobie) ho už tiež nie je možné nájsť.   Iba predpokladať jeho neexistenciu (na   dôkaze viny) nestačí.   Samotné podozrivé správanie a „zvláštne“ záujmy sťažovateľa sa logicky, súvisle, dokázateľne a bez rozporov vysvetlili.   Súbor   tkz.   dôkazov   je   možné   interpretovať   aj   v prospech   sťažovateľa   (viď. záverečná reč s prílohou). Napriek tomu porušiteľ vyprodukoval alternatívu viny. (...) K porušeniu   práv   došlo   nenáležitým   zistením   skutkového   stavu   a okolností svedčiacich   v prospech   sťažovateľa,   čím   sa   bez   možnosti   nápravy   nezabezpečil   jediný priamy dôkaz neviny. (...)

Porušovateľ   v odvolacom   konaní   (Najvyšší   súd   SR)   tiež   nevyhovel   žiadosti sťažovateľa   o preverenia   jeho   tvrdenia   s odôvodnením,   že   ide   o účelovú   obhajobu sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie Krajského súdu BA I o vine. (...)

Porušovateľ   uprel   sťažovateľovi   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Porušený bol: čl. 6, odst. 1 – Každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná a čl. 6, odst. 3 písm. d) – Každý kto je obvinený z trestného činu, má právo (...) dosiahnuť predvolanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe. (...)

Právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené tým, že bol porušený § 2, odst. 5 Trestného   poriadku   (porušením   základnej   zásady   trestného   konania   nezabezpečením dôkazov v oboch smeroch).

Právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj tým, že bol porušený § 164, odst. 5 Trestného poriadku (sťažovateľom navrhovaný dôkaz sa musí preskúmať a overiť). Právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj tým, že bol porušený § 164, odst. 4 Trestného poriadku (nezabezpečením včasného vykonania navrhovaného dôkazu). Bola   porušená   tiež   zásada   „In   dubio   pro   reo“   (napriek   logicky   vzniknutým pochybnostiam bol sťažovateľ uznaný vinným).

(...) Všetkými týmito porušeniami bolo nezvratne zmarené dôkazové konanie, ktoré by jednoznačne potvrdilo nevinu sťažovateľa a potvrdilo by jeho podozrivé konanie v zmysle jeho záverečnej reči.

Návrh na rozhodnutie vo veci samej: Nakoľko ani prvostupňový a ani druhostupňový súd (porušovateľ) nechránil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, dovoľuje si sťažovateľ obrátiť sa s návrhom na Ústavný súd SR, ktorý už ako jediný môže vo veci ochrany základného práva a slobody rozhodnúť, aby rozhodol takto:

A)   Porušovateľ   svojím   konaním   porušil   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie v zmysle čl. 6, odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že:

AA)   Nezabezpečil   včas   vykonanie   dôkazu   neviny   sťažovateľa   (výpoveď   policajta v čase keď to ešte bolo možné). Tým bol porušený § 164, odst. 4 Trest. por.

AB) Nedal overiť a preskúmať ani dodatočne navrhovaný dôkaz neviny sťažovateľa (výpoveď policajta). Tým bol porušený § 164, odst. 3 Trest. por.

AC) Porušil základnú zásadu trestného konania nezabezpečením dôkazov v oboch smeroch. Tým bol porušený § 2, odst. 5 Trest. por.

AD)   Porušil   zásadu   „In   dubio   pro   reo“,   pretože   napriek   logicky   vzniknutým pochybnostiam (pri nezabezpečení navrhovaného dôkazu neviny) uznal sťažovateľa vinným (porušená judikatúra R 22/1968).

AE)   Sa   neriadil   nutnosťou   jednoznačného   výkladu   dôkazov   (porušená   judikatúra R 40/1969, R 46/1963).

B) V nadväznosti na predchádzajúci bod A) (...) porušil porušovateľ svojím konaním právo sťažovateľa na slobodu, zaručenú v čl. 17, odst. 1 – Ústavy Slovenskej republiky.

C) Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, pozostávajúce z:

CA)   Ušlého   príjmu   zo   strany   zamestnania   spôsobeného   stratou   slobody (31 mesiacov,   k dňu   písania   tejto   sťažnosti).   Pri   mesačnej   hrubej   mzde   30.000   Sk   ide o sumu 930.000 Sk.

CB) Nemajetkovej ujmy v rozsahu podľa existujúcej judikatúry Ústavného súdu SR, prípadne podľa Európskeho súdu pre ľudské práva. Ide o znemožnený kariérový postup, sťažené spoločenské uplatnenie, rozvod manželstva, medializácia v masmédiách (Nový čas, TA 3,...) a trauma z prostredia. Návrh na rozhodnutie o procesných otázkach:

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby porušovateľovi uložil povinnosť:

A) Zastaviť vykonávanie napadnutého právoplatného rozhodnutia.

B) Vykonať všetky administratívno-právne úkony smerujúce k zmene právoplatného rozhodnutia v prospech sťažovateľa a k jeho prepusteniu z výkonu trestu. (...)

1) Nebolo 100 % dokázané, hlavne v súvislosti neoverením navrhovaného dôkazu neviny, že sťažovateľ naplnil skutkovú podstatu trestného činu vraždy v štádiu prípravy.

2)   Súbor   existujúcich dôkazov umožňuje aj   iný výklad skutku a to   bez rozporov, logicky a v prospech sťažovateľa.

3) Dôkaz neviny nebol zabezpečený vinou porušovateľa. Z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti nie je teba možné uznať sťažovateľa vinným. Zistenie skutkového stavu veci nie je len zistenie o púhej pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, kde výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo celkom opačného záveru.

Trestnosť prípravy na trestný čin zaniká, ak páchateľ dobrovoľne urobil o príprave oznámenie policajnému orgánu,... (§ 7, odst. 3, písm. b) Trestného zákona). Návrh na rozhodnutie v procesných otázkach uvedených v bodoch A) a B) sa opiera práve o tento zákon.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) a čl. 17 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 25/02 zo 16. januára 2004 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 31/2004 z 10. júna 2004.

Ústavný súd konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ napadol tak rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože o odvolaní voči tomuto rozsudku rozhodoval najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Z obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a jeho   právnym   názorom   uvedeným v napadnutom rozhodnutí, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho veci.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, pri predbežnom prerokovaní bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade najvyššieho súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prejednanie a rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 25/02 zo 16. januára 2004, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a dohovoru.

V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   3   To   31/2004 z 10. júna 2004 najvyšší súd okrem iného uviedol:

„(...) Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, možno konštatovať, že nejde o novú,   doposiaľ   neuplatnenú   jeho   obhajobu,   ale   o tvrdenie,   produkované   ním   nielen v prípravnom konaní, ale i na hlavnom pojednávaní, ktorými sa v súlade so stavom veci o zákonom dôsledne vysporiadal už prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Ani najvyšší súd nevidí v konaní obžalovaného vedecký experiment, resp. hru, ale chladný a vypočítavý postup majúci za cieľ usmrtiť Mgr. C. a toto vykonať tak, aby sa jeho telo nikdy nenašlo. Návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom bližšie nešpecifikovaného policajta   majúceho sa   nachádzať   v druhom   bratislavskom obvode v motorovom   vozidle, správne prvostupňový súd pre nerealizovateľnosť neakceptoval, keď naviac si to v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por. nevyhnutnom nevyžadoval stav objasnenia veci. V tomto smere už orgány prípravného konania vykonávali bezúspešné šetrenie. Obžalovaný sa takto snaží vyviniť, resp.   zmierniť   svoju   vinu,   avšak   mal   množstvo   iných   príležitostí   vec   oficiálne   oznámiť, projektu usmrtenia zabrániť, resp. škodlivým spôsobom vôbec nekonať.

Krajský   súd   nepochybil,   keď   obžalovaného   P.   L.,   ako   plne   trestne   zodpovedný subjekt, uznal za vinného zo spáchania prípravy na trestný čin vraždy podľa § 7 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák., ktorej sa dopustil vo forme priameho úmyslu v zmysle ustanovenia § 4 písm. a) Tr. zák., ako to správne odôvodnil prvostupňový súd. Rovnako správne uzavrel, že sú splnené formálne i materiálne podmienky pre aplikovanie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia § 40 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého súd môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa za prípravu na trestný čin a vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy sa domnieva, že by použitie trestnej sadzby odňatia   slobody   ustanovenej   týmto   zákonom   (pri § 219   ods.   1   Tr.   zák.   –   trest   odňatia slobody od desať do pätnásť rokov) bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.

Pri ukladaní trestu odňatia slobody obžalovanému však krajský súd napriek tomu, že sa vecne správne dovoláme postupu podľa hľadísk uvedených v § 23 ods. 1 Tr. zák. a § 31 ods. 1 Tr. zák., nezohľadnil v dostatočnej miere tie, ktoré výraznejšie svedčia v neprospech obžalovaného a ktoré vyžadujú, aby mu bol uložený prísnejší trest odňatia slobody ako je trest iba vo výmere päť rokov.

Ako správne krajský prokurátor v dôvodoch svojho odvolania poukázal, obžalovaný je síce bezúhonnou a dosiaľ netrestanou osobou avšak stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho   protiprávneho   konania   je   veľmi   vysoký.   Obžalovaný   konal   cez   dva   rôzne   zdroje, odovzdal   vrahovi,   ktorého   si   najal   zálohu   50   000   Sk   i kompletné   identifikačné   údaje o poškodenom.   Nešlo   o akciu   vyprovokovanú   políciou,   obžalovaný   sám   konal   a jednal s najímanou osobou aktívne. Len skutočnou zhodnou okolností neoslovil takú osobu, ktorá by   jeho   požiadavky   za   odmenu   aj   vykonala.   Svoje   konanie   neoľutoval   a zaujal   postoj ukrivdeného o nepochopeného vedca. Je nespochybniteľným faktom, že po objednaní vraždy Mgr.   C.   u svedka   N.   na   tohto   nemal   žiaden   kontakt   a fyzickej   likvidácii   poškodeného nemohol zabrániť v prípade, že by svedok bol rozhodnutý skutok vykonať.

Pretože i pri použití zmierňovacieho ustanovenia § 40 ods. 2 Tr. zák. je uložený trest mierny, odvolací súd odvolaniu krajského prokurátora plne vyhovel a podľa § 258 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu. Na základe § 259 ods. 3 Tr. zák. obžalovanému L. podľa § 219 ods. 1   Tr.   zák.,   s použitím   §   40   ods.   2   Tr.   zák.,   uložil   nový,   prísnejší   a predovšetkým primeraný trest odňatia slobody vo výmere šesť a pol roka, ktorý plní svoj účel z hľadísk individuálnej i generálnej prevencie. (...)“

V citovanej   časti   najvyšší súd   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo treba v danej   veci uznať vinu sťažovateľa a prečo bolo potrebné uložiť i uvedený prísnejší trest sťažovateľovi, a tým   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne a relevantne) odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej súvisiace zákonné ustanovenia treba vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom   prípade   uvedený   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje   a na   meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený. Inak povedané po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký   jeho   výklad   ustanovení   Trestného   zákona   a Trestného   poriadku   citovaných v napadnutom   rozhodnutí,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2005