znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 92/04-40

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2004 prerokoval prijatú sťažnosť A. K., bytom S. B., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 262/2002 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo A. K. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 262/2002   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2004 doručená sťažnosť (na výzvu ústavného súdu doplnená podaním z 12. marca 2004) A. K., bytom S. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní o návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom pod sp. zn. 4 C 262/2002.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 92/04-17 z 20. mája 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť namietajúcu porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 262/2002 na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   vyjadreniami   sp. zn. Spr. 5/04-ÚS z 13.   apríla   2004   a sp.   zn.   5/04-Sť   z 30.   júna   2004   a   sťažovateľka,   zastúpená   svojím právnym zástupcom, stanoviskami zo 4. mája 2004 a zo 16. júla 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 262/2002 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

1. Návrhom podaným okresnému súdu 19. decembra 1991 sa A. B. z K. a Š. S. z P. U.   (ďalej   len   „navrhovateľka   č.   2“)   dožadovali   proti   34   odporcom   (sťažovateľka vystupovala v konaní ako odporca č. 3) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (vec bola na okresnom súde vedená pod sp. zn. 4 C 191/92).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   4   C   191/92-62   z 11.   septembra   1992   určil,   že predmetné nehnuteľnosti patria v polovici navrhovateľke č. 2 a v polovici do dedičstva po nebohom V. B.

Na základe odvolania sťažovateľky (zo 14. januára 1993) Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 10 Co 290/93-81 z 24. februára 1993 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd po vykonanom doplňujúcom dokazovaní rozsudkom č. k. 4 C 191/92 -141 zo 6. septembra 1994 opäť rozhodol tak, že polovica nehnuteľností patrí navrhovateľke č. 2 a polovica do dedičstva po nebohom V. B.

Aj tento rozsudok napadla sťažovateľka odvolaním (24. októbra 1994).Krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 1212/95-180 z 24. mája 1995 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Rozsudok odvolacieho súdu napadla sťažovateľka dovolaním doručeným okresnému súdu 10. júla 1995.

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) bolo dovolanie predložené 3. novembra 1995. Dovolanie bolo vrátené okresnému súdu 18. marca 1996 ako predčasne   predložené.   Druhostupňový   rozsudok   ešte   nebol   právoplatný,   lebo   nebol doručený dedičom po odporkyni č. 1, ďalej bolo potrebné aktualizovať splnomocnenia (vo veci už vystupovalo 51 odporcov) a správne vypočítať poplatok za dovolanie. V priebehu čakania na ukončenie dedičského konania po nebohej odporkyni č. 1 zomrel aj odporca č. 14.   Okresný   súd   26.   júla   2001   opätovne   predložil   súdny   spis   sp.   zn.   4   C   191/92 najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 28/01 z 26. marca 2002 rozsudok krajského súdu z 24. mája 1995 č. k. 10 Co 1212/95-180 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   okrem   iného   uviedol: „...   Najvyšší   súd Slovenskej republiky, ktorý konal ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) prejednal vec bez pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal nad rámec vyplývajúci   z prvej   vety   ustanovenia   §   242   ods.   1   O.   s.   p.,   lebo   z úradnej   povinnosti prihliadol na vadu konania spočívajúcu v tom, že v konaní vystupovala účastníčka, ktorá stratila spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,   ak ten,   kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Z obsahu spisu vyplýva, že odporkyňa F. B. (pôvodne označená ako odporkyňa 1/) zomrela 27. apríla 1995. Napriek tejto skutočnosti odvolací súd vec prejednal a rozhodol 24. mája 1995. Ide o taký nedostatok podmienok konania, ktorý má za následok vydanie zmätočného rozhodnutia, ktoré treba zrušiť....

... Keďže zomrel aj A. B. (v rozsudku odvolacieho súdu označený ako odporca 2/), treba zistiť, či vyššie vymenovaní dedičia po ňom sú osoby totožné s odporcami 47/, 48/, 49/ a 50/ uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia dovolacieho súdu. So zreteľom na skutočnosť, že   po   vynesení   rozsudku   odvolacieho   súdu   (24.   1.   1997)   zomrel   aj   J.   K.   (označený v rozsudku odvolacieho súdu ako odporca 14/, treba zistiť, či dedičia po ňom – T. K., A. K., E. G., M. K. a M. S. (č. l. 223 spisu) – sú osoby totožné s odporcami 42/, 43/, 44/, 45 a 46/ uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia dovolacieho súdu. Až po tomto zistení bude možné náležite upraviť okruh účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom v novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d O. s. p.).“

3. Súdny spis sp. zn. 4 C 191/92 bol 12 apríla 2002 vrátený okresnému súdu (bola mu pridelená nová sp. zn. 4 C 262/2002) a 20. júna 2002 zaslaný krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   15   Co   1406/02   z 25.   júna   2002   zrušil   rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdny spis bol doručený okresnému súdu 8. augusta 2002.

4. Po vyžiadaní si (23. januára 2003) 36 exemplárov rozhodnutia krajského súdu (doručených   3.   februára   2003)   okresný   súd   od   7.   februára   2003   začal   s doručovaním rozhodnutia najvyššieho súdu účastníkom konania. V priebehu doručovania okresný súd zistil, že zomrela navrhovateľka č. 2, splnomocnenec odporcov A. Č. a odporcovia č. 15, č. 17 a č. 19.

Okresný súd 3. júla 2003 oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľky, že „... vo veci koná. Boli vyžiadané správy od Obecného úradu Pusté Úľany, Obecného úradu Radôstka, od Mestského úradu Kysucké Nové Mesto, od Mestského úradu Čadca a Obecného úradu Dolné Hámre. Po dôjdení uvedených správ bude vytýčený termín pojednávania“.

V období   od   12.   do   25.   septembra   2003   okresný   súd   zabezpečoval   predloženie úmrtných listov z príslušných miest a 21. novembra 2003 požiadal Okresný súd Žiar nad Hronom a Okresný súd Nové Zámky o zapožičanie dedičských spisov.

Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   na   jeho   urgenciu,   aby   pokračoval   v konaní, z 23. októbra 2003 okresný súd oznámil 29. októbra 2003, že zisťuje dedičov po nebohých A. K., navrhovateľke č. 2, A. Č., V. K., F. K. a K. K.. Až po zistení dedičov a rozšírení návrhu o nich bude možné pokračovať v konaní.

Dňa 21. novembra 2003 boli pripojené dedičské spisy po nebohej F. K. a K. K.Dňa   28.   novembra   2003   bolo   okresnému   súdu   zaslané   na   vedomie   uznesenie Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   o zastavení   dedičského   konania   po   nebohom   A.   K. (nezanechal majetok) a 12. decembra 2003 mu bol doručený oznam z Okresného súdu Nové Zámky   o postúpení dožiadania miestne príslušnému Okresnému   súdu   Galanta (posledné bydlisko navrhovateľky č. 2).

Opatrením predsedníčky okresného súdu z 23. februára 2004 bola predmetná vec pridelená inému sudcovi (senát 13 C JUDr. K.) z dôvodu odchodu doterajšej sudkyne do dôchodku.

V mesiacoch marec a máj 2004 zisťoval okresný súd okruh dedičov (oznam notárky z 13.   mája   2004   –   5   detí   po   nebohej   A.   Č.;   oznam   notárky   z 19.   mája   2004   –   5 detí a manželka po nebohom V. K.).

Okresný súd 14. júna 2004 vyzval zistených dedičov, aby oznámili, či majú záujem vstúpiť do konania.

Súdny   spis   sp.   zn.   4   C   262/2002   bol   7.   júla   2004   predložený   ústavnému súdu na nahliadnutie.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného základného práva, prikázal okresnému súdu, aby „konal bez prieťahov“, priznal jej „primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk“ a úhradu trov jej právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   uviedla,   že „Od   doručenia   uznesenia   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. k. 15 co 1406/02 zo dňa 25. 06. 2002 Okresný súd v Čadci vo veci nekoná a meritórne nerozhodol“.

3.1.   Predsedníčka   okresného   súdu   v   už   citovanom   vyjadrení   z 13.   apríla   2004 k prijateľnosti   sťažnosti   (§ 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde)   vykonala chronologický výpočet jednotlivých úkonov súdu v predmetnom konaní v období od 25. júna 2002 doteraz a   zároveň   uviedla: „Nesúhlasím,   že   súd   v období   od   25.   6.   2002   sa   v konaní   dopustil prieťahov. Právnemu zástupcovi sťažovateľky súd prípismi zo dňa 3. 7.2003 a 29. 10. 2003 oznamuje dôvod, prečo nie je možné vytýčiť pojednávanie, že sú viacerí odporcovia nebohí a súd vzhľadom k tomu, že sa jedná o vlastnícku vec, musí konať s ich právnymi nástupcami a zisťuje okruh účastníkov.

Je   pozoruhodné,   že   napriek   uvedeným   oznámeniam   súdu   právny   zástupca sťažovateľky v konaní je nečinný, v záujme urýchlenia konania doposiaľ potrebné údaje pre súdne   konanie   nezisťuje.   Aktívny   prístup   účastníka   v konaní,   zvlášť   keď   je   zastúpený advokátom, má napomôcť tiež rýchlosti pri vedení konania. V súdnom spise okrem dvoch písomných urgencií (na ktoré súd odpovedal), neevidujem doposiaľ od 25. 6. 2002 žiadne kvalifikované procesné podanie, ktoré by malo napomôcť vedeniu súdneho konania.“

3.2. Právny zástupca v stanovisku k tomuto vyjadreniu zo 4. mája 2004 uviedol: „Je zrejmé, že Okresný súd v Čadci vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho sporu od roku 1992 nevenoval veci náležitú pozornosť po zrušení veci Najvyšším súdom SR 1 Cdo 28/01. Okresný súd podľa nášho názoru konal nesústredene a s prieťahmi, pretože procesný úkon, ktorý bol vykonaný 22. 03. 2004 spočívajúci v postupe na odstránenie vád návrhu, výzvou pre navrhovateľa, mal vykonať už v 08. 08. 2002 po návrate spisu z KS Banská Bystrica, keď uznesením KS B. Bystrica 15 Co 1406/02 z 25. 06. 2002 bol rozsudok OS Čadca 4 C 191/92 zo 6. 9. 1994 zrušený a v tomto rozhodnutí krajského súdu odvolací súd upozornil okresný súd, že je potrebné označiť okruh účastníkov konania. Preto tento úkon mohol byť vykonaný hneď po návrate spisu z KS Banská Bystrica.

Pokiaľ v ďalšom sledovanom období od 07. 02. 2003 do 03. 07. 2003 bola sudkyňa dva   mesiace   PN,   resp.   8   dní   absolvovala   kúpeľnú   liečbu,   v tomto   období   išlo   taktiež o prieťahy v konaní, nakoľko bol dostatočný časový priestor, aby bol vykonaný procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci.

Vzhľadom   na   vek   sťažovateľky,   na   dĺžku   celého   konania,   t.   j.   od   roku   1992 a v náväznosti na predošlú dĺžku konania, postup súdu od 05. 06. 2002 ku dňu podania sťažnosti 04. 03. 2004 vykazuje znaky porušenia základného práva A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a sťažnosť je dôvodná.“

4.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z 30.   júna 2004   ku   vecnej   stránke prijatej sťažnosti uviedla: „- V prejednávanej veci sa jedná o skutkovo ako aj právne zložitú vec,   predmetom   konania   je   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti.   Náročnosť   veci vidím   nielen   z hľadiska   skutkovo   právneho   ale   aj   z hľadiska   procesného.   Na   strane žalovanej   totiž   súd   koná   ako   s účastníkmi   konania   so   všetkými   pozemnoknižnými spoluvlastníkmi,   u viacerých   účastníkov   súd   procesný   výsluch   vykonal   prostredníctvom dožiadaných súdov, viackrát v dôsledku úmrtia účastníkov súd bol nútený okruh účastníkov upresňovať. V tomto smere boli uplatnené aj rozšírené návrhy o okruh dedičov po neb. účastníkoch.

-   Správanie   sa   súdu:   Okresný   súd   v Čadci   rozhodol   prvýkrát   rozsudkom   zo   dňa 11. 9. 1992   –   rozsudok   bol   zrušený   uznesením   Krajského   súdu   Banská   Bystrica z 24. 2. 1993,   druhýkrát   rozhodol   rozsudkom   zo   6.   9.   1994,   potvrdený   rozsudkom   KS Banská Bystrica zo dňa 24. 5. 1995. Dovolanie bolo podané 10. 7. 1995. Najvyšší súd SR vrátil spis na doplnenie a vykonanie procesných úkonov i s pokynmi o spôsobe a rozsahu doplnenia. Pripúšťam, že uplynula dlhá doba do opätovného predloženia spisu na Najvyšší súd SR Bratislava, t. j. spis bol predložený na rozhodnutie o podanom dovolaní až 26. 7. 2002. I napriek tomu konštatujem, že prvostupňový súd nečinný nebol, nakoľko od 19. 3. 1996 do 26. 7. 2001 vykonal všetky procesné úkony podľa pokynov NS SR Bratislava. Výkon procesných   postupov súdu   bol značne   sťažený   v dôsledku   úmrtia   účastníkov,   zisťovania okruhu dedičov v náväznosti na doručovanie. V tomto smere za uvedené obdobie súdu zo strany   sťažovateľa   v záujme   urýchlenia   konania   neboli   oznámené   žiadne   procesne významné skutočnosti. Prieťahy subjektívneho rázu za uvedené obdobie som nezistila.

-   Správanie   sa   účastníkov   –   v tomto   smere   zotrvávam   na   obsahu   doteraz predložených písomných vyjadrení.“

4.1. Právny zástupca stanoviskom zo 16. júla 2004 reagoval na uvedené vyjadrenie okresného   súdu   nasledovne: „Ako   sme   už   uviedli   v predchádzajúcom   vyjadrení   zo   dňa 4. 5. 2004 k podaniu Okresného súdu v Čadci je zrejmé, že Okresný súd v Čadci nekoná bez prieťahov, o čom svedčí dĺžka celého konania, ktoré sa vedie od roku 1992. Vo veci nebolo doposiaľ vydané právoplatné rozhodnutie.

Právna   zložitosť   prejednávanej   veci   nezbavuje   súd   zodpovednosti   za   prieťahy v konaní,   ktoré   sú   zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce,   nedokonalým   poznaním obsahu samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie, neodborným využitím času určeného na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.

Neobstojí   tvrdenie,   že   výkon   procesných   postupov   súdu   bol   značne   sťažený v dôsledku úmrtia účastníkov, zisťovania okruhu dedičov v náväznosti na doručovanie. Už zo samotného návrhu na začatie konania vyplývalo, že ide o účastníkov konania, ktorí sú starší, preto sa dalo predpokladať, že v priebehu konania môže nastať situácia, že niektorý z nich zomrie. To však nie je dôvod na predlžovanie konania a nerozhodnutie vo veci samej. Z tohto   dôvodu   nebol   postup   súdu   značne   sťažený,   tak   ako   tvrdí   vo   svojom   vyjadrení Okresný súd v Čadci. V zmysle OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšiu prejednaná a rozhodnutá. Súd pokračuje v konaní,   aj   keď   sú   účastníci   nečinní.   Nie   sťažovateľka,   ale   súd   zodpovedá   za   to,   aby konanie prebiehalo v zmysle zákonných ustanovení a bez prieťahov. Nebolo povinnosťou sťažovateľky, aby oznamovala procesne významné skutočnosti v záujme urýchlenia konania, ak o nich nevedela. Túto povinnosť má súd, ten však tak nekonal.

Aj   napriek   mnohým   urgenciám,   ktoré   smerovali   k rýchleniu   konania   a jeho právoplatnému ukončeniu, sa vo veci dodnes meritórne nerozhodlo.“

5. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil opakovane názor, podľa ktorého je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho orgánu (t. j. aj rozhodnutia všeobecných súdov). Až právoplatným rozhodnutím súdu   sa vytvára právna istota.

6. Predmetom konania pred okresným súdom je návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,   v ktorom   vystupuje   sťažovateľka   v procesnom   postavení   odporcu v treťom rade z doteraz zistených vyše päťdesiatich účastníkov konania na strane odporcov.

7. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,   správanie   účastníka   konania   a postup   súdu.   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval   aj v danom prípade.

7.1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Ako to je vyššie uvedené, predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp.   zn.   4   C   262/2002   je   rozhodovanie   o návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam,   ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepredstavuje   právne   zložitú (z hľadiska právnej úpravy a jej aplikácie), ale vzhľadom na okolnosti danej veci fakticky komplikovanú problematiku.

Neustále rozširovanie okruhu účastníkov konania spôsobené smrťou ich procesných predchodcov vyvolalo potrebu zisťovania ich indentifikácie, ktorá bola sťažená priebehom (a aj dĺžkou) jednotlivých dedičských konaní.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd kvalifikuje posudzovanú vec ako fakticky náročnú. Táto náročnosť podstatnou   mierou   vplývala na doterajšiu dĺžku konania, či už na jeho celkový priebeh, alebo len sťažovateľkou namietanú etapu.

7.2. Pri posudzovaní podľa kritéria „správanie sťažovateľky“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   mohlo   dôjsť   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

7.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom je potrebné uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľky, ale vychádzal   z komplexného   posúdenia   priebehu   predmetného   súdneho   konania s prihliadnutím na predmet sporu a jeho právnu úpravu.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, o najmä jej obsahu a už vyššie uvedených stanovísk právneho zástupcu sťažovateľky obdobie, v ktorom sa mal okresný súd dopustiť porušenia označeného   základného   práva,   sťažovateľka   označila   spisovou   značkou   konania (4 C 262/2002), resp. obdobím, v ktorom sa konanie vedie od roku 2002 pod touto spisovou značkou   („...   od   doručenia   uznesenia   krajského   súdu...   č.   k.   15   Co   1406/02   zo   dňa 25. 6. 2002   okresný   súd...   nekoná...“;  ....   „je   zrejmé,   že   okresný   súd...   nevenoval   veci náležitú pozornosť po zrušení veci Najvyšším súdom SR 1 Cdo 28/01...“; „... postup súdu od 05.06. 2002 ku dňu podania sťažnosti 04. 03. 2004 vykazuje znaky porušenia základného práva...“). Ústavný súd preto zameral svoju pozornosť najmä na uvedené obdobie v činnosti okresného súdu s prihliadnutím aj na celkovú dĺžku predmetného konania.

Ako   to   z vyššie   vykonaného   chronologického   prehľadu   priebehu   konania v predmetnej veci vyplýva (pozri II. časť odôvodnenia), okresný súd vo veci od jej nápadu v zásade plynulo konal a dvakrát meritórne rozhodol.

7.4. Pri posudzovaní postupu okresného súdu v konaní po vrátení veci z najvyššieho súdu (12. apríl 2002) prihliadol ústavný súd na rozsah uloženého mu doplnenia dokazovania rozsudkom najvyššieho súdu (a následne aj uznesením krajského súdu).

Ako   to   bolo   už vyššie   uvedené   (pozri   II.   časť   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   – body 3, 4), okresný súd po vrátení mu spisu z najvyššieho súdu (12. apríl 2002) postúpil vec na ďalšie konanie krajskému súdu (20. jún 2002). Po rozhodnutí krajského súdu (25. jún 2002)   a vrátení   spisu   okresnému   súdu   (8.   august   2002)   okresný   súd   zabezpečoval doručovanie   rozhodnutí   vyššie   uvedených   súdov   účastníkom.   Keďže   v priebehu   tohto doručovania okresný súd zistil, že zomreli ďalší účastníci konania (navrhovateľka č. 2, odporcovia č. 15, č. 17, č. 19), musel okrem povinností uložených mu rozhodnutiami súdov vyššieho stupňa zisťovať na príslušných miestach dedičov týchto nebohých osôb a takto postupne   upresňovať   okruh   účastníkov   konania,   bez   ktorého   ustálenia   nemohol   a ani nemôže vo veci meritórne rozhodnúť.

Ako to bolo už vyššie uvedené (pozri bod 7.1), toto upresňovanie okruhu účastníkov konania (vyvolané objektívnou skutočnosťou – smrťou pôvodných účastníkov) významne prispelo k predĺženiu celkovej doby konania v predmetnej veci vo všetkých jeho etapách, no najmä v období po podaní dovolania (pozri bod 2 II. časti odôvodnenia) a po rozhodnutí najvyššieho súdu o ňom.

Vykonanie úkonov súvisiacich s postupným vysporiadaním sa s okruhom účastníkov konania spôsobilo síce významné predĺženie konania, avšak vzhľadom na to, že okresný súd aktívnym   spôsobom   vykonával   procesné   úkony   regulujúce   konanie   pred   ním   a sám nespôsobil vlastným zavinením podstatné predlžovanie priebehu konania, nevyvolal jeho postup podľa názoru ústavného súdu následok vzniku zbytočných prieťahov v konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   potrebné   zisťovanie   dedičov   po nebohých účastníkoch konania (ako aj zisťovanie miesta pobytu týchto dedičov a zisťovanie ich   eventuálneho   úmyslu   vstúpiť   do   konania)   považovať   za   činnosť   súdu   smerujúcu k rozhodnutiu vo veci samej. Preto dobu, počas ktorej súd účelne zisťoval tieto skutočnosti, ústavný súd nehodnotí ako dobu nečinnosti súdu (mutatis mutandis III. ÚS 62/01). Dobu potrebnú na vykonanie procesných úkonov, ktoré plynulo smerujú k odstráneniu právnej neistoty, nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 57/01).

Taktiež samotná doba necelých dvoch rokov, ktorá uplynula od vrátenia súdneho spisu z najvyššieho súdu (12. apríl 2002) do podania sťažnosti ústavnému súdu (8. marec 2004), vzhľadom na vyššie popísané okolnosti predmetného prípadu nie je podľa názoru ústavného   súdu   takou   dobou,   ktorá   by   z hľadiska   komplexného   posúdenia   veci odôvodňovala záver o neprimeranosti jej trvania, resp. o kvalifikovaní konania okresného súdu ako takého konania, ktorého dôsledkom by boli zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľkou   namietanú nečinnosť súdu   počas pracovnej neschopnosti zákonnej sudkyne vrátane doby jej kúpeľnej liečby (podľa tvrdenia sťažovateľky spolu v trvaní dvoch mesiacov a ôsmich dní v roku 2003) nepovažuje ústavný súd za prejav takej nečinnosti, ktorá   odôvodňuje   vyslovenie   zbytočných   prieťahov   v konaní.   Ojedinelá   nečinnosť   súdu hoci   aj   v trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie sťažovateľkou označeného základného práva (napr. II. ÚS 21/01, I. ÚS 35/01).

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov ústavný súd žiadala, aby svojím rozhodnutím okresnému súdu uložil povinnosť vo veci sp. zn. 4 C 262/2002 konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej zaplatenie 300 000 Sk z titulu primeraného finančného zadosťučinenia a náhradu trov jej právneho zastúpenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej   sťažnosti   vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že oba výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné právo, ktorého porušenie sťažovateľka namietala, porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

K požiadavke sťažovateľky, aby jej boli uhradené trovy konania, ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania si uhrádza trovy konania zo svojho. Výnimku z tejto zásady upravuje ustanovenie   ods.   2   citovanej   právnej   normy,   ktoré   umožňuje   ústavnému   súdu v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   nerozhodol   o náhrade   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   bolo rozhodnuté, že jej základné právo nebolo porušené, teda nemala vo veci úspech.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2004