znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 91/2022-59

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara a sudcov Jany Baricovej a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateliek obchodných spoločností ARAVER a. s., M. R. Štefánika 26, Trenčín, IČO 00 679 291, AUTOMAX PLUS s. r. o., Sládkovičova 632, Považská Bystrica, IČO 46 569 022, AUTONOVO, a. s., Zvolenská cesta 40, Banská Bystrica, IČO 35 796 693, DS – CAR, s. r. o., Hlavná 21, Dunajská Streda, IČO 36 233 510, a PO CAR, s. r. o., Petrovianska 1, Prešov, IČO 31 693 989, zastúpených URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ondrej Urban, MBA, proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sa 53/2019 (v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 30/2021-71 zo 16. marca 2021) takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateliek a skutkový stav veci

1. Sťažovateľky sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) 18. októbra 2021 (doplnenou 18. novembra 2021, 17. decembra 2021 a 17. januára 2022) domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“), ako aj svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len,,medzinárodný pakt“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sa 53/2019 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 30/2021-71 zo 16. marca 2021 (ďalej aj,,napadnuté konanie krajského súdu“). Zároveň sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia každej zo sťažovateliek v sume 2 450 eur a náhrady trov konania spojených s podaním ústavnej sťažnosti.

2. V konaní vo veci samej majú sťažovateľky procesné postavenie žalobcov v rámci správneho súdnictva vo veci podanej žaloby (krajskému súdu doručenej 26. júla 2019, pozn.) proti inému zásahu Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len,,Protimonopolný úrad“) ako orgánu verejnej správy (jej podstata spočíva v namietanom faktickom postupe orgánu verejnej správy pri výkone inšpekcie, pozn.). V predmetnej veci už ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 30/2021-71 zo 16. marca 2021 rozhodol o porušení práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu. Aktuálnou ústavnou sťažnosťou sa tak sťažovateľky opakovane domáhajú vyslovenia porušenia práva na prerokovanie veci bez prieťahov, a to v období po vydaní tohto nálezu.

3. Sťažovateľky uviedli, že viackrát požiadali krajský súd o vydanie rozhodnutia o priznaní odkladného účinku správnej žalobe a o vydanie rozhodnutia v merite veci, pričom zároveň upozorňovali aj na zbytočné prieťahy. Dôvodili aj dôležitosťou konania vo veci samej pre sťažovateľky. Ďalej uviedli, že hoci krajský súd už medzičasom rozhodol o nepriznaní odkladného účinku, vo veci však nevykonal žiadne ďalšie úkony, ktoré by bolo možné považovať za dostatočne efektívne a účinné, keďže sa doteraz nedočkali rozhodnutia v merite veci. Poukázali tiež na to, že aj keď z hľadiska právnej a faktickej zložitosti veci napadnuté konanie predstavuje z hľadiska posúdenia jednotlivých aspektov nezákonnosti a neprimeranosti iného zásahu orgánu verejnej správy zložitejšiu právnu otázku, s čím sa stotožnil aj ústavný súd v predchádzajúcom náleze, no žiadna právna zložitosť nemôže sama osebe odôvodniť neprimeranú dĺžku konania.

II.

Argumentácia sťažovateliek

4. Sťažovateľky namietajú nečinnosť, ako aj nehospodárnu, neefektívnu a nesústredenú činnosť krajského súdu, a to aj po predchádzajúcom konštatovaní porušenia ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zo strany ústavného súdu (nálezom č. k. III. ÚS 30/2021-71 zo 16. marca 2021, pozn.). Argumentujú tým, že krajský súd je aj v období po vydaní uvedeného nálezu absolútne nečinný a vo veci nevykonal žiaden procesný úkon, ktorým by priblížil napadnuté konanie k jeho právoplatnému ukončeniu a nastoleniu stavu právnej istoty. Doplnili, že navyše napadnuté konanie, v rámci ktorého už boli ústavným súdom konštatované prieťahy, by malo mať pri postupe krajského súdu absolútnu prioritu. Podľa sťažovateliek, ak by aj krajský súd po podaní tejto ústavnej sťažnosti začal vo veci konať, nezhojilo by to už doteraz stratený a neefektívne využitý čas od samotného podania žaloby, resp. od vydania predchádzajúceho nálezu ústavného súdu v tejto veci. Svoju argumentáciu doplnili tvrdením, že krajskému súdu poskytli maximálnu súčinnosť a tiež dostatočnú skutkovú, vecnú a právnu argumentáciu vo svojich podaniach, a preto je ústavne neudržateľné, že sa nedočkali meritórneho rozhodnutia vo veci a právoplatného ukončenia napadnutého konania, a to aj s poukazom na osobitný význam tohto meritórneho rozhodnutia pre správne konanie vedené pred Protimonopolným úradom.

III.

Vyjadrenie krajského súdu a prehľad procesných úkonov

III.1. Vyjadrenie krajského súdu:

5. Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti od krajského súdu vyžiadal jeho vyjadrenie k ústavnej sťažnosti, ako aj chronológiu procesných úkonov v napadnutom konaní.

6. Krajský súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 Spr V 580/2021 doručenom ústavnému súdu 17. januára 2022 prostredníctvom vo veci konajúcej zákonnej sudkyne v podstatnom uviedol, že správne súdy nevykonávajú dokazovanie, ale preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov a ich postup pri ich vydávaní a tiež iné zásahy, ktorých sa mali v procese konania správne orgány dopustiť. Tiež poukázal na zaťaženosť krajského súdu a nedostatočné personálne obsadenie tohto súdu, pričom spomenul aj časté prerozdeľovanie vecí po obmene jednotlivých sudcov. Uviedol, že v sťažnostnej veci konal o prieskume rozhodnutia žalovaného v prípade totožných účastníkov konania (resp. ich väčšiny) senát krajského súdu, ktorý vydal rozhodnutie 29. júna 2021 (s predĺžením lehoty na vyhotovenie rozhodnutia do konca septembra 2021, pozn.), a to pre extrémny rozsah administratívneho spisu a vecnú obťažnosť predmetu konania. Pretože administratívny spis správneho orgánu je esenciálnym podkladom, z ktorého súd pri vydaní rozhodnutia vychádza, bolo nevyhnutné ním disponovať aj v rámci napadnutého konania. Preto bolo možné vo veci konať až po ukončení veci uvedeným senátom krajského súdu. Ďalej bolo uvedené, že zákonná sudkyňa na prelome mesiacov október a november roku 2021 prekonala ochorenie COVID-19 a následne tiež čerpala dovolenku na zotavenie. Dodal, že uprednostňovanie vecí sťažovateliek ako účastníkov konania zastupovaných predmetnou advokátskou kanceláriou je opakovane vynucované vo všetkých živých veciach a na všetkých kolégiách krajského súdu opakovaným podávaním sťažností na nečinnosť, čo je vždy na úkor účastníkov vo veciach skôr napadnutých, ktorí sú tak automaticky odsúvaní z poradia, pričom však majú rovnako právo na vybavenie veci v primeranej lehote. Tiež bolo doplnené, že napriek skutočnosti, že krajina je už druhý rok v núdzovom režime, účastníci konania a najmä ich právni zástupcovia napriek tomu, že by mali byť oboznámení s platnou právnou úpravou, práve v tomto období enormne zvýšili svoju sťažnostnú aktivitu a opakovaným podávaním sťažností, najmä v nových veciach, narúšajú plynulosť vybavovania a najmä rozvrh práce sudcu, ktorý je tak nútený ,,skákať“ z jednej agendy do druhej, čo je v agende sudcu správneho súdu nemysliteľné. Na záver bolo uvedené, že vo veci bude rozhodnuté v priebehu mesiaca január roku 2022.

III.2. Prehľad procesných úkonov:

7. Ústavný súd dopytom na Informačnom centre krajského súdu zistil, že 26. januára 2022 bolo vydané (aj keď neprávoplatné, pozn.) rozhodnutie vo veci.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu v napadnutom konaní krajského súdu.

9. Na tomto mieste ústavný súd opakovane poukazuje na to, že predmetom preskúmania postupu krajského súdu je jeho napadnuté konanie, ktoré prebieha od vydania (resp. právoplatnosti, pozn.) nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 30/2021-71 zo 16. marca 2021. Teda ústavný súd sa v danom prípade zameral na posúdenie ústavnej udržateľnosti postupu krajského súdu v tomto období (aj keď sťažovateľky v ústavnej sťažnosti opakovane poukazovali aj na celkové trvanie konania pred krajským súdom od podania žaloby, pozn.). Aktuálnu ústavnú sťažnosť podali sťažovateľky len približne sedem mesiacov po predchádzajúcom rozhodnutí ústavného súdu v ich veci.

10. Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že v prípade ústavných sťažností namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy takéto ústavné sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, ak celková dĺžka konania pred súdom nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov, resp. ak argumenty v ústavnej sťažnosti v čase jej podania nepreukázali takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie. K iným dôvodom zakladajúcim záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci (súdu), ktorá je vždy posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. I. ÚS 156/2019).

11. V súlade so svojou konštantnou judikatúrou ústavný súd zároveň uvádza, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 550/2020). S poukazom na už uvedené východiská tak ústavný súd pristúpil k posúdeniu ústavnej sťažnosti sťažovateliek.

12. Ústavný súd preverovaním aktuálneho stavu napadnutého konania prostredníctvom Informačného centra krajského súdu zistil, že 26. januára 2022 bolo vo veci bez nariadenia pojednávania vydané rozhodnutie (uznesenie o ukončení konania, pozn.), pričom v súčasnej dobe prebieha jeho písomné vyhotovenie. Je teda možné konštatovať, že uvedené korešponduje aj s vyjadrením zákonnej sudkyne o vydaní meritórneho (aj keď ešte nie právoplatného, pozn.) rozhodnutia vo veci v priebehu mesiaca január 2022.

13. K tomu je potrebné uviesť, že meritórne rozhodnutie vo veci tak bolo vydané v priebehu približne troch mesiacov od opätovne podanej ústavnej sťažnosti sťažovateliek. Pri posudzovaní možnej existencie zbytočných prieťahov v predmetnom období, teda po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 30/2021-71 zo 16. marca 2021 ústavný súd tiež poznamenáva, že aj keď krajský súd v danej veci nevykonával pojednávanie či ďalšie dokazovanie, musel sa (ako to vyplýva z predloženého vyjadrenia, pozn.) pred vydaním rozhodnutia vo veci samej oboznámiť s pomerne rozsiahlym na vec sa vzťahujúcim administratívnym spisom. Teda aj keď to,,navonok“ mohlo pôsobiť, že krajský súd bol opätovne vo veci nečinný, podľa názoru ústavného súdu v danej veci by bolo takéto nazeranie na napadnuté konanie a činnosť krajského súdu v rámci neho veľmi zjednodušené, ba až skreslené. V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti, že aj keď krajský súd v takomto prípade nevykonáva vo veci procesné úkony, to neznamená, že sa vecou vôbec nezaoberá a že je nečinný, keďže jeho úlohou je v danom prípade primárne posúdiť vecnú správnosť správnou žalobou napadnutého postupu orgánu verejnej správy (v danom prípade pri výkone inšpekcie, pozn.).

14. Zároveň ústavný súd dáva do pozornosti, že v danom prípade nemohol nevziať do úvahy aj skutočnosť stále pretrvávajúcej nepriaznivej situácie, čo sa týka ochorenia COVID-19. Je to objektívna skutočnosť (objektívne zapríčinený faktor, ktorý vznikol zjavne mimo sféry krajského súdu, pozn.), ktorú je nutné ešte stále zohľadňovať. Ústavný súd na to poukazuje aj v súvislosti s vyjadrením krajského súdu, z ktorého tiež vyplýva, že aj samotná zákonná sudkyňa prekonala uvedené ochorenie, avšak aj napriek tejto skutočnosti bolo vo veci meritórne (aj keď zatiaľ nie právoplatne, pozn.) rozhodnuté v relatívne krátkom čase (približne troch mesiacov, pozn.) od opätovne podanej ústavnej sťažnosti sťažovateliek, resp. v období približne desiatich mesiacov od vydania predchádzajúceho nálezu ústavného súdu v ich veci.

15. S poukazom na uvedené tak ústavný súd v danom prípade dospel k záveru, že je zrejmé, že krajský súd po predchádzajúcom rozhodnutí ústavného súdu vo veci v rámci napadnutého konania konal a nedopustil sa takých prieťahov, ktoré by bolo možné označiť ako zbytočné, preto ústavnú sťažnosť sťažovateliek odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“).

16. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v jej petite.

17. Na záver ústavný súd pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby sa sťažovateľky domáhali ochrany svojich práv za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2022

Miloš Maďar

predseda senátu