SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 91/2016 -16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. MarkomFigurom, Žriedlová 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 4 Ncb 4/2015 z 9. júla 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr.
, o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola30. septembra 2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.4 Ncb 4/2015 z 9. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým krajský súd rozhodol,že sudca Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“;pozn.,) je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pred okresným súdom podsp. zn. 1 Cbi 70/2014„o určenie popretej pohľadávky podľa § 32 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov“(ďalej len „zákono konkurze“).
2. Sudca okresného súdu bol vylúčený preto, že v konkurznej veci vedenej namajetok úpadcuv konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 31/2012uznesením z 12. augusta 2014 nariadil správkyni konkurznej podstaty„zdržať sa uzatvárania a realizácie akýchkoľvek právnych úkonov v mene úpadcu“, čím sa údajne maldopustiť závažného disciplinárneho previnenia a spôsobiť škodu značného rozsahu.
3. Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že dôvodom vznesenianámietky zaujatosti žalobcom, bolo„oznámenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky“(ďalej len „ministerstvo“) o začatí disciplinárnehokonania„pre údajné svojvoľné rozhodnutie - predbežné opatrenie nariadené správkyni...“.
4. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že„podmienky pre vylúčenie sudcu neboli dané resp. boli umelo vykonštruované žalobcom v záujme odňatia veci zákonnému sudcovi a jej pridelenia inému sudcovi...“,a tiež na to,«že vylúčenie sudcu z prejednávania veci len na základe podania návrhu na jeho disciplinárne stíhanie jedným z účastníkov konania, predstavuje závažný zásah do práva na zákonného sudcu účastníkov konania. Takáto prax by nesporne mohla viesť k jednoduchej možnosti pre účastníka konania, ako sa „zbaviť“ nepohodlného sudcu tým, že na neho podá návrh na disciplinárne stíhanie...
Okrem toho, sporné rozhodnutie (predbežné opatrenie) je datované zo dňa 12.08.2014..., pričom námietka zaujatosti bola podaná až o 10 mesiacov neskôr. Ak by teda mal žalobca pochybnosti o zaujatosti sudcu v dôsledku nariadeného predbežného opatrenia... mal námietku vzniesť v zákonnej lehote 15 dní po nariadení predbežného opatrenia. Takto sa javí postup zo strany žalobcu skôr ako obštrukcia a snaha o marenie riadneho priebehu incidenčného konania.».
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4Ncb/4/2015-157 z 9. júla 2015 porušené boli.
Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 4Ncb/4/2015-157 z 9. júla 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľovi v sume 296,44 EUR bez DPH, 355,73 EUR s DPH… do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Na základe uvedeného sťažovateľ podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o odložení„vykonateľnosti uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 4Ncb/4/2015-157 z 9. júla 2015 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej… keďže pripustením vykonateľnosti napádaného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove č. k. 4Ncb/4/2015-157 z 9. júla 2015, hrozí sťažovateľovi závažná ujma, spočívajúca v tom, že v súdnom konaní dôjde k ustanoveniu iného sudcu ako zákonného sudcu pre uvedené konanie, čo privodí prakticky nezvratný stav, resp. umožní inému než doterajšiemu zákonnému sudcovi vo veci konať a rozhodovať.“.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
10. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru tým, že napadnutýmuznesením došlo k vylúčeniu sudcu okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vecivedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 1 Cbi 70/2014 (pozri bod 1).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožnoodňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa čl. 6 ods. 1dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranejlehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodneo jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktoréhoje obvinený.
12. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnostimedzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípesubsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochranyzákladným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdustabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámcipredovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných doúvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoruústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdnekonanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojímvstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súdmôže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvougarantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie súschopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
13. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, žezákladné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená,musia im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok budespravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúryústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; napr. Komanický c. Slovenská republika,rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzovanéako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. V naznačených súvislostiach ústavný súd dodáva, že napadnuté rozhodnutiekrajského súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade, akby boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa, ktorýbol týmto uznesením spôsobený (čo sa zatiaľ v konaní nepreukázalo, pozn.), pričom by satento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by homožné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.
15. V tejto veci ústavný súd z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn.1 Cbi 70/2014 zistil, že námietku zaujatosti sudcu, aby bol sudca okresného súdu vylúčenýz prerokovávania a rozhodovania tejto veci, podala žalobkyňa 25. júna 2015 (č. l. 141 spisu)z dôvodu, že sa na základe listu ministerstva 12. júna 2015 dozvedela o začatídisciplinárneho konania proti konajúcemu zákonnému sudcovi. V tejto námietke žalobkyňakonkrétne uviedla, že„horeuvedená právna vec o určenie popretej pohľadávky priamo súvisí s konkurzným konaním vedeným Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 1 K/31/2012 a so zreteľom na pomer sudcu k veci a k účastníkom konania
-, máme pochybnosti o jeho nezaujatosti“.
16. Na č. l. 142 v spise okresného súdu sp. zn. 1 Cbi 70/2014 sa nachádza vyjadrenieministerstva adresovaného žalobkyni zo 4. júna 2015, v ktorom je okrem iného uvedené, že„minister spravodlivosti dospel k záveru, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 1K/31/2012 ako zákonný sudca porušil povinnosti sudcu v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 zákona č. 385/200 Z. z. o sudcoch a prísediacich...... S poukazom na zistené skutočnosti sme toho názoru, že sa svojím postupom v predmetnom konaní dopustil závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. f) zákona č. 385/200 Z. z..., preto sa minister spravodlivosti rozhodol využiť svoje oprávnenie vyplývajúce mu z platnej právnej úpravy a podal na základe Vášho podnetu proti menovanému sudcovi návrh na začatie disciplinárneho konania.“.
17. Na č. l. 143 v uvedenom spise sa nachádza aj vyjadrenie zákonného sudcuk námietke zaujatosti, v ktorej uviedol:„mám za to, že... predbežné opatrenie, ktoré som vydal v konkurznom konaní 1K/31/2012 nie je v rozpore s právom. Odlišný názor odvolacieho súdu je výrazom dvojinštančnosti súdneho konania a nemôže automaticky zakladať disciplinárnu zodpovednosť konajúceho sudcu. Skôr než rozhodne disciplinárny súd o návrhu na začatie disciplinárneho konania by došlo o odňatiu veci zákonnému sudcovi...
Vzhľadom na vyššie uvedené t. j. právne posúdenie veci nezakladá dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania (§ 14 ods. 3 O. s. p.) ako ja na prezumpciu neviny sa necítim byť vo veci, ani k účastníkom konania zaujatý.“
18. Krajský súd po vyjadrení sťažovateľa doručenom okresnému súdu 6. júla 2015(č. l. 151 až 153) a doručení predmetného spisu 8. júla 2015 napadnutým uznesením vylúčilsudcu okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania tejto veci. V odôvodnenínapadnutého uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:
„Ak návrh na začatie disciplinárneho konania podal účastník sporu a po prehodnotení tohto podnetu minister dospel k záveru, že dáva návrh proti menovanému sudcovi na začatie disciplinárneho konania, vytvára sa tu určitá prekážka na to, aby sa ďalšie konanie sudcu vo veci nepovažovalo už za neovplyvnené takýmto začatím disciplinárneho konania proti účastníkovi súdneho sporu, ak by sa aj sudca cítil v tejto veci naďalej nezaujatý. Pre vylúčenie možných budúcich námietok je vhodné vylúčiť sudcu z ďalšieho rozhodovania vo veci práve pre pomer medzi sudcom a účastníkom - navrhovateľom.
Odvolací súd v tejto veci poukazuje na to, že neriešil otázku správnosti rozhodnutia sudcu v doterajšom konaní, ale rieši dopad podnetu účastníka súdneho konania na začatie disciplinárneho konania, ktoré dospelo až k štádiu, že minister spravodlivosti sa rozhodol začať prešetrovať konanie sudcu a dal návrh na disciplinárne konanie. V tomto štádiu konania už nie je možné opomenúť a prehliadnuť tento postup vytvárajúci novú úroveň vzťahu medzi účastníkom a sudcom, ktorý dobudúcna nemusí uniesť výlučne znaky objektívneho posudzovania veci. Krajský súd s poukazom na § 14 ods. 1 O.s.p. vylúčil z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 1 Cbi/70/2014.“
19. Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v sťažnosti v podstate primárne napádala odôvodnil iba porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy takýmnapadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bol vylúčený sudca okresného súduz prerokúvania incidenčnej žaloby žalobkyne proti sťažovateľovi, ostatné práva, ktorýchporušenie namietal, bližšie neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Podľanázoru ústavného súdu dôvody vylúčenia sudcu okresného súdu uvádzané krajským súdomnie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, pretože v čase jeho rozhodovania„objektívne vzaté“existovali okolnosti (návrh ministra spravodlivosti na začatie disciplinárnehokonania voči dotknutému sudcovi v súvisiacej konkurznej veci, pozn.) vzbudzujúcepochybnosti o nezaujatosti sudcu v danej (súvisiacej) veci. Navyše sťažovateľ svojenámietky v spore, bude mať možnosť uplatniť aj pri využití prostriedkov právnej ochrany,ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednako právo na riadne opravné prostriedky, ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedkyproti právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej.
20. V súvislosti s už citovaným čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd zvýrazňuje, žerozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektoréhozo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu nakonanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, žesťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím dostupnýcha účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07,I. ÚS 311/2011), čo je aj prípad sťažovateľa.
21. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľaktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniuzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandisI. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
22. V nadväznosti na svoj právny názor vyslovený v bode 13 [... základné práva nasúdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“...] ústavný súd v závere tiežkonštatuje, že v danom prípade nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutýmuznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy [v tomto prípade mal sťažovateľ, kvalifikovane zastúpenýadvokátom, navyše správne označiť základné právo ako základné právo „na nestranný súd“a tiež riadne odôvodniť (pozri bod 20), a povinnosťou krajského súdu bolo iba námietkuzaujatosti prerokovať a rozhodnúť o nej, čo bolo aj splnené (obdobne m. m. IV. ÚS 26/06)].
23. Takisto ústavný súd nezistil ani žiadnu súvislosť medzi napadnutým uznesenímkrajského súdu a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že konanie o námietke zaujatosti nezávislé na konaní,v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka predovšetkým procesných práv účastníkakonania a netýka sa civilných práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanieo námietke zaujatosti môže mať vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočnéspojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto čl. 6ods. 1 dohovoru je na takéto konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber and Boetsch v.Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianowicz v.Nemecko, č. 37111/04, 55440/07, 55443/07, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 19. 5. 2009,oddiel 1a).
24. Z uvedeného dôvodu ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej častiodmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde okrem nedostatku svojej právomoci(bod 20), aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. II. ÚS 165/2015).
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmisťažovateľa uvedenými v sťažnosti (pozri bod 6) už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016