znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 91/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. B., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., s. r. o., M., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. G., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 9 Co 179/2011 a jeho rozsudkom zo 16. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra   2011 doručená   sťažnosť   MUDr.   V.   B.   (ďalej len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 179/2011 a jeho rozsudkom zo 16. júna 2011.

2.   Sťažovateľka   uviedla,   že   bola   rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 37/2008 z 15. marca 2011 zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi S. sumu 17 433,87 € s príslušenstvom. Navrhovateľ si nárok uplatnil z dôvodu, že 24. januára 2006   bola   motorovým   vozidlom   sťažovateľky   spôsobená   dopravná   nehoda,   pri   ktorej zahynul vodič vozidla Ing. M. B.– manžel sťažovateľky. Pri tejto dopravnej nehode došlo k poškodeniu   kamióna   zn.   S.   V čase   dopravnej   nehody   nebolo   na   motorové   vozidlo sťažovateľky   uzavreté   poistenie   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového vozidla, preto S. poskytla z poistného garančného fondu poškodenému poistné plnenie.   Následne   bola   táto   suma   poistného   plnenia   uplatnená   voči   sťažovateľke   ako prevádzkovateľke motorového vozidla. Okresný súd dospel k záveru, že dopravná nehoda, pri   ktorej   škoda   vznikla,   bola   spôsobená   vodičom   motorového   vozidla,   ktorého prevádzkovateľom bola sťažovateľka. Túto skutočnosť si okresný súd osvojil z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Okresného dopravného inšpektorátu Martin (ďalej len „dopravný inšpektorát“) ČVS : ORP-9/DI-MT-2006 z 24. augusta 2006, v ktorom bol za vinníka   dopravnej   nehody   označený   manžel   sťažovateľky.   Sťažovateľke   preto   bola rozsudkom z 15. marca 2011 uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi poskytnuté poistné plnenie   s príslušenstvom.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   z 15.   marca   2011   podala sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom   namietala   predovšetkým   nedostatočné   dokazovanie v otázke   vinníka   dopravnej   nehody.   Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľky   rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 Co 179/2011 zo 16. júna 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu   z 15.   marca   2011   v časti   výroku   o povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   požadované poistné plnenie a zrušil vo výroku o trovách konania. V ostatných častiach ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

3. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí predovšetkým s posúdením otázky   zavinenia   dopravnej   nehody,   pri   ktorej   došlo   ku vzniku   škody.   Uviedla,   že   už v konaní   na   okresnom   súde   navrhovala   vykonanie   revízneho   znaleckého   posudku a rekonštrukciu   dopravnej   nehody,   pretože   podľa   jej   názoru   dopravnú   nehodu   spôsobil vodič kamióna zn. S. tým, že išiel plne v protismere.

Týmto podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru, lebo konajúce súdy odmietli vykonať dôkaz, ktorý mal spoľahlivo určiť mieru zavinenia, resp. úplné zavinenie dopravnej nehody, pri ktorej bola spôsobená škoda.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti takýmto nálezom:„1. Porušovateľ v konaní 9Co 179/2011 porušil právo sťažovateľky, zaručené

-   čl.   6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na spravodlivé prejednanie veci.

2. V zmysle § 56   ods.   2 zák. 38/93   Z. z. rozsudok porušovateľa 9 Co 179/2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľka   si   uplatňuje   náklady   právneho   zastúpenia   za   2   úkony   právnej pomoci, právny zástupca je platiteľom DPH.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

7. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 179/2011 a jeho rozsudkom zo 16. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). K porušeniu týchto práv malo dôjsť tým, že krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o vinníkovi dopravnej nehody, a preto nepovažoval za potrebné vykonať o tejto otázke ďalšie dokazovanie.

8. Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Vychádzajúc   z uvedených   kritérií   preskúmal   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok krajského súdu. Ústavný súd nezistil v rozsudku krajského súdu žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že by sa krajský súd nedôsledne zaoberal argumetáciou sťažovateľky alebo preskúmaním rozsudku okresného súdu z 15. marca 2011. Krajský súd zrozumiteľne a zároveň   právne   korektne   odôvodnil,   prečo   sa   stotožnil   so   záverom   okresného   súdu o príčine   dopravnej   nehody,   s čím   predovšetkým   sťažovateľka   prejavila   nespokojnosť. Krajský súd, ako aj okresný súd pri posúdení tejto otázky vychádzali zo záverov uznesenia dopravného inšpektorátu z 24. augusta 2006. Vo vyšetrovaní tejto dopravnej nehody neboli zistené   žiadne nedostatky   ani Krajskou   prokuratúrou   v Žiline,   ktorá   preskúmala postup dozorujúceho prokurátora, ako aj predchádzajúce konanie na základe opakovaného podnetu sťažovateľky, ktorý bol odložený. Krajský súd preto logicky dospel k záveru, že príčiny dopravnej nehody vrátane jej zavinenia boli dostatočne zistené, a preto túto otázku nebolo potrebné opätovne objasňovať ďalším dokazovaním, ktorého sa domáhala sťažovateľka. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu v dokazovaní vykonanom súdom prvého stupňa. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle či arbitrárnosti a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

9. Ústavný súd sa v záujme presvedčivosti rozhodnutia osobitne zameral na námietku sťažovateľky, že konajúce súdy odmietli vykonať ňou navrhnuté dôkazy na zistenie vinníka dopravnej   nehody.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   judikoval,   že   ústava   neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (porovnaj I. ÚS 52/03, III. ÚS 61/06). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy,   ktoré   strana   navrhne.   Prípustnosť   dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto   význam   dôkazov   a   potrebnosť   ich   vykonania   je   otázka,   ktorú   posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, § 91, podobne Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45 ). Krajský súd dospel po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu z 15. marca 2011 k názoru, že príčiny dopravnej nehody boli dostatočným spôsobom preskúmané v trestnom konaní   vedenom   dopravným   inšpektorátom   pod   ČVS:   ORP-9/DI-MT-2006,   a preto postupoval   okresný   súd   správne,   keď   vychádzal   z tam   vykonaného   dokazovania. Nepovažoval   preto   za   potrebné   vykonať   ďalšie   dokazovanie,   ktoré   sťažovateľka navrhovala.

10. Ústavný súd nezistil v postupe a v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadnu možnosť porušenia práv sťažovateľky, ktorých ochrany sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd preto odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. februára 2012