znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 91/2011-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti V. B., S., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 322/2009 z 20. októbra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 321/2009 z 20. októbra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8 Sžo 322/2009   z   20.   októbra   2010   a   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   8   Sžo   321/2009   z   20.   októbra   2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 322/2009 z 20. októbra 2010   a   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8 Sžo 321/2009   z 20. októbra 2010 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   B.   trovy   právneho zastúpenia v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. I. H., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2011 doručená a podaniami zo 16. februára 2011 a z 9. marca 2011 doplnená sťažnosť V. B., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   8   Sžo   322/2009   z   20.   októbra   2010   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžo 321/2009 z 20. októbra 2010 (ďalej spolu len „namietané rozsudky“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   oprávnená   osoba   bola účastníčkou dvoch vecne previazaných konaní pred najvyšším súdom v tej istej reštitučnej veci   podľa   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   a   o   zmene a doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“), a preto podáva sťažnosť proti obom rozsudkom najvyššieho súdu súčasne, a to proti

a) rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 322/2009 z 20. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok   sp.   zn.   8   Sžo   322/2009“),   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 32 Sp 12/2008 z 29. apríla 2009, pričom týmto rozsudkom   krajského súdu bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v T.   (ďalej   len   „pozemkový   úrad“)   č.   K2008/00319-Kň-NR-2   z   18.   januára   2008 o navrátení vlastníctva sťažovateľky k pozemkom v podiele 1/16,

b) rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 321/2009 z 20. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok sp. zn. 8 Sžo 321/2009“), ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 32 Sp 63/2008 z 29. apríla 2009, pričom týmto rozsudkom krajského súdu bolo potvrdené rozhodnutie   pozemkového   úradu   č.   K2008/00319-Kň/1-NR-2   z   22.   januára   2008 o nepriznaní   vlastníctva   sťažovateľky   k   pozemkom   z   dôvodu   zákonných   prekážok a o priznaní práva na náhradu za tieto pozemky.

Sťažovateľka   ako   oprávnená   osoba   podľa   zákona   o   navrátení   vlastníctva k pozemkom si podaním z 13. decembra 2004 uplatnila na pozemkovom úrade reštitučný nárok   na   navrátenie   podielu   vlastníctva   k   v   sťažnosti   vymedzeným   pozemkom v katastrálnom území T. a v katastrálnom území Z., a to z dôvodu odmietnutia dedičstva sťažovateľkou   v   tiesni   v   dedičskom   konaní   po   jej   otcovi   a   poručiteľovi   V.   D.   ako pôvodnom   vlastníkovi   (v podiele 1/2) predmetných   pozemkov,   ktoré prešli na štát ako odúmrť na základe uznesenia (dedičského rozhodnutia) Štátneho notárstva v T. č. D 944/60-29 zo 6. novembra 1961.

Poručiteľ V. D. mal v čase svojho úmrtia osem potomkov ako dedičov zo zákona, ktorí   boli   aj   účastníkmi   dedičského   konania   pri   dedení   zo   zákona,   keďže   poručiteľ nezanechal závet. V rámci dedičského konania po poručiteľovi všetci dedičia zo zákona odmietli dedičstvo a výlučne v dôsledku tohto odmietnutia všetkými účastníkmi dedičského konania štát získal predmetné poľnohospodárske pozemky.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že „značná   časť   dedičov   odmietla   dedičstvo v tiesni (v dôsledku nátlakového postupu Štátneho notára pri dedičskom pojednávaní voči účastníkom dedičského konania). Rovnako je však sťažovateľke známe, že časť účastníkov dedičského konania (súrodencov) odmietla dedičstvo (poľnohospodárske pozemky) pre ich nezáujem o poľnohospodársku rodinnú postať (otcovizeň), teda pre svoj nezáujem odmietli dedičstvo   bez   existencie   subjektívnej   stránky   stavu   tiesne   a   tým   aj   celkovo   bez   stavu tiesne.“.

Podľa   sťažovateľky   v   reštitučnom   konaní   nebolo   pochybné,   že   sťažovateľka   je oprávnená osoba na navrátenie vlastníckeho podielu z titulu odmietnutia dedičstva v tiesni. Sporná v jej veci bola «predovšetkým veľkosť vlastníckeho podielu, ktorý má byť navrátený sťažovateľke. Všetky konajúce orgány (najvyšší súd, krajský súd aj pozemkový úrad) totiž – napriek námietkam a argumentom sťažovateľky – schematicky rozpočítali vlastnícky podiel pôvodne patriaci poručiteľovi V. D. (podiel 1/2) na osem rovnakých častí podľa počtu ôsmich účastníkov dedičského konania preto, lebo všetky konajúce orgány paušalizovane (bez   relevantného   individuálneho   dokazovania),   nepodložene   a neopodstatnene   rozšírili („pripísali“) existenciu subjektívnej stránky stavu tiesne (a tým tiež „pripísali“ existenciu stavu tiesne) pri odmietnutí dedičstva aj takým účastníkom dedičského konania, pri ktorých reštitučný nárok nebol vôbec uplatnený a s ktorými (ani s právnymi nástupcami ktorých) žiadny príslušný orgán (najvyšší súd, krajský súd ani pozemkový úrad) v rámci svojich konaní vôbec nekonali, a to ani počas dokazovania.».

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na aktuálnu judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa stavu tiesne, ako aj na skutočnosť, že najvyšší súd vo svojich rozsudkoch sp. zn. 8   Sžo   322/2009   a   sp.   zn.   8   Sžo   321/2009 „úplne   zamlčal   a   vôbec   sa   nevyrovnal s argumentmi a námietkami sťažovateľky o spornej veľkosti vlastníckeho podielu, ktorý má byť navrátený sťažovateľke... Uvedené skutočnosti znamenajú, že rozsudky najvyššieho súdu v   sťažovateľkinej   reštitučnej   veci...   sú   nepreskúmateľné,   dokazovaním   nepodložené, nezákonné a arbitrárne.“.

Na podporu svojich tvrdení v tejto súvislosti sťažovateľka upozornila na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 67/2010 z 26. januára 2011 (ďalej len „rozsudok sp. zn. 6 Sžo 67/2010) a sp. zn. 5 Sžo 67/2010 z 31. januára 2011 (ďalej len „rozsudok sp. zn. 5 Sžo 67/2010“), ktorý v rovnakej reštitučnej veci z titulu odmietnutia dedičstva po V. D. rozhodol „diametrálne“ odlišne, keď v odôvodnení predmetných rozhodnutí uviedol, že reštituentom (ďalší dedičia po poručiteľovi) majú byť navrátené väčšie vlastnícke podiely, ako im pozemkový úrad navrátil, a preto zmenil rozsudky krajského súdu (napadnuté v uvedených konaniach) tak, že zrušil príslušné rozhodnutia pozemkového úradu.

Sťažovateľka   vo   svojej   argumentácii   tiež   poukázala   na   neexistenciu   zákonnej prekážky   pre   navrátenie   vlastníctva   k   tým   častiam   pozemkov,   ktoré   jej   konajúce   súdy a pozemkový   úrad   nevrátili   z   dôvodu,   že   tieto   časti   pozemkov   sú   zastavané.   Podľa sťažovateľky všeobecné súdy ani pozemkový úrad vôbec neskúmali, „či celá nevrátená časť   pozemkov   (pôvodných   parciel   č.   1739   a   1740)   je   reálne   zastavaná   alebo   je   len formálne evidovaná v katastri nehnuteľností ako zastavaná plocha (medzi čím pomerne často býva podstatný skutkový rozdiel), a ak je nevrátená časť pozemkov reálne zastavaná, tak sa mali zaoberať (ale nezaoberali) sa otázkou, kedy nevrátená časť pozemkov bola zastavaná, či bola zastavaná pred prechodom alebo až po prechode predmetných pozemkov do vlastníctva štátu. Pritom otázka času zastavenia predmetných pozemkov pred prechodom alebo až po prechode do vlastníctva štátu je kľúčová z hľadiska existencie či neexistencie zákonnej prekážky pre nevrátanie (nevydanie) zastavanej časti pozemkov...

Pritom   z   argumentov   a   zo   spomienok   navrhovateľky   (konzultovaných   s   inými osobami a prezentovaných už aj všeobecným súdom a pozemkovému úradu) vyplýva, že na nevrátenej   časti   pozemku   už   pred   prechodom   na   štát   existovala   miestna   účelová komunikácia slúžiaca najmä pre poľnohospodárov, čo znamená, že [podľa § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 1 písm. a) zákona č. 503/2003 Z. z.] neexistuje žiadna zákonná prekážka pre navrátenie   vlastníctva   ani   k   tej   časti   pozemku,   ktorú   sťažovateľke   odmietli   navrátiť konajúce orgány (pozemkový úrad a všeobecné súdy).“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   namietala,   že   najvyšší   súd   v   napadnutých rozhodnutiach   nezohľadnil   ani   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu, ku ktorému došlo nezákonným procesným postupom pozemkového úradu, ktorý jedinú   sťažovateľkinu   reštitučnú   vec v rozpore   s ustanoveniami zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom   konaní   (správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov,   ako   aj   zákona o navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   rozdelil   na   dve   samostatné   konania,   čím   hrozilo vydanie viacerých rozhodnutí s rozdielnou právoplatnosťou a vykonateľnosťou a súčasne si uvedený   nezákonný   postup   pozemkového   úradu   vyžiadal   zvýšenie   administratívno-právneho zaťaženia sťažovateľky.

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   v   rozsudkoch   sp.   zn.   8   Sžo   322/2009 a sp. zn.   8   Sžo   321/2009 «zamlčal   konkrétne,   vecne   a   právne   významné,   argumenty a námietky sťažovateľky, pričom... vôbec sa s nimi nevyrovnal a vôbec sa nevyjadril, prečo odmietol   argumenty   a   námietky   sťažovateľky.   Navyše,   Najvyšší   súd   SR   vo   svojich rozsudkoch   jednostranne   vyhodnotil   skutkový   a   právny   stav   v   neprospech   sťažovateľky (v pro-etatistickom   duchu:   čosi   si   zreštituovala,   buď   spokojná,   čosi   musí   zostať   ako „tiesňová“ odúmrť aj štátu, veď štát a jeho štátny notár sa v dedičskom konaní „zaslúžil“ o vyvolanie stavu tiesne u teba a iba „vďaka“ tejto tiesni si reštituovala). Pritom Najvyšší súd SR sa pri svojom rozhodovaní oprel výlučne o tvrdenia krajského súdu a pozemkového úradu, hoci ani krajský súd a pozemkový úrad sa nevyrovnali s argumentmi a námietkami sťažovateľky, ale pri svojom rozhodovaní vychádzali iba zo svojich tvrdení. Najvyšší súd SR okrem iného neuviedol (zamlčal) aj relevantnú súdnu judikatúru (dokonca aj judikatúru samotného Najvyššieho súdu SR), ktorou argumentovala sťažovateľka vo svojom odvolaní zo dňa 26. 6. 2008.

Už   len   na   základe   uvedených   dôvodov   je   potrebné   konštatovať,   že   rozsudky Najvyššieho súdu SR [č. 8Sžo/322/2009 zo dňa 20. 10. 2010 a č. 8Sžo/321/2009 zo dňa 20. 10. 2010] neobsahujú odôvodnenie, ktoré by zodpovedalo princípom a požiadavkám na riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré sú imanentnou súčasťou   ústavnoprávne   a   medzinárodnoprávne   garantovaného   základného   práva   na spravodlivé konanie, respektíve na súdnu a inú právnu ochranu...».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 8Sžo/322/2009 zo dňa 20. 10. 2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32Sp/12/2008-43 zo dňa 29. 4. 2009, porušil V. B... základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991 Zb.), ako aj základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (oznámenia č. 120/1976 Zb.).

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 8Sžo/321/2009 zo dňa 20. 10. 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32Sp/63/2008-52 zo dňa 29. 4. 2009, porušil V. B... základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991 Zb.), ako aj základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (oznámenia č. 120/1976 Zb.).

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8Sžo/322/2009 zo dňa 20. 10. 2010 a zároveň zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32Sp/12/2008-43 zo dňa 29. 4. 2009 a vec vracia Krajského súdu v Trnave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8Sžo/321/2009 zo dňa 20. 10. 2010 a zároveň zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 32Sp/63/2008-52 zo dňa 29. 4. 2009 a vec vracia Krajského súdu v Trnave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva V. B... náhradu trov konania (právneho zastúpenia),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   jej právneho zástupcu JUDr. I. H..., a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   91/2011-18 zo 16. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľky   a   predseda   najvyššieho   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 4/2011 z 8. apríla 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 13. apríla 2011, okrem iného uviedla: „Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že postup a rozhodnutia v predmetných   právnych   veciach   týkajúcich   sa   reštitučných   nárokov   sťažovateľky   boli v súlade so zákonom, v konaní nedošlo k porušeniu jej ústavných práv a preto vo vzťahu k NSSR žiada sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka si ako oprávnená osoba dňa 13. 12. 2004 uplatnila v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v k. ú. Z. a T. (PK vl. č. 525, 317, 298 a 1241) po nebohom otcovi V. D.

Z   dokumentov   týkajúcich   sa   prejednania   dedičstva   vyplýva,   že   predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v dôsledku odmietnutia dedičstva, čím bol daný reštitučný titul v zmysle § 3 ods. 1 písm. k) zákona č. 503/2003 Z. z.

Sťažovateľke bolo navrátené vlastníctvo k pozemkom v k. ú. Trnava parc. č. 1679 a 1675/3 a v k. ú. Z. parc. č. 521/67 a to v podiele 1/-64-iny. K pozemkom v k. ú. T. zapísaných v PK vl. č. 317 parc. č. 1739 a v PK vl. č. 298 parc. č. 1740 sťažovateľke vlastnícke právo priznané nebolo, no bolo jej priznané právo na náhradu v podiele 1/16- iny. K námietkam sťažovateľky ohľadne veľkosti podielu treba uviesť, že z rozhodnutia v dedičskej veci po nebohom V. D. č. D 944/60-29 zo dňa 6. 11. 1961, zo zápisnice spísanej na Štátnom notárstve v T. dňa 26. 4. 1961 o prejednaní dedičstva, ako aj z matričných dokladov nachádzajúcich sa v spisovom materiály, vyplýva, že V. D. zomrel dňa 11. 8. 1960 a jeho právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí (A., C., J., F., H., V., I.) a vnučka po už zomrelom synovi V. D. ml. – E. K., rod. D. Z príslušných pozemnoknižných vložiek vyplýva,   že   pôvodný   vlastník   V.   D.   bol   ku   dňu   svojej   smrti   vlastníkom   označených nehnuteľností   v podiele   ½-ice.   A   preto   sťažovateľka   v   čase   odmietnutia   dedičstva   bola vlastníčkou predmetných nehnuteľností v podiele 1/16-iny z celku.

Nárok sťažovateľky bol uplatnený a posudzovaný podľa zákona č. 503/2003 Z. z., ktorý neobsahuje ustanovenie identické s ustanovením § 21 zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého bolo možné aj jednej z viacerých oprávnených osôb priznať vlastnícke právo po pôvodnom vlastníkovi v celosti.   V   prípade posudzovaného   nároku navrhovateľov   podľa zákona č. 503/2003 Z. z. možno priznať oprávnenej osobe len na ňu pripadajúci podiel. Rozhodnutie   v   dedičskej   veci   po   nebohom   pôvodnom   vlastníkovi   je   pre   správny   orgán podkladom   pre   zistenie   počtu   do   úvahy   prichádzajúcich   oprávnených   osôb,   a   teda   pre určenie veľkosti jednotlivých podielov.

K námietke sťažovateľky voči rozdeleniu konania o jednom uplatnenom nároku na dve konania, ktorých výsledkom boli dve samostatné rozhodnutia odporcu NS SR poukazuje na   to,   že   tento   postup   odporcu   sám   osebe   nemá   vplyv   na   zákonnosť   preskúmavaného rozhodnutia.

Navrhujeme preto sťažnosť odmietnuť.“

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení z 29. apríla 2011 (doručenom ústavnému súdu 2. mája 2011), ktorým reagoval na stanovisko najvyššieho súdu, v jeho relevantnej časti   uviedol: «Podstatou   vyjadrenia   Najvyššieho   súdu   SR   je   názor,   že   pri   navzájom samostatných   konaniach   a   rozhodovaniach   Najvyššieho   súdu   SR   o   nárokoch   viacerých jednotlivých reštituentov v rovnakej reštitučnej veci – z titulu odmietnutia dedičstva v tiesni po   poručiteľovi   V.   D.   –   považuje   Najvyšší   súd   SR   za   správne   diametrálne   rozdielne (protichodné) a nerovnoprávne rozhodovanie viacerých senátov Najvyššieho súdu SR o uplatňovaných dvoch vecne a právne rovnako doložených reštitučných nárokoch tak, že dva senáty   Najvyššieho súdu SR   pri   svojom konaní   a rozhodovaní o   jednom uplatňovanom reštitučnom nároku vyhoveli odvolaniu, zmenili napadnuté rozhodnutia krajského súdu a zrušili napadnuté rozhodnutia pozemkového úradu [Najvyšší súd SR vyhovel odvolaniu v konaní o reštitučnom nároku uplatňovanom R. H., M. I. a M. D.], pričom súbežne iný senát Najvyššieho súdu SR pri konaní a rozhodovaní o inom uplatňovanom reštitučnom nároku zamietol odvolanie a potvrdil napadnuté rozhodnutia krajského súdu a pozemkového úradu [Najvyšší súd SR zamietol odvolanie v konaní o reštitučnom nároku uplatňovanom V. B.], presne   naopak   zamietol   odvolanie   a   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia   nižšieho   stupňa   v konaniach   o   reštitučnom   nároku   uplatňovanom   sťažovateľkou   V.   B.   Najvyšší   súd   SR považuje takéto rozhodovanie za opodstatnené iba preto, lebo v jednotlivých vecne a právne rovnako   doložených   reštitučných   nárokoch   rozhodovali   navzájom   rozdielne   senáty Najvyššieho súdu SR.

Sťažovateľka [V. B.] je hlboko presvedčená, že argumentácia Najvyššieho súdu SR v jeho vyjadrení sp. zn. KP 4/2011-37 zo dňa 8. 4. 2011 vo svojej podstate nerešpektuje existujúcu judikatúru Ústavného súdu SR a odporuje princípom tvoriacim imanentnú súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   imanentnú   súčasť   základného   práva   na spravodlivé   konanie   podľa   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných slobodách,   ktorými   je   aj   Slovenská   republika   viazaná.   Pritom   sťažovateľka   je   hlboko presvedčená,   že   sťažovateľkou   napadnuté   rozsudky   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 8Sžo/322/2009 zo dňa 20. 10. 2010 a sp. zn. 8Sžo/321/2009 zo dňa 20. 10. 2010 odporujú najmä   ústavnoprávne   a   medzinárodnoprávne   garantovaným   princípom   právnej   istoty, spravodlivosti, rovnosti a zákazu diskriminácie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať majetok.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý musí byť riadne a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, zriadeným podľa zákona, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek obvinení vznesenom proti nemu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky   sťažovateľky   uplatnené v sťažnosti   proti   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 8 Sžo   322/2009   a   sp.   zn.   8   Sžo   321/2009   najmä   z   hľadiska   rešpektovania   záruk vyplývajúcich mu z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si ako oprávnená osoba 13. decembra   2004   uplatnila   na   príslušnom   pozemkovom   úrade   reštitučný   nárok   na navrátenie vlastníctva k pozemkom v k. ú. Z. a k. ú. T., ktorých pôvodným vlastníkom bol jej nebohý otec V. D. (zomrel 11. augusta 1960). Pozemkový úrad uznal uplatnený nárok sťažovateľky z dôvodu existencie reštitučného titulu v zmysle § 3 ods. 1 písm. k) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom (odmietnutie dedičstva v tiesni) len v rozsahu 1/16 s odôvodnením, že poručiteľ bol v čase svojej smrti vlastníkom ½ označených nehnuteľností a jeho právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí a vnučka po zomrelom synovi. Na základe uvedeného pozemkový úrad rozhodnutím č. K2008/00319-Kň-NR-2 z 18. januára 2008 navrátil sťažovateľke vlastníctvo k pozemkom v k. ú. T. (parc. č. 1679 a č. 1675/3) a v k. ú. Z. (parc. č. 521/67) v podiele 1/16 a súčasne rozhodnutím č. K2008/00319-Kň/1-NR-2 z 22. januára 2008 jej priznal právo na náhradu k pozemkom v k. ú. T. (parc. č. 1739, 1740) v podiele 1/16, a to aj napriek nečinnosti ostatných oprávnených osôb, ktoré svoj nárok podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom včas neuplatnili. Uvedeným postupom by časť „rodinného“ majetku odmietnutého v dedičskom konaní v tiesni všetkými dedičmi po poručiteľovi V. D. zostala vo vlastníctve štátu ako odúmrť.

Na   základe   opravných   prostriedkov   podaných   sťažovateľkou   krajský   súd rozsudkom sp.   zn.   32   Sp   12/2008   z   29.   apríla   2009   potvrdil   rozhodnutie pozemkového úradu   č. K2008/00319-Kň-NR-2   z   18.   januára   2008   a   rozsudkom   sp.   zn. 32 Sp 63/2008 z 29. apríla 2009 potvrdil rozhodnutie pozemkového úradu č. K2008/00319-Kň/1-NR-2 z 22. januára 2008 ako vecne správne.

Oba uvedené rozsudky krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaniami, o ktorých rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkami   tak,   že   rozsudky   krajského   súdu   potvrdil   a   pre   ich správnosť na ne v podrobnostiach poukázal.

Podstatou sťažnosti sú tieto námietky sťažovateľky:

1.   Odlišnosť   právnych   názorov   najvyššieho   súdu   vyjadrených   v   napadnutých rozhodnutiach v porovnaní s právnymi názormi vyjadrenými v jeho rozsudkoch sp. zn. 6 Sžo   67/2010   a   sp.   zn.   5   Sžo   67/2010,   ktoré   sa   týkali   reštitučného   nároku   ostatných oprávnených   osôb   (súrodenci   sťažovateľky,   resp.   ich   potomkovia)   vzťahujúceho   sa   na totožnú majetkovú podstatu po poručiteľovi V. D.

2.   Nesprávnosť   právnych   názorov   najvyššieho   súdu   vyjadrených   v   napadnutých rozhodnutiach, a to najmä pokiaľ ide o

a) určenie veľkosti vlastníckeho podielu, ktorý má byť navrátený sťažovateľke,

b) paušalizovanie zistenia stavu tiesne ako subjektívneho stavu u všetkých ôsmich dedičov po poručiteľovi V. D.,

c)   nedostatočné   zistenie   prekážky   navrátenia   vlastníctva   k   pozemkom   poručiteľa podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom.

II.1 Relevantné ustanovenia zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom

Podľa   §   1   zákona   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   tento   zákon   upravuje navrátenie   vlastníctva   k   pozemkom,   ktoré   neboli   vydané   podľa   osobitného   predpisu. Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria

a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,

b) lesný pôdny fond.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom právo na navrátenie vlastníctva   k   pozemkom   podľa   tohto   zákona   môže   uplatniť   oprávnená   osoba,   ktorá   je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   ak   osoba,   ktorej vlastníctvo   k   pozemku   prešlo   v   rozhodujúcom   období   do   vlastníctva   štátu   alebo   inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu, to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli jednotlivé veci alebo práva, ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tej časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom, ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami deti.

Podľa § 3 ods. 1 písm. k) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni.

Podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom vlastníctvo k pozemkom alebo jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný.

II.2 K odlišnosti právnych názorov najvyššieho súdu vyjadrených v identických, resp. obdobných právnych veciach

Sťažovateľka okrem iného namieta, že najvyšší súd založil napadnuté rozhodnutia na odlišných   právnych   názoroch,   než   na   akých   sú   založené   jeho   rozsudky   sp.   zn. 6 Sžo 67/2010   a   sp.   zn.   5   Sžo   67/2010,   ktoré   sa   týkali   reštitučných   nárokov   ďalších oprávnených osôb (potomkov) po tom istom právnom predchodcovi a poručiteľovi V. D. vo vzťahu   k   rovnakej   majetkovej   podstate.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   posudzoval,   či tvrdenie   sťažovateľky,   že   v   daných   prípadoch   ide   o   identické,   resp.   obdobné   veci, zodpovedá skutočnosti.

Ústavný súd považoval v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iného priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Úlohou ústavného súdu v namietanej veci však je posúdiť námietku sťažovateľky týkajúcu   sa   práve   rozdielneho   právneho   posúdenia   skutkovo   rovnakej   otázky   v   spojení s možným   porušením   sťažovateľkou   označených   článkov   ústavy,   listiny,   dohovoru, dodatkového protokolu a paktu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   oba   rozsudky   najvyššieho   súdu   (sp.   zn. 6 Sžo 67/2010   a   sp.   zn.   5   Sžo   67/2010)   sa   vzťahujú   na   identickú   majetkovú   podstatu (pozemky   v katastrálnom   území   Z.   zapísané   v   pozemkovoknižnej   vložke   č.   525   ako parc. č. 521/67 a v katastrálnom území T. v pozemkovoknižnej vložke č. 317 ako parc. č. 1739, v pozemkovoknižnej vložke č. 398 ako parc. č. 1740 a č. 1679 a v pozemkovoknižnej vložke č. 1241 ako parc. č. 1675/5).

V oboch porovnávaných prípadoch boli uvedené nehnuteľnosti vyhlásené za odúmrť v   dôsledku   odmietnutia   dedičstva   v   tiesni   deťmi   poručiteľa   –   právneho   predchodcu sťažovateľky (otca V. D.) na základe uznesenia Štátneho notárstva v T. č. D 944/60 zo 6. novembra 1961.

V oboch konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Sžo 67/2010 a sp. zn. 5 Sžo 67/2010 navrhovatelia R. H., M. D. a M. I. (ďalej len „navrhovatelia“) rovnako ako sťažovateľka   namietali,   že   najpodstatnejším   nedostatkom   konania   a   rozhodovania pozemkového súdu v ich veci bolo vyriešenie otázky týkajúcej sa veľkosti navracaných reštitučných vlastníckych podielov k pozemkom po poručiteľovi, keďže pri jej skúmaní krajský súd vychádzal z existencie stavu tiesne aj u tých účastníkov dedičského konania po V.   D.,   ktorí   si   reštitučný   nárok   v   stanovenej   lehote   neuplatnili,   a   teda   nesprávne   určil veľkosť   priznaných   spoluvlastníckych   podielov.   V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžo 67/2010   bola   ďalšou   podstatnou   námietkou   navrhovateľov   námietka   nedostatočného zistenia prekážky navrátenia vlastníctva k pozemkom podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom z dôvodu ich zastavania.

V odôvodnení namietaného rozsudku sp. zn. 8 Sžo 322/2009 najvyšší súd okrem iného   uviedol: „V   predmetnej   veci   je   potrebné   predostrieť,   že   predmetom   odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, uvedené v záhlaví tohto rozsudku, ktorým odporca ako príslušný správny orgán podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len zákon) a podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov rozhodol vo veci uplatneného nároku navrhovateľky tak, že navrhovateľke ako oprávnenej osobe podľa § 2 ods. 1. zákona navrátil vlastníctvo k pozemkom nachádzajúcich sa v k. ú. Z. a T., ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa § 3 ods. 1 písm. k/ zákona, a to k pozemkom v k. ú. Z. parc. č. 521/57 a v k. ú. T. parc. č. 1679 a parc. č. 1675/3 v podiele 1/16-iny... Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a pripojeného administratívneho spisu ako aj   spisu   krajského   súdu   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   závery   súdu   prvého   stupňa vychádzajú   z   náležitým   spôsobom   zisteného   skutkového   stavu   a   správnej   aplikácie príslušných zákonných ustanovení...

Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne potvrdil rozhodnutie odporcu. Preskúmané rozhodnutie odporcu bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu vydané v súlade so zákonom, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, má požadované formálne i obsahové náležitosti a je dostatočne odôvodnené.

Námietky navrhovateľky uplatnené   v   odvolaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť   napadnutého   rozsudku,   ktorý   sa   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   vysporiadal so všetkými   námietkami   navrhovateľky   uplatnenými   v   opravnom   prostriedku.   K   ich vyhodnoteniu   nemá   odvolací   súd   žiadne   výhrady   a   pre   ich   správnosť   na   ne v podrobnostiach odkazuje.“

V rozsudku krajského súdu sp. zn. 32 Sp 12/2008 z 29. apríla 2009, na ktorého odôvodnenie najvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 8 Sžo 322/2009 odkazuje, sa v relevantnej časti odôvodnenia krajský súd s námietkami sťažovateľky vysporiadal takto: „Pokiaľ ide o druhú námietku, týkajúcu sa veľkosti podielu v akom správny orgán priznal navrhovateľke vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam, krajský súd má za to, že podiel v 1/16-ine   pripadajúci   na   navrhovateľku   bol   správnym   orgánom   určený   správne. Z rozhodnutia v dedičskej veci po nebohom V. D. č. D 944/60-29 zo dňa 6. 11. 1961, zo zápisnice spísanej na Štátnom notárstve v T. dňa 26. 4. 1961 o prejednaní dedičstva, ako aj z matričných dokladov nachádzajúcich sa v spisovom materiály vyplýva, V. D. zomrel dňa 11. 8. 1960 a jeho právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí (A., C., J., F., H., V., I.) a vnučka   po   predumrelom   synovi   V.   D.   mladšom   E.   K.,   rod.   D.   Z   príslušných pozemnoknižných   vložiek   vyplýva,   že   pôvodný   vlastník   V.   D.   bol   ku   dňu   svojej   smrti vlastníkom   označených   nehnuteľností   v   podiele   1/2-ice.   Z uvedeného   vyplýva,   že navrhovateľka v čase odmietnutia dedičstva bola vlastníčkou predmetných nehnuteľností v podiele 1/16-iny z celku.

Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd dospel k záveru, že správny orgán vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a z takto vykonaného dokazovania vyvodil správny záver s ktorým sa krajský súd stotožnil. Krajský súd sa taktiež stotožnil s určením podielu 1/16-iny z celku z označených nehnuteľností pripadajúcej na navrhovateľku tak, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí, pričom v reštitučnom konaní nezistil žiadne porušenie základných práv navrhovateľky ako účastníčky reštitučného konania.“

V odôvodnení namietaného rozsudku sp. zn. 8 Sžo 321/2009 najvyšší súd okrem iného   uviedol: „V   predmetnej   veci   je   potrebné   predostrieť,   že   predmetom   odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, uvedené v záhlaví tohto rozsudku, ktorým odporca ako príslušný správny orgán podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len zákon) a podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov rozhodol vo veci uplatneného nároku navrhovateľky tak, že navrhovateľke ako oprávnenej osobe podľa § 2 ods. 1 zákona nepriznal vlastníctvo k pozemkom v k. ú. T. zapísaných v PK vl. č. 317 ako parc. č. 1739 a v PK vl. č. 298 ako parc. č. 1740, ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa § 3 ods. 1 písm. k/, ale priznal jej právo na náhradu za uvedené pozemky vo vl. podiele 1/16 z celku, ktorých vydaniu bránia prekážky podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal, či odvolacie námietky navrhovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a pripojeného administratívneho spisu ako aj   spisu   krajského   súdu   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   závery   súdu   prvého   stupňa vychádzajú   z   náležitým   spôsobom   zisteného   skutkového   stavu   a   správnej   aplikácie príslušných zákonných ustanovení...

Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne potvrdil rozhodnutie odporcu. Preskúmané rozhodnutie odporcu bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu vydané v súlade so zákonom, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, má požadované formálne i obsahové náležitosti a je dostatočne odôvodnené.

Námietky navrhovateľky uplatnené   v   odvolaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť   napadnutého   rozsudku,   ktorý   sa   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   vysporiadal so všetkými   námietkami   navrhovateľky   uplatnenými   v   opravnom   prostriedku.   K   ich vyhodnoteniu   nemá   odvolací   súd   žiadne   výhrady   a   pre   ich   správnosť   na   ne v podrobnostiach odkazuje.“

V odôvodnení rozsudku krajského súdu sp. zn. 32 Sp 63/2008 z 29. apríla 2009, na ktorý najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 8 Sžo 322/2009 odkazuje, krajský súd okrem iného uviedol: „Pokiaľ ide o druhú námietku, týkajúcu sa veľkosti podielu v akom správny orgán priznal navrhovateľke vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam, krajský súd má za to, že podiel v 1/16-ine pripadajúci na navrhovateľku bol správnym orgánom určený správne. Z rozhodnutia v dedičskej veci po nebohom V. D. č. D 944/60-29 zo dňa 6. 11. 1961, zo zápisnice spísanej na Štátnom notárstve v T. dňa 26. 4. 1961 o prejednaní dedičstva, ako aj z matričných dokladov nachádzajúcich sa v spisovom materiály vyplýva, že V. D. zomrel dňa 11. 8. 1960.a jeho právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí (A., C., J., F., H., V., I.)   a   vnučka   po   predumrelom   synovi   V.   D.   mladšom   E.   K.,   rod.   D.   Z   príslušných pozemnoknižných   vložiek   vyplýva,   že   pôvodný   vlastník   V.   D.   bol   ku   dňu   svojej   smrti vlastníkom   označených   nehnuteľností   v podiele   1/2-ice.   Z   uvedeného   vyplýva,   že navrhovateľka v čase odmietnutia dedičstva bola vlastníckou predmetných nehnuteľností v podiele 1/16-iny z celku...

Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd dospel k záveru, že správny orgán vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a z takto vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver s ktorým sa krajský súd stotožnil. Krajský súd sa taktiež stotožnil s určením   podielu   1/16-iny   z   celku   z   označených   nehnuteľností   pripadajúcej   na navrhovateľku tak, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí, pričom v reštitučnom konaní nezistil   žiadne   porušenie   základných   práv   navrhovateľky   ako   účastníčky   reštitučného konania...

Pokiaľ   ide   o   námietku   týkajúcu   sa   skutočnosti,   že   podľa   údajov   internetového katastra nehnuteľnosti v katastri neexistuje žiadna parcela č. 10766 (stav CKN) do ktorej podľa napadnutého rozhodnutia boli zlúčené nevrátené časti pôvodných parciel č. 1739 a 1740, súd poukazuje na to, že stav C KN sa na internetovom portáli neuvádza. V tejto súvislosti súd poukazuje na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra v T. dňa 10. 12. 2004, z ktorej vyplýva, že časti parciel č. 1739 a 1740 bolo podľa stavu údajov registra C   KN   zlúčené   do   parcely   č.   10766   a   sú   vedené   ako   zastavaná   plocha.   Keďže   z   tejto identifikácie   nebolo   možné   určiť   výmeru   zastavanej   plochy,   čo   je   prekážkou   vydania, správny orgán – odporca v 1. rade správne doplnil dokazovanie cestou odporcu v 2. rade, ktorý nechal vypracovať geometrický plán zo dňa 20. 2. 2006 z ktorého výkazu výmer vyplýva výmera zastavanej plochy parc. č. 1739 je 194 m2 a parc. č. 1940 je 122 m2, čo je prekážkou vydania, a za ktorú zastavanú výmeru patrí navrhovateľke náhrada v podiele 1/16-iny zo zastavanej plochy.“

V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 67/2010 z 26. januára 2011 v reštitučnej veci   sťažovateľkiných   súrodencov,   resp.   ich   právnych   nástupcov   proti   odporcovi obvodnému   pozemkovému   úradu   v   konaní   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu odporcu,   o odvolaní proti rozsudku   krajského súdu   č.   k. 32 Sp/11/2008-93 z 28. októbra   2009   najvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   32   Sp/11/2008-93 z 28. októbra   2009   zmenil   tak,   že   rozhodnutie   odporcu   č.   K2008/00694-Kň-NR-2 z 30. januára   2008   zrušil   a   vec   vrátil   odporcovi   na   ďalšie   konanie,   pričom   v   jeho odôvodnení okrem iného uviedol: «Ohľadom námietky navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti spoluvlastníckych podielov, v ktorých im bolo priznané právo na náhradu, je aj s ohľadom na už uvedené namieste konštatovať, že za oprávnené osoby treba považovať všetkých osem dedičov   V.   D.,   pretože,   ako bolo   už uvedené,   každý z nich   odmietol   dedičstvo v tiesni, spočívajúcej   v   pozícii   zastrašovania   povinnosťami   a   sankciami,   vyplývajúcimi z nadobudnutia   majetku takého   rozsahu   v roku 1960,   respektíve   1961.   Pokiaľ   však ide o podiely oprávnených osôb, ktoré si včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 503/2003 Z. z., Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti názor, vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 123/2010, v zmysle ktorého   navrátenie   toho,   čo   bolo   nesprávne   odňaté   alebo   vzaté,   širšej   „rodine“,   je v konečnom dôsledku nielen v súlade so zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale aj v súlade so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Uspokojenie nárokov všetkých oprávnených   osôb,   ktoré   si   svoje   nároky   uplatnili,   pri   nečinnosti   ďalších   potenciálne oprávnených osôb preto zodpovedá zmyslu a účelu zákona č. 503/2003 Z. z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky, prihliadnuc na právny názor, vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky, dospel k záveru, že krajský súd neposúdil námietku navrhovateľov správne, keď potvrdil výšku podielu každého z navrhovateľov v 1/48 k celku nehnuteľnosti.

Nemožno   teda   akceptovať   právny   záver   odporcu   a   krajského   súdu,   že   každému z navrhovateľov   prináleží   na   predmetných   pozemkoch   spoluvlastnícky   podiel   1/48   a   je namieste preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V novom   konaní   bude   úlohou   odporcu   riadne   zistiť   okruh   oprávnených   osôb,   ktoré   si v súlade   so   zákonom   č.   503/2003   Z.   z.   uplatnili   nárok   na   navrátenie   vlastníctva k predmetným pozemkom po neb. V. D., pričom pri určovaní veľkosti reštitučného podielu bude prihliadať len na tieto osoby tak, aby medzi ne bol rozdelený celý reštituovaný majetok patriaci do ich „rodinného“ okruhu. Ostatné námietky navrhovateľov sú, ako vyplýva z už uvedeného, neopodstatnené.»

V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 67/2010 z 31. januára 2011 vo veci sťažovateľkiných   súrodencov,   resp.   ich   dedičov   proti   odporcovi   –   obvodnému pozemkovému   úradu   v   konaní   o   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   odporcu, o odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   32   Sp/26/2009-77   z   28.   októbra   2009 najvyšší súd rozsudok krajského súdu č. k. 32 Sp/26/2008-77 z 28. októbra 2009 zmenil tak, že rozhodnutie odporcu č. K2008/00694-Kň/1-NR-2 z 31. januára 2008 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol: „Ohľadom námietky navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti spoluvlastníckych podielov, v ktorých im bolo priznané právo na náhradu, je aj s ohľadom na už uvedené namieste konštatovať, že za oprávnené   osoby   treba   považovať   všetkých   osem   dedičov   V.   D.,   pretože,   ako   bolo   už uvedené,   každý   z   nich   odmietol   dedičstvo   v   tiesni   spočívajúcej   v   pozícii   zastrašovania povinnosťami a sankciami vyplývajúcimi z nadobudnutia majetku takého rozsahu v roku 1960, respektíve 1961. Pokiaľ však ide o podiely oprávnených osôb, ktoré si včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho najnovšom náleze k danej problematike sp. zn. I. ÚS 123/2010, v zmysle ktorého navrátenie   toho,   čo   bolo   nesprávne   odňaté   alebo   vzaté   širšej   „rodine“   je   v konečnom dôsledku   nielen   v súlade   so   zmyslom   a   účelom   reštitučných   predpisov,   ale   aj   v súlade so všeobecne   uznávanými   zásadami   spravodlivosti.   Uspokojenie   nárokov   všetkých oprávnených   osôb,   ktoré   si   svoje   nároky   uplatnili,   pri   nečinnosti   ďalších   potenciálne oprávnených osôb, preto zodpovedá zmyslu a účelu zákona č. 503/2003 Z. z.. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   v   zmysle   tohto   právneho   názoru   vysloveného   Ústavným   súdom Slovenskej   republiky   dospel   k   záveru,   že   nemožno   posúdiť   námietku   navrhovateľov potvrdením výšky podielu každého z nich v 1/48 k celku nehnuteľnosti.

Ako za opodstatnenú treba tiež prihliadnuť na námietku navrhovateľov týkajúcu sa nedostatočného zistenia prekážky navrátenia vlastníctva podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 503/2003   Z.   z.   k   predmetným   pozemkom.   Odporca   sa   v   preskúmavanom   rozhodnutí odvoláva na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra v T. 10. decembra 2004 a na geometrický plán č. 236/2006 z 22. marca 2006. Na ich základe dospel k záveru, že časti pôvodných parciel č. 1739 a 1740, ktorých sa preskúmavané rozhodnutie týka, boli zlúčené do parcely č. 10766 (stav CKN), ktorá je vedená ako zastavaná plocha, a preto nie je možné priznať   navrhovateľom   vlastnícke   právo   k   nim.   Z   preskúmavaného   rozhodnutia   a ani   z priloženého spisového materiálu vedeného odporcom vo veci nároku navrhovateľov však nie je zrejmé,   o aký druh stavby sa jedná,   a teda či táto stavba predstavuje prekážku navrátenia vlastníckeho práva k pozemkom.“

Na základe uvedeného možno teda konštatovať, že v skutkovo identických prípadoch najvyšší   súd   právne   posúdil   veľkosť   navracaného   spoluvlastníckeho   podielu k nehnuteľnostiam oprávneným osobám, ako aj existenciu prekážky navrátenia vlastníctva k pozemkom   odlišne.   V   napadnutých   rozhodnutiach   (v   spojení   s   prvostupňovými rozhodnutiami   krajského   súdu)   dospel   najvyšší   súd   k   právnemu   záveru,   že   pokiaľ   bol poručiteľ   V.   D.   v   čase   ku   dňu   svojej   smrti   vlastníkom   1/2   označených   nehnuteľností, sťažovateľke   ako   jednej   z   ôsmich   oprávnených   dedičov   v   čase   odmietnutia   dedičstva prináležal spoluvlastnícky podiel len vo veľkosti 1/16 z celku, a to bez ohľadu na počet oprávnených osôb, ktoré si svoj reštitučný nárok po poručiteľovi včas uplatnili. Vo vzťahu k existencii zákonnej prekážky pre navrátenie vlastníctva k označeným pozemkom dospeli konajúce súdy k záveru, že pokiaľ podľa evidencie vedenej katastrom nehnuteľností ide o zastavané pozemky, je ich navrátenie do vlastníctva sťažovateľky v súlade s § 6 ods. 1 písm. d) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom vylúčené.

Podľa   názoru   iných   senátov   najvyššieho   súdu   uvedených   v   rozsudkoch   sp.   zn. 6 Sžo 67/2010 a sp. zn. 5 Sžo 67/2010 pri určení veľkosti spoluvlastníckeho podielu osôb, ktoré si včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, je potrebné s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 123/2010 z 30. júna 2010 zohľadniť skutočnosť, že nečinnosť ostatných oprávnených osôb, ktoré si svoj reštitučný nárok včas neuplatnili, nemôže eliminovať nárok oprávnenej osoby, ktorá tak   urobila,   a   to   najmä   vzhľadom   na   zmysel   a   účel   zákona   o   navrátení   vlastníctva k pozemkom, ktorý spočíva v zmiernení následkov majetkových krívd z obdobia neslobody. V súlade so spomínaným nálezom ústavného súdu sa má medzi všetky oprávnené osoby, ktoré   si   včas   uplatnili   svoj   nárok   na   navrátene   vlastníctva,   rozdeliť   celý   reštituovaný „rodinný“   majetok,   ktorý   bol   nesprávne   odňatý   alebo   vzatý.   V   súvislosti   s   námietkou navrhovateľov   týkajúcou   sa   nedostatočného   zistenia   existencie   prekážky   navrátenia pozemkov z dôvodu ich zastavania najvyšší súd túto odlišne ako v prípade sťažovateľky vyhodnotil   ako   opodstatnenú,   pokiaľ   pozemkový   úrad   a krajský   súd   vo   veci   nároku navrhovateľov vychádzali len z evidencie vedenej katastrom nehnuteľností bez bližšieho skúmania, či daná prekážka naozaj existuje.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku pri opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní sťažovateľkinej veci prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej judikatúry najvyššieho súdu.

Rozdiely   v   súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté   v   každom   súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou.   Úlohou   najvyššieho   súdu   je práve   usmerňovať tieto   protirečivé   rozsudky (Zielinski,   Pradal,   Gonzales   a   ďalší   v.   Francúzsko,   ESĽP   –   Veľká   Komora,   sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku   spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd v identických, resp.   obdobných   veciach   týkajúcich   sa   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení zákona   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   uplatňuje   rozdielnu   judikatúru,   čím spochybňuje princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08). Táto skutočnosť sama osebe v súlade s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu,   ako   aj relevantnou   judikatúrou   ESĽP   zakladá v posudzovanom   prípade   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   ústavou,   listinou,   dohovorom a paktom garantovaných práv sťažovateľky bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšou argumentáciou sťažovateľky uvedenou v sťažnosti.

Ústavný súd zotrváva tak na svojej ustálenej judikatúre, ktorú prezentoval aj v náleze sp. zn. I. ÚS 123/2010.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky zaručených jej čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 ods. 1 paktu a zrušenie rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 322/2009 a sp. zn. 8 Sžo 321/2009 (bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom   zrušujúcim   rozhodnutie   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia   týchto   práv   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov   (obdobne   pozri   napr. IV. ÚS 128/07).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietanými rozsudkami najvyššieho súdu   boli porušené sťažovateľkou   označené základné práva   podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu, zároveň rozhodol aj o zrušení týchto rozsudkov a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátom JUDr. I. H. Ústavný súd pri priznaní odmeny vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a počtu úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu, vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu z 29. apríla 2011). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za tri úkony právnej služby prináleží advokátovi suma 392,73 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011