znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 91/08-12  

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 322/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   z dôvodu neprípustnosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2008 doručená sťažnosť P. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor”) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 322/2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 27. augusta 2004 okresnému súdu žalobu o náhradu   škody   spôsobenej   ublížením   na   zdraví   proti   žalovanému   J.   Š.,   (ďalej   len „žalovaný“) za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného A., a. s., B. (ďalej len „vedľajší účastník“).

Sťažovateľ   doručil   30.   júna   2005   okresnému   súdu   žiadosť   o informáciu   o stave konania.   Následne   sťažovateľ   dostal   28.   júla   2005   predvolanie   okresného   súdu   na pojednávanie   nariadené   na   18.   august   2005   a vyjadrenie   žalovaného   k žalobe. Na pojednávaní okresný súd uložil právnemu zástupcovi sťažovateľa doplniť žalobu podľa jeho pokynov. Zároveň okresný súd rozhodol o pribratí súdneho znalca a požiadal právnych zástupcov   účastníkov   konania,   aby   v   určenej lehote   zaslali   okresnému   súdu   otázky, ku ktorým by sa mal súdny znalec vyjadriť. Okresný súd tiež uložil vedľajšiemu účastníkovi povinnosť zložiť zálohu na znalecké dokazovanie v sume 7 000 Sk. Pretože okresný súd od tejto doby nevykonal žiadny úkon, sťažovateľ ho listom z 10. januára 2007 a 20. marca 2007   opätovne   požiadal   o informáciu   o stave   konania.   Na   tieto   žiadosti   okresný   súd reagoval 27. júla 2007 vydaním uznesenia o pripustení vedľajšieho účastníka do konania.

Z obsahu sťažnosti a zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 3 C 322/2004 dosiaľ nebolo právoplatne skončené.

V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol: „dodnes nám nebolo doručené uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania, kvôli ktorému bolo pojednávanie odročené dňa 18. 8. 2005, teda pred viac ako 2 rokmi...

Už tento samotný fakt preukazuje nedôvodný prieťah v konaní a to bez ohľadu na to, že, ako to z vyššieuvedeného vyplýva, súd konal len pod tlakom urgencií právneho zástupcu žalobcu, ak vôbec konal...

o žalobe   sťažovateľa   nielenže   nebolo   za   dobu   takmer   4   roky   od   jej   podania rozhodnuté,   ale   ani   neboli   vypočutí   účastníci   a okrem   prednesov   právnych   zástupcov účastníkov   a vedľajšieho   účastníka   a vyjadrení   k žalobe   neboli   zákonným   spôsobom vykonané žiadne dôkazy za celú túto dobu.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 322/2004 porušené, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk a náhradu   trov   konania v   sume 16 279 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V okolnostiach danej veci išlo o preukázanie podania sťažnosti predsedovi okresného súdu na namietané prieťahy v konaní v súlade   s ustanovením   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších predpisov [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu listami z 30. júna 2006, 10. júna 2007 a 20. marca 2007 požiadal okresný súd o informáciu o stave veci, ale sťažnosť v zmysle zákona o štátnej správe súdov, resp. zákona o súdoch nepodal.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa   zákona   o štátnej   správe   súdov   a v súčasnosti   podľa   zákona   o súdoch,   alebo   ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní (...)“.   V zmysle prvej   vety   druhého odseku   citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ   v prerokúvanej   veci   nepreukázal,   že   splnil   požiadavku   namietania prieťahov v konaní pred   orgánom   štátnej   správy   súdov,   resp.   že ho nesplnil   z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na to ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť“   vyčerpania   dostupných   a účinných   prostriedkov ochrany základných   práv   a slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred   ústavným súdom namieta,   tiež   vyžaduje,   aby   sťažovateľ   konal   v súlade   s pravidlami,   ktoré   s uplatnením daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   má   za   následok   nesplnenie sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný   prostriedok   ochrany svojich   práv“ (m.   m. III. ÚS 44/03).

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a pripojených listín nezistil, že by sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z ich obsahu nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde zo strany sťažovateľa došlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008