znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 91/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa   Mészárosa vo veci   návrhu   Ing.   R.   M.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. Z.   L.,   B.,   na   preskúmanie rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií č. VP/106/06-K z 30. januára 2007 takto

r o z h o d o l :

1.   Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií č. VP/106/06-K z 30. januára 2007 v časti, v ktorej bola Ing. R. M. uložená pokuta nad sumu 26 984 Sk, z r u š u j e.

2. Vo zvyšnej časti rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií VP/106/06-K z 30. januára 2007 p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením č. k. I. ÚS 91/07-14 z 30. mája 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   návrh   Ing.   R.   M.   (ďalej   len   „navrhovateľka“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií   (ďalej   aj   „výbor“)   č. VP/106/06-K   z   30.   januára   2007   (ďalej   aj   „namietané rozhodnutie“) podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v znení   ústavného   zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) v spojení s § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde.

2.   Z návrhu   vyplýva,   že   namietaným   rozhodnutím   uložil   výbor   navrhovateľke ako verejnej   funkcionárke   pokutu   v   sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného funkcionára,   a to   vo   výške   43   100   Sk,   pretože   porušila   povinnosť   podať   do 31.   marca písomné   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových   pomerov   za predchádzajúci   kalendárny   rok   (ďalej   aj   „oznámenie“).   Podľa   namietaného   rozhodnutia vyplývala pre navrhovateľku táto povinnosť z ustanovenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

3. Navrhovateľka žiadala v súlade s ustanovením § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde zrušiť napadnuté rozhodnutie výboru z dôvodu, že výborom nebola dodržaná lehota na rozhodnutie podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a výbor porušil   ustanovenie   čl.   9   ods.   15   ústavného   zákona   pri   určovaní   výšky   pokuty. Navrhovateľka poukázala aj na ďalšie   skutočnosti,   ktoré   majú   za   následok   nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia výboru. V sťažnosti ďalej podrobnejšie rozobrala uvádzané dôvody, pričom poukázala na zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia výboru, keďže je označené dátumom prijatia tak 4. decembra 2006, ako aj 30. januára 2007. Ďalej uviedla, že   nemá   vedomosť   o tom,   že   by   Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť   funkcií   30.   januára   2007   nejaké   rozhodnutie   v predmetnej   veci   schválil. Pokiaľ ide o výšku pokuty, navrhovateľka uviedla, že jedna dvanástina z jej ročného príjmu za výkon verejnej funkcie za rok 2005 predstavovala sumu 26 983,91 Sk, a nie 43 100 Sk, z ktorej   vychádzalo   rozhodnutie   výboru.   V ďalšom   namietala   nepreukázanie   zo   strany výboru, že pri jeho hlasovaní 4. decembra 2006 bolo jeho rozhodnutie prijaté požadovaným počtom   hlasov   poslancov,   pričom   taktiež   nie   je   preukázané,   či   aj   rozhodnutie   o výške pokuty   bolo   prijaté   požadovaným   počtom   hlasov.   V   závere   uviedla,   že   oneskorenosť odovzdania   oznámenia   spôsobila   skutočnosť,   že   po   skončení   verejnej   funkcie   bola medzinárodnou organizáciou vyslaná do Sarajeva, kde od tohto času trvalo pôsobí, pričom na podanie oznámenia ju výbor, ako tento nepravdivo tvrdí v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, nikdy nevyzval a ani neupozornil.

Z toho   dôvodu   navrhovateľka   žiadala   zrušiť   namietané   rozhodnutie   výboru a zaviazať ho na náhradu trov právneho zastúpenia.

4.   K návrhu   navrhovateľky   sa   výbor   vyjadril   prostredníctvom   svojho   predsedu podaním sp. zn. VP 106/06-K zo 17. apríla 2008, v ktorom uviedol, že s uvedeným názorom ako účastník konania nesúhlasí a tvrdí, že rozhodol na základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne, a to z nasledujúcich dôvodov:

a) K výhrade o nedodržaní lehoty uvedenej v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona výbor konštatoval, že je síce skutkovo správna, avšak ide o poriadkovú lehotu, s uplynutím ktorej nedochádza k zániku zodpovednosti verejného funkcionára za nedodržanie povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, resp. k zastaveniu konania.

b) V súvislosti s určením výšky pokuty výbor postupoval v intenciách čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona, keď si po prijatí uznesenia č. 151 zo 4. decembra 2006 vyžiadal údaje o „mesačnom plate“ za rok 2005 od predsedu Úradu pre verejné obstarávanie tak, ako to uvádza čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. Z listu predsedu Úradu pre verejné obstarávanie zo 14. decembra 2006 bolo zrejmé, že verejná funkcionárka mala v roku 2005 mesačný plat 43 100 Sk a poberala i ďalšie finančné náhrady rôzneho charakteru (paušálne náhrady,   náhrady   mzdy,   odstupné   a   pod.)   bez   uvedenia   ich   celkovej   výšky.   Z   tohto oznámenia bolo zrejmé, že verejná funkcionárka v uvedenom roku neodpracovala celých 12 mesiacov, a preto pri výpočte výšky pokuty výbor nepoužil ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, ale vychádzal z „funkčného platu“ verejnej funkcionárky v roku 2005. Výbor bol toho názoru, že postupuje v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona, avšak   priznáva,   že   s   poukazom   na   doterajšiu   rozhodovaciu   prax   ústavného   súdu v obdobných konaniach nerozhodol v správnej výške a bude na ústavnom súde, aby túto výšku pokuty upravil. Výbor ďalej poukázal na nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 57/07-24, v ktorom ústavný súd zrušil rozhodnutie výboru vo výške nad sumu zodpovedajúcu výpočtu podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona. V danom prípade bude potrebné rozhodnúť o zrušení napadnutého rozhodnutia nad sumu 26 984 Sk.

c) K výhradám týkajúcim sa formálno-právnej stránky rozhodnutia výbor uviedol, že nie   sú   právne   relevantné,   pretože   výbor   pri   predmetnom   konaní   postupoval   plne v intenciách čl. 9 ústavného zákona a vydal toto rozhodnutie na základe úplne zisteného skutkového stavu, z ktorého vyplýva, že verejná funkcionárka si   nebola vedomá svojej povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona k 31. marcu ešte ďalší rok od skončenia výkonu verejnej funkcie v kontexte s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona. Procesné úkony vykonal výbor v súlade s čl. 9 ods. 9 ústavného zákona, keď uznesenie bolo prijaté všetkými   hlasmi   prítomných   poslancov,   a   výhrada   nezaslania   tlačiva   súvisí s neprítomnosťou verejnej funkcionárky v Slovenskej republike. Výbor však nie je povinný verejných funkcionárov upozorňovať osobitne na ich povinnosti, ktoré si majú plniť na základe ústavného zákona.

Napokon výbor navrhol, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej bola sťažovateľke uložená pokuta nad sumu 26 984 Sk, zrušil a v jeho zvyšnej časti potvrdil. Súčasne navrhol, aby ústavný súd nepriznal navrhovateľke náhradu trov konania, pričom uvedený návrh neodôvodnil.

II.

Z obsahu návrhu vrátane jeho príloh, zo spisu výboru, z vyjadrenia výboru, ako aj z obsahu   predložených   listinných   dôkazov   obsiahnutých   v spise   ústavného   súdu   sp. zn. I. ÚS 91/07 ústavný súd zistil, že navrhovateľka vykonávala funkciu predsedníčky Úradu pre verejné obstarávanie do 9. marca 2005, keď bola z uvedenej funkcie odvolaná.

Výbor na svojej 4. schôdzi uznesením č. 56 zo 16. októbra 2006 začal podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu proti navrhovateľke konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pre porušenie povinnosti podať oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov do 31. marca 2006 v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Uvedenú skutočnosť výbor   oznámil   navrhovateľke   listom   č.   VP/106/06-K   z   24.   októbra   2006   doručeným navrhovateľke   (jej   splnomocnencovi)   13. novembra   2006,   v prílohe   ktorého   jej   zaslal predmetné uznesenie a zároveň ju vyzval, aby sa k veci vyjadrila.

Navrhovateľka sa listom doručeným výboru 21. novembra 2006 vyjadrila, že bola vládou   Slovenskej   republiky   odvolaná   z funkcie   9.   marca   2005.   Pretože   sa   majetkové priznanie malo podávať podľa stavu majetku k 31. marcu 2006, keď už nebola vo funkcii, domnievala   sa,   že   už   nie   je   potrebné   ho   zaslať.   Myslela   si,   že   ide   o administratívny nedostatok   na   tlačive,   na   ktorom   sú   uvedené   rozporné   termíny.   Napriek   uvedeným pochybnostiam zaslala navrhovateľka na základe upozornenia tajomníka výboru majetkové priznanie 13. novembra 2006.

Nadväzne na to výbor na svojej 6. schôdzi uznesením č. 151 zo 4. decembra 2006 v konaní proti navrhovateľke č. VP/106/06-K konštatoval, že navrhovateľka ako verejná funkcionárka - bývalá predsedníčka Úradu pre verejné obstarávanie - porušila povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tým, že nepodala oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona, za čo jej uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára.

Na základe žiadosti predsedu výboru a následného oznámenia predsedu Úradu pre verejné obstarávanie č. 155-P/12-2006 zo 14. decembra 2006 bolo 30. januára 2007 vydané pod č. VP/106/06-K „Rozhodnutie Výboru (...) zo dňa 4. decembra 2006,“ ktorým výbor konštatoval,   že   navrhovateľka   nepodala   oznámenie   podľa   čl.   7   ústavného   zákona, v stanovenej lehote, čím porušila povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, a uložil jej pokutu v sume zodpovedajúcej mesačného platu verejného funkcionára, a to vo výške 43 100 Sk.

V odôvodnení svojho rozhodnutia výbor okrem iného uviedol: „Výbor   dospel   po vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   je   nesporné,   že   uvedená verejná funkcionárka porušila ústavný zákon a preto prijal uznesenie, ktorým sa menovanej verejnej funkcionárke Ing.   R.   M.,   bývalej predsedníčke úradu pre verejné obstarávanie ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške jednomesačnej odmeny verejného funkcionára. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 4. decembra 2007 schválené uznesením č. 151.“

Predmetné rozhodnutie č. VP/106/06-K zo 4. decembra 2006 bolo navrhovateľke doručené 19. februára 2008.

III.

Podľa relevantnej časti čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je verejný funkcionár povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie ústavným zákonom stanovené údaje.

Podľa   čl. 9   ods. 2   písm. a)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Podľa   druhej   vety   čl. 9   ods. 3   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu ak sa konanie začína z vlastnej iniciatívy orgánu príslušnému podľa odseku 1 (t. j. výboru, pozn.), konanie je začaté dňom, keď orgán podľa odseku 1 urobil prvý úkon voči verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie.

Podľa čl. 9 ods. 5 prvej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu orgán podľa odseku 1 (v danom prípade výbor, pozn.) rozhodne vo veci do 60 dní odo dňa začatia konania.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl.   8   uviedol   neúplné   alebo   nepravdivé   údaje,   rozhodnutie   obsahuje   výrok,   v   ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným   zákonom   alebo   zákonom,   odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru ústavnému súdu v lehote 30 dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku 1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je konečné   okrem   rozhodnutia   podľa   čl. 12   ods. 2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“). Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí   napadnuté   rozhodnutie   orgánu   podľa   odseku 1.   Podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade označené rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   navrhovateľka   vo   svojom   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   v zásade   nespochybňuje   (okrem   výhrady,   ktorou   sa ústavný súd nemohol zaoberať, keďže ju navrhovateľka neuplatnila v pôvodnom konaní, podrobnosti pozri bod 2.1 tejto časti odôvodnenia), že nepodala v stanovenej lehote (do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie) oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Skutočnosť, že navrhovateľka nepodala v stanovenej lehote predmetné oznámenie, nebola počas prebiehajúceho „konania vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov“   medzi   účastníkmi (navrhovateľkou a výborom) sporná.

1. Navrhovateľka v podstatnej časti návrhu namietala správnosť určenia pokuty (jej výšky). Argumentovala tým, že výška uloženej pokuty nezodpovedá zneniu (ústavného) zákona. V súvislosti s týmto tvrdením navrhovateľky výbor vychádzajúc z nálezu ústavného súdu I. ÚS 57/07 súhlasil, že výpočet pokuty bol nesprávny. Správna výška pokuty má aj podľa výboru byť 26 984 Sk.

Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení so štvrtou vetou čl. 10 ods. 2   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov,   v rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto   konaní   -   zrušením   namietaného   rozhodnutia   výboru   (ak   senát   ústavného   súdu po jeho preskúmaní zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu) alebo potvrdením rozhodnutia výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu).

Navrhovateľka vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu výboru vydanému v konaní podľa   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   však   v danom   prípade   namieta pochybenie v tom zmysle, že pokuta (jej výška) jej bola výborom uložená nesprávne.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v zmysle § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde   v konaní   o preskúmaní   rozhodnutia   výboru   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   je   námietka   procesných   i hmotnoprávnych   vád   v rámci konania a rozhodnutia výboru takou otázkou, do ktorej ústavnému súdu neprislúcha zásadne ingerovať.

V okolnostiach   prípadu   by však nezaoberanie sa   prípadným porušením   kogentnej normy obsiahnutej v čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a tým i schválenie postupu a rozhodnutia výboru bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal, či bola správne určená výška uloženej pokuty, znamenalo podľa názoru ústavného súdu nadmerne formalistický prístup pri aplikácii práva vytýkaný v rade rozhodnutí zo strany ústavného súdu všeobecným súdom (napr. IV. ÚS 26/06).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti.   Vzhľadom na to považuje ústavný súd za potrebné, aby zahrnul do predmetu svojho skúmania v danej veci   aj   otázku   správnosti   výšky   uloženej   pokuty   v konaní   podľa   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu.   Nutnosť   takéhoto   postupu   vyplýva   z toho,   že   konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov   je   konštruované   na   princípe   jednoinštančného   konania,   v ktorom   je   vylúčené podanie opravných prostriedkov. Táto skutočnosť vyžaduje od ústavného súdu zvlášť citlivý prístup   pri   hodnotení   vytýkaných   nedostatkov   namietaného   rozhodnutia   s tým, že odmietnutie   návrhu   v časti   týkajúcej   sa   vytýkanej   nesprávnosti   rozhodnutia   výboru pre nedostatok právomoci ústavného súdu by mohlo znamenať zásah do sféry regulovanej a chránenej predpismi najvyššej právnej sily, čím by mohlo dôjsť k spôsobeniu zásahu takej intenzity, ktorý by zakladal ich porušenie (porovnaj IV. ÚS 1/07).

Pri   preskúmaní   navrhovateľkou   namietaného   rozhodnutia   výboru   ústavný   súd prihliadol na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej   právnej   normy   (IV. ÚS 77/02).   Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti návrhu na začatie konania podľa § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde a na výklad, či predpoklady tejto dôvodnosti z ústavného hľadiska boli, alebo neboli splnené.

Výklad   týchto   predpokladov   však   nemôže   byť   taký   formalistický,   aby   sa   ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha (IV. ÚS 156/03, IV. ÚS 26/06).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov nemôže v niektorých osobitných prípadoch   obmedziť   iba   na posúdenie   otázky,   či   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, alebo či porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Ústavný   súd   zo   svojho   postavenia   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti [čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)] musí pri uplatňovaní svojej   právomoci   brať   zreteľ   aj   na dodržiavanie   procesných   zásad   zaručujúcich   právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasl. ústavy.

Tak je to aj v danom prípade, keď ústavný súd s prihliadnutím na zistené skutočnosti a svoju funkciu vyplývajúcu mu z čl. 124 ústavy dospel k názoru, že je daný dôvod na to, aby   sa   zaoberal   aj   výhradami   navrhovateľky   smerujúcimi   proti   výške   uloženej   pokuty, zohľadniac   nielen   obsah   čl.   9   ods.   10   písm.   a)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu (z ktorého výlučného znenia vychádzal výbor pri určení výšky uloženej pokuty), ale tiež obsah čl. 9 ods.   15 a 16 ústavného zákona, ktoré   nepochybne súvisia   so základom i výškou uloženej pokuty. Ústavný súd sa teda v danom prípade nemôže obmedziť len na posúdenie konformnosti konania navrhovateľky vo väzbe na povinnosti vyplývajúce pre ňu z ústavného zákona, ale musí prihliadnuť aj na príčinnú súvislosť medzi týmto konaním a následnou sankciou, t. j. zákonným určením výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) a čl. 9 ods. 15 a 16 v rámci samotného rozhodnutia výboru.

Výbor k výhradám navrhovateľky k určeniu výšky pokuty uviedol, že (pokuta) bola určená na základe oznámenia predsedu Úradu pre verejné obstarávanie zo 14. decembra 2006 a je plne v súlade s čl. 9 ods.   1 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže navrhovateľka nevykonávala verejnú funkciu   12 mesiacov,   nebol dôvod použiť na výpočet sankcií ustanovenie čl. 9 ods. 15 alebo čl. 9 ods. 16 ústavného zákona.

Výbor   pôvodne   vychádzal   z názoru,   že   pri   určení   výšky   uloženej   pokuty   nemal vychádzať   z čl.   9   ods.   15   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu,   lebo navrhovateľka v predchádzajúcom roku nevykonávala verejnú funkciu 12 mesiacov, a teda potom platí, že v takom prípade [vychádzajúc zo znenia čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu]   treba   vychádzať   z   jednomesačnej   odmeny v predchádzajúcom roku, ktorá bola navrhovateľke určená v sume 43 100 Sk. K uvedenému ústavný súd dodáva, že navrhovateľka v priebehu roku 2005 odmenu v uvedenej sume (ako funkčný   plat)   dostávala   iba   prvé   dva   mesiace   a v treťom   mesiaci   (marec   2005)   bola k 9. marcu   odvolaná.   Navyše   platí   už   uvedené,   že   v skutočnosti   navrhovateľka   v tomto období dostávala funkčný plat v sume 47 500 Sk, a nie v sume 43 100 Sk.

Pôvodný názor výboru teda podmieňoval aplikáciu čl. 9 ods. 15 ústavného zákona iba na prípady, keď verejný funkcionár (v danom prípade navrhovateľka) mal príjem za výkon verejnej funkcie aj počas celého predchádzajúceho roka. Toto ale z obsahu čl. 9 ods. 15 ústavného zákona nevyplýva. Z dispozície právnej normy vyjadrenej v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona podľa ústavného súdu nepochybne vyplýva nemožnosť fakultatívneho podmieňovania,   jeho   aplikácie   (ak   verejný   funkcionár   disponoval   odmenou   za   celý predchádzajúci rok) alebo odmietnutia jeho aplikácie (ak verejný funkcionár nedisponoval odmenou   za   celý   predchádzajúci   rok)   zo strany   výboru.   Citovaná   právna   norma jednoznačne   uvádza,   že „na   účely   tohto   ústavného   zákona“,   teda   aj v súvislosti   s čl.   9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (o tento prípad išlo v danej veci) „sa   mesačným   platom   verejného   funkcionára   rozumie   jedna   dvanástina   z   jeho ročného príjmu za predchádzajúci kalendárny rok za výkon verejnej funkcie“. Z uvedeného potom vyplýva, že vymedzená definícia „mesačného platu verejného funkcionára“ platí pre všetky   prípady,   keď   citovaný   ústavný   zákon   hovorí   o mesačnom   plate   verejného funkcionára, iba ak by výslovne uviedol niečo iné (čo ale nie je tento prípad).

V súvislosti s tým treba uviesť, že zmyslom a účelom ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je predovšetkým zabezpečovať právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií, ktorý má zamedziť vzniku rozporu osobných záujmov verejných   funkcionárov   s verejným   záujmom   v súvislosti   s výkonom   svojej   funkcie a predchádzať   zneužívaniu   verejnej   funkcie,   prípadne   postavenia   s ňou   spojeného, na osobný prospech.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   a aplikácia   právnej   normy,   pokiaľ   jej normatívny text nie je dostatočne zrejmý, má zodpovedať požiadavke právnej istoty (ako imanentnej súčasti princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy) a zároveň má byť primeraná obsahu a účelu právnych vzťahov, ktoré majú byť ňou regulované.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že výbor vychádzal z nesprávneho základu pre   určenie   pokuty   pre   navrhovateľku.   V zhode   s tvrdením   navrhovateľky   a obsahom potvrdenia   Úradu   pre   verejné obstarávanie za   rok   2005   (predloženého   navrhovateľkou) vyplýva, že príjem navrhovateľky za výkon verejnej funkcie v roku 2005 predstavoval sumu 323 807 Sk, z ktorej 1/12 predstavuje sumu 26 984 Sk. Z uvedeného potom vyplýva, že odmena za jeden mesiac predstavuje sumu 26 984 Sk.

Na základe uvedeného ústavný súd zistil nesúladnosť časti napadnutého rozhodnutia s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu. Majúc pritom na zreteli svoju úlohu, ktorú   plní   v opravnom   konaní,   v rámci   ktorého   výlučne   jemu   prislúcha   na   základe špecifickej právomoci zasiahnuť do rozhodnutia výboru, dospel   s poukazom na uvedené k záveru, že v danom prípade mal výbor pri uložení pokuty postupovať v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. c) v spojitosti s čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a pokutu navrhovateľke určiť vo výške 26 984 Sk.

Ústavný súd vzhľadom   na tieto dôvody   rozhodnutie výboru   sp. zn. VP/106/06-K zo 4. decembra 2006, ktorým bola navrhovateľke uložená pokuta, týmto nálezom v časti nad sumu 26 984 Sk zrušil (bod 1 výroku) a vo zvyšnej časti rozhodnutie potvrdil (bod 2 výroku).

2.   V súvislosti   s ostatnými   námietkami   navrhovateľky   ústavný   súd   nezistil   také právne   významné   skutočnosti,   ktoré   by   mali   za   následok   spochybnenie   namietaného uznesenia výboru (nad rámec uvedený v bode 1 v III. časti odôvodnenia).

2.1 Navrhovateľka v návrhu podanom ústavnému súdu (skôr nie, pozn.) uviedla, že „odporca vôbec neriešil skutočnosť, či som verejným funkcionárom vymedzeným v čl. 8 ods. 1, a či sa vôbec povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 na mňa vzťahuje“. Na uvedené reagoval výbor tak, že výbor túto skutočnosť preskúmal v konaní i tým, že verejná funkcionárka sa k návrhu na začatie konania (uznesenie č. 66 zo 16. 10. 2006) vyjadrila listom 20. 11. 2006, kde túto skutočnosť nenamietala. O tom, že si bola vedomá toho, že spĺňa kritériá uvádzané v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona svedčí i fakt, že dodatočne toto oznámenie dňa 23. 10. 2006 podala.   Okrem   iného   s   ohľadom   na   charakter   zastávanej   verejnej   funkcie   (vedúca ústredného orgánu štátu - Úrad pre verejné obstarávanie) a agendu tohto úradu o tom výbor ani nemal pochybnosti. V tomto smere ide len o účelovú obranu, pretože skutočnosť, že by nespĺňala predpoklady uvedené v čl. 8 ods. 1 vôbec nespochybňuje a ani nepredkladá vo veci žiadne argumenty a dôkazy.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   navrhovateľka   predmetnú   výhradu   neuplatnila v pôvodnom konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, hoci jej bola (mala byť) známa od začiatku tohto konania. Podľa názoru ústavného súdu právny rámec   prieskumného   konania   podľa   čl.   10   ods.   2   poslednej   vety   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu   („rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   je konečné“),   ako   aj   jedenásteho   oddielu   zákona   o ústavnom   súde   (ústavný   súd   môže rozhodnutie orgánu iba potvrdiť alebo zrušiť) neumožňuje v tomto konaní úspešne uplatniť námietku, ktorá nebola uplatnená v pôvodnom konaní. Výnimku predstavujú napr. námietky rozporujúce   výšku   uloženej   pokuty   či   iné   podstatné   okolnosti,   ktoré   vyplynú   až   zo samotného   rozhodnutia   výboru   a dotknutému   verejnému   funkcionárovi   predtým   neboli známe.

Z uvedených   dôvodov   sa   ústavný   súd   uvedenou   námietkou   navrhovateľky nezaoberal.

2.2   Navrhovateľka   taktiež   namietala   skutočnosť,   že   výbor   nedodržal   lehotu   na rozhodnutie uvedenú v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Ústavný súd k navrhovateľkinej námietke o prekročení 60-dňovej lehoty ustanovenej v čl. 9 ods.   5 ústavného zákona výborom poznamenáva, že keďže konanie bolo začaté uznesením výboru zo 16. októbra 2006, niet teda pochybností o tom, že táto lehota bola prekročená.

Vychádzajúc z konštantnej judikatúry (III. ÚS 22/07, III. ÚS 23/07, III. ÚS 21/07) ústavný súd zotrváva naďalej na názore, že keďže v právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje úprava následkov prekročenia tejto lehoty, jej uplynutie sa nespája so žiadnym právnym účinkom. Na základe tohto poznatku možno dospieť k záveru, že výbor mohol rozhodnúť aj po uplynutí stanovenej lehoty.

Je   však   v záujme   dodržiavania   princípov   právneho   štátu,   najmä   právnej   istoty účastníka   konania,   aby výbor   vydával rozhodnutia   v primeranej   lehote,   aj   keď   má   táto lehota poriadkový charakter. Výbor je povinný postupovať podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, je teda povinný rešpektovať aj lehoty uvedené v ústavnom zákone.

2.3 Navrhovateľka namietala aj skutočnosť, že výbor nepreukázal, že pri hlasovaní 4. decembra 2006 bolo jeho rozhodnutie prijaté požadovaným kvórom hlasov poslancov. Ústavný súd v tomto ohľade relevantné porušenia nezistil.

3. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby plne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zohľadnil v okolnostiach danej veci fakultatívnosť a „odôvodnenosť“ (čiastočný   úspech   navrhovateľky   v konaní)   jeho   rozhodovania   o trovách   konania,   preto o trovách konania nerozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2008