znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 91/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť D. Č., K., zastúpenej advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a na   súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   4   Co   143/05   z 30.   júna   2005   v spojení   s uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   243/05   z 29.   novembra   2005 a namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 51/04, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 143/05 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 243/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2006 telefaxom doručená a 24. februára 2006 poštovou prepravou doplnená sťažnosť D. Č., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4   Co   143/05   z 30.   júna   2005   v spojení   s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 243/05 z 29. novembra   2005   a namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 51/04, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod   sp.   zn.   4   Co   143/05   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 243/05.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: «(...)   Návrhom   zo   dňa   04.   05.   2004   sa   domáham vysporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. 123 obec K.,   kat.   územie K.   Môj   podiel   na   uvedených   nehnuteľnostiach   (...)   je   8/18   celku. Uvedené nehnuteľnosti predstavujú: rodinný dom s. č. 218 postavený na parcele č. 464/1, rodinný dom s. č. 219, postavený na parcele č. 464/2 a pozemky (...).

V   priebehu   konania   mi   bolo   uznesením   Okresného   súdu   v   Prievidzi   zo   dňa 19. 4. 2005 oznámené, že súd konanie prerušuje až do právoplatného skončenia konania pred   OS   v   Prievidzi   č.   k.   9   C   10/2005   o   návrhu   proti   mne   o   vrátenie   daru,   resp.   do skončenia o náhradnej dedičskej pozostalosti po nebohej H. Z., (...) a vedenom na OS v Žiline pod 4 D 2366/92.

Proti uzneseniu o prerušení konania som podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Krajský súd v Trenčíne rozhodol uznesením zo dňa 30. 6. 2005 tak, že potvrdil napadnuté uznesenie Okresného súdu v Prievidzi.

Mám za to, že bol to najmä krajský súd, ktorý sa mal s mojimi námietkami riadne vysporiadať a rozhodnutie o prerušení konania zrušiť. (…)

Súvisiace konanie vedené na Okresnom súde v Prievidzi sp. zn. 9 C 10/2005 na vrátenie   daru   poskytnutého   na   základe   zaopatrovateľskej   a   kúpnej   zmluvy   bolo   súdom zamietnuté. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 08. 11. 2005. (...)

Odporcovia   boli   na   pojednávaní   na   Okresnom   súde   v   Prievidzi   poučený   súdom o tom, aby sami podali návrh na prejednanie dedičstva po nebohej H. Z. Na rokovaní po poslednom pojednávaní na okresnom súde ich však právny zástupca presviedčal o tom, že pre nich je nevýhodné podať návrh na prejednanie dedičstva. Tento návrh z ich strany ani nebol podaný. Napokon som daný návrh podala sama. Zo strany odporcov sú jasné snahy o obštrukcie vo veci.

Okresný súd v Žiline medzičasom začal o veci konanie ex offo na základe uznesenia zo dňa 01. 07. 2005, sp. zn. 30 D 104/2005. Na základe výzvy súdneho komisára - notárky JUDr. A. Š. zo dňa 09. 02. 2006 som bola vyzvaná na označenie okruhu dedičov s uvedením ich osobných údajov, ako i predloženia znaleckého posudku na nehnuteľnosti, ktorých sa prejednanie dedičstva týka. Nakoľko nie som účastníčkou dedičského konania a nemám možnosť tieto údaje zistiť, hrozí mi podľa poučenia notárky zastavenie konania, nakoľko jej výzve nevyhoviem. V prípade zastavenia tohto konania by sa mohlo stať, že konanie na Okresnom súde v Prievidzi, o ktorom sa vedie táto sťažnosť, by bolo prerušené na „večné časy“, nakoľko dôvod prerušenia - rozhodnutie o spoluvlastníckom podieli po nebohej H. Z. by   neodpadol   z   dôvodu   zastavenia   konania   o   prejednanie   tohto   majetku   v   dedičskom konaní. Tým by sa vlastne okruh uzavrel a ja by som síce podľa názoru súdu mala všetky práva účastníka konania a bola by mi primerane poskytnutá ochrana, ale práva by som sa nemohla nikdy dovolať. (...)

Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 30. 06. 2005, sp. zn. 4 Co 143/05, potvrdil rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania. Ako dôvod uviedol, že vo veci prebieha sporové konanie o vrátenie daru (v súčasnosti už skončené), ktoré má vplyv na predmet konania o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, nakoľko mne sa môže podiel znížiť na 5/18-tin. V každom prípade je však zrejmé, že nejaký podiel mi zostane a v prípade určenia výšky hodnoty nehnuteľnosti nie je problém pri konečnom rozhodnutí vo veci túto skutočnosť zohľadniť. Súd tiež citoval ustanovenia zákona, podľa ktorého sa síce dedičia stávajú vlastníkmi majetku ku dňu smrti poručiteľa, ale nie je jasné, ktorý z dedičov sa stane vlastníkom   alebo   či nadobudnú spoluvlastníctvo   viacerí   oprávnený dedičia.   Podľa   jeho názoru   nie   je   možné   bez   vyriešenia   tejto   otázky   v   konaní   o   zrušenie   a   vyporiadanie pokračovať. Táto posledná veta nie je vôbec žiadnym spôsobom odôvodnená, súd môže a mal v konaní pokračovať prípadne s tým, že pred vynesením konečného rozhodnutia by konanie prerušil za účelom ustálenia skutočného a jediného dediča, ak by vec nechcel usporiadať ináč. Dovtedy mohlo konanie riadne prebiehať.

Ako vyplýva z iných obdobných konaní, rozdelenie podielového spoluvlastníctva býva otázkou veľmi komplikovanou. V tomto prípade by súd napríklad mohol rozhodnúť ako je uvedené   neskôr   v   dôvodoch   ústavnej   sťažnosti.   Súd   uviedol,   že   nález   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 9/2000 sa nevzťahuje na uvedené konanie, nakoľko jeho predmetom bola ochrana vlastníckeho práva a nie zrušenie a vyporiadanie podielového vlastníctva. Ja osobne si myslím, že uvedený nález v prvom rade riešil otázku porušenia práv v tej konkrétnej danej veci v súvislosti s poskytnutím súdnej ochrany. Nie je relevantné, či sa v tej veci jednalo priamo o ochranu vlastníckeho práva či o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, čo je tiež do istej miery ochrana vlastníckeho práva. (...)

Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne som podala dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Vo svojom dovolaní som podrobne odôvodnila dôvody, pre ktoré mám za   to,   že   boli   porušené   moje   práva.   Dovolanie   som   podala   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku. V dovolaní som poukázala tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 9/2000, kde som ho podrobnejšie citovala. Takisto som poukázala aj na iné rozhodnutie o procesnom nástupníctve v cieľovom konaní, kde dokonca dedičom po nebohej bol ustanovený opatrovník.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. 11. 2005 v konaní sp. zn. 3 Cdo 243/2005 dovolanie odmietol. Ako vyplýva z odôvodnenia na str. 6, stredný odstavec, rozhodnutím odvolacieho súdu vraj nedošlo k porušeniu mojich práv ako navrhovateľky, lebo   mi   nebolo   odňaté   žiadne   procesné   právo   ako   účastníčke   konania,   lebo   počas prerušenia   konania   moje   procesné   práva   zostávajú   zachované   (napr.   právo   vykonávať procesné úkony vo formách nazerať do spisu, robiť si výpisky, právo byť predvolaná na pojednávanie, vyjadriť sa k návrhom a dôkazom a na to, aby bol rozsudok doručený do vlastných   rúk).   So   zreteľom   k   tomu,   že počas   prerušenia   sa   nevykonáva   pojednávanie, realizácia takmer všetkých procesných práv účastníka sa presúva k momentu, keď odpadne prekážka, pre ktorú bolo konanie prerušené. Podľa názoru súdu, ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   dáva   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   do   súvislosti s faktickou   procesnou   činnosťou   súdu   a   nie   s   jeho   právnym   hodnotením   veci   zaujatým v napadnutom   rozhodnutí.   Z   dikcie   citovaného   ustanovenia   §   109   ods.   2   písm.   c) Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že je plne v kompetencii súdu, aby zvážil možnosť uvedeného   postupu   a   jeho   záver   treba   považovať   za   prejav   nezávislého   súdneho rozhodnutia. (...)

Z dôvodu právnej istoty som už voči uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne podala ústavnú sťažnosť, ktorá sa vedie na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1759/05. Som uzrozumená s tým, že v prípade, že tejto sťažnosti bude vyhovené, tak táto moja sťažnosť bude odmietnutá. Dávam na úvahu Ústavného súdu Slovenskej republiky, aby   prejudikoval   i   právny   názor   na   odmietnutie   dovolania   vykonané   najvyšším   súdom. Obzvlášť keď tento konštatoval, že pri prerušení konania nie je a priori dôvod na podanie dovolania   v zmysle   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   že   účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Bolo by vhodné ukázať najvyššiemu   súdu,   akým   spôsobom   má   uvedené   veci   riešiť,   nakoľko   chýba   jednotnosť právneho výkladu a predvídateľnosť práva. (...)

V zmysle § 107 Občianskeho súdneho poriadku konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr.

Súd nemá priamo zákonom stanovenú povinnosť vždy prerušiť konanie, ak účastník konania umrie, ale mal by skúmať, či povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo. Súdy túto skutočnosť neskúmali a len sa vo svojich odôvodneniach uznesenia o prerušení konania obmedzili na konštatovanie, že nie je zatiaľ zrejmé či, resp. v akých podieloch budú dedičia dediť a citovali ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku o prerušení konania. V tomto   prípade,   mám   za   to,   že   povaha   veci   pripúšťa,   aby   sa   pokračovalo   v   konaní. V každom prípade sú rozhodnutia súdov nepreskúmateľné nakoľko neobsahujú odôvodnenie všetkých právne relevantných skutočností a teda sú arbitrárne.

V tejto súvislosti poukazujem predovšetkým že som sociálny prípad, starám sa o dve maloleté deti, nemám dostatok finančných prostriedkov, nemám kde bývať, žijem z podpory a ak sa mi podarí, zoženiem si prácu, ale zatiaľ sa mi podarilo pracovať len krátkodobo alebo ako brigádnička. Z tohto dôvodu potrebujem riešiť svoju finančnú a najmä bytovú situáciu. Odporca v prvom rade nehnuteľnosť v celosti užíva, za užívanie mi neplatí. Jeho finančná a bytová situácia je riadne vyriešená, a tak teda nemá záujem vo veci urýchlene konať.

Taktiež možno poukázať najmä na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 9/2000.

„Vo   svojom   vyjadrení   z   23.   februára   2000   Okresný   súd   Stará   Ľubovňa   vyjadril názor, že ustanovenie § 107 OSP nebráni pokračovať v konaní s právnymi nástupcami žalovaných. Ukončiť vec rozhodnutím však možno len po právoplatnom ukončení konania o dedičstve.“

S týmto názorom všeobecného súdu Ústavný súd vyjadril svoj súhlas. Poukazujem aj na právne názory uvedené v odbornej tlači: Procesní nástupnictví v civilním soudním řízení [PPP. 94, 9: 1], kde sa uvádza dokonca možnosť stanoviť ešte neznámym dedičom opatrovníka.

„V   prípade,   ak   zomrie   účastník   konania - fyzická   osoba,   stávajú   sa   procesnými nástupcami v konaní jej dedičia (obdobne to samozrejme platí, aj keď súd vydá rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho v zmysle § 198 O. s. p.).

Platné dedičské právo stojí na zásade, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa – „delačný princíp“. Pretože v tejto dobe nie je spravidla okruh dedičov známy, súd konanie preruší. Ak je tu však nebezpečenstvo prieťahov a zbytočného predlžovania konania, môže súd neznámym dedičom ustanoviť opatrovníka a v konaní pokračovať s opatrovníkom až do doby, než budú dedičia zistení.“

Súd v každom prípade musí zvažovať práva budúceho dediča na ochranu svojich práv   a   možnosť   zúčastniť   sa   konania,   ako   i   mojich   práv   na   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva. Nakoľko okruh oprávnených dedičov je v tomto prípade známy a dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, môžu byť účastníkmi konania zatiaľ všetci potencionálni dedičia. Tiež to bude jeden z dôvodov, pre ktoré budú mať dedičia záujem skôr skončiť dedičské konanie, nakoľko tí, ktorí nebudú chcieť nehnuteľnosť nadobudnúť, nebudú chcieť v konaní vystupovať.

Konanie pred Okresným súdom v Prievidzi začalo návrhom podaným dňa 4. 5. 2004. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. (...)

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, právna istota pre účastníka konania nastáva až právoplatnosťou rozhodnutia súdu. Teda mám za to, že v konaní postupom súdu dochádza k porušovaniu aj môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd môže riadne   konať   a   pripraviť   tak   podklady   pre   rozhodnutie   hneď   po   vydaní   dedičského rozhodnutia.

Návrh   na   začatie   konania   bol   podaný   dňa   4.   5.   2003,   doteraz   dokazovanie nepokročilo a ak bude konanie prerušené ani nepokročí.

K   uvedenému   dopĺňam,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   dovolaní   prišiel k záveru,   že   rozhodnutie   o   prerušení   konania   je   v   kompetencii   príslušného   súdu   a prerušením   a   priori   nemôže   dôjsť   k   odňatiu   práva   účastníkovi   konať   pred   súdom.   Za konanie pred súdom pokladá i robenie návrhov, nahliadanie do spisu a iné úkony, ktoré prakticky nesmerujú k ukončeniu veci, nakoľko súd musí dôkazy vykonať na pojednávaní a rozsudok verejne vyhlásiť (§ 122 Občianskeho súdneho poriadku, § 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Mám za to, že pri rozhodovaní o prerušení konania treba vychádzať z posudzovania konkrétnej právnej veci. V prvom rade treba ustáliť, či je možné vo veci vôbec konať. Ako vyplýva z judikatúry a výkladu, na ktoré som poukázal, prakticky vždy je možné vo veci konať (...). V prípade, že je možné vo veci konať, je potrebné zvážiť ujmu alebo problémy, ktoré sa prípadne môžu stať účastníkom konania, v tomto prípade tým, ktorí by sa konania museli zúčastniť a neboli by dedičmi a nákladom s týmto súvisiacim. Na druhej strane treba zvažovať i urgentnosť danej veci, či u druhého účastníka konania je možné spravodlivo očakávať, aby čakal až na vyriešenie dedičskej veci.

V mojom prípade som jednoznačne uviedla, že mám výrazné sociálne problémy, že mám maloleté deti a nedostatok finančných prostriedkov a nemám kde bývať. Takisto som uviedla a preukázala, že odporca robí prieťahy v dedičskom konaní. I v čase od smrti poručiteľa do rozhodnutia o vysporiadaní dedičstva môžu oprávnení dedičia vykonávať úkony k predmetu dedičstva. V prípade, že sa jedná o úkon nie obvyklý, je k tomu potrebný súhlas súdu. Zákon však nevylučuje túto možnosť a teda i prerušenie konania týmto môže stratiť na opodstatnenosti.

Mám za to, že v mojej veci mal súd zhodnotiť na jednej strane môj evidentný záujem na   pokračovaní   v   súdnom   konaní,   tzn.   moju   sociálnu   situáciu,   ako   i   sociálnu   situáciu mojich   detí,   najmä   nedostatok   možností   bývania   a   finančných   prostriedkov   a   zároveň nezáujem   odporcov   vysporiadať   dedičský   podiel   a   na   druhej   strane   jednoduchosť   a ekonomickosť konania len so skutočnými dedičmi predmetnej nehnuteľnosti. Nemôže byť obranou súdu, že rozhodnutie vydal v rámci nezávislého výkonu súdnej moci, keď týmto rozhodnutím   porušil moje ústavné práva garantované mi Ústavou.   Rozhodnutie   súdu v rámci sudcovskej nezávislosti musí rešpektovať i ústavné práva účastníkov konania. Podľa najnovšej judikatúry najvyššieho súdu sa za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom pokladá i to, keď v odvolacom konaní súd potvrdí prvostupňové rozhodnutie z iných právnych dôvodov ako boli uvádzané. Ak takýto argument má byť dôvodom pre zrušenie odvolacieho rozhodnutia, iste sa jedná o posudzovanie možnosti konať pred súdom v širšom slova zmysle. Veď nakoniec, účastníci konania v ktorejkoľvek veci môžu okrem svojich priamych právnych nárokov a tvrdení argumentovať alebo vyvracať i alternatívne právne názory na vec bez toho, že by na to boli osobne vyzvaný.

Ak   budeme   použitie   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku posudzovať v zmysle tejto vyššej právnej logiky, potom je potrebné, aby sa odvolací súd meritórne zaoberal mojím podaním i v takom konaní ako je dovolanie proti potvrdeniu uznesenia o prerušení konania [nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 21/2000 (...)]. (...) Zároveň v súvislosti s konaním súdov všetkých inštancií došlo k porušeniu môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočného odkladu, nakoľko od podania návrhu už uplynul viac ako rok a pol a vo veci sa ešte riadne ani nezačalo konať.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa   osobitných   predpisov.   Ja   mám   za   to,   že   som   vyčerpala   riadne   všetky   opravné prostriedky, ktoré mi boli dané k dispozícii. Čo sa týka sťažnosti na prieťahy v konaní, mám za to, že táto sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. zákona NR SR č. 757/2004 o súdoch v tejto veci nebola právnym prostriedkom na ochranu môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Jej kladnému prerokovaniu bránilo rozhodnutie súdu o prerušení konania, neskôr dokonca právoplatnému. V prípade, že by ústavný súd mal za to, že predsa len formálne som si uvedenú sťažnosť mala podať, navrhujem, aby súd postupoval podľa § 53 ods. 2, keď konanie sťažnosti v tejto časti by neodmietol. (...)

Postupom súdu, došlo k porušeniu môjho základného práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky v: čl. 46 ods. 1 (...), čl. 48 ods. 2 (...) a v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (...)   nakoľko   mi   postupom   Najvyššieho   súdu   SR, Krajského súdu v Trenčíne a postupom Okresného súdu v Prievidzi bolo znemožnené konať pred súdom a uplatniť svoje práva. (...)

Na   základe   uvedeného   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vydal nasledovný nález

1. Základné práva D. Č. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 29. 11. 2005 v konaní sp. zn. 3 Cdo 243/2005 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. júna 2005 v konaní sp. zn. 4 Co 143/05-82 a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v   Prievidzi   pod   sp.   zn. 15 C 51/2004,   Krajskom   súde   v   Trenčíne,   sp.   zn.   4   Co   143/05-82   a   Najvyššom   súde Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 243/2005 porušené bolo.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. novembra 2005 v konaní sp. zn. 3 Cdo 243/2005, a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 143/05-82 z 30. júna 2005 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Okresný   súd   v Prievidzi,   Krajský   súd   v Trenčíne   a Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   D.   Č. advokátovi JUDr. I. G. vo výške 5.330 Sk (...) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola

spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom

súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti

navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého

návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom

predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne

neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   na

spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1

ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 143/05 z 30. júna 2005 v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 243/05 z 29. novembra

2005   a namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp.

zn.   15 C   51/04,   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.

4 Co 143/05   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod

sp. zn. 3 Cdo 243/05.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka

napadla uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 143/05 z 30. júna 2005, ako aj uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 243/05 z 29. novembra 2005. Avšak vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, pretože toto rozhodnutie preskúmal

v dôsledku dovolania sťažovateľky najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť

v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu)   odmietnuť   pre

nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 243/05 z 29. novembra 2005, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd

vyvodil   (II. ÚS 21/96).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať

všeobecné súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že

jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť   či   splnenia   iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   je   zásadne   príslušný

orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa

návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam,

ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu

do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho

nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS

115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj

pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti prerušenia konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo   dotknuté   v samej   svojej   podstate.   Okrem toho   tieto obmedzenia   sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy,   ak   sledujú   legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti prerušenia konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS

35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky   s právnym

názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v napadnutom   uznesení sp.   zn.   3   Cdo   243/05

z 29. novembra 2005, týkajúcim sa otázky prípustnosti prerušenia konania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že:

„Ustanovenie   §   109   OSP   stanoví   také   prípady,   v ktorých   dochádza   k prerušeniu

konania rozhodnutím súdu preto, že sa v konaní vyskytla prekážka, ktorá dočasne bráni

jeho   pokračovaniu.   V odseku   1   sú   uvedené   prípady,   v ktorých   je   súd   povinný   konanie

prerušiť. Z dôvodov uvedených v odseku 2 súd konanie môže prerušiť, a ak tak neurobí,

musí vykonať vhodné opatrenia, ktorými prekážku brániacu postupu súdu odstráni.

Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd pristúpil k prerušeniu konania po zistení, že

na   Okresnom   súde   Prievidza   sa   vedie   konanie   pod   sp.   zn.   9   C   10/2005,   v ktorom   sa

navrhovateľka P. Č. proti odporkyni D. Č. (navrhovateľke v predmetnom konaní) domáha

o vrátenie daru, t. j. 5/18 predmetnej nehnuteľnosti (poskytnutého zaopatrovacou zmluvou),

ku ktorej sa navrhovateľka domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

Ďalej   súd   zistil,   že   pôvodná   odporkyňa   2)   H.   Z.   zomrela   ešte   pred   začatím   konania,

z ktorého dôvodu Okresný súd Prievidza konanie voči nej uznesením z 23. augusta 2004, č.

k. 15 C 51/2004-36 zastavil a uznesením z 15. novembra 2004 pripustil do konania ďalších

účastníkov – dedičov odporkyne 2), a to odporcu 2) J. Z., 3) H. Z., 4) M. Z., po zistení, že

spoluvlastnícky podiel nebohej H. Z., (...) na predmetnej nehnuteľnosti v rozsahu 1/18 nebol

prejednaný v dedičskom konaní (ktoré sa viedlo na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. D

2366/92). Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka na výzvu súdu podala Okresnému súdu

Žilina podnet na dodatočné prejednanie dedičstva po nebohej H. Z., ktoré konanie nebolo

doposiaľ   skončené.   Na   základe   uvedených   skutočností   okresný   súd   konanie   o zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   uznesením   z 19.   apríla   2005   prerušil

a v dôsledku odvolania navrhovateľky odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako

vecne správne potvrdil, keď dospel k záveru o jeho vecnej správnosti.

Uvedeným rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práv navrhovateľky,

nebolo jej odňaté žiadne procesné právo ako účastníčke konania, lebo počas prerušenia

konania jej procesné práva zostávajú zachované [napr. právo vykonávať procesné úkony vo

formách stanovených zákonom (§ 41 OSP), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44

OSP), právo byť predvolaná na súdne pojednávanie (§ 115 OSP), vyjadriť sa k návrhom na

dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré budú vykonané (§ 123 OSP), na to, aby jej bol rozsudok

doručený   do   vlastných   rúk   [(§   158   ods.   2   OSP),   atď.].   So   zreteľom   k tomu,   že   počas

prerušenia konania sa nevykonávajú pojednávania, realizácia takmer všetkých procesných

práv účastníka sa v podstate presúva k momentu, keď odpadne prekážka, pre ktorú bolo

konanie prerušené. Ustanovenie § 237 písm. f) OSP dáva odňatie možnosti konať pred

súdom do súvislosti s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením

veci   zaujatým   v napadnutom   rozhodnutí.   Z dikcie   citovaného   ustanovenia   §   109   ods.   2

písm. c)   OSP   je   zrejmé,   že   je   plne   v kompetencii   súdu,   aby   zvážil   možnosť   uvedeného

postupu a jeho záver treba považovať za prejav nezávislého súdneho rozhodnutia.

Z hľadiska námietok dovolateľky vzťahujúcich sa k vecnej nesprávnosti rozhodnutia

o prerušení konania treba uviesť, že dovolací súd môže preskúmavať správnosť právneho

posúdenia   veci   súdmi   nižších   stupňov   až   vtedy,   ak   je   dovolanie   z určitého   zákonného

dôvodu   procesne   prípustné;   o takýto   prípad   však   v danej   veci   nejde.   Odňatie   možnosti

konať pred súdom preto nemožno vidieť v právnych záveroch, na ktorých súdy založili svoje

rozhodnutia   o dôvodnosti   prerušenia   konania.   Právne   posúdenie   veci   je   realizáciou

rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

OSP, pretože právnym posudzovaním súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť, ktorá mu

vyplýva zo zákona, ani žiadne procesné právo účastníka.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o prípustnosti

prerušenia konania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd na

zásadné námietky sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za

ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky

považovať za neprípustné a predmetné dovolanie sťažovateľky bolo treba odmietnuť.  

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu (mutatis mutandis

I. ÚS 2/06). Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou

medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   ako   zjavne

neopodstatnenú odmietnuť.

3. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré

sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného

základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a sťažovateľka,   ktorá   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená   advokátom,   teda

kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

záver o porušení jej práva na súdnu ochranu. Sťažovateľke súdy neodopreli spravodlivosť,

ibaže   jej   návrhu   na   pokračovanie   konania   v danom   prípade   dočasne   nevyhoveli,   teda

konanie prerušili. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

ani   účelovo   chápať tak,   že   jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   procesným   návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto

časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

4.   Z obsahu   a petitu   sťažnosti   vyplýva   aj   tvrdenie   sťažovateľky,   že   prerušením

napadnutého konania došlo a dochádza postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. 15 C 51/04, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 143/05

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 243/05 k porušeniu jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

ústavy a práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v čl.   48 ods.   2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl.   6 ods.   1 dohovoru,

pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka

konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom

prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že

prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ku ktorému

došlo podľa hore uvedeného zistenia ústavného súdu v danom prípade ústavne relevantným

spôsobom)   možno   považovať za   prekážku   konania.   Ak   nedôjde   k odpadnutiu   prekážky

prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa

v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Preto   ústavný   súd   nečinnosť

okresného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako

zbytočné   prieťahy   v   konaní   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   3/03,   I.   ÚS   65/03).   Čo   sa   týka

napadnutého konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 4 Co 143/05 ústavný súd zo

zapožičaného súvisiaceho spisu zistil, že toto konanie trvalo od 8. júna 2005 do 4. augusta

2005   a napadnuté   konanie   pred   najvyšším   súdom   trvalo   od   31.   októbra   2005   do

19. decembra 2005. Podľa názoru ústavného súdu prima facie bez akýchkoľvek pochybností

nemožno napadnutý postup krajského súdu a najvyššieho súdu považovať za taký, ktorý by

bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle cit. článku ústavy a dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti)

na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľky garantovaného

čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd

rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006