SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 91/06-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť D. Č., K., zastúpenej advokátom JUDr. I. G., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 143/05 z 30. júna 2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 243/05 z 29. novembra 2005 a namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 51/04, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 143/05 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 243/05 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť D. Č. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2006 telefaxom doručená a 24. februára 2006 poštovou prepravou doplnená sťažnosť D. Č., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 143/05 z 30. júna 2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 243/05 z 29. novembra 2005 a namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 51/04, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 143/05 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 243/05.
Zo sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Návrhom zo dňa 04. 05. 2004 sa domáham vysporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. 123 obec K., kat. územie K. Môj podiel na uvedených nehnuteľnostiach (...) je 8/18 celku. Uvedené nehnuteľnosti predstavujú: rodinný dom s. č. 218 postavený na parcele č. 464/1, rodinný dom s. č. 219, postavený na parcele č. 464/2 a pozemky (...).
V priebehu konania mi bolo uznesením Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 19. 4. 2005 oznámené, že súd konanie prerušuje až do právoplatného skončenia konania pred OS v Prievidzi č. k. 9 C 10/2005 o návrhu proti mne o vrátenie daru, resp. do skončenia o náhradnej dedičskej pozostalosti po nebohej H. Z., (...) a vedenom na OS v Žiline pod 4 D 2366/92.
Proti uzneseniu o prerušení konania som podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Krajský súd v Trenčíne rozhodol uznesením zo dňa 30. 6. 2005 tak, že potvrdil napadnuté uznesenie Okresného súdu v Prievidzi.
Mám za to, že bol to najmä krajský súd, ktorý sa mal s mojimi námietkami riadne vysporiadať a rozhodnutie o prerušení konania zrušiť. (…)
Súvisiace konanie vedené na Okresnom súde v Prievidzi sp. zn. 9 C 10/2005 na vrátenie daru poskytnutého na základe zaopatrovateľskej a kúpnej zmluvy bolo súdom zamietnuté. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 08. 11. 2005. (...)
Odporcovia boli na pojednávaní na Okresnom súde v Prievidzi poučený súdom o tom, aby sami podali návrh na prejednanie dedičstva po nebohej H. Z. Na rokovaní po poslednom pojednávaní na okresnom súde ich však právny zástupca presviedčal o tom, že pre nich je nevýhodné podať návrh na prejednanie dedičstva. Tento návrh z ich strany ani nebol podaný. Napokon som daný návrh podala sama. Zo strany odporcov sú jasné snahy o obštrukcie vo veci.
Okresný súd v Žiline medzičasom začal o veci konanie ex offo na základe uznesenia zo dňa 01. 07. 2005, sp. zn. 30 D 104/2005. Na základe výzvy súdneho komisára - notárky JUDr. A. Š. zo dňa 09. 02. 2006 som bola vyzvaná na označenie okruhu dedičov s uvedením ich osobných údajov, ako i predloženia znaleckého posudku na nehnuteľnosti, ktorých sa prejednanie dedičstva týka. Nakoľko nie som účastníčkou dedičského konania a nemám možnosť tieto údaje zistiť, hrozí mi podľa poučenia notárky zastavenie konania, nakoľko jej výzve nevyhoviem. V prípade zastavenia tohto konania by sa mohlo stať, že konanie na Okresnom súde v Prievidzi, o ktorom sa vedie táto sťažnosť, by bolo prerušené na „večné časy“, nakoľko dôvod prerušenia - rozhodnutie o spoluvlastníckom podieli po nebohej H. Z. by neodpadol z dôvodu zastavenia konania o prejednanie tohto majetku v dedičskom konaní. Tým by sa vlastne okruh uzavrel a ja by som síce podľa názoru súdu mala všetky práva účastníka konania a bola by mi primerane poskytnutá ochrana, ale práva by som sa nemohla nikdy dovolať. (...)
Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 30. 06. 2005, sp. zn. 4 Co 143/05, potvrdil rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania. Ako dôvod uviedol, že vo veci prebieha sporové konanie o vrátenie daru (v súčasnosti už skončené), ktoré má vplyv na predmet konania o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, nakoľko mne sa môže podiel znížiť na 5/18-tin. V každom prípade je však zrejmé, že nejaký podiel mi zostane a v prípade určenia výšky hodnoty nehnuteľnosti nie je problém pri konečnom rozhodnutí vo veci túto skutočnosť zohľadniť. Súd tiež citoval ustanovenia zákona, podľa ktorého sa síce dedičia stávajú vlastníkmi majetku ku dňu smrti poručiteľa, ale nie je jasné, ktorý z dedičov sa stane vlastníkom alebo či nadobudnú spoluvlastníctvo viacerí oprávnený dedičia. Podľa jeho názoru nie je možné bez vyriešenia tejto otázky v konaní o zrušenie a vyporiadanie pokračovať. Táto posledná veta nie je vôbec žiadnym spôsobom odôvodnená, súd môže a mal v konaní pokračovať prípadne s tým, že pred vynesením konečného rozhodnutia by konanie prerušil za účelom ustálenia skutočného a jediného dediča, ak by vec nechcel usporiadať ináč. Dovtedy mohlo konanie riadne prebiehať.
Ako vyplýva z iných obdobných konaní, rozdelenie podielového spoluvlastníctva býva otázkou veľmi komplikovanou. V tomto prípade by súd napríklad mohol rozhodnúť ako je uvedené neskôr v dôvodoch ústavnej sťažnosti. Súd uviedol, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 9/2000 sa nevzťahuje na uvedené konanie, nakoľko jeho predmetom bola ochrana vlastníckeho práva a nie zrušenie a vyporiadanie podielového vlastníctva. Ja osobne si myslím, že uvedený nález v prvom rade riešil otázku porušenia práv v tej konkrétnej danej veci v súvislosti s poskytnutím súdnej ochrany. Nie je relevantné, či sa v tej veci jednalo priamo o ochranu vlastníckeho práva či o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, čo je tiež do istej miery ochrana vlastníckeho práva. (...)
Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne som podala dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Vo svojom dovolaní som podrobne odôvodnila dôvody, pre ktoré mám za to, že boli porušené moje práva. Dovolanie som podala podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. V dovolaní som poukázala tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 9/2000, kde som ho podrobnejšie citovala. Takisto som poukázala aj na iné rozhodnutie o procesnom nástupníctve v cieľovom konaní, kde dokonca dedičom po nebohej bol ustanovený opatrovník.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. 11. 2005 v konaní sp. zn. 3 Cdo 243/2005 dovolanie odmietol. Ako vyplýva z odôvodnenia na str. 6, stredný odstavec, rozhodnutím odvolacieho súdu vraj nedošlo k porušeniu mojich práv ako navrhovateľky, lebo mi nebolo odňaté žiadne procesné právo ako účastníčke konania, lebo počas prerušenia konania moje procesné práva zostávajú zachované (napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách nazerať do spisu, robiť si výpisky, právo byť predvolaná na pojednávanie, vyjadriť sa k návrhom a dôkazom a na to, aby bol rozsudok doručený do vlastných rúk). So zreteľom k tomu, že počas prerušenia sa nevykonáva pojednávanie, realizácia takmer všetkých procesných práv účastníka sa presúva k momentu, keď odpadne prekážka, pre ktorú bolo konanie prerušené. Podľa názoru súdu, ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Z dikcie citovaného ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že je plne v kompetencii súdu, aby zvážil možnosť uvedeného postupu a jeho záver treba považovať za prejav nezávislého súdneho rozhodnutia. (...)
Z dôvodu právnej istoty som už voči uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne podala ústavnú sťažnosť, ktorá sa vedie na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1759/05. Som uzrozumená s tým, že v prípade, že tejto sťažnosti bude vyhovené, tak táto moja sťažnosť bude odmietnutá. Dávam na úvahu Ústavného súdu Slovenskej republiky, aby prejudikoval i právny názor na odmietnutie dovolania vykonané najvyšším súdom. Obzvlášť keď tento konštatoval, že pri prerušení konania nie je a priori dôvod na podanie dovolania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Bolo by vhodné ukázať najvyššiemu súdu, akým spôsobom má uvedené veci riešiť, nakoľko chýba jednotnosť právneho výkladu a predvídateľnosť práva. (...)
V zmysle § 107 Občianskeho súdneho poriadku konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, len čo sa skončí konanie o dedičstve, pokiaľ povaha veci nepripúšťa, aby sa s týmito dedičmi nepokračovalo skôr.
Súd nemá priamo zákonom stanovenú povinnosť vždy prerušiť konanie, ak účastník konania umrie, ale mal by skúmať, či povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo. Súdy túto skutočnosť neskúmali a len sa vo svojich odôvodneniach uznesenia o prerušení konania obmedzili na konštatovanie, že nie je zatiaľ zrejmé či, resp. v akých podieloch budú dedičia dediť a citovali ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku o prerušení konania. V tomto prípade, mám za to, že povaha veci pripúšťa, aby sa pokračovalo v konaní. V každom prípade sú rozhodnutia súdov nepreskúmateľné nakoľko neobsahujú odôvodnenie všetkých právne relevantných skutočností a teda sú arbitrárne.
V tejto súvislosti poukazujem predovšetkým že som sociálny prípad, starám sa o dve maloleté deti, nemám dostatok finančných prostriedkov, nemám kde bývať, žijem z podpory a ak sa mi podarí, zoženiem si prácu, ale zatiaľ sa mi podarilo pracovať len krátkodobo alebo ako brigádnička. Z tohto dôvodu potrebujem riešiť svoju finančnú a najmä bytovú situáciu. Odporca v prvom rade nehnuteľnosť v celosti užíva, za užívanie mi neplatí. Jeho finančná a bytová situácia je riadne vyriešená, a tak teda nemá záujem vo veci urýchlene konať.
Taktiež možno poukázať najmä na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 9/2000.
„Vo svojom vyjadrení z 23. februára 2000 Okresný súd Stará Ľubovňa vyjadril názor, že ustanovenie § 107 OSP nebráni pokračovať v konaní s právnymi nástupcami žalovaných. Ukončiť vec rozhodnutím však možno len po právoplatnom ukončení konania o dedičstve.“
S týmto názorom všeobecného súdu Ústavný súd vyjadril svoj súhlas. Poukazujem aj na právne názory uvedené v odbornej tlači: Procesní nástupnictví v civilním soudním řízení [PPP. 94, 9: 1], kde sa uvádza dokonca možnosť stanoviť ešte neznámym dedičom opatrovníka.
„V prípade, ak zomrie účastník konania - fyzická osoba, stávajú sa procesnými nástupcami v konaní jej dedičia (obdobne to samozrejme platí, aj keď súd vydá rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho v zmysle § 198 O. s. p.).
Platné dedičské právo stojí na zásade, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa – „delačný princíp“. Pretože v tejto dobe nie je spravidla okruh dedičov známy, súd konanie preruší. Ak je tu však nebezpečenstvo prieťahov a zbytočného predlžovania konania, môže súd neznámym dedičom ustanoviť opatrovníka a v konaní pokračovať s opatrovníkom až do doby, než budú dedičia zistení.“
Súd v každom prípade musí zvažovať práva budúceho dediča na ochranu svojich práv a možnosť zúčastniť sa konania, ako i mojich práv na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Nakoľko okruh oprávnených dedičov je v tomto prípade známy a dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, môžu byť účastníkmi konania zatiaľ všetci potencionálni dedičia. Tiež to bude jeden z dôvodov, pre ktoré budú mať dedičia záujem skôr skončiť dedičské konanie, nakoľko tí, ktorí nebudú chcieť nehnuteľnosť nadobudnúť, nebudú chcieť v konaní vystupovať.
Konanie pred Okresným súdom v Prievidzi začalo návrhom podaným dňa 4. 5. 2004. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. (...)
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, právna istota pre účastníka konania nastáva až právoplatnosťou rozhodnutia súdu. Teda mám za to, že v konaní postupom súdu dochádza k porušovaniu aj môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd môže riadne konať a pripraviť tak podklady pre rozhodnutie hneď po vydaní dedičského rozhodnutia.
Návrh na začatie konania bol podaný dňa 4. 5. 2003, doteraz dokazovanie nepokročilo a ak bude konanie prerušené ani nepokročí.
K uvedenému dopĺňam, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolaní prišiel k záveru, že rozhodnutie o prerušení konania je v kompetencii príslušného súdu a prerušením a priori nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníkovi konať pred súdom. Za konanie pred súdom pokladá i robenie návrhov, nahliadanie do spisu a iné úkony, ktoré prakticky nesmerujú k ukončeniu veci, nakoľko súd musí dôkazy vykonať na pojednávaní a rozsudok verejne vyhlásiť (§ 122 Občianskeho súdneho poriadku, § 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Mám za to, že pri rozhodovaní o prerušení konania treba vychádzať z posudzovania konkrétnej právnej veci. V prvom rade treba ustáliť, či je možné vo veci vôbec konať. Ako vyplýva z judikatúry a výkladu, na ktoré som poukázal, prakticky vždy je možné vo veci konať (...). V prípade, že je možné vo veci konať, je potrebné zvážiť ujmu alebo problémy, ktoré sa prípadne môžu stať účastníkom konania, v tomto prípade tým, ktorí by sa konania museli zúčastniť a neboli by dedičmi a nákladom s týmto súvisiacim. Na druhej strane treba zvažovať i urgentnosť danej veci, či u druhého účastníka konania je možné spravodlivo očakávať, aby čakal až na vyriešenie dedičskej veci.
V mojom prípade som jednoznačne uviedla, že mám výrazné sociálne problémy, že mám maloleté deti a nedostatok finančných prostriedkov a nemám kde bývať. Takisto som uviedla a preukázala, že odporca robí prieťahy v dedičskom konaní. I v čase od smrti poručiteľa do rozhodnutia o vysporiadaní dedičstva môžu oprávnení dedičia vykonávať úkony k predmetu dedičstva. V prípade, že sa jedná o úkon nie obvyklý, je k tomu potrebný súhlas súdu. Zákon však nevylučuje túto možnosť a teda i prerušenie konania týmto môže stratiť na opodstatnenosti.
Mám za to, že v mojej veci mal súd zhodnotiť na jednej strane môj evidentný záujem na pokračovaní v súdnom konaní, tzn. moju sociálnu situáciu, ako i sociálnu situáciu mojich detí, najmä nedostatok možností bývania a finančných prostriedkov a zároveň nezáujem odporcov vysporiadať dedičský podiel a na druhej strane jednoduchosť a ekonomickosť konania len so skutočnými dedičmi predmetnej nehnuteľnosti. Nemôže byť obranou súdu, že rozhodnutie vydal v rámci nezávislého výkonu súdnej moci, keď týmto rozhodnutím porušil moje ústavné práva garantované mi Ústavou. Rozhodnutie súdu v rámci sudcovskej nezávislosti musí rešpektovať i ústavné práva účastníkov konania. Podľa najnovšej judikatúry najvyššieho súdu sa za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom pokladá i to, keď v odvolacom konaní súd potvrdí prvostupňové rozhodnutie z iných právnych dôvodov ako boli uvádzané. Ak takýto argument má byť dôvodom pre zrušenie odvolacieho rozhodnutia, iste sa jedná o posudzovanie možnosti konať pred súdom v širšom slova zmysle. Veď nakoniec, účastníci konania v ktorejkoľvek veci môžu okrem svojich priamych právnych nárokov a tvrdení argumentovať alebo vyvracať i alternatívne právne názory na vec bez toho, že by na to boli osobne vyzvaný.
Ak budeme použitie ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku posudzovať v zmysle tejto vyššej právnej logiky, potom je potrebné, aby sa odvolací súd meritórne zaoberal mojím podaním i v takom konaní ako je dovolanie proti potvrdeniu uznesenia o prerušení konania [nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 21/2000 (...)]. (...) Zároveň v súvislosti s konaním súdov všetkých inštancií došlo k porušeniu môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočného odkladu, nakoľko od podania návrhu už uplynul viac ako rok a pol a vo veci sa ešte riadne ani nezačalo konať.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ja mám za to, že som vyčerpala riadne všetky opravné prostriedky, ktoré mi boli dané k dispozícii. Čo sa týka sťažnosti na prieťahy v konaní, mám za to, že táto sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. zákona NR SR č. 757/2004 o súdoch v tejto veci nebola právnym prostriedkom na ochranu môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Jej kladnému prerokovaniu bránilo rozhodnutie súdu o prerušení konania, neskôr dokonca právoplatnému. V prípade, že by ústavný súd mal za to, že predsa len formálne som si uvedenú sťažnosť mala podať, navrhujem, aby súd postupoval podľa § 53 ods. 2, keď konanie sťažnosti v tejto časti by neodmietol. (...)
Postupom súdu, došlo k porušeniu môjho základného práva garantovaného Ústavou Slovenskej republiky v: čl. 46 ods. 1 (...), čl. 48 ods. 2 (...) a v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...) nakoľko mi postupom Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Trenčíne a postupom Okresného súdu v Prievidzi bolo znemožnené konať pred súdom a uplatniť svoje práva. (...)
Na základe uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nasledovný nález
1. Základné práva D. Č. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2005 v konaní sp. zn. 3 Cdo 243/2005 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30. júna 2005 v konaní sp. zn. 4 Co 143/05-82 a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn. 15 C 51/2004, Krajskom súde v Trenčíne, sp. zn. 4 Co 143/05-82 a Najvyššom súde Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 243/2005 porušené bolo.
2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. novembra 2005 v konaní sp. zn. 3 Cdo 243/2005, a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 143/05-82 z 30. júna 2005 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Okresný súd v Prievidzi, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia D. Č. advokátovi JUDr. I. G. vo výške 5.330 Sk (...) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľky na
spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1
ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 143/05 z 30. júna 2005 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 243/05 z 29. novembra
2005 a namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp.
zn. 15 C 51/04, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 143/05 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cdo 243/05.
1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka
napadla uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 143/05 z 30. júna 2005, ako aj uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 243/05 z 29. novembra 2005. Avšak vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, pretože toto rozhodnutie preskúmal
v dôsledku dovolania sťažovateľky najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti (teda vo vzťahu k uvedenému uzneseniu krajského súdu) odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 243/05 z 29. novembra 2005, ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že
jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej na
skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania
zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať
a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný
orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa
návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam,
ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu
do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS
115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj
pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti prerušenia konania, jeho opodstatnenosti a pod.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Otázka posúdenia prípustnosti prerušenia konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS
35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym
názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom uznesení sp. zn. 3 Cdo 243/05
z 29. novembra 2005, týkajúcim sa otázky prípustnosti prerušenia konania v danej veci.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že:
„Ustanovenie § 109 OSP stanoví také prípady, v ktorých dochádza k prerušeniu
konania rozhodnutím súdu preto, že sa v konaní vyskytla prekážka, ktorá dočasne bráni
jeho pokračovaniu. V odseku 1 sú uvedené prípady, v ktorých je súd povinný konanie
prerušiť. Z dôvodov uvedených v odseku 2 súd konanie môže prerušiť, a ak tak neurobí,
musí vykonať vhodné opatrenia, ktorými prekážku brániacu postupu súdu odstráni.
Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd pristúpil k prerušeniu konania po zistení, že
na Okresnom súde Prievidza sa vedie konanie pod sp. zn. 9 C 10/2005, v ktorom sa
navrhovateľka P. Č. proti odporkyni D. Č. (navrhovateľke v predmetnom konaní) domáha
o vrátenie daru, t. j. 5/18 predmetnej nehnuteľnosti (poskytnutého zaopatrovacou zmluvou),
ku ktorej sa navrhovateľka domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
Ďalej súd zistil, že pôvodná odporkyňa 2) H. Z. zomrela ešte pred začatím konania,
z ktorého dôvodu Okresný súd Prievidza konanie voči nej uznesením z 23. augusta 2004, č.
k. 15 C 51/2004-36 zastavil a uznesením z 15. novembra 2004 pripustil do konania ďalších
účastníkov – dedičov odporkyne 2), a to odporcu 2) J. Z., 3) H. Z., 4) M. Z., po zistení, že
spoluvlastnícky podiel nebohej H. Z., (...) na predmetnej nehnuteľnosti v rozsahu 1/18 nebol
prejednaný v dedičskom konaní (ktoré sa viedlo na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. D
2366/92). Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka na výzvu súdu podala Okresnému súdu
Žilina podnet na dodatočné prejednanie dedičstva po nebohej H. Z., ktoré konanie nebolo
doposiaľ skončené. Na základe uvedených skutočností okresný súd konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva uznesením z 19. apríla 2005 prerušil
a v dôsledku odvolania navrhovateľky odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil, keď dospel k záveru o jeho vecnej správnosti.
Uvedeným rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práv navrhovateľky,
nebolo jej odňaté žiadne procesné právo ako účastníčke konania, lebo počas prerušenia
konania jej procesné práva zostávajú zachované [napr. právo vykonávať procesné úkony vo
formách stanovených zákonom (§ 41 OSP), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44
OSP), právo byť predvolaná na súdne pojednávanie (§ 115 OSP), vyjadriť sa k návrhom na
dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré budú vykonané (§ 123 OSP), na to, aby jej bol rozsudok
doručený do vlastných rúk [(§ 158 ods. 2 OSP), atď.]. So zreteľom k tomu, že počas
prerušenia konania sa nevykonávajú pojednávania, realizácia takmer všetkých procesných
práv účastníka sa v podstate presúva k momentu, keď odpadne prekážka, pre ktorú bolo
konanie prerušené. Ustanovenie § 237 písm. f) OSP dáva odňatie možnosti konať pred
súdom do súvislosti s faktickou procesnou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením
veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Z dikcie citovaného ustanovenia § 109 ods. 2
písm. c) OSP je zrejmé, že je plne v kompetencii súdu, aby zvážil možnosť uvedeného
postupu a jeho záver treba považovať za prejav nezávislého súdneho rozhodnutia.
Z hľadiska námietok dovolateľky vzťahujúcich sa k vecnej nesprávnosti rozhodnutia
o prerušení konania treba uviesť, že dovolací súd môže preskúmavať správnosť právneho
posúdenia veci súdmi nižších stupňov až vtedy, ak je dovolanie z určitého zákonného
dôvodu procesne prípustné; o takýto prípad však v danej veci nejde. Odňatie možnosti
konať pred súdom preto nemožno vidieť v právnych záveroch, na ktorých súdy založili svoje
rozhodnutia o dôvodnosti prerušenia konania. Právne posúdenie veci je realizáciou
rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)
OSP, pretože právnym posudzovaním súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť, ktorá mu
vyplýva zo zákona, ani žiadne procesné právo účastníka.“
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o prípustnosti
prerušenia konania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd na
zásadné námietky sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za
ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky
považovať za neprípustné a predmetné dovolanie sťažovateľky bolo treba odmietnuť.
V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu (mutatis mutandis
I. ÚS 2/06). Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú odmietnuť.
3. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré
sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného
základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a sťažovateľka, ktorá je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, teda
kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
záver o porušení jej práva na súdnu ochranu. Sťažovateľke súdy neodopreli spravodlivosť,
ibaže jej návrhu na pokračovanie konania v danom prípade dočasne nevyhoveli, teda
konanie prerušili. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto
časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
4. Z obsahu a petitu sťažnosti vyplýva aj tvrdenie sťažovateľky, že prerušením
napadnutého konania došlo a dochádza postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 C 51/04, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 143/05
a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 243/05 k porušeniu jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka
konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom
prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ku ktorému
došlo podľa hore uvedeného zistenia ústavného súdu v danom prípade ústavne relevantným
spôsobom) možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky
prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa
v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný súd nečinnosť
okresného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako
zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03). Čo sa týka
napadnutého konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 4 Co 143/05 ústavný súd zo
zapožičaného súvisiaceho spisu zistil, že toto konanie trvalo od 8. júna 2005 do 4. augusta
2005 a napadnuté konanie pred najvyšším súdom trvalo od 31. októbra 2005 do
19. decembra 2005. Podľa názoru ústavného súdu prima facie bez akýchkoľvek pochybností
nemožno napadnutý postup krajského súdu a najvyššieho súdu považovať za taký, ktorý by
bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle cit. článku ústavy a dohovoru.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu, krajského
súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti)
na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľky garantovaného
čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd
rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2006