znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 91/05-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. H., Z., zastúpeného advokátom Mgr. I. P., Z. 215, vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 35/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 35/02   p o r u š i l   právo J. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   J.   H.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. H.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   Mgr.   I.   P.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 19. mája 2005   č.   k.   I.   ÚS   91/05-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. H., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 35/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 27. decembra 2001 okresnému súdu návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   110   537   Sk   s prísl.   proti odporcovi K., Ž. (ďalej len „žalovaný“).

Pretože sa podľa názoru sťažovateľa vo veci nekonalo, sťažovateľ dvakrát žiadal okresný súd o podanie správy o štádiu súdneho konania a 13. januára 2003 vyzval predsedu okresného   súdu   na   odstránenie   zbytočných   prieťahov   v konaní.   Na   túto   výzvu   dostal odpoveď, v ktorej bolo uvedené, že k zbytočným prieťahom došlo. Napriek tomu sa podľa sťažovateľa vo veci ďalej nekonalo, preto listom z 8. decembra 2003 urgoval prejednanie veci.   V odpovedi   na   jeho   list   bolo   opätovne   konštatované,   že   v danej   veci   došlo k prieťahom v konaní.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   daný   prípad   nie   je   osobitne   zložitý,   nečinnosťou okresného   súdu   došlo   k tomu,   že   sťažovateľ   sa   nemôže   domôcť   vyplatenia   finančných čiastok, ktoré mu neoprávnene nevyplatil jeho zamestnávateľ, pričom podľa jeho názoru využil vo veci všetky zákonné prostriedky, ktoré by viedli k odstráneniu prieťahov.

1. 2. Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Ústavný súd SR (...) vyslovuje, že v súdnom konaní pred Okresným súdom v Žiline č. 14 C 35/02 došlo (...) k zbytočným prieťahom v konaní, čím bolo porušené ústavné právo sťažovateľa (...) zakotvené v Ústave SR, čl. 48 odst. 2 (...), ako aj boli porušené práva (...) zakotvené v ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...) čl. 6 odst. 1 (...).

Ústavný súd SR prikazuje (...), aby Okresný súd Žilina v konaní č. 14 C 35/02 zjednal nápravu a konal tak, aby k ďalším zbytočným prieťahom nedošlo.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   (...)   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 90.000,-   Sk   a ukladá   Okresnému   súdu   v Žiline,   aby   v lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia (...) vyplatil sťažovateľom (...) sumu 90.000,- Sk ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. P. H., listom z 11. júla 2005 sp. zn. Spr 3528/05, ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie sudcu JUDr. V. K., a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 21. júla 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Súhlasíme s upustením od ústneho prejednania veci. (...) súd vo veci rozhodol, keď nemá kompetencie vo veci konať. Ide o špecifické nároky v Policajnom zbore, ktoré si uplatňoval príslušník tohto zboru. Jeho spoluúčasť na prieťahoch je evidentná, ak ich Ústavný súd ustáli.

Zákonný sudca JUDr. V. K. podal prehľad úkonov súdu v napadnutej veci a k prijatej sťažnosti uviedol nasledovné skutočnosti:

„Na základe Opatrenia č. 4 zo dňa 01. 10. 2004 k Rozvrhu práce Okresného súdu Žilina na rok 2004 veci v senáte 14 C boli pridelené sudcovi Okresného súdu v Žiline JUDr. V. K.

Vec napadla na súd dňa 31. 12. 2001, od uvedeného dátumu boli v konaní vykonané úkony za účelom doručenia návrhu odporcovi vyjadrenia odporcu v konaní.

Po oboznámení sa s obsahom spisu po jeho prevzatí súd zistil, že vec nepatrí do právomoci súdov. Dňa 17. 06. 2005 vydal súd po opätovnom rozbore právnej veci (zistenie oprávneného orgánu, ktorý má vec prejednať a do právomoci ktorého patrí) uznesenie č. k. 14 C 35/2002-67, ktorým konanie zastavil a vec postúpil O. v D.

Z objektívnych dôvodov, najmä značnej pracovnej zaneprázdnenosti predchádzajúcej sudkyne, značného množstva napadnutých vecí v senáte, vznikli v konaní určité prieťahy. Vec bola osobitne zložitá najmä z dôvodu, že navrhovateľ kombinoval v konaní viacero nárokov podľa zák. č. 519/1992 Zb. a zák. č. 73/1998 Z. z., ktoré podriaďoval pod iné hmotnoprávne nároky podľa ust. Občianskeho zákonníka (§ 517 ods. 2 Obč. zák.), predložil viacero listín, a to aj vyjadrení nadriadeného orgánu, ktorému bola vec postúpená z ktorých vyplývala skutočnosť, že o nárokoch sa oprávnený ani jeho nadriadený orgán nerozhodol a spochybňoval   svoju   právomoc.   Navrhovateľ   pritom   vo   svojej   žalobe   uviedol   strohé opísanie priebehu uplatňovania nároku, neuviedol za ktoré obdobie vykonával prácu nad čas, rozsah podľa jednotlivých dní, spôsob výpočtu pričom pri uplatnených nárokoch vo všeobecnosti   odkázal   len   na   prehľad   o odslúžených   hodinách.   Teda   ani   sťažovateľ   si nesplnil povinnosti podľa § 79 ods. 1 O. s. p.

Čo sa týka výšky požiadavky na náhradu primeranej nemajetkovej ujmy, tak túto navrhovateľ vôbec neodôvodnil, určil len výšku bez bližšieho vymedzenia utrpenej ujmy, a preto sa k tejto časti nie je možné vyjadriť. Pokiaľ by aj ústavný súd dospel k záveru, že postupom   Okresného   súdu   v Žiline   v konaní   14   C   35/02   boli   porušené   ústavné   práva sťažovateľa, výška požadovanej ujmy je v rozpore s ustálenou praxou Ústavného súdu SR, je neodôvodnená a jej vznik a nárok neboli ani preukázané.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že:

„(...)   oznamujeme,   že   netrváme   na   tom,   aby   v predmetnej   veci   prebehlo   ústne pojednávanie. Vo vzťahu vyjadrenia Okresného súdu v Žiline zo dňa 21. 6. 2005 uvádzame, že samotný súd pripustil, že vo veci došlo k prieťahom v konaní pokiaľ Okresný súd Žilina uvádza,   že sťažovateľ vo svojom návrhu nepredložil podrobnú špecifikáciu uplatnených nárokov, tak sme toho názoru, že bolo povinnosťou súdu vyzvať ho na potrebné doplnenie svojho   návrhu.   Z celého   spisového   návrhu   je   však   zrejmé,   že   navrhovateľ   riadnym spôsobom predložil prvostupňovému súdu doklady, ktoré požadoval súd a aj požadoval, aby súd vo veci urýchlene konal.

Nestotožňujeme   sa   preto   s vyjadrením   Okresného   súdu,   že   si   sťažovateľ   nesplnil povinnosti   podľa   §   79   odst.   1   OSP.   Pokiaľ   ide   o špecifikáciu   nemajetkovej   ujmy   tak sťažovateľ nečinnosťou súdu bol vážne poškodený na svojich právach od obdobia podania žalobného návrhu, je v stave právnej neistoty, čo mu spôsobuje aj značné psychické potiaže, preto   je   sťažovateľ   presvedčený,   že   priznanie   požadovanej   nemajetkovej   ujmy   plne zodpovedá požiadavkám ustálenej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Zároveň žiadame, aby nám boli priznané trovy právneho zastúpenia a poukázané na účet právneho zástupcu Mgr. I. P.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 35/02:

Dňa 31.   decembra   2001 podal   sťažovateľ na okresnom   súde   žalobný návrh „na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 110 537.- Sk s príslušenstvom“ z titulu nevyplatenia finančných   prostriedkov   za vykonané služby v rokoch   1997 až 1999   proti žalovanému. Vec bola zaevidovaná ako nejasné podanie pod sp. zn. Nc 3611/01.

Dňa 28. januára 2002 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 4. februára 2002 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok. Dňa 19. februára 2002 bola vec prevedená do registra „C“ a bola jej pridelená sp. zn. 14 C 35/02.

Dňa   12.   apríla   2002   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   obratom   zaslal   jeden   rovnopis návrhu.

Dňa 22. apríla 2002 sťažovateľ zaslal súdu rovnopis návrhu.Dňa 13. mája 2002 súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 20 dní vyjadril k návrhu.Dňa 5. júna 2002 sťažovateľ doručil súdu „žiadosť o zaslanie stanoviska“, v akom štádiu sa nachádza jeho vec.

Dňa 20. júna 2002 žalovaný doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k návrhu.Dňa   11.   júla   2002   sťažovateľ   doručil   súdu „Urgenciu   žiadosti   o zaslanie stanoviska“.

Dňa 2. augusta 2002 súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 15 dní zaujal stanovisko k vyjadreniu žalovaného.

Dňa 12. augusta 2002 sťažovateľ doručil súdu „Návrh na začatie konania“. Dňa   6.   septembra   2002   konajúca   sudkyňa   oznámila   sťažovateľovi,   že   v rámci prebiehajúceho   konania „nie   je   možné   prepracovávať   návrh   na   vydanie   platobných rozkazov“.

Dňa   23.   septembra   2002   sťažovateľ   doručil   súdu   svoje   stanovisko   k vyjadreniu žalovaného.

Dňa 13. decembra 2002 sťažovateľ zaslal súdu „Urgenciu č. II o zaslanie stanoviska podanie správy o stave zabezpečovania dôkazov do spisového materiálu“.

Dňa 17. júna 2005 okresný súd uznesením č. k. 14 C 35/02-67 konanie zastavil a po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia nariadil vec postúpiť O. v D.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 35/02 o zaplatenie 110 537 Sk s prísl. z titulu nevyplatenia finančných prostriedkov za vykonané služby v rokoch 1997 až 1999, v ktorom sťažovateľ   vystupuje   ako   žalobca,   dochádza   k porušovaniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci napriek tomu, že možno pripustiť určitú jej právnu zložitosť. Posúdenie nedostatku právomoci súdu však za žiadnych okolností nemôže trvať takmer tri a pol roka, ako tomu bolo v danej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný v období od 23. septembra 2002 do 17. júna 2005. Okresný súd teda počas dvoch rokov a ôsmich mesiacov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa   sťažovateľ   ako   žalobca   v   predmetnej   veci počas   súdneho   konania   nachádzal,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu, podľa ktorého určité   prieťahy   vznikli „z   objektívnych   dôvodov,   najmä   značnej   pracovnej zaneprázdnenosti   predchádzajúcej   sudkyne,   značného   množstva   napadnutých   vecí v senáte“,   nemožno   akceptovať.   V tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení zákonného sudcu. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane uviedol (pozri   napr.   I.   ÚS   19/00,   I. ÚS 28/01,   I.   ÚS   50/01,   I.   ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03),   že nedostatočné   personálne obsadenie   súdu   a   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných opatrení.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   Pretože   vo   veci   sťažovateľa   bolo   17.   júna   2005   rozhodnuté   uznesením   č.   k. 14 C 35/02-67, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 90 000 Sk,   pretože „je   v stave   právnej   neistoty,   čo   mu   spôsobuje   aj   značné   psychické potiaže“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú   nečinnosť okresného súdu považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 7 953 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti z 9. mája 2005 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu z 21. júla 2005). Za tri úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume trikrát po 2 501 Sk a režijný paušál trikrát po 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 7 953 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005