znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 91/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. O., V. K., zastúpeného advokátom JUDr. A. M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky, podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 a čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 2490/2004-41 z 5. februára 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   F.   O.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2004 doručená sťažnosť JUDr. F. O., V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. M., Advokátska kancelária, K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva pokojne užívať majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   práva uskutočňovať inú zárobkovú činnosť zaručeného v čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 a čl. 13 ústavy   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 2490/2004-41 z 5. februára 2004.

Zo   sťažnosti   a pripojených   dokladov   vyplýva,   že   sťažovateľ bol   ministrom vymenovaný   za   notára   so   sídlom   vo   Veľkých   Kapušanoch   v obvode   Okresného   súdu Michalovce.

Rozhodnutím č. 2490/2000-41 z 5. februára 2004 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) minister   dočasne   pozastavil   sťažovateľovi   výkon   notárskeho   úradu   z dôvodu   trestného stíhania   sťažovateľa   využitím   svojej   právomoci   podľa   §   94   ods.   1   písm.   a)   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o notároch   a notárskej   činnosti   (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Notársky poriadok“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na to, že minister pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nedodržal postup podľa § 94 ods. 1 písm. a) Notárskeho poriadku, pretože namietané   rozhodnutie   vydal   5.   februára   2004   a až   dodatočne   ho   9.   februára   2004 „prerokoval“ s prezidentom Notárskej komory Slovenskej republiky (ďalej len „komora“).Aj keď v poučení tohto rozhodnutia ministra bolo uvedené, že proti nemu nie je možné   podať   opravný   prostriedok   –   rozklad,   sťažovateľ   podal   22.   marca   2004   proti uvedenému rozhodnutiu ministra rozklad podľa § 53, resp. § 61 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb.   o správnom   konaní   (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Správny poriadok“). Pri podávaní rozkladu sťažovateľ vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého   sa   na   rozhodovanie   ministra   podľa   §   94   ods.   1   písm.   a)   Notárskeho   poriadku vzťahuje   Správny   poriadok.   Vzhľadom   na   prípadné   úvahy   o spornosti   tohto   právneho názoru   bol   sťažovateľ   pri   podaní   rozkladu   vedený   aj   záujmom,   aby   po   prípadnom následnom podaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nebola jeho sťažnosť odmietnutá z dôvodov uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Na rozklad sťažovateľa Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) odpovedalo listom č. 6369/2004-41 z 29. marca 2004, v ktorom je okrem iného uvedené, že „Predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutie vydané v zmysle správneho poriadku, z toho dôvodu, že minister má postavenie člena vlády a ústavného činiteľa, nie ústredného orgánu štátnej správy. V zmysle čl. 122 Ústavy SR sa ústredné orgány štátnej správy zriaďujú výlučne zákonom. Ministra ako člena vlády a ústavného činiteľa nemožno zároveň považovať za orgán štátnej správy. Predmetné rozhodnutie ministra o pozastavení výkonu   notárskeho   úradu   je   administratívnym   aktom   aplikácie   práva   a nemožno   ho napadnúť   odvolaním   (rozkladom)“. Z citovaného   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že ministerstvo odmietlo opravný prostriedok sťažovateľa ako neprípustný, pričom uvedený list ministerstva možno podľa názoru sťažovateľa považovať pre účely konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za „iný zásah“.

Dňa 22. apríla 2004 podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti namietaného rozhodnutia ministra podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Vzhľadom na spornosť právnej povahy namietaného rozhodnutia ministra podľa sťažovateľa nemožno vylúčiť, že najvyšší súd odmietne preskúmať namietané rozhodnutie ministra z formálnych dôvodov pre svoju nepríslušnosť, a preto sťažovateľ v záujme dodržania lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde podáva aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru sťažovateľa sú   splnené všetky náležitosti prijatia jeho sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom a pretože podľa jeho presvedčenia došlo k porušeniu jeho   označených   základných   práv   napadnutým   rozhodnutím   ministra,   navrhuje,   aby   po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyniesol tento nález:

„1. Základné právo JUDr. F. O. na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj vlastnícke právo upravené v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo pokojne užívať majetok upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo uskutočňovať inú zárobkovú činnosť upravené v čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl.   12   a čl.   13   ods.   3   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Ministra   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 2490/2004-41 o dočasnom pozastavení výkonu notárskeho úradu notára JUDr. F. O. boli porušené.

2. Rozhodnutie Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2490/2004-41 zo dňa 5. 2. 2004 sa zrušuje.

3.   Minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   je   povinný   prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia   zaplatiť   sťažovateľovi   na   jeho   účet   zriadený   v SLSP   a.   s.   pobočka   Veľké Kapušany, finančné zadosťučinenie vo výške 1,- Sk (slovom: jeden slovenských korún).

4. Minister spravodlivosti SR prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. M.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutím ministra č. 2490/2004-41 z 5. februára 2004 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, podľa čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 a čl. 13 ústavy a čl. 14 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v znení účinnom od 1. septembra 2003 v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom   konaní   je predpokladom postupu   podľa tejto   hlavy,   aby išlo   o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy, vyplýva, že vo veci sťažovateľa   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutom   rozhodnutí,   najmä   so   zreteľom   na   to,   že   podľa   tvrdení   sťažovateľa   toto rozhodnutie porušuje jeho základné práva. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sťažovateľ 22. apríla 2004 podal podľa § 247   OSP   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   namietaného   rozhodnutia   ministra najvyššiemu   súdu,   ktorou   sa   domáha   právnej   ochrany   voči   tomu   istému   rozhodnutiu ministra,   ktoré   napáda   aj   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Vzhľadom   na   uvedené a vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z čl. 127   ústavy   je   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia označených   základných   práv   sťažovateľa   (pozri   napr.   I.   ÚS   22/03,   I.   ÚS   53/03,   I.   ÚS 76/04).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004