znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 91/03

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   ŽIAREC,   poľnohospodárskeho   družstva,   Tvrdošín, zastúpeného komerčným právnikom Mgr. I. P., Z., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline z 10. októbra   2001   sp.   zn.   19   Cb   79/01   a postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2002 sp. zn. 7 Obo 14/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ŽIAREC, poľnohospodárskeho družstva, Tvrdošín   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2002   doručená   sťažnosť   ŽIAREC,   poľnohospodárskeho   družstva,   Tvrdošín   (ďalej   aj sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom Mgr. I. P., Z., ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podnikať podľa   čl. 35   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) z 10. októbra 2001 sp. zn. 19 Cb 79/01 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 30. mája 2002 sp. zn. 7 Obo 14/02.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudkom krajského súdu z 10. októbra 2001 sp. zn. 19 Cb 79/01 bol zamietnutý jeho žalobný návrh proti žalovanému Tvrdošínska mliekareň, s. r. o., Vojtaššákova   602,   Tvrdošín   o vyslovenie   neplatnosti   uznesení   valného   zhromaždenia žalovanej obchodnej spoločnosti z 23. novembra 2000.

Podľa sťažovateľa krajský súd zamietol jeho žalobný návrh z dôvodu, že „Krajský súd v Žiline ustálil, že k zmene spoločenskej zmluvy žalovaného došlo formou podpísania dodatku č. 3 a táto skutočnosť spôsobila zánik účasti sťažovateľa v spoločnosti Tvrdošínska mliekáreň,   s.   r.   o.   Na   tom   základe   malo   dôjsť   k tomu,   že   sťažovateľ   stratil   dňom 23. 11. 2000 postavenie spoločníka a preto nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Ohľadne   námietky   sťažovateľa,   že   jeho   účasť   v spoločnosti   platne   nezanikla,   pretože dodatok č. 3 nebol podpísaný všetkými spoločníkmi, ktorý majú 100 % hlasov súd ustálil, že síce   subjekt   ORAVA   podielnické   poľnohospodárske   družstvo,   so   sídlom   v Nižnej   nad Oravou nebol riadnym spoločníkom a teda nebol oprávnený podpísať dodatok č. 3, avšak táto skutočnosť nebola dôvodom na vyhovenie žalobe“.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd však   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil,   pričom   podľa   názoru   sťažovateľa „zmenil   odôvodnenie   rozsudku   Krajského   súdu   v Žiline   tak,   že   spoločníka   Orava podielnické poľnohospodárske družstvo, IČO: 36 382 175 uznal za spoločníka,   pretože predložená zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 9. 4. 1994 nasvedčovala, že jej uzavretím   sa   tento   subjekt   mal   stať   riadnym   spoločníkom   namiesto   subjektu   Orava poľnohospodárske podielnické družstvo Nižná nad Oravou, IČO: 00 191 094. Najvyšší súd nevyhodnotil okolnosti prečo na rozdiel od posudzovania veci Krajským súdom v Žiline uznal uzavretú zmluvu ako aj dodatok č. 3 za perfektné právne úkony. Vôbec nevyhodnotil fakt,   že   valné   zhromaždenie   spoločnosti   Tvrdošínska   mliekáreň   s.   r.   o.   vôbec   nemohlo platne schváliť zmluvu o prevode obchodného podielu zo dňa 9. 4. 1999 medzi družstvami, Orava PPD, IČO - 36 382 175 a Orava PPD,   IČO - 00 191 094 v zmysle § 115 Obch. zákonníka, pretože   schválenie   zmluvy   o prevode   obchodných   podielov   ani   nebolo v programe VZ spoločnosti a ani samotné pozvánky na VZ tento bod programu neuvádzali. Z uvedeného vyplýva, že schválenie tejto zmluvy sa neopiera o žiadny hodnoverný listinný dôkaz a doteraz nebol požiadaný obchodný register o zmenu spoločníka zo strany konateľov   a taktiež   nebol   vôbec   predložený   originál   zápisnice   zo   zasadnutia   VZ Tvrdošínskej mliekárne zo dňa 30. 3. 1999 (...).

Posúdenie uvedenej otázky má zásadný právny význam na skutočnosť, že sťažovateľ by   bol   za   predpokladu   uvoľnenia   obchodného   podielu   v zmysle   záveru   Krajského   súdu v Žiline   aj   naďalej   spoločníkom   a to   vo   vzťahu   k uvoľnenému   obchodnému   podielu družstva, ktoré vstúpilo do konkurzu – ORAVA PPD, IČO 00 191 094. Vzhľadom na túto skutočnosť zo strany súdov bol sťažovateľ ich nesprávnym postupom a chybným posúdením právneho stavu protiprávne pripravený o pozíciu spoločníka vyplývajúcu jednak z dvoch skutočností:

- ním uzavretá zmluva o prevode obchodného podielu s kupujúcim Ing. M. Š. 23. 11. 2001 nemohla byť riadne schválená valným zhromaždením spoločnosti Tvrdošínska mliekáreň s. r.   o.,   pretože   toto   VZ   nebolo   zvolané   v súlade   s požiadavkami   spoločenskej   zmluvy a Obchodného zákonníka

- z možnosti získať uvoľnený obchodný podiel spoločníka, ktorý vstúpil do konkurzu.

(...) Postupom   Krajského   súdu   v Žiline   ako   aj   Najvyššieho   súdu   SR   vo   vyššie uvedenom   konaní   bolo   žalobcovi   odoprené   postavenie   spoločníka   a podnikateľa v Tvrdošínskej   mliekárni   s.   r.   o.   a to   jednak   vo   vzťahu   k neplatne   prevádzanému obchodnému podielu na spoločníka Ing. M. Š. podľa zmluvy o prevode obchodného podielu a dodatku č. 3 zo dňa 23. 11. 2002 ako aj vo vzťahu k uvoľnenému obchodnému podielu spoločníka v konkurze.

Zo   strany   súdov   došlo   v tomto   prípade   k porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   v Tvrdošínskej   mliekárni   s.   r.   o.   podľa čl. 35   Ústavy   SR.   Popri   tom   vyššie   uvedené   súdy   nerešpektovali   aj   skutočnosti,   že prebiehalo konanie o dosiahnutie zhody zápisov obchodného registra so skutočným stavom podľa § 200a/ odst. 2 OSP pri zápise vložke 1935/L., oddiel sro., spoločnosť Tvrdošínska mliekáreň s. r. o., so sídlom v Tvrdošíne, ul. Vojtaššákova 602, IČO: 31 607 331.

Návrhom zo dňa 11. 8. 2001 smerovaným na Okresný súd Žilina, Obchodný register sa Žiarec poľnohospodárske družstvo Tvrdošín domáhalo, aby registrový súd postupom podľa   §   200a odst.   2/ OSP   zosúladil   pri spoločnosti   Tvrdošínska   mliekáreň   s. r. o.,   so sídlom v Tvrdošíne, ul. Vojtaššákova 602, IČO: 31 607 331 zápis v obchodnom registri zo skutočným stavom.

Žiarec   poľnohospodárske   družstvo   Tvrdošín   poukázalo   na   nesprávnosť   postupu registrového súdu pri povoľovaní zápisu zmien podľa schválenia valného zhromaždenia a dodatku   č.   3   na   podklade   ktorého   došlo   k zápisu   nového   spoločníka   Tvrdošínskej mliekárne   s.   r.   o.,   uskutočnila   sa   zmena   spoločenskej   zmluvy,   schválilo   sa   zníženie základného imania a prevod obchodných podielov.

Konkrétne   pri   povoľovaní   uvedených   zápisov   zo   strany   registrového   súdu   došlo k pochybeniu, keď súd pripustil zápis prevodu obchodného podielu aj zo subjektu, ktorý preukázateľne   nebol   riadnym   spoločníkom   spoločnosti   Tvrdošínska   mliekáreň   s.   r.   o. a zapísaný   do   obchodného   registra   bol   len   na   základe   návrhu   o zápis   zmien   zo   dňa 14. 11. 1999.   Obsahom uvedeného návrhu bolo doplnenie zápisov v obchodnom registri o rodné čísla a IČO spoločníkov. Išlo o subjekt „ORAVA“ podielnické poľnohospodárske družstvo Nižná, IČO: 36 382 175. Do pozornosti súdu dávame, že navrhovaný zápis zo dňa 14. 11. 1999 uvádzal ako spoločníka: PPD ORAVA so sídlom v Nižnej nad Oravou a IČO 36 382 175 (...).

Vzhľadom   na   uvedené   nebolo   vôbec   zrejmé   na   akom   právnom   základe   a akým právnym   úkonom   došlo   k zápisu   subjektu   „ORAVA“   podielnické   poľnohospodárske družstvo, IČO: 36 382 175 do obchodného registra. Možnosti zániku účasti spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným sú upravené v § 148 a nasl. Obch. zákonníka, pričom z odst. 2 vyplýva, že vyhlásenie konkurzu na majetok spoločníka alebo zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok jeho majetku má rovnaké účinky ako zrušenie jeho účasti v spoločnosti súdom.

V konaní   č.   51-24/K   184/99   zo   dňa   19.   5.   1999   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici vyhlásil   na   majetok   úpadcu   –   riadneho   spoločníka   spoločnosti   Tvrdošínska   mliekáreň s. r. o. konkurz, za správcu konkurznej podstaty ustanovil Mgr. I. P.

Taktiež bolo vytknuté, že Okresný súd Žilina, obchodný register rozhodoval o návrhu na   zápis   zmien   v obchodnom   registri   na   základe   uznesenia   valného   zhromaždenia spoločnosti   Tvrdošínska   mliekáreň   s.   r.   o.   zo   dňa   23.   11.   2000,   kde   boli   schvaľované prevody   obchodných   podielov   na   spoločníkov   –   fyzické   osoby   Ing.   D.   S.   a Ing.   M.   Š. V uznesení VZ spoločnosti zo dňa 23. 11. 2000 sa neuvádza, že VZ spoločnosti Tvrdošínska mliekáreň s. r. o. schválilo aj prevod obchodného podielu spoločníka, MESTO TVRDOŠÍN na nadobúdateľa Ing. M. Š., bytom L.

Vzhľadom na skutočnosť, že nový nadobúdateľ obchodného podielu Mesta Tvrdošín Ing. M. Š. je fyzickou osobou, ktorá nebola doteraz spoločníkom, muselo zmluvu o prevode schváliť VZ spoločnosti Tvrdošínska mliekáreň s. r. o.

Ak uznesenie VZ spoločnosti uvedený prevod obchodného podielu neschválilo a ani tento prevod nie je obsahom uznesenia VZ zo dňa 23. 11. 2000, neboli naplnené zákonné požiadavky definované v §   115 odst.   1 a nasl.   Obchodného   zákonníka a registrový súd nemal bez schválenia VZ navrhovanú zmenu vykonať (...).

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   postupom   Najvyššieho   súdu   SR a Krajského súdu v Žiline bolo porušené jeho ústavné právo v zmysle čl. 46 odst. 1 Ústavy SR – každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky. V nadväznosti na to aj ustanovenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor), konkrétne čl. 6 odst. 1 a – Právo na spravodlivé súdne konanie (...).

Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že Najvyšší súd SR v konaní č. 7 Obo 14/2002 a Krajský   súd   v Žiline   č.   19   Cb   79/01   nepostupovali   pri   rozhodovaní   spravodlivo a nestranne. Predovšetkým nebol náležite zistený skutkový stav veci, keď napr. Najvyšší súd bez ďalšieho dokazovania ustálil záver, že spoločníkom Tvrdošínskej mliekárne s. r. o. sa stal subjekt Orava podielnické poľnohospodárske družstvo, IČO: 36 382 175. Najvyšší súd však   nebral   do   úvahy,   že   nebol   predložený   doklad,   preukazujúci,   že   zmluva   o prevode obchodných podielov bola predložená spoločnosti a že napokon táto ani nebola schválená valným   zhromaždením   spoločnosti   Tvrdošínska   mliekáreň   s.   r.   o.   Práve   sťažovateľ predložil dôkaz, že v programe VZ dňa 30. 3. 1999 nebol vôbec zahrnutý bod so schválením tejto zmluvy. Okrem toho prebieha šetrenie orgánov činných v trestnom konaní ohľadne šetrenia, či podaním návrhu konateľa spoločnosti Tvrdošínska mliekáreň s. r. o. zo dňa 14.

11. 1999 na Okresný súd Žilina, Obchodný register – na zápis zmien – formou doplnenia IČO: a úmyselného uvedenia IČO iného subjektu so zámerom obísť spoločenskú zmluvu a platné   predpisy   nebol   spáchaný   trestný   čin.   Zároveň   poukazujeme   aj   na   stanovisko Okresnej prokuratúry uvedené v liste Pc 2016/O1-38 zo dňa 28. 12. 2001, ktorý konštatuje, že   obchodný   register   nekonal   v súlade   so   zákonom,   keď   vykonal   okrem   iného   zápis spoločníka   ORAVA   –   PPD,   IČO   36   382   175,   pretože   neboli   splnené   predpoklady   na vykonanie zápisu vyžadované právnymi predpismi.

Najvyšší   súd   nevyhodnotil   zodpovedne   skutkový   stav   veci,   nevykonal   úplne dokazovanie v zmysle § 117 odst. 1 a nasl. OSP.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby Ústavný súd SR vydal tento N á l e z :

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. 19 Cb 79/01 zo dňa 10. 10. 2001 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 7 Obo 14/2002 zo dňa 30. 5. 2002, ktorými bol zamietnutý návrh sťažovateľa   na   vyslovenie   neplatnosti   uznesení   valného   zhromaždenia   spoločnosti Tvrdošínska mliekáreň s. r. o., sídlo Tvrdošín, Vojtaššákova 602 zo dňa 23. 11. 2002 bolo porušené   ústavné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   35   odst.   1   Ústavy   SR   na   podnikanie a uskutočňovanie zárobkovej činnosti.

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. 19 Cb 79/01 zo dňa 10. 10. 2001 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 7 Obo 14/2002 zo dňa 30. 5. 2002, ktorými bol zamietnutý návrh sťažovateľa   na   vyslovenie   neplatnosti   uznesení   valného   zhromaždenia   spoločnosti Tvrdošínska mliekáreň s. r. o., sídlo Tvrdošín, Vojtaššákova 602 zo dňa 23. 11. 2002 bolo porušené   ústavné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   odst.   1   Ústavy   SR   a čl.   VI   odst.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   napadnuté   rozsudky   zrušuje   a vracia   vec   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie práva sťažovateľa podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy   a porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 10. októbra 2001 sp.   zn.   19   Cb   79/01   a postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 30. mája 2002 sp. zn 7 Obo 14/02.

Sťažovateľ vo svojom podaní na ústavný súd namietal, že „zo strany súdov bol (...) ich nesprávnym postupom a chybným posúdením právneho stavu protiprávne pripravený o pozíciu spoločníka“, a tým malo dôjsť k porušeniu jeho ústavného práva podnikať, že zo strany   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu „nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci“, najvyšší súd   „nevyhodnotil zodpovedne skutkový stav veci, nevykonal úplne dokazovanie v zmysle   §   117   odst.   1   a nasl.   OSP“.   Sťažovateľ   v podstate   žiadal,   aby   ústavný   súd preskúmal   vecnú   správnosť   a právne   posúdenie   vykonaného   dokazovania   uvedeného   v rozhodnutiach všeobecných súdov.

K   námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a   čl. 6 ods. 1 dohovoru

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ,   ktorý   bol   kvalifikovane   zastúpený   pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v konečnom   dôsledku   o porušení práva sťažovateľa na spravodlivý proces, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu a najvyššieho súdu nestotožňuje, resp.   že tieto súdy nevykonali všetky   dôkazy, ktorých   vykonanie sťažovateľ navrhoval, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o porušení   práva   na   spravodlivý   proces   podľa označených   článkov   ústavy   a dohovoru,   preto   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   námietke porušenia čl. 35 ods. 1 ústavy

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietanými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov, osobitne postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 30. mája   2002   sp.   zn. 7 Obo 14/02 nie je priama súvislosť už aj vzhľadom   na to, že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu podstata práva sťažovateľa „na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú   činnosť“   neboli priamo dotknuté, preto bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Okrem toho porušenie práva na podnikanie v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy nemôže nastať rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý   zákon   umožňuje.   O takýto   postup   išlo   aj   v danej   veci   v prípade   krajského   súdu a najvyššieho   súdu,   ktoré   zákonom   zverenú   právomoc   preskúmať   uznesenia   valného zhromaždenia a rozhodnúť o ich platnosti alebo neplatnosti uplatnili spôsobom výslovne upraveným príslušným hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003