SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 90/2016-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka(sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkouJUDr. Katarínou Adamovskou, advokátska kancelária, Žižkova 6, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa nečinnosťou v konaniachvedených Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 27 P 82/2009, Krajským súdomv Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 365/2012 a v bližšie neoznačenom konaníÚradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice a rozsudkom Okresného súdu Košice IIč. k. 27 P 82/2009-954 zo 17. októbra 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súduv Košiciach č. k. 7 CoP 365/2012-1124 z 27. júna 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa nečinnosťou v konaniachvedených Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 P 82/2009,Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 CoP 365/2012a v bližšie neoznačenom konaní Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (ďalej len„úrad práce“), rozsudkom okresného súdu č. k. 27 P 82/2009-954 zo 17. októbra 2012v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 7 CoP 365/2012-1124 z 27. júna 2013 (ďalej len„napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je otcommaloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloletá“).Matkou maloletej je ⬛⬛⬛⬛, aktuálne bývajúca v Košiciach (ďalej len „matka“).
3. Predmetom napadnutého konania, ktoré pôvodne začalo na okresnom súdepod sp. zn. 27 P 82/2009, bol návrh matky maloletejna zverenie maloletej do jej osobnej výchovy a určenie vyživovacej povinnosti otcovi ⬛⬛⬛⬛ (sťažovateľovi v konaní pred ústavným súdom, pozn.). Okresný súdrozsudkom č. k. 27 P 82/2009-954 zo 17. októbra 2012 zveril maloletú
do osobnej starostlivosti matky, otcovi určil vyživovaciu povinnosť na maloletúod 1. apríla 2010 do 31. augusta 2012 vo výške 70 € mesačne, od 1. septembra 2012do budúcna vo výške 100 € mesačne, rozhodol o zaplatení dlžného výživného vo výške888,40 € do 90 dní od právoplatnosti rozsudku, zamietol návrh na výživné za obdobieod 11. marca 2009 do 31. marca 2010, upravil styk sťažovateľa s maloletou na bežnéobdobie i čas prázdnin, určil spôsob odovzdávania maloletej a matke uložil povinnosťinformovať otca o zdravotnom stave a školských výsledkoch. Uvedený rozsudok okresnéhosúdu bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 7 CoP 365/2012-1124 z 27. júna 2013.Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo okresnému súdu doručené 1. októbra 2013.
4. Sťažovateľ podal 30. októbra 2013 sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietalporušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľačl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa nečinnosťouv konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 27 P 82/2009, krajským súdompod sp. zn. 7 CoP 365/2012 a v bližšie neoznačenom konaní úradu práce a rozsudkomokresného súdu č. k. 27 P 82/2009-954 zo 17. októbra 2012 v spojení s rozsudkomkrajského súdu č. k. 7 CoP 365/2012-1124 z 27. júna 2013. Ústavný súd sťažnosťsťažovateľa odmietol uznesením sp. zn. II. ÚS 645/2013 z 11. decembra 2013 v častinamietajúcej prieťahy v konaní označených orgánov ako zjavne neopodstatnenú a v častinamietajúcej porušenie označených práv okresným súdom a krajským súdom pre nedostatokprávomoci ústavného súdu, pričom jednotlivé časti podrobne odôvodnil. Napriek uvedenejskutočnosti sťažovateľ po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 50/2014 z 25. júna 2015, ktorým dovolanie sťažovateľaodmietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, podal23. októbra 2015 ústavnému súdu identickú sťažnosť, v ktorej žiada, aby ústavný súd prijalvec na ďalšie konanie a nálezom vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy,dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj porušenie práva na konanie bez zbytočnýchprieťahov v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 27 P 82/2009, krajskýmsúdom pod sp. zn. 7 CoP 365/2012 a úradom práce v bližšie neoznačenom konaní, zrušilnapadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu, vec vrátil na konanie krajskémusúdu, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € a náhradu trovkonania, ktoré uloží zaplatiť krajskému súdu.
5. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že prvé pojednávania na okresnom súdeprebiehali bez jeho účasti, keďže okresný súd mu nedokázal riadne doručiť predvolania.Tým došlo k značnému porušeniu rovnosti účastníkov konania a vznikol široký priestorpre manipulácie a ovplyvňovanie okresného súdu. Problémy s tlmočením či prekladmisúdnych dokumentov sa sudkyni dlhodobo nedarilo odstrániť, čo spôsobovalo aj prieťahy,keďže konanie trvalo viac ako 3,5 roka. Okresný súd nezabezpečoval riadne a včas prekladydôležitých dokumentov do taliančiny v rozpore s právom sťažovateľa konať pred súdomvo svojej materčine v zmysle § 18 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ sa od začiatku stretával s rodovo a národnostne diskriminačnýmprístupom zvýhodňujúcim matku, kvôli čomu podal dvakrát námietku zaujatosti.
Nedošlo k prešetreniu rodinných, bytových a sociálnych podmienok u oboch rodičov,pretože sa uvedené okolnosti preverovali, len čo sa týka matky.
Všeobecné súdy nezohľadnili závery znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛. Bralido úvahy iba závery znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛. Tým závažným spôsobom zasiahlido práva sťažovateľa na spravodlivý proces.
Krajský súd sa vo svojom rozsudku vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, žesťažovateľ dal vypracovať nový znalecký posudok znalkyni ⬛⬛⬛⬛, ktorý predložilspolu s odvolaním. O záveroch tohto posudku nie je v rozsudku krajského súdu anizmienka.
Nebolo rešpektované ani právo sťažovateľa na zjavné a zreteľné odôvodnenierozsudku krajského súdu, ktorý sa riadne nevysporiadal so všetkými relevantnýmiskutočnosťami.
Nedošlo k úplnému zisteniu skutkového stavu, ako by si to vyžadoval záujemmaloletej. Celkom bola ignorovaná požiadavka sťažovateľa zabezpečiť maloletej adekvátnupsychologickú a odbornú pomoc. Nebol preverený možný Münchhausenov syndrómv zastúpení u matky. Rovnako nebol dostatočne zisťovaný zdravotný stav maloletej, a tonapriek tomu, že v súčasnosti je táto na pokraji straty funkcie jednej z obličiek s rizikomrovnakého vývoja aj pri druhej obličke.
Všeobecné súdy, ale ani úrad práce nezabezpečili dohľad nad realizáciou stykusťažovateľa s maloletou. Neuložili ani povinnosť podrobiť sa cielenému psychologickémuporadenstvu na účely nápravy vzťahov v rodine. Práve naopak, rozhodnutiamia nečinnosťou mimo rozhodovacej činnosti bol matke vyslaný nesprávny signál, že jejpostoj a konanie smerujúce k cielenému odcudzovaniu maloletej sťažovateľovi jetolerované a nemá žiadne negatívne dôsledky.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
9. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
10. K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta prieťahy v konaní postupomokresného súdu, krajského súdu a úradu práce a porušenie označených práv okresnýmsúdom, ústavný súd uvádza, že o nej už bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. II. ÚS 645/2013z 11. decembra 2013 v dôsledku čoho je sťažnosť v tejto časti neprípustná, a preto jepotrebné ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.
11. Pokiaľ ide o konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 7 CoP 365/2012pre porušenie čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1Dohovoru o právach dieťaťa, sťažnosť v uvedenej časti treba považovať za zjavneneopodstatnenú.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s rozsudkom krajského súdu,ktorý nevyhovel jeho odvolaniu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavnéhosúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožnoprávo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecnýsúd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konaniavrátane ich dôvodov a námietok.
14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné argumenty. V tejto súvislosti už ústavnýsúd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali závery napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súddospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom základnéhopráva podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovalareálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplývaz výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016