SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 90/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného JUDr. JurajomGavalcom, advokátom, Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namietal porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta2014 sp. zn. 6 Tdo 45/2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola24. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“), základného práva nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak než z dôvodov aspôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 8 ods. 2 listiny, a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyššísúd“) zo 7. augusta 2014 sp. zn. 6 Tdo 45/2014 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ bolrozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len,,prvostupňový súd“) z 25. septembra 2013sp. zn. 29 T 74/2013 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinunedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držaniaa obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) s odkazom na § 138písm. j) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona na tamuvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokova 6 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia.
3. Krajský súd v Trnave (ďalej len,,odvolací súd“) uznesením sp. zn. 3 To 117/2013z 10. decembra 2013 odvolanie sťažovateľa (ako aj spoluobžalovaných a prokurátora) akonedôvodné zamietol.
4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a prvostupňového súdu sťažovateľ podaldovolanie na najvyššom súde, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanieodmietol, keďže je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1Trestného poriadku.
5. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť stíhaný alebo pozbavenýslobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 8 ods. 2 listiny,a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššiehosúdu. Podstata sťažnostnej argumentácie je spojená s tvrdením, že kvalifikačný znak –závažnejší spôsob konania podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s odkazomna § 138 písm. j) Trestného zákona, teda čin spáchaný na viacerých osobách – bol jehov prípade aplikovaný nesprávne. Sťažovateľ v tomto smere namieta:
,,Niektoré trestné činy majú okrem objektu aj predmet útoku, na ktorý páchateľ bezprostredne útočí a tým porušuje alebo ohrozuje objekt trestného činu...
Objektom trestného činu podľa § 172 Trestného zákona je záujem na kontrolovanom nakladaní s omamnými a psychotropnými látkami, jedmi, prekurzormi.
Konkrétnym predmetom útoku pri tomto trestnom čine nie je osoba, tento konkrétny trestný čin predmet útoku ani nemá, a preto nemôže byť spáchaný na osobe, resp. viacerých osobách...
Predmetom útoku v danej veci nebol konkrétny človek, konkrétna osoba, obžalovaný neútočil na človeka, resp. na osobu, porušil len predpisy o nakladaní s omamnými a psychotropnými látkami, jedmi, prekurzormi, ktorých účelom je síce okrem iného chrániť zdravie a život človeka, ale na to, aby sme mohli hovoriť o útoku na konkrétneho človeka, resp. osobu, by sa vyžadovalo pristúpenie ďalšej okolnosti, ako donútenie drogu užiť alebo iné násilné konanie zo strany páchateľa (navádzanie drogu užiť atď.)...
Z dokazovania v trestnej veci sťažovateľa nevyplýva, že by útočil na zdravie alebo život nejakej osoby, jeho útok smeroval proti objektu takéhoto trestného činu, ktorým je porušenie predpisov o nakladaní s takýmito látkami, čo zároveň nemôže znamenať automaticky útok na konkrétnu osobu.
Sťažovateľ poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 75/2012 z 22.5.2013, z ktorého možno čerpať niektoré právne úvahy na podporu právneho názoru obhajoby.
Ďalšou námietkou obhajoby v tomto smere je to, že už ustanovenie § 172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona pojmovo zahŕňa predaj aj vo vzťahu k viacerým osobám, preto nie je možné použiť kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto trestného činu podľa ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona...
Túto argumentáciu najvyšší súd nechal celkom bez povšimnutia.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súdporušil jeho označené práva, ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdua priznal mu náhradu trov konania v sume 340,89 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnomprerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonnéhoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti(čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý pokiaľ ide o zásahydo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že ustanovujú všeobecné súdy ako jedinéoprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovaniaústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkovýchzáverov, či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumnýmsúdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávisléhosúdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdupri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákonaa Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základnýchľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadískpotom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnutésťažovateľovo dovolanie.
10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanoveniach § 371ods. l písm. g) a i) Trestného poriadku spočívajúce v tom, že napadnuté rozhodnutia súzaložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a súčasne súzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použitíiného hmotnoprávneho ustanovenia. Keďže sťažnostná argumentácia sťažovateľa bolav zhode s už uvedeným obmedzená na tvrdené pochybenie najvyššieho súdu pri právnomposúdení zisteného skutku [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku], ústavný súdpreskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu iba v tomto smere. Najvyšší súdv relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia v podstatnom uviedol:
,,Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uviedol obvinený tú skutočnosť, že súdy nesprávne použili pri právnej kvalifikácii ustanovenie § 138 písm. j) Trestného zákona, nakoľko trestný čin nebol spáchaný na osobe, ale smeroval len proti záujmu na kontrolovanom nakladaní s omamnými látkami, keďže predmetom útoku nie je osoba. Obvinený nepoužil voči odberateľom násilie, aby drogu užili, nenavádzal ich na užívanie drog...
... na prvostupňový súd bolo doručené i písomné vyjadrenie krajského prokurátora, z obsahu ktorého je zrejmé, že tento sa s argumentáciou dovolateľa nestotožňuje a uvádza, že práve záujmom štátu spojeným s kontrolovaním nakladania s omamnými a psychotropnými látkami, je záujem na ochrane zdravia ľudí, ktoré je ohrozované užívaním týchto látok. Napriek tomu, že predmetný objekt nie je v danej skutkovej podstate osobitne vyjadrený, tento je možné odvodiť aj vo vzťahu k názvu prvej hlavy osobitnej časti Trestného zákona, samotná skutočnosť, že predaj drog bol realizovaný viacerým osobám je pre spoločnosť nebezpečnejšie konanie ako predaj jednej osobe, resp. malému okruhu osôb a túto priťažujúcu okolnosť vyjadril zákonodarca práve v kvalifikovanej skutkovej podstate...
Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku (§ 382 písm. c) Trestného poriadku)...
Tak zo znenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku ako aj z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné, a že najvyšší súd ako súd rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, vrátane toho ako súdy ustálili počet osôb, ktorým obvinený distribuoval drogu. Čo sa týka v danom smere uplatneného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak v tomto smere najvyšší súd nezistil žiadnu opodstatnenosť námietok obvineného, pretože ako bolo skôr spomenuté, skutkový stav tak ako bol zistený zo strany súdov nižšieho stupňa je pre dovolací súd záväzný.
V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že z hľadiska súladu namietaného znaku s jeho právnou kvalifikáciou je zrejmé, že droga bola podľa dotknutých skutkových zistení obvineným zadovážená pre celkovo až jedenásť vymenovaných osôb priamo v skutkovej vete, teda ide o viacero osôb (najmenej tri osoby v zmysle legálnej definície uvedenej v § 127 ods. 12 Trestného zákona). Uvedený trestný čin je zaradený pod trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie, čím sa prirodzene myslí zdravie a život osoby (osôb), a nie obava štátu, že by stratou kontroly nad predajom takých látok bol ukrátený ekonomicky.“
11. Vychádzajúc z uvedených mantinelov posudzovania rozhodnutí všeobecnýchsúdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodneniauznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktorédovolanie sťažovateľa odmietol. Podľa ústavného súdu postup najvyššieho súdu priodôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil základnéprávo na súdnu ochranu sťažovateľa a ani ostatné ním označené práva. Najvyšší súd dalsťažovateľovi v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnenédôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Odôvodnenie uznesenianajvyššieho súdu nevykazuje všeobecný charakter, a aj keď je pomerne stručné,primeraným spôsobom reaguje na konkrétnu dovolaciu námietku sťažovateľa. V záverenajvyšší súd konštatuje, že vzhľadom na absenciu dôvodov dovolania podľa § 371Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.
12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdusvojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutýprávny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavneneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľanázoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatkynevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa, ústavnýsúd uvádza, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom konaníosobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestnéhoporiadku. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)Trestného poriadku, tento možno úspešne uplatniť len vtedy, ak je právoplatné rozhodnutiesúdu založené na nesprávnom právnom posúdení správne a úplne zisteného skutku alebona nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací súd tedanepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.O nesprávne právne posúdenie skutku ide napr. vtedy, ak zistený skutok mal byť právnekvalifikovaný ako (i) iný trestný čin, (ii) rovnaký trestný čin, avšak v základnej, a niekvalifikovanej skutkovej podstate – prípadne naopak, (iii) žiadny trestný čin. O nesprávnepoužitie iného hmotnoprávneho ustanovenia ide nielen v prípade pochybenia pri aplikáciinoriem Trestného zákona, ale aj iných predpisov hmotnoprávnej povahy.
14. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa sa podľanázoru ústavného súdu zákonne a preskúmateľne vyrovnal s dovolacou argumentáciousťažovateľa a stotožniac sa protiargumentáciou prokurátora a nižších súdov dovolanieodmietol. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa skutku, ktorý bol v prípade sťažovateľakvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172ods.1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) s odkazom na § 138 písm. j) Trestného zákonaspolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, nevykazujú všeobecný charakter,naopak, sú konkrétne a konzistentné. Výklad relevantných ustanoví Trestného zákona ajpodľa názoru ústavného súdu zodpovedá ich zmyslu a účelu. Posúdenie konania sťažovateľaako činu spáchaného na viacerých osobách nepredstavuje neprípustné vybočenie z medzíústavnosti a zákonnosti pri rozhodovaní o vine a treste za trestný čin. Na týchto záverochneprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať.
15. Sťažovateľom uvádzaný iný rozsudok najvyššieho súdu (sp. zn. 3 Tdo 75/2012z 22. mája 2013), z ktorého podľa jeho názoru možno čerpať niektoré úvahy aj na podporujeho názoru, sa týkal trestného činu krádeže, teda druhovo nerovnakého činu s odlišneformulovaným objektom (život a zdravie vs. majetok), a preto len ťažko možno vzťahovaťjeho závery aj na sťažovateľovu trestnú vec. Naopak, pokiaľ ide o kvalifikáciu trestného činunedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držania aobchodovania s nimi z hľadiska jeho možného spáchania na viacerých osobách, čo zakladájeho kvalifikáciu ako spáchaného závažnejším spôsobom konania, závery najvyššieho súduv trestnej veci sťažovateľa korešpondujú so závermi najvyššieho súdu aj v iných veciach(napr. sp. zn. 1 Tdo 26/2011, sp. zn. 5 Tdo 77/2012).
16. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd hodnotí napadnuté uznesenienajvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánuochrany ústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa bola preto odmietnutá pre zjavnúneopodstatnenosť, keďže pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosťporušenia označených práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí naďalšie konanie.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavnýsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnostiby bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015