znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 90/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   JUDr.   JurajomGavalcom,   advokátom,   Teodora   Tekela   23,   Trnava,   ktorou   namietal   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta2014 sp. zn. 6 Tdo 45/2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola24. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“), základného práva nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak než z dôvodov aspôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 8 ods. 2 listiny, a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen  ,,dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,najvyššísúd“) zo 7. augusta 2014 sp. zn. 6 Tdo 45/2014 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bolrozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len,,prvostupňový súd“) z 25. septembra 2013sp.   zn.   29   T   74/2013   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinunedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držaniaa obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) s odkazom na § 138písm.   j)   Trestného   zákona   spolupáchateľstvom   podľa   §   20   Trestného   zákona   na   tamuvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokova 6 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia.

3. Krajský súd v Trnave (ďalej len,,odvolací súd“) uznesením sp. zn. 3 To 117/2013z 10. decembra 2013 odvolanie sťažovateľa (ako aj spoluobžalovaných a prokurátora) akonedôvodné zamietol.

4.   Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   a   prvostupňového   súdu   sťažovateľ   podaldovolanie na najvyššom súde, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou dovolanieodmietol,   keďže   je   zrejmé,   že   nie   sú   splnené   dôvody   dovolania   podľa   §   371   ods.   1Trestného poriadku.

5. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť stíhaný alebo pozbavenýslobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 8 ods. 2 listiny,a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššiehosúdu. Podstata sťažnostnej argumentácie je spojená s tvrdením, že kvalifikačný znak –závažnejší   spôsob   konania   podľa   §   172   ods.   2   písm.   c)   Trestného   zákona   s   odkazomna § 138 písm. j) Trestného zákona, teda čin spáchaný na viacerých osobách – bol jehov prípade aplikovaný nesprávne. Sťažovateľ v tomto smere namieta:

,,Niektoré trestné činy majú okrem objektu aj predmet   útoku, na ktorý páchateľ bezprostredne útočí a tým porušuje alebo ohrozuje objekt trestného činu...

Objektom trestného činu podľa § 172 Trestného zákona je záujem na kontrolovanom nakladaní s omamnými a psychotropnými látkami, jedmi, prekurzormi.

Konkrétnym predmetom útoku pri tomto trestnom čine nie je osoba, tento konkrétny trestný čin predmet útoku ani nemá, a preto nemôže byť spáchaný na osobe, resp. viacerých osobách...

Predmetom útoku v danej veci nebol konkrétny človek, konkrétna osoba, obžalovaný neútočil   na   človeka,   resp.   na   osobu,   porušil   len   predpisy   o   nakladaní   s   omamnými a psychotropnými látkami, jedmi, prekurzormi, ktorých účelom je síce okrem iného chrániť zdravie a život človeka, ale na to, aby sme mohli hovoriť o útoku na konkrétneho človeka, resp. osobu, by sa vyžadovalo pristúpenie ďalšej okolnosti, ako donútenie drogu užiť alebo iné násilné konanie zo strany páchateľa (navádzanie drogu užiť atď.)...

Z dokazovania v trestnej veci sťažovateľa nevyplýva, že by útočil na zdravie alebo život nejakej osoby, jeho útok smeroval proti objektu takéhoto trestného činu, ktorým je porušenie   predpisov   o   nakladaní   s   takýmito   látkami,   čo   zároveň   nemôže   znamenať automaticky útok na konkrétnu osobu.

Sťažovateľ   poukazuje   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tdo   75/2012 z 22.5.2013, z ktorého možno čerpať niektoré právne úvahy na podporu právneho názoru obhajoby.

Ďalšou námietkou obhajoby v tomto smere je to, že už ustanovenie § 172 ods. 1 písm. c) Trestného zákona pojmovo zahŕňa predaj aj vo vzťahu k viacerým osobám, preto nie je možné použiť kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto trestného činu podľa ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona...

Túto argumentáciu najvyšší súd nechal celkom bez povšimnutia.“  

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súdporušil jeho označené práva, ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdua priznal mu náhradu trov konania v sume 340,89 €.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnomprerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonnéhoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti(čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý pokiaľ ide o zásahydo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že ustanovujú všeobecné súdy ako jedinéoprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovaniaústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojejjudikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkovýchzáverov,   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumnýmsúdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.   Ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávisléhosúdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorýmpredovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdupri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranua práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontroluzlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov   (vrátane   Trestného   zákonaa Trestného   poriadku)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základnýchľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadískpotom   ústavný   súd   posudzoval   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnutésťažovateľovo dovolanie.

10. Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanoveniach § 371ods. l písm. g) a i) Trestného poriadku spočívajúce v tom, že napadnuté rozhodnutia súzaložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a súčasne súzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použitíiného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Keďže   sťažnostná   argumentácia   sťažovateľa   bolav zhode s už uvedeným obmedzená na tvrdené pochybenie najvyššieho súdu pri právnomposúdení   zisteného   skutku   [§   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku],   ústavný   súdpreskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   iba   v   tomto   smere.   Najvyšší   súdv relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia v podstatnom uviedol:

,,Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uviedol   obvinený   tú   skutočnosť,   že   súdy   nesprávne   použili   pri   právnej   kvalifikácii ustanovenie § 138 písm. j) Trestného zákona, nakoľko trestný čin nebol spáchaný na osobe, ale smeroval len proti záujmu na kontrolovanom nakladaní s omamnými látkami, keďže predmetom útoku nie je osoba. Obvinený nepoužil voči odberateľom násilie, aby drogu užili, nenavádzal ich na užívanie drog...

... na prvostupňový súd bolo doručené i písomné vyjadrenie krajského prokurátora, z obsahu ktorého je zrejmé, že tento sa s argumentáciou dovolateľa nestotožňuje a uvádza, že   práve   záujmom   štátu   spojeným   s   kontrolovaním   nakladania   s   omamnými a psychotropnými látkami, je záujem na ochrane zdravia ľudí, ktoré je ohrozované užívaním týchto látok. Napriek tomu, že predmetný objekt nie je v danej skutkovej podstate osobitne vyjadrený, tento je možné odvodiť aj vo vzťahu k názvu prvej hlavy osobitnej časti Trestného zákona,   samotná   skutočnosť,   že   predaj   drog   bol   realizovaný   viacerým   osobám   je   pre spoločnosť nebezpečnejšie konanie ako predaj jednej osobe, resp. malému okruhu osôb a túto   priťažujúcu   okolnosť   vyjadril   zákonodarca   práve   v   kvalifikovanej   skutkovej podstate...

Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku (§ 382 písm. c) Trestného poriadku)...

Tak zo znenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku ako aj z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie   je   v   zásade   dvojinštančné,   a   že   najvyšší   súd   ako   súd   rozhodujúci   o   dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, vrátane toho ako súdy ustálili počet osôb, ktorým obvinený distribuoval drogu. Čo sa týka v danom smere uplatneného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak v tomto smere najvyšší súd nezistil žiadnu opodstatnenosť námietok obvineného, pretože ako bolo skôr spomenuté, skutkový stav tak ako bol zistený zo strany súdov nižšieho stupňa je pre dovolací súd záväzný.

V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že z hľadiska súladu namietaného znaku s jeho právnou kvalifikáciou je zrejmé, že droga bola podľa dotknutých skutkových   zistení   obvineným   zadovážená   pre   celkovo   až   jedenásť   vymenovaných   osôb priamo v skutkovej vete, teda ide o viacero osôb (najmenej tri osoby v zmysle legálnej definície uvedenej v § 127 ods. 12 Trestného zákona). Uvedený trestný čin je zaradený pod trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie, čím sa prirodzene myslí zdravie a život osoby (osôb), a nie obava štátu, že by stratou kontroly nad predajom takých látok bol ukrátený ekonomicky.“  

11.   Vychádzajúc   z   uvedených   mantinelov   posudzovania   rozhodnutí   všeobecnýchsúdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodneniauznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktorédovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Podľa   ústavného   súdu   postup   najvyššieho   súdu   priodôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavneneodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší   súd v   danom   prípade neporušil   základnéprávo na súdnu ochranu sťažovateľa a ani ostatné ním označené práva. Najvyšší súd dalsťažovateľovi   v   napadnutom   uznesení   podrobnú   odpoveď   na   to,   prečo   neboli   naplnenédôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Odôvodnenie uznesenianajvyššieho   súdu   nevykazuje   všeobecný   charakter,   a   aj   keď   je   pomerne   stručné,primeraným spôsobom reaguje na konkrétnu dovolaciu námietku sťažovateľa. V záverenajvyšší   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   absenciu   dôvodov   dovolania   podľa   §   371Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.  

12. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdusvojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutýprávny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavneneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľanázoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatkynevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa, ústavnýsúd   uvádza,   že   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   má   v   trestnom   konaníosobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestnéhoporiadku. Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)Trestného poriadku, tento možno úspešne uplatniť len vtedy, ak je právoplatné rozhodnutiesúdu založené na nesprávnom právnom posúdení správne a úplne zisteného skutku alebona nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia.   Dovolací   súd   tedanepreskúmava   skutkové   zistenia,   na   ktorých   je   založené   napadnuté   rozhodnutie.O nesprávne právne posúdenie skutku ide napr. vtedy, ak zistený skutok mal byť právnekvalifikovaný ako (i) iný trestný čin, (ii) rovnaký trestný čin, avšak v základnej, a niekvalifikovanej skutkovej podstate – prípadne naopak, (iii) žiadny trestný čin. O nesprávnepoužitie iného hmotnoprávneho ustanovenia ide nielen v prípade pochybenia pri aplikáciinoriem Trestného zákona, ale aj iných predpisov hmotnoprávnej povahy.

14.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozhodujúci o   dovolaní   sťažovateľa   sa   podľanázoru   ústavného   súdu   zákonne   a   preskúmateľne   vyrovnal   s   dovolacou   argumentáciousťažovateľa   a   stotožniac   sa   protiargumentáciou   prokurátora   a   nižších   súdov   dovolanieodmietol.   Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa skutku, ktorý bol v prípade sťažovateľakvalifikovaný   ako   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamnýcha psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172ods.1   písm.   c),   d)   a   ods.   2   písm.   c) s   odkazom   na   §   138   písm.   j)   Trestného   zákonaspolupáchateľstvom   podľa   §   20   Trestného   zákona,   nevykazujú   všeobecný   charakter,naopak, sú konkrétne a konzistentné. Výklad relevantných ustanoví Trestného zákona ajpodľa názoru ústavného súdu zodpovedá ich zmyslu a účelu. Posúdenie konania sťažovateľaako činu spáchaného na viacerých osobách nepredstavuje neprípustné vybočenie z medzíústavnosti a zákonnosti pri rozhodovaní o vine a treste za trestný čin. Na týchto záverochneprislúcha ústavnému súdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať.

15. Sťažovateľom uvádzaný iný rozsudok najvyššieho súdu (sp. zn. 3 Tdo 75/2012z 22. mája 2013), z ktorého podľa jeho názoru možno čerpať niektoré úvahy aj na podporujeho názoru, sa týkal trestného činu krádeže, teda druhovo nerovnakého činu s odlišneformulovaným objektom (život a zdravie vs. majetok), a preto len ťažko možno vzťahovaťjeho závery aj na sťažovateľovu trestnú vec. Naopak, pokiaľ ide o kvalifikáciu trestného činunedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov, ich držania aobchodovania s nimi z hľadiska jeho možného spáchania na viacerých osobách, čo zakladájeho kvalifikáciu ako spáchaného závažnejším spôsobom konania, závery najvyššieho súduv trestnej veci sťažovateľa korešpondujú so závermi najvyššieho súdu aj v iných veciach(napr. sp. zn. 1 Tdo 26/2011, sp. zn. 5 Tdo 77/2012).  

16.   Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   hodnotí   napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánuochrany   ústavnosti.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   preto   odmietnutá   pre   zjavnúneopodstatnenosť,   keďže   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   možnosťporušenia označených práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí naďalšie konanie.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavnýsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnostiby bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a náhrada trov konania).

  P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015