SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 90/2014-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom
, ktorou namietal porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímOkresného súdu Martin č. k. 17 D 1188/2009-40 zo 14. februára 2012, uznesenímKrajského súdu v Žiline č. k. 6 Cod 8/2012-54 z 30. mája 2012 a uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 276/2012 z 11. septembra 2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. decembra 2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súduMartin (ďalej len,,okresný súd“) č. k. 17 D 1188/2009-40 zo 14. februára 2012 (ďalej len„uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len,,krajský súd“)č. k. 6 Cod 8/2012-54 z 30. mája 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 276/2012z 11. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ ako dedičporučiteľa ⬛⬛⬛⬛ podal na okresnom súde 31. decembra 2009 návrh na dodatočnéprerokovanie dedičstva po poručiteľovi, ktorým sa domáhal dodatočného prerokovanianovoobjaveného majetku (motorové vozidlo, vkladná knižka a zariadenie bytu). Okresnýsúd napadnutým uznesením návrh v celom rozsahu zamietol z dôvodu nepreukázaniaexistencie novoobjaveného majetku. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutýmuznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, keď sa stotožnil so správnymi dôvodmi tohtouznesenia. Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu bolo napadnutýmuznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.
3. Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv argumentuje:,,Nie je pravdivé konštatovanie prvostupňového i odvolacieho súdu, že by som žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal skutočnosť, že by poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom predmetných hnuteľných vecí a vkladnej knižky... Existencia predmetných vecí je zrejmá z obsahu písomného podania zo dňa 6.7.1998, označeného ako žiadosť o vrátenie vkladnej knižky v sume cca 100 000 Sk, odovzdanie kľúčov od domu, vrátenie odcudzeného nábytku a zariadenia, ktoré môj strýko adresoval Obvodnému oddeleniu ⬛⬛⬛⬛ a žiadal políciu o vyšetrenie tohto prípadu...
Pokiaľ ide o existenciu motorového vozidla Škoda, ⬛⬛⬛⬛, tak táto je preukázaná písomnou upomienkou zo Slovenskej poisťovne zo dňa 14.8.1995, ktorou Slovenská poisťovňa vyzvala môjho strýka, aby uhradil dlžné poistné za predmetné motorové vozidlo za rok 1995. Je teda nesporné, že môj strýko bol vlastníkom tohto motorového vozidla, na ktorú skutočnosť som v konaní poukázal...
Mám za to, že návrh na dodatočné prejednanie dedičstva po poručiteľovi som podal dôvodne a existenciu novoobjaveného majetku som v konaní preukázal relevantnými dôkazmi. No i napriek tomu prvostupňový súd tieto dôkazy neakceptoval, môj návrh zamietol a s jeho právnym stanoviskom sa stotožnil aj odvolací súd. Dovolací súd moje dovolanie rovnako zamietol (správne odmietol, pozn. ústavného súdu). Postupom prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho súdu bolo porušené moje právo na spravodlivý a zákonný proces a tiež právo vlastniť majetok a právo dediť.“
4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel,vyslovil porušenie označených práv, zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu, krajskéhosúdu a najvyššieho súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadalpriznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania v sume256,08 €.
II.
5. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie v sťažnosti označených právsťažovateľa uzneseniami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
8. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základnýchpráv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarityformulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd) nemal ústavný súd právomoc preskúmať uznesenie okresného súdu, pretože právomocrozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadnehoinštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania. Preto bola sťažnosťv tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovaniea rozhodnutie.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy ⬛⬛⬛⬛ a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
9. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahuk všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnouinštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, čiv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aképrávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, žepri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivéhoprocesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedána konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetkykľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverenálen ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovoromnajmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
10. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal zvyšnú časťsťažnosti aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. V súlades konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keďnamietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možnépovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
11. Podstatná sťažnostná argumentácia sťažovateľa je obmedzená na jeho tvrdeniao tom, že v predmetnom konaní dôkazmi preukázal existenciu novoobjaveného majetku,avšak konajúce súdy napriek tomu jeho návrhu na dodatočné prerokovanie dedičstvanevyhoveli.
12. Krajský súd na vlastné odôvodnenie napadnutého uznesenia uviedol:,,V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že... dňa 16.12.2011 vyzval navrhovateľa, aby preukázal existenciu hnuteľných vecí, ktoré majú tvoriť novoobjavený majetok a kde sa nachádzajú. Navrhovateľ odpovedal súdu 24.1.2012, no z obsahu jeho odpovede nebolo zrejmé, či majetok poručiteľa existuje a kde sa nachádza. Dopravný inšpektorát Martin dňa 29.12.2011 súd oznámil, že v období od 9.4.1973 do 9.6.1999 bol vedený ako vlastník predmetného motorového vozidla ⬛⬛⬛⬛ a v období od 9.6.1999 do 31.12.2002 ⬛⬛⬛⬛. Poručiteľ nebol evidovaný ako vlastník motorového vozidla. Slovenská sporiteľna, a.s. dňa 24.3.2010 súdu oznámila, že v databáze banky preverovali meno poručiteľa od 1.1.1998 a výsledok bol negatívny...
Odvolací súd po preskúmaní správnosti napadnutého uznesenia i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že okresný súd zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na ich podklade dospel ku správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a s prihliadnutím na odvolacie námietky navrhovateľa ďalej uvádza:
Pokiaľ ide o novoobjavený majetok poručiteľa, v dodatočnom dedičskom konaní je postup obdobný ako v pôvodnom konaní s tým rozdielom, že nové konanie i rozhodnutie o dedičstve sa bude týkať iba novoobjaveného majetku. Konanie o dodatočnom prejednaní dedičstva však môže byť ukončené bez toho, aby k prejednaniu dedičstva došlo, a to v prípade, keď sa v priebehu tohto dodatočného konania zistí, že k takémuto prejednaniu nie je daný dôvod (najmä, ak sa nepreukáže, že majetok, ktorý má byť prejednaný, patril poručiteľovi). V takom prípade súd buď návrh na dodatočné prejednanie dedičstva zamietne (ak bolo konanie začaté na návrh), alebo konanie zastaví (ak bolo začaté uznesením súdu)...
Pre zistenie poručiteľovho majetku je zásadne rozhodujúci skutkový stav, aký tu bol v čase smrti poručiteľa. Pokiaľ teda navrhovateľ v odvolaní namietal, že okresný súd mal zisťovať stav majetku v období už od 23.1.1996, t.j. viac ako dva roky pred jeho smrťou, táto námietka nie je dôvodná.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru o správnosti napadnutého uznesenia, nakoľko navrhovateľ nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi skutočnosť, že by poručiteľ ku dňu svojej smrti bol vlastníkom hnuteľných vecí (motorové vozidlo a zariadenie bytu), resp. majiteľom vkladu na bližšie neidentifikovanej vkladnej knižke v navrhovateľom označenom peňažnom ústave. Nakoľko sa ani vlastnou činnosťou okresného súdu nepodarilo preukázať existenciu novoobjaveného majetku poručiteľa, odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.“
13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov možno uviesť, že podľa ústavného súdu postup krajského súdupri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovaťza zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemoholporušiť jeho označené práva. Krajský súd dal sťažovateľovi v napadnutom uznesenípodrobnú odpoveď na to, prečo v jeho veci v dôsledku riadne zistenej absencienovoobjaveného majetku poručiteľa neboli splnené zákonné podmienky na dodatočnéprerokovanie dedičstva. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nevykazuje všeobecnýcharakter, v spojení s preskúmavaným uznesením okresného súdu je jasné a zrozumiteľnéa primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľa. Skutočnosť, žesťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutýprávny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje,a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
14. Pokiaľ ide o namietaný zásah do základného práva vlastniť majetok, resp. dediť,ktoré zaručuje čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že pokiaľ krajský súd (a pred nímaj okresný súd) ústavne konformným spôsobom a v súlade s príslušnými hmotnoprávnymia procesnoprávnymi predpismi prerokovali návrh sťažovateľa na dodatočné prerokovaniededičstva, v ktorom objektívne nebola preukázaná existencia novoobjaveného majetkuporučiteľa, absentuje tu akákoľvek, čo i len teoretická možnosť, aby týmito uzneseniamibolo zasiahnuté do označeného práva sťažovateľa. Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavneneopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie.
K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu
15. Z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne konkrétne výhrady sťažovateľa vo vzťahuk napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Zo samotného uznesenia je zrejmé, žedovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu bolo odmietnuté ako procesneneprípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 Občianskeho súdnehoporiadku], a teda najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu meritórnenepreskúmaval. Vychádzajúc z podstaty sťažnostných námietok je potom zrejmé, že tietonie sú v príčinnej súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu a smerujú v podstateiba proti uzneseniu okresného súdu a krajského súdu. Preto aj vo vzťahu k napadnutémuuzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti,čo bolo dôvodom jej odmietnutia.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahyrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti, ktoré súviazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov,náhrada trov konania, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014