znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 90/2012-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 v zložení z predsedníčky senátu Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť M. R., Č., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   p   r   i k a z u j   e   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 74/2005 konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. R. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava   I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e p o v i n n ý uhradiť M. R. trovy konania v sume 306,33 € (slovom tristošesť eur a tridsaťtri centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 90/2012 z 22. februára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 16. decembra 2011, vyplýva, že sťažovateľ sa v napadnutom konaní na okresnom súde domáha odškodnenia za poškodenie na jeho zdraví, ku ktorému došlo v dôsledku dopravnej nehody zo 14. júla 2002 a ktorej bol účastníkom. Z toho titulu si sťažovateľ uplatnil svoj nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského   uplatnenia,   ktoré   navrhol   mimoriadne   zvýšiť   o 50-násobok   bodového ohodnotenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Návrh bol na okresnom súde podaný 11. marca 2005 a do podania sťažnosti ústavnému   súdu nie je napadnuté konanie stále právoplatne   skončené.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   samej   prvýkrát   rozsudkom z 9. decembra 2009, proti ktorému sa sťažovateľ a aj odporca v 1. rade (K., a. s.) odvolali. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 14 Co 97/2010 z 11. mája 2010 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil v celom rozsahu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Následne   sa   na okresnom   súde   uskutočnilo niekoľko pojednávaní a na pojednávaní 11. marca 2011 bol vyhlásený v poradí už druhý rozsudok   okresného   súdu.   Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podal   opätovne sťažovateľ, ako aj odporca v 1. rade odvolanie. Okresný súd predložil 30. júna 2011 spis krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o podaných   odvolaniach.   V čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu sa spis ešte nachádzal na krajskom súde a o nárokoch sťažovateľa tak stále nebolo   rozhodnuté.   Sťažovateľ   uviedol,   že   napadnuté   konanie,   predmetom   ktorého   je odškodnenie   vytrpenej   bolesti   a sťaženie   jeho   spoločenského   uplatnenia,   si   vyžaduje zo strany súdu mimoriadnu starostlivosť, aj pokiaľ ide o rýchlosť konania. Okresný súd však vo veci sťažovateľa tak nepostupuje, napadnuté konanie už trvá vyše 6 rokov, čo u sťažovateľa   vyvoláva   pocit   bezmocnosti,   neistoty   a nedôvery   v rozhodovaciu   činnosť súdov vôbec. Z toho dôvodu sa sťažovateľ obrátil so sťažnosťou na ústavný súd, pretože podľa   jeho názoru   postupom   okresného súdu   v napadnutom   konaní bolo porušené   jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   predsedníčka   okresného   súdu   opísala   priebeh napadnutého konania a vo vzťahu k existencii prieťahov v napadnutom konaní iba uviedla, že „...   k prieťahom   v konaní   subjektívnym   zavinením zákonnej   sudkyne nedošlo“. Spolu s vyjadrením predsedníčky okresného súdu bol ústavnému súdu doručený aj spis okresného súdu vedený v napadnutej veci. Z jeho obsahu ústavný súd zistil, že o odvolaní sťažovateľa, ako aj odporcu v 1. rade proti rozsudku okresného súdu z 11. marca 2011 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 275/2011 z 24. mája 2012. Krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu v merite veci čiastočne, a to v časti priznania náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, zamietnutia návrhu vo zvyšku nároku proti odporcovi v 1. rade a zamietnutia návrhu proti odporcovi v 2. rade. Rozsudok okresného súdu v časti náhrady z titulu bolestného, trov konania sťažovateľa a trov štátu bol zrušený a vec bola vrátená okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   O nároku   sťažovateľa   v časti   bolestného   tak   bude okresný súd ešte konať a rozhodovať. Z uvedeného vyplýva, že o významnej časti nároku sťažovateľa,   ktorou   je   náhrada   za   bolesť,   nie   je   právoplatne   rozhodnuté.   V čase rozhodovania   ústavného   súdu   tak   napadnuté   konanie   pred   okresným   súdom   nie   je právoplatne skončené. Predsedníčka okresného súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní, a v rovnakom zmysle sa vyjadril aj sťažovateľ. Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, nemožno primeranosť dĺžky civilného, ale aj trestného či iného konania vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú   je   vždy   potrebné   považovať   za   primeranú   a ktorej   prekročenie   by   bez   ďalšieho znamenalo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky toho-ktorého   konania.   Ide   o charakter   prerokovávanej   veci,   teda   hlavne   o jej   zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania (1), ďalej o spôsob správania účastníkov v priebehu konania (2), o posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre (3) (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier;   a Sassi   proti   Francúzsku,   1999,   nález   ústavného   súdu   z   29.   apríla   2009 sp. zn. I. ÚS 257/08 a tiež I. ÚS 413/08). Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd toho názoru, že napadnuté konanie nebolo v primeranej lehote predovšetkým právoplatne skončené.

1. Predmetom napadnutého konania je nárok na priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha z dôvodu poškodenia jeho zdravia. Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec   tvoriacu   rozhodovaciu   agendu   súdov.   Charakter   tejto   veci   preto   neodôvodňuje doterajšiu   dĺžku   konania,   pretože   jej   zložitosť   neprekračuje   rámec   obdobných   nárokov. Vo všeobecnosti by určitá náročnosť v takomto druhu konania mohla vyplývať z potreby zabezpečenia či doplnenia znaleckého dokazovania. Takáto okolnosť však v napadnutom konaní nenastala, účastníci nemali námietky voči záverom znaleckých posudkov, od ktorých sťažovateľ odvodzoval svoje nároky. Vzhľadom na to, že predmetom sporu je rozhodovanie o žalobe, sťažovateľ z titulu náhrady škody na zdraví a povahu tohto konania determinuje ponímanie pojmu zbytočné prieťahy a osobitne starostlivý a efektívny prístup konajúceho súdu v prísnejšom meradle, ako to je pri iných sporoch, ktoré sa netýkajú existenčných otázok   účastníka   konania.   Na   to   však   okresný   súd   dôsledne   neprihliadol.   K určitej zdĺhavosti   v konaní mohla prispieť   potreba doručovania   písomností odporcovi   v 2.   rade do zahraničia.   Táto   skutočnosť   však   zásadnejšie   neovplyvnila   dĺžku   konania,   navyše odporca   v 2.   rade   si   v priebehu   konania   zvolil   kvalifikovaného   právneho   zástupcu na zastupovanie v napadnutom konaní.

2.   Správanie   sťažovateľa   je   ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri posudzovaní otázky, či v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k prieťahom, a tým   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení adresovanom ústavného súdu uviedla, že sťažovateľ nepodal okresnému súdu bezchybný návrh.   Návrh   sťažovateľa   totiž   nebol   podpísaný   a absentovali   v ňom   tiež   kópie   príloh pre odporcu.   Sťažovateľ   na   výzvu   okresného   súdu   urýchlene tento   nedostatok   odstránil a návrh podpísal. Sťažovateľ však napriek výzve nepredložil okresnému súdu kópie príloh návrhu pre odporcu, preto ich vyhotovil okresný súd. Tento nedostatok však sám osebe nepredstavuje takú prekážku v konaní, ktorá by bola spôsobilá významne ovplyvniť priebeh napadnutého   konania.   Sťažovateľ   reagoval   aktívne   a v primeraných   lehotách   na   výzvy okresného   súdu,   akceptoval   nariadené   termíny   pojednávaní.   Ústavný   súd   preto   nezistil žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by poukazovala na to, že sťažovateľ sám prispel k dĺžke konania.

3. Ústavný súd napokon posudzoval existenciu osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť   prieťahy   v napadnutom   konaní,   a dospel   k záveru,   že   k nim   nedošlo.   V rámci uvedeného   kritéria   zohľadnil   ústavný   súd   aj   otázku,   čo   bolo   pre   sťažovateľa   v hre. Sťažovateľ   sa   domáha   mimoriadneho   zvýšenia   náhrady   za   utrpenú   bolesť   a sťaženie spoločenského   uplatnenia.   Je   nepochybné,   že   sťažovateľ   má   vzhľadom   na   závažnosť poškodenia svojho zdravia, ako ťaživosť svojej osobnej situácie, záujem na definitívnom ukončení napadnutého konania a nastolení právnej istoty týkajúcej sa oboch uplatnených nárokov.

Ústavný súd po vyhodnotení všetkých troch kritérií, ako aj celkovej dĺžky konania dospel k názoru, že postup okresného súdu prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a predovšetkým skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Ako z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ako aj predloženého spisu okresného súdu vyplýva, vec sťažovateľa nebola ani v čase rozhodovania ústavného súdu v celom rozsahu právoplatne skončená. V priebehu konania sa spis trikrát nachádzal na krajskom súde pre účely rozhodovania o odvolaní proti obom rozsudkom,   ktoré   okresný   súd   vo   veci   vydal,   resp.   o vstupe   vedľajšieho   účastníka do konania. Celkove tak ide o obdobie jedného roku a desiatich mesiacov, ktoré nemožno pripísať v neprospech okresného súdu. Napadnuté konanie však celkove trvá už vyše 7 rokov a takúto dĺžku konania a rozhodovania o nárokoch vyplývajúcich zo škody na zdraví nemožno   akceptovať.   Časový   horizont   toho,   kedy   sa   účastníkovi   dostáva   konečné rozhodnutie v jeho veci, je totiž neoddeliteľnou súčasťou merítok celkovej spravodlivosti konania. Neprimeraná dĺžka konania sa priamo odráža v dôvere občana v štát, jeho súdne inštitúcie   a v právo   ako   také,   čo   je   základnou   podmienkou   na   fungovanie   legitímneho demokratického a právneho štátu.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

III.

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľa ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ požiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 €, ktoré   odôvodnil   tým, že postup okresného súdu   v jeho veci   u neho vyvoláva „...   pocit bezmocnosti, neistoty, nedôveru v rozhodovaciu činnosť súdov, by dokonca pocit, že súdy nekonajú nestranne a nezávisle“. Sťažovateľ v sťažnosti však napádal aj ďalšie dve konania vedené   na   okresnom   súde   o jeho   nárokoch,   ako   aj   konania   vedené   na   krajskom   súde, vo vzťahu ku ktorým bola sťažnosť odmietnutá.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva. Vzhľadom   na   povahu   napadnutého   konania,   celkovú   dĺžku   konania   a najmä   to,   že napadnuté   konanie   nebolo   do   rozhodovania   ústavného   súdu   v celom   rozsahu   stále právoplatne   skončené,   považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy   2 000   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Napokon rozhodol ústavný súd aj o náhrade trov konania sťažovateľa. Sťažovateľ požiadal o priznanie náhrady trov konania vo výške 306,33 €. Takto vyčíslená výška trov konania   je   nižšia,   aká   by   mu   prislúchala   za   vykonané   úkony   (vyhláška   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), a neodporuje vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi náhradu trov v požadovanej výške 306,33 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa JUDr. E. B. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku; bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012