znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 90/2011-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. B., D., zastúpeného spoločnosťou K., s. r. o., konajúcou   prostredníctvom   advokáta   JUDr.   J.   B.,   B.,   ktorou   namietal porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a svojho práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) bola 17.   septembra   2010   doručená   sťažnosť   JUDr.   V.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“),   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dodatkový protokol“) a svojho práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len,,ministerstvo“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   bol   účastníkom súdneho   konania   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   ktoré   bolo   vedené   proti ministerstvu   ako   odporcovi   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len,,najvyšší súd“). Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžnč 1/2010 zo 16. februára 2010 bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 454,96 € k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7. apríla 2010 a vykonateľnosť 11. apríla 2010. Keďže ministerstvo nesplnilo svoju povinnosť zaplatiť sťažovateľovi v určenej lehote uvedenú sumu trov konania, sťažovateľ podal 22. apríla 2010 súdnemu exekútorovi JUDr. P. M., PhD., návrh na vykonanie exekúcie. Príslušný exekučný súd vydal 27. apríla 2010 poverenie na vykonanie exekúcie.

3.   Ku   dňu   podania   sťažnosti   nebola pohľadávka   sťažovateľa   uspokojená, pričom podľa jeho názoru ,,ministerstvo bez akéhokoľvek právneho dôvodu zadržiava môj majetok v hodnote 509,92 € (z titulu trov súdneho konania a trov exekučného konania)“. Podľa sťažovateľa postupom ministerstva dochádza k porušovania jeho označených práv, a preto podal   sťažnosť   ústavnému   súdu,   v   petite   ktorej   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil, že jeho označené práva postupom ministerstva porušené boli, prikázal ministerstvu uspokojiť jeho pohľadávku vymáhanú v exekučnom konaní do 15 dní od právoplatnosti nálezu,   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   5 000   €   a náhradu   trov konania pred ústavným súdom v sume 303,31 €.

4.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   listom   z 10.   januára   2011   k sťažnosti   vyjadrilo ministerstvo.   V podstatnom   uviedlo,   že   (i)   sťažovateľ   podaním   návrhu   na   vykonanie exekúcie využil zákonný prostriedok, aby jeho pohľadávka bola uhradená, a to podaním návrhu   na   vykonanie exekúcie,   (ii)   sťažovateľ   nešpecifikoval   postup,   ktorým   malo byť zasiahnuté   do   jeho   práv   a napokon,   že   (iii)   ministerstvo   sa   nikdy   nebránilo   splneniu povinnosti   nahradiť   trovy   konania   uloženej   právoplatným   uznesením   najvyššieho   súdu a začiatkom   roku   2011   bol   daný   pokyn   na úhradu   vymáhanej pohľadávky.   Na   základe uvedeného ministerstvo navrhlo, aby sťažnosti vyhovené nebolo.  

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri jej predbežnom prerokovaní zistil, že je v časti neprípustná, v časti zjavne neopodstatnená a v časti na jej prerokovanie nemá právomoc, rozhodol o jej odmietnutí.

7. K odmietnutiu   sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie   práv   podľa   čl.   20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ v záujme ochrany svojich práv vlastniť majetok a tento pokojne užívať využil zákonný   a   jemu   dostupný   účinný   prostriedok   nápravy   –   návrh   na vykonanie exekúcie. Samotná   skutočnosť,   že   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   jeho   vymáhaná pohľadávka nebola exekučne uspokojená, ešte neznamená, že exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom na základe poverenia exekučného súdu nie je účinným právnym prostriedkom nápravy   vo   vzťahu   k tvrdenému   porušeniu   označených   práv.   Napokon,   účinnosť   tohto právneho prostriedku nápravy bola v exekučnej veci sťažovateľa preukázaná tým, že došlo k vymoženiu pohľadávky sťažovateľa ako oprávneného. Z oznámenia súdneho exekútora z 24.   februára 2011   zaslaného ústavnému   súdu   vyplýva,   že   celá   vymáhaná   pohľadávka (454,96 € + 54,69 €) bola uspokojená pripísaním peňažných prostriedkov od povinného na účet súdneho exekútora 7. februára 2011. Následne 17. februára 2011 bola predmetná suma poukázaná   na   účet   identifikovaný   v návrhu   na   vykonanie   exekúcie.   Ústavný   súd   preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre neprípustnosť. O vyčerpaní právnych prostriedkov na ochranu   označených   práv   sťažovateľa   in   concreto   nemožno   uvažovať,   pretože   v čase podania sťažnosti ústavnému súdu exekučné konanie neprebiehalo z časového a procesného hľadiska takým spôsobom, ktorý by z neho nerobil účinný prostriedok nápravy.

8. K   odmietnutiu   sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť, pretože ministerstvo   v prípade   sťažovateľa   nemalo   ústavnú   a zákonnú   právomoc   poskytnúť   mu súdnu   či   inú   právnu   ochranu   tak,   ako   to   predpokladajú   uvedené   ustanovenia   ústavy a dohovoru.   Ministerstvo   vystupovalo   ako   ktorýkoľvek   iný   právny   subjekt,   ktorý   bol rozhodnutím súdu zaviazaný nahradiť úspešnému druhému účastníkovi súdneho konania jeho trovy a súdnu ochranu poskytoval sťažovateľovi príslušný exekučný súd, ktorý poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Nebolo preto na mieste uvažovať nad akoukoľvek súvislosťou medzi označeným postupom ministerstva (nečinnosťou pri platení právoplatne priznaných trov konania) a možným zásahom do označených práv sťažovateľa.

III.

9.   Ústavnému   súdu   bolo   8.   marca   2011   faxom   doručené   čiastočné   späťvzatie sťažnosti,   a to v časti,   kde sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd prikázal ministerstvu uspokojiť   jeho   pohľadávku   vymáhanú   v exekučnom   konaní.   Sťažovateľ   v tomto   podaní uviedol, že 18. februára 2011 bola jeho pohľadávka uspokojená prevodom vymoženého plnenia na účet jeho právneho zástupcu, a navrhol, aby ústavný súd podľa § 96 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   v spojení   s   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   v tejto   časti konanie   zastavil.   Vo   zvyšnej   časti   (požadované   vyslovenie   porušenia   označených   práv, primerané   finančné   zadosťučinenie,   náhrada   trov   konania)   sťažovateľ   trval   na   podanej sťažnosti. O navrhovanom čiastočnom zastavení konania však ústavný súd nerozhodoval, pretože ani v prípade, ak by vyhovel sťažnosti, nemohol by zaviazať ministerstvo uspokojiť pohľadávku sťažovateľa vymáhanú v exekučnom konaní. Na splnenie tejto povinnosti už totiž ministerstvo bolo zaviazané právoplatným uznesením najvyššieho súdu, čo zakladá prekážku res iudicata a nedostatok právomoci ústavného súdu na takéto rozhodnutie.

10. Keďže ústavný súd sťažnosť v celosti odmietol, nezaoberal sa ďalšími návrhmi sťažovateľa   (primerané   finančné   zadosťučinenie,   náhrada   trov   konania),   keďže   tieto   sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2011