znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 90/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   J.   D.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   D.,   B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   nečinnosťou   a nesprávnou   činnosťou   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 373/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   J.   D.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2007 doručená sťažnosť Mgr. J. D., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 dohovoru nečinnosťou a nesprávnou činnosťou Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 19 C 373/01. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. apríla 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ešte 12. septembra 2001 podala okresnému súdu žalobný návrh o určenie, či jej pracovný pomer založený pracovnou zmluvou bol platne zmenený jednostranným prejavom vôle nadriadeného, ako aj na splnenie povinností zamestnávateľa podľa § 35 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Sťažovateľka skončila svoj pracovnoprávny vzťah so žalovaným zamestnávateľom na vlastnú žiadosť k 31. júlu 2004. Žalovaný to uviedol vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe predloženom okresnému súdu 5.   mája   2005.   Okresný   súd   túto   skutočnosť   nevzal   na   vedomie   a nepripísal   jej   právny význam pre uplatnenie zákonom ustanoveného postupu vyplývajúceho z prvej vety § 104 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka nevzala svoju žalobu späť podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Preto aj po skončení jej štátnozamestnaneckého vzťahu so žalovaným zostal predmet žaloby predmetom konania pred okresným súdom. Okresný súd   doručil   10.   januára   2007   predvolanie   určené   sťažovateľke,   aby   sa   dostavila   na pojednávanie   nariadené   na   1.   február   2007.   Právny   zástupca   sťažovateľky   listom doručeným 16. januára 2007 vyzval okresný súd na uplatnenie zákona. Podstatou výzvy bolo upozornenie na § 103 v spojení s § 104 ods. 1 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku,   ktoré   ustanovenia   v okolnostiach   daného   prípadu   majú   za   následok   vznik zákonom   ustanovenej   povinnosti   okresného   súdu   konanie vo   veci   sp.   zn.   19   C 373/01 zastaviť.   Ide   o úkon,   ktorý   je   okresný   súd   povinný   urobiť   ex   offo   bez   upozornenia účastníkov konania. Právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil zo zdravotných dôvodov svoju neúčasť na pojednávaní 1. februára 2007. Sťažovateľka usudzovala, že okresný súd sám tento termín   pojednávania nezrušil   len preto, lebo nemal dostatok času zabezpečiť právny účinok úpravy § 103 v spojení s § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku po tom,   ako   16.   januára   2007   dostal   jej   výzvu.   Sťažovateľka   pokladala   v tomto   čase   za samozrejmé, že konanie sp. zn. 19 C 373/01 bude v súlade so zákonom v dohľadnom čase skončené zastavením. Okresný súd však ďalším predvolaním vyzval sťažovateľku, aby sa zúčastnila   pojednávania   nariadeného   na   29.   máj   2007   z dôvodu,   že: „Súd   pokladá   za potrebné   Vás   v tomto   konaní   vypočuť“. Toto   predvolanie   bolo   sťažovateľke   doručené 20. marca 2007. Sťažovateľka dospela k záveru, že nariadením pojednávania po tom, čo okresný súd stratil právomoc o veci konať a rozhodnúť inak, než uznesením o zastavení konania, sa preukazuje zámer sudkyne JUDr. K. F. (ďalej len „sudkyňa“) vo veci rozhodnúť v neprospech sťažovateľky. Týmto prejavom sudcovskej svojvôle sudkyňa navonok dala najavo,   že   vo   veci   nie   je   nestranná   a že   má   vôľu   rozhodnúť   tak,   aby   jej   rozhodnutie vyhovovalo   žalovanému.   Sťažovateľka   preto   podala   návrh   na   vylúčenie   sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 19 C 373/01 pre jej zaujatosť vo veci podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 15a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Tento návrh bol   okresnému   súdu   doručený   14.   marca   2007,   avšak   nebol   za   neho   zaplatený   súdny poplatok. Okresný súd počas jedného mesiaca, ktorý uplynul od podania návrhu, nevyzval sťažovateľku na jeho zaplatenie, hoci ide o zákonom určenú povinnosť súdu. Sťažovateľka uhradila   súdny   poplatok   a písomne   o tom   upovedomila   okresný   súd   13.   apríla   2007. Zaplatenie súdneho poplatku nie je podmienkou začatia súdneho konania. Zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) určil právny účinok až pre ďalšiu právnu skutočnosť, a to pre nezaplatenie súdneho poplatku napriek výzve súdu na   jeho   zaplatenie   (§ 10   ods.   1   zákona   o súdnych   poplatkoch).   V súlade   so   zákonom o súdnych poplatkoch súd môže začať konanie o návrhu, za ktorý navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok, a až následne musí konanie zastaviť, ak navrhovateľ po splnení zákonom určeného postupu súdu svoju povinnosť zaplatiť súdny poplatok nesplní. V právnej praxi zaužívané vyžadovanie zaplatenia súdneho poplatku súdom skôr, než sa súd začne návrhom zaoberať, sa zakladá na obyčaji bez základu v platnej právnej úprave. Táto okolnosť má zásadný význam v konaní o sťažovateľkinej sťažnosti. Okresný súd má zákonom určenú povinnosť predložiť námietku zaujatosti do 10 dní od podania sťažnosti nadriadenému súdu na rozhodnutie (§ 16 ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku). Zákon nepodmienil vznik tejto povinnosti zaplatením súdneho poplatku. Nadriadený súd má zákonom určenú povinnosť rozhodnúť o námietke do 10 dní od predloženia veci (§ 16 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku). S prihliadnutím na zákonom určené lehoty prejednania a rozhodnutia o námietke zaujatosti sudcu je každý orgán súdnej moci povinný postupovať pri uplatnení § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, ak je potrebné, aby súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Súd nemá možnosť odkladať takúto výzvu do viac alebo menej vzdialenej budúcnosti, ale je povinný urobiť ju tak rýchlo po podaní námietky zaujatosti, aby k prejednaniu námietky a rozhodnutiu o nej mohlo dôjsť v lehote ustanovenej Občianskym súdnym poriadkom. V danom prípade okresný súd zostal vo veci nečinný jeden mesiac. Nemožno predvídať, o čo dlhšie by trvalo nesplnenie jeho zákonnej povinnosti vyzvať účastníka konania na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na vylúčenie sudkyne   pre   zaujatosť,   ak   by   sťažovateľka   sama   z vlastnej   iniciatívy   tento   nedostatok nebola   odstránila.   Z hľadiska   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   na   spravodlivé súdne konanie je relevantné, že ani po zaplatení súdneho poplatku okresný súd nepredložil vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti nadriadenému súdu.

Z hľadiska   posúdenia   včasnosti   podanej   sťažnosti   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že podanou sťažnosťou namieta dvojnásobné porušenie svojho základného práva. V prípade námietky   zaujatosti   sudkyne,   o ktorej   sa   nekonalo   v súlade   s Občianskym   súdnym poriadkom, ide o návrh doručený okresnému súdu 14. marca 2007. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie aj úkonom okresného súdu, ktorý namiesto toho, aby v súlade so zákonom konanie zastavil, určil termín ústneho pojednávania na 29. máj 2007, o čom sa sťažovateľka dozvedela doručením predvolania 20. marca 2007. V oboch prípadoch preto bola sťažnosť podaná skôr, než do dvoch mesiacov plynúcich odo dňa, keď okresný súd v súlade so zákonom bol povinný konať, avšak ten zostal nečinný.

Z hľadiska   právomoci   ústavného   súdu   konať   o podanej   sťažnosti   sťažovateľka zdôrazňuje, že nemá v okolnostiach prípadu ďalší právny prostriedok na ochranu svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Poznamenáva, že ústavný súd spravidla odmieta   sťažnosti   namietajúce   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   všeobecným súdom. V tejto súvislosti poukazuje napríklad na uznesenie sp. zn. IV. ÚS 241/04, podľa ktorého do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pričom aj takýto   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   je podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné   účinným   procesným   prostriedkom   alebo   postupom   nadriadeného   alebo inštančne   vyššieho   stupňa   všeobecného   súdu.   Správanie   okresného   súdu   v okolnostiach daného prípadu je zjavne arbitrárne, lebo okresný súd dvakrát nekonal spôsobom, ktorý mu určil Občiansky súdny poriadok. Sťažovateľka sa uchádza o ochranu svojho základného práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré   patrí   k implikovaným   právam   priznaným v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Už z pomenovania tohto základného práva možno odvodiť, že sa zaručuje v konaní pred orgánmi súdnej moci, a preto účelom tohto práva je poskytnúť   oprávnenej   osobe   ochranu   pred   všeobecnými   súdmi.   Ide   o procesné   ústavné právo, ktorého reálna dostupnosť má relevanciu pred skončením súdneho konania. Aj keď súd v prípade prejednania a rozhodovania o námietke zaujatosti sudcu má podľa záverečnej formulácie § 15 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku právo neprihliadnuť na podanie, ktoré   nespĺňa   náležitosti   námietky   zaujatosti,   nemôže   ísť   o absolútne   nepreskúmateľné rozhodnutie   súdu,   lebo   v takom   prípade   by   sa   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie v nesúlade s čl. 13 ods. 4 ústavy obmedzilo nad svoju podstatu a zmysel. Ustanovenie § 15 ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   o neprihliadnutí   na   námietku   zaujatosti,   ak   táto nespĺňa náležitosti námietky, treba vysvetliť a uplatniť podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, teda doslovne. Jedine takú námietku zaujatosti, ktorá nemá náležitosti námietky, súd nepredkladá nadriadenému súdu. Každú inú námietku zaujatosti je súd povinný predložiť nadriadenému súdu, čo sa však v danom prípade nestalo. To isté sa vzťahuje na ustanovenie § 14 ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Za postup sudcu v konaní   o prejednávanej   veci   nemožno   označiť   také   správanie   sudcu,   ktorým   sudca úmyselne porušuje zákon. Okrem toho rozhodnutie o tom, či je splnená podmienka § 14 ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nie   je   zverená   do   právomoci   sudcu,   ktorého zaujatosť účastník konania namietol. O sťažovateľkinej námietke zaujatosti sudkyne mal rozhodnúť   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a sudkyňa,   proti   ktorej námietka   smerovala,   bola   povinná   námietku   predložiť   na   rozhodnutie   vecne   a miestne príslušnému súdu.   Tento   postup   sudkyňa nedodržala a nie   je relevantné, či   tak urobila úmyselne,   alebo   z nedbanlivosti.   Zodpovednosť   sa   v takom   prípade   spája   s výsledkom. Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   poruší   každý   sudca,   ktorý   v rozpore   so   zákonom nepredloží   námietku   zaujatosti   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu.   Protiprávne   je   už nedodržanie   lehoty   určenej   §   16   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Absolútne neospravedlniteľné   a netolerovateľné   je,   ak   sudca   vôbec   nepredloží   námietku   zaujatosti nadriadenému   súdu   na   prejednanie   a rozhodnutie.   Sťažovateľka   je   presvedčená,   že dostupnosť práva na spravodlivé súdne konanie sa v Slovenskej republike zaručuje v konaní pred každou inštanciou súdnej moci a pred každým sudcom zvlášť, a nie generálne pred aspoň jedným zo všeobecných súdov zriadených v Slovenskej republike. Sťažovateľka sa v danom prípade môže domôcť výhod prameniacich z práva na spravodlivé súdne konanie jedine v konaní pred ústavným súdom, lebo riadne ani mimoriadne opravné prostriedky proti nečinnosti okresného súdu vo veci námietky zaujatosti sudkyne jej právny poriadok nepriznal. Zhodné sa týka nečinnosti súdu, ktorý má zastaviť konanie podľa § 104 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku.

Z judikatúry   ústavného   súdu   (I.   ÚS   5/02,   II.   ÚS   71/97)   vyplýva,   že   právo   na spravodlivé súdne konanie sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy.   Základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručuje predovšetkým také súdne konanie, ktoré je v súlade so zákonom a každý účastník súdneho konania má na neho právo. Postup súdu a sudcu je v súlade so zákonom vtedy, keď sudca plní príkazy ustanovené zákonom o súdnom konaní, neporušuje zákazy ustanovené zákonom   o súdnom   konaní   a nestranne   umožňuje   účastníkom   konania,   aby   uplatňovali svoje práva, pričom od nich vyžaduje plnenie zákonných povinností. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie dvomi typmi správania okresného súdu. Oba sa navonok prejavujú jeho nečinnosťou. V prvom prípade je okresný súd nečinný, hoci mu je známe, že stratil právomoc prerokovať a rozhodnúť spor v merite veci   a že   Občiansky   súdny   poriadok   mu   ukladá   povinnosť   zastaviť konanie.   V druhom prípade je nečinný, hoci podľa   Občianskeho súdneho poriadku   má povinnosť predložiť námietku zaujatosti sudkyne nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke.

Pokiaľ ide o zastavenie konania, sťažovateľka podala žalobu v čase, keď mala na určujúcom rozhodnutí súdu naliehavý právny záujem. Plynutím času tento naliehavý právny záujem zanikol a stalo sa tak v dôsledku márneho vyčkávania na konanie súdu. V danom prípade je okresný súd povinný postupovať v súlade s § 103 a § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru sťažovateľky (ktorý vychádza z publikácie Mazák, Ján. 2004.   Základy   občianskeho   procesného   práva.   2.   podstatne   prepracované   a doplnené vydanie. Bratislava: Iura edition, s. 165) súd skúma splnenie predpokladov prípustnosti (procesné   podmienky)   z úradnej   povinnosti,   pričom   nielen   navrhovateľ,   ale   aj   odporca prispieva   k zákonnému   preskúmaniu   procesných   podmienok   tak,   že   uplatní   námietky o nedostatku   niektorej   procesnej   podmienky   alebo   o jej   nesplnení.   Zodpovednosť   za dodržanie procesných podmienok však vždy leží na súde, ktorý vytvára reálne predpoklady na uplatnenie práva na súdnu ochranu aj tým, že koná a rozhoduje iba za splnenia všetkých predpokladov   prípustnosti   na   rozhodovanie   vo   veci   samej.   Uplatnenie   a výklad   §   103 a § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je zverené do výlučnej právomoci súdu. Súd nie je v prípade postupu určeného týmito ustanoveniami viazaný návrhom účastníkov. Súd je ex offo povinný uplatniť postup podľa § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, ak zistí splnenie zákonom určenej podmienky. Na rozdiel od späťvzatia návrhu, ktorého právny účinok môže odporca odoprieť podľa § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v prípade zastavenia konania pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania odporca nemá právo vyjadriť sa k záveru súdu zastaviť konanie. Sťažovateľka 16. januára 2007 predložila okresnému súdu písomný návrh na zastavenie konania podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 103 Občianskeho súdneho poriadku. Postup súdu podľa týchto ustanovení nie je   podmienený   uplatnením   práva   (úkonom   účastníka   konania),   ale   je   určený   zákonom. Zákon určil, že pre uplatnenie postupu podľa § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku stačí jedna podmienka konania majúca nedostatok, ktorý nemožno odstrániť. Preto v danom prípade bolo povinnosťou okresného súdu zastaviť konanie o žalobe bezprostredne po tom, ako okresný súd preveril pravdivosť tvrdenia sťažovateľky, že počas spočívania sporu na okresnom súde zanikol jej naliehavý právny záujem, a tak zanikla aj zákonom určená   podmienka   zakladajúca   právomoc   súdu   o veci   rozhodnúť   podľa   §   80   písm.   c) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovateľka   pripomína,   že   nejde   o novú   skutkovú okolnosť,   pretože   žalovaný   na   ňu   upozornil   okresný   súd   ešte   5.   mája   2005.   Postup okresného súdu nebol v súlade ani s § 1 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľke sa totiž   nedostalo   oprávnenej   ochrany,   teda   dosiahnutia   spravodlivosti,   lebo   nečinnosť okresného súdu spôsobila, že jej pôvodne naliehavý právny záujem na rozhodnutí súdu zanikol   v dôsledku   jeho   pochybení,   jeho   nečinnosti,   resp.   nesprávnej   činnosti.   Zánik naliehavého právneho záujmu má v danom prípade za následok vznik povinnosti okresného súdu   zastaviť konanie podľa § 104 prvej   vety v spojení s § 103 Občianskeho súdneho poriadku. Účelom práva na spravodlivé súdne konanie je zabezpečiť účastníkom konania rozhodnutie   súdu   v čase,   keď   súdne   rozhodnutie   má   pre   účastníka   právny   význam a zároveň   v čase,   v ktorom   zákon   priznáva   súdu   právomoc   rozhodnúť   o merite   veci. Sťažovateľka   bola   okresným   súdom   poškodená   na   svojom   práve   dvakrát.   Okresný   súd nerozhodol o jej spore v čase, keď mu to zákon umožňoval, a tak jej znemožnil dosiahnutie spravodlivosti. Druhýkrát poškodil sťažovateľku, keď po strate právomoci rozhodnúť o veci inak,   než   uznesením   o zastavení   konania,   sťažovateľku   predvolávaním   na   ústne pojednávania podroboval nadbytočným obmedzeniam, ktoré v kontexte celého sporu majú charakter   šikanovania.   Na   to,   aby   súd   splnil   svoju   zákonom   určenú   povinnosť,   nie   je nevyhnutné predvolanie sťažovateľky   na ústne   pojednávanie.   Sťažovateľka   okresný   súd viackrát písomne vyrozumela o tom, že skončila štátnozamestnanecký vzťah so žalovaným, v dôsledku   čoho   zanikol   jej   naliehavý   právny   záujem,   ktorý   je   conditio   sine   qua   non ďalšieho konania o merite jej žaloby. Účasť na ústnom pojednávaní má za následok, že sťažovateľka bude musieť odpracovať pracovné úlohy, ktoré by inak splnila v obvyklom pracovnom čase, po obvyklom pracovnom čase, na úkor osobného voľna a odpočinku po práci. Požiadavka účasti sťažovateľky na ústnom pojednávaní má tak za následok porušenie jej základného práva na súkromie, resp. na súkromný a rodinný život. Nie je podstatné, ako dlho má toto obmedzenie trvať, lebo nejde o nevyhnutné obmedzenie. V celom kontexte konania pred okresným súdom jeho výzva, aby sa sťažovateľka dostavila na pojednávanie, predstavuje jej šikanovanie a neoprávnené zasahovanie okresného súdu do jej súkromného a rodinného života.

Pokiaľ ide o námietku zaujatosti, základným právom na spravodlivé súdne konanie sa zaručuje určitá kvalita súdneho konania. Jej podstatným prvkom je nestrannosť súdu a sudcu   konajúceho   vo   veci.   Táto   nestrannosť   sa   definuje   ako neprítomnosť   predsudku (zaujatosti)   a straníckosti.   Možno   ju   posudzovať   z rôznych   hľadísk.   Možno   rozlišovať subjektívny prístup pokúšajúci sa zistiť, čo si sudca myslel pro foro interno, a objektívny prístup   skúmajúci,   či   sudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   sa   vylúčili   akékoľvek pochybnosti v tomto smere. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska   sudcu,   ale   podľa   objektívnych   znakov.   Sudca   môže   subjektívne   rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho status alebo funkcie, ktoré vo veci vykonáva. Uplatňuje sa tu teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký   objektívne   javiť   v očiach   strán.   Subjektívna   nestrannosť   sa   prezumuje,   dokiaľ   sa nepreukáže opak. Spravidla je táto nestrannosť zabezpečená predpismi o vylúčení sudcu. V danom   prípade   správanie   sudkyne   sa   dostalo   za   hranicu,   v ktorej   sa   prezumuje nestrannosť sudcu. Sudkyňa vôbec nepredložila na rozhodnutie námietku o svojej zaujatosti, správala sa tak, ako keby sťažovateľka takú námietku vôbec neuplatnila. Zároveň odmietla uplatniť postup v konaní, ktorý je určený zákonom, lebo nezastavila konanie vo veci sp. zn. 19 C 373/01.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy   a podľa   čl.   8   dohovoru   nečinnosťou   a nesprávnou   činnosťou   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 373/01. Ďalej žiada prikázať okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 373/01 konal v súlade s právom na spravodlivé súdne konanie.   Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia   v sume 35   000 Sk, ako   aj náhradu trov jej právneho zastúpenia advokátom v sume 7 492 Sk.

Sťažovateľka napokon žiada, aby ústavný súd pred rozhodnutím vo veci samej vydal predbežné opatrenie, ktorým by zrušil uznesenie okresného súdu o nariadení pojednávania na 29. máj 2007 a uložil okresnému súdu povinnosť zdržať sa nariaďovania pojednávaní až do rozhodnutia ústavného súdu vo veci.

Z vyjadrenia   žalovaného   doručeného   okresnému   súdu   5.   mája   2005   vyplýva,   že sťažovateľka   s ním   k 31.   júlu   2004   rozviazala   štátnozamestnanecký   pomer   na   vlastnú žiadosť.

Z výzvy   sťažovateľky   doručenej   okresnému   súdu   16.   januára   2007   vyplýva,   že žiadala, aby okresný súd konanie o jej žalobe vedené pod sp. zn. 19 C 373/01 zastavil postupom podľa § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, lebo už nie je daný na   jej   strane   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určujúcom   výroku,   čo   treba považovať za taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.

Z podania sťažovateľky doručeného okresnému súdu 14. marca 2007 vyplýva, že vylúčenie sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 19 C 373/01 navrhla pre jej zaujatosť vo veci podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 15a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Z oznámenia sťažovateľky doručeného okresnému súdu 13. apríla 2007 vyplýva, že zaplatila súdny poplatok z návrhu na vylúčenie sudkyne pre zaujatosť.

Z predvolania   okresného   súdu   č.   k.   19   C   373/01-83   vyplýva,   že   pojednávanie v právnej veci sťažovateľky proti žalovanému je určené na 29. máj 2007 o 11.00 h s tým, že okresný súd pokladá za potrebné sťažovateľku v konaní vypočuť.

Podľa zistenia ústavného súdu, hoci termín pojednávania okresného súdu vo veci sp. zn. 19 C 373/01 určený na 29. máj 2007 nebol zrušený, okresný súd 2. mája 2007 predložil spis krajskému súdu ako nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke vylúčenia sudkyne z konania a rozhodovania o veci sťažovateľky. Vec je od 3. mája 2007 vedená krajským súdom pod sp. zn. 5 NcC 6/2007 a k 23. máju 2007 nebola ešte rozhodnutá.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Zo   skutkového   hľadiska   treba   uviesť,   že   sťažovateľka   uplatňuje   dve   námietky: a) Predovšetkým tvrdí, že hoci predmetné súdne konanie vo veci malo byť zastavené podľa § 104 ods.   1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku   pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania spočívajúci v zániku naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku,   dosiaľ   sa   tak   nestalo   a okresný   súd   úplne   zbytočne nariaďuje   vo   veci   pojednávania,   pričom   sa domáha   jej   osobnej   účasti   na   pojednávaní. b) Ďalej tvrdí, že hoci požiadala ešte 14. marca 2007 o vylúčenie sudkyne z prerokúvania a rozhodovania   veci,   do   podania   sťažnosti   nielenže   nebolo   o žiadosti   rozhodnuté,   ale nedošlo ani k predloženiu spisu nadriadenému krajskému súdu na rozhodnutie o žiadosti, pričom   okresný   súd   aj   bez   rozhodnutia   o žiadosti   hodlá   vykonať   29.   mája   2007 pojednávanie vo veci samej.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade z dôvodov uvedených nižšie právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky vyplývajúcim z ústavy a dohovoru prináleží všeobecným súdom, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

a) Podstatou argumentácie sťažovateľky v tejto časti sťažnosti je právny názor, podľa ktorého ustanovením § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku požadovaný naliehavý právny záujem na strane žalobcu pre vydanie rozsudku, ktorým by sa určilo, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, treba považovať za podmienku konania v zmysle § 103 a § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru sťažovateľky pre splnenie   podmienok   konania   je   okrem   iných   podmienok   potrebné   aj   to,   aby   naliehavý právny záujem existoval tak v čase podania žaloby, ako aj v čase rozhodovania súdu o nej. V negatívnom prípade nemôže súd rozhodnúť vo veci samej (žalobe vyhovieť, resp. žalobu zamietnuť), ale musí bez rozhodnutia vo veci samej konanie zastaviť. Z podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka považuje tento právny názor za celkom jednoznačný a nepripúšťa k nemu žiadnu alternatívu. Napriek tomuto jednoznačne formulovanému právnemu názoru sťažovateľka   neuvádza   nijakú   judikatúru   všeobecných   súdov,   ktorá   by   vyjadrovala identické stanovisko.

Z pohľadu   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   argumentácia   sťažovateľky   nastoľuje otázku,   či   existenciu   naliehavého   právneho   záujmu   podľa   §   80   písm.   c)   Občianskeho súdneho   poriadku   nemožno   považovať   (na   rozdiel   od právneho   názoru   vyjadreného sťažovateľkou)   za   súčasť   aktívnej   vecnej   legitimácie   žalobcu,   teda   za   súčasť   tých skutočností, ktoré musia byť naplnené, aby bolo možné určovacej žalobe vo veci samej vyhovieť. Inak povedané, nedostatok naliehavého právneho záujmu z tohto pohľadu nevedie k zastaveniu konania, ale k zamietnutiu žaloby vo veci samej pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

Vyriešenie   naznačeného   právneho   problému   je   celkom   jednoznačne   v právomoci okresného súdu, a preto to nemôže byť úlohou ústavného súdu. Neprichádza teda do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v zmysle právneho názoru sťažovateľky. Pokiaľ stanovisko, ktoré v tejto otázke okresný súd zaujme, nebude v súlade s právnym názorom   sťažovateľky,   bude   mať   táto   možnosť   domáhať   sa   zastavenia   konania v odvolacom konaní pred krajským súdom. To tiež vylučuje právomoc ústavného súdu.

b)   Sťažovateľka   považuje   za   porušenie   označených   článkov   ústavy   a dohovoru skutočnosť, že okresný súd hodlá konať vo veci samej na pojednávaní bez toho, aby bolo ešte predtým rozhodnuté o jej žiadosti o vylúčenie sudkyne z prerokúvania a rozhodovania jej veci.

Treba uviesť, že je nepochybnou povinnosťou všeobecného súdu žiadosť účastníka podľa   §   15a   Občianskeho   súdneho   poriadku   predložiť   nadriadenému   súdu   v lehote vyplývajúcej z § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ sa tak nestane, hoci nejde o niektorú zo situácií uvedených v § 15a ods. 4 a 5 Občianskeho súdneho poriadku, a súd ďalej koná vo veci samej bez rozhodnutia o žiadosti, porušuje tým základné právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. Účastník konania sa môže v tejto súvislosti domáhať ochrany označeného základného práva pred odvolacím súdom, pretože uvedenú situáciu treba považovať za odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm.   g)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   resp.   za   odvolací   dôvod   podľa   §   205   ods.   2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže   aj v tomto prípade   poskytnutie   ochrany označeným základným právam je v právomoci všeobecných súdov, právomoc ústavného súdu nie je daná.

Nad rámec uvedených úvah ústavný súd ešte dodáva, že podľa jeho zistenia okresný súd 2. mája 2007 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľky. Keďže zároveň nezrušil termín pojednávania stanovený na 29. máj 2007, pravdepodobne predpokladá, že do tohto termínu bude o žiadosti rozhodnuté. To znamená, že namietané porušenie základného práva už nie je dané, lebo okresný súd, hoci s oneskorením, svoju povinnosť splnil. Samotné nedodržanie zákonnej 10-dňovej lehoty na predloženie spisu nie je   porušením   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Treba   ho   považovať   za prieťah v konaní. Vzhľadom na predmet tohto konania, ako ho sťažovateľka vymedzila v sťažnosti, nie je potrebné, aby sa ústavný súd hodnotením tohto prieťahu bližšie zaoberal.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2007