znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 90/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť:

1.   Ing.   A.   K.,   bytom   T.,   a D.   K.,   bytom   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   145/00   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 362/04,

2. Ľ. K., bytom T., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C   145/00   v období   po   rozhodnutí   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. I. ÚS 71/04-30 z 30. júna 2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 362/04, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti Ing. A. K. a D. K. vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 145/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 362/04   n e v y h o v u j e.

2. Sťažnosti Ľ. K. vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C   145/00   v období   po   rozhodnutí   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. I. ÚS 71/04-30 z 30. júna 2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 362/04   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 19. mája 2005   č.   k.   I.   ÚS   90/05-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť:

1.   1.   Ing.   A.   K.   a D.   K.   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 145/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 362/04.

1. 2. Ľ. K. vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 145/00 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. I. ÚS 71/04-30 z 30. júna 2004 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 362/04.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich základných ľudských práv (...), ktoré boli spôsobené prieťahmi v hlavnom súdnom konaní č. k. 9 C 145/00 na Okresnom súde Bratislava I, ako aj prieťahmi pri konaní o predbežnom opatrení   podľa   § 102   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Predbežné   opatrenie   (...)   je momentálne na Krajskom súde pod č. k. 6 Co 362/04 (porušovateľ v II. rade), ktoré zaslal porušovateľ v I. rade po odvolaní sťažovateľov zo dňa 21. 09. 2004 až dňa 10. 11. 2004 (t. j. po skoro 2 mesiacoch) na rozhodnutie porušovateľovi v II. rade, ktorý do tohto času, kedy je podávaná táto sťažnosť vo veci nekonal.“

Sťažovatelia pritom poukázali na skutočnosť, že obidva súdy sa nachádzajú v jednej budove, predbežné opatrenie je právny inštitút na bezodkladnú ochranu navrhovateľovho práva, lehota na vydanie predbežného opatrenia je uvedená priamo v Občianskom súdnom poriadku (§ 75 ods. 4 – najviac 30 dní) a táto lehota sa dá analogicky aplikovať aj na konanie   o odvolaní,   prieťahy   v konaní   o vydanie   predbežného   opatrenia   majú   vplyv   na vymožiteľnosť práva, pretože žalovaným je obchodná spoločnosť, ktorej majetok môže byť zlikvidovaný,   a takisto   ide   o závažné porušenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľov, pretože ústavný súd už nálezom č. k. I. ÚS 71/04-30 konštatoval, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 145/00 bolo porušené základné právo sťažovateľa Ľ. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal tomuto súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu aj primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovatelia   uviedli,   že   nekonaním   súdu   im   vzniká   škoda,   pretože   rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 192/03 boli sťažovatelia zaviazaní   uhradiť   finančné   prostriedky   z úveru   na   kúpu   bytu,   proti   ktorému   podali odvolanie, a museli zaplatiť súdny poplatok, pričom „ finančné prostriedky nikdy nečerpali a nemajú ani žiadne právo k bytu na základe odstúpenia od zmluvy“.

Ďalej zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka Ing. A. K. urgovala konanie vo veci sťažnosťou z 1. októbra 2004 adresovanou predsedovi okresného súdu, ktorý jej odpovedal listom „v tom zmysle, že nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti zákonného sudcu (...)“.

Sťažovatelia   si   uplatňujú   priznanie   náhrady   za   nemajetkovú   ujmu   vo   výške 900 000 Sk vzhľadom na skutočnosť, že sú porušené ich práva a ide o prieťahy v konaní spôsobené   napriek   nálezu   ústavného   súdu,   ktorý   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez zbytočných prieťahov.

2. 1. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyniesol tento nález:„1.   Okresný   súd   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   145/00   porušil základné   právo   Ľ.   K.,   Ing.   A.   K.   a D.   K.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 362/04 porušil základné právo Ľ. K., Ing. A. K. a D. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 145/00 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. Krajskému súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 362/04 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

5.   Ľ.   K., Ing.   A.   K. a D.   K.   priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 000   Sk   (...),   ktoré   sú   Okresný   súd   Bratislava I a Krajský   súd   Bratislava   povinné spoločne   a nerozdielne   vyplatiť   Ľ.   K.,   Ing.   A.   K.   a D.   K.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Ľ.   K.,   Ing.   A.   K.   a D.   K.   priznáva náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 5 302,- Sk (...), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. M. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený poverenou predsedníčkou JUDr. E. H., listom zo 4. júla 2005 sp. zn. Spr. 3146/03, krajský súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. D. K., listom z 22. júna 2005   sp.   zn.   Spr. 3499/05   a právna   zástupkyňa   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedeným vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu zo 14. júla 2005.

3. 1. Poverená predsedníčka okresného súdu uviedla podrobnú chronológiu úkonov vykonaných okresným súdom v danej veci od 3. októbra 2002, teda od podania návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedla, že:„(...)   Súhlasím   s tým,   aby   (...)   Ústavný   súd   SR   upustil   od   ústneho   pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

(...)   Nález   ústavného   súdu   I.   ÚS   71/04-30   bol   tunajšiemu   súdu   doručený   dňa 26. 7. 2004.   Zákonná   sudkyňa   bola   listom   podpredsedu   súdu   pre   civilný   úsek   zo   dňa 26. 7. 2004 požiadaná o pokračovanie v konaní.“

(...) Poverená predsedníčka okresného súdu požiadala ústavný súd, „aby bola vzatá na   vedomie   skutočnosť,   že   súd   v predmetnej   veci   koná   v súlade   s platnými   právnymi predpismi.   Zákonný sudca v zmysle uznesenia Krajského súdu v Bratislave o návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia koná, časové úseky medzi jednotlivými úkonmi sudkyne sú vzhľadom na vysoké množstvo vecí na oddelení 9 C primerané. Termín pojednávania doposiaľ   vytýčený   nebol   vzhľadom   na   rozhodovanie   súdu   o pripustení   vstupu   ďalšieho účastníka do konania“,   a v závere navrhla, aby „ nebolo sťažovateľom priznané finančné zadosťučinenie a to z dôvodu, že k zavinenému prieťahu zo strany konajúceho zákonného sudcu nedošlo“. (...)

3. 2. Predsedníčka krajského súdu uviedla nasledovné podstatné skutočnosti:«(...) Nahliadnutím do zberného spisu tunajšieho súdu som zistila, že vec, vedená pod sp.   zn.   6   Co   362/04,   napadla   na   tunajší   súd   dňa   10.   11.   2004.   Po   preštudovaní   veci jednotlivými   členmi   odvolacieho   senátu   súd   rozhodol   v predmetnej   veci   uznesením   dňa 21. 4. 2005 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po písomnom vypracovaní   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   bola   vec   spolu   so   spisovým   materiálom opätovne vrátená prvostupňovému súdu dňa 13. 6. 2005 na ďalší postup v zmysle § 225 OSP. Z priebehu konania je teda zrejmé, že k prieťahom v konaní zo strany krajského súdu nedošlo. Treba pripomenúť, že návrh na vydanie predbežného opatrenia bol podaný po začatí konania (§ 102 OSP). V zmysle citovaného ustanovenia ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné   vykonať   alebo   len s veľkými   ťažkosťami,   súd na   návrh neodkladne   vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie § 102 OSP   neukladá   súdu   povinnosť   rozhodnúť   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia v lehote 30 dní (ako to je v prípade návrhu na vydanie predbežného opatrenia pred začatím konania v zmysle § 74 OSP) ale používa pojem „neodkladne“ čo treba vykladať s ohľadom na   okolnosti konkrétneho   prípadu.   Odvolací senát   tunajšieho súdu   rozhodol   o odvolaní sťažovateľov s prihliadnutím na jeho pracovné zaťaženie ako aj s ohľadom na nový nápad a množstvo doposiaľ nevybavených vecí (podľa rozvrhu práce za rok 2004 senát pracoval s nápadom vyše 700 vecí).

Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že konanie pred krajským súdom nebolo poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   ktoré   by   boli   spôsobené   postupom   resp.   nečinnosťou súdu. (...)

Zároveň si Vám dovoľujem oznámiť, že Krajský súd v Bratislave netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.»

3.   3.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vo   svojom   stanovisku   k uvedeným vyjadreniam uviedla, že:

«Vyjadrenie porušovateľa v 2. rade nie je z vecnej ani právnej stránky významné natoľko, aby mohlo argumenty uvedené v ústavnej sťažnosti spochybniť alebo vyvrátiť. Ohľadom lehoty na vydanie predbežného opatrenia nesúhlasím s právnym názorom porušovateľa v 2. rade. Čo sa týka slova neodkladne, považujem ho za termín, ktorý súdu prikazuje konať ihneď, avšak v rámci lehoty v § 75 ods. 4 OSP – nie však podľa zaťaženosti súdu inými vecami – pričom lehota určená v § 75 ods. 4 OSP je hraničnou aj pre vydanie predbežného opatrenia počas súdneho konania. Dokonca považujem príkaz konať v prípade predbežného opatrenia počas konania prísnejší ako v prípade predbežného opatrenia pred začatím konania. Kým v prípade predbežného opatrenia podľa § 74 a nasl. OSP súd splní svoju povinnosť ak koná v rámci lehoty v § 75 ods. 4 OSP, v konaní podľa § 102 ods. 1 OSP aj pri dodržaní lehoty podľa § 75 ods. 4 OSP, môže dôjsť k prieťahom ak súd nevydá predbežné opatrenie ihneď, hoci tak urobí v rámci lehoty podľa § 75 ods. 4 OSP. Dôvodom je jednak vyššie uvedený právny názor a jednak fakt, že pred začatím konania nie je osoba, voči ktorej predbežné opatrenie smeruje, oboznámená s postupom navrhovateľa. Predbežné opatrenie vydané aj po 3 – 4 týždňoch tak splní svoj účel. Na druhej strane počas konania osoba, voči ktorej predbežné opatrenie smeruje, s pravdepodobnosťou hraničiacou istote vie   o postupe   navrhovateľa   a účel   predbežného   opatrenia   môže   byť   skutočne   zmarený v prípade, ak nebude vydané skutočne bezodkladne.

K tvrdeniam   porušovateľa   č.   1   uvádzam,   že   ide   o jednoduchý   súhrn   dátumov a faktov,   ktorý   nevyžaduje   bližšie   vysvetlenie.   Dovolím   si   len   pripomenúť   rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 71/01 z 31. januára 2002, v ktorom konštatoval, že „konaniu bez zbytočných prieťahov nezodpovedá akýkoľvek (hoci aktívny) postup súdu, ale len ten, do ktorého sa premieta procesná zásada hospodárnosti súdneho konania, rešpektovanie ktorej je nevyhnutným predpokladom rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany“. Pričom v prípade predbežného opatrenia sú kritéria pre posudzovanie rýchlosti a účinnosti súdnej ochrany rozhodne prísnejšie.

Ďalej k tvrdeniam porušovateľov v 1. aj 2. rade, že vec bola prejednávaná primerane podľa zaťaženosti súdov uvádzam, že v tomto smere sa rozhodovacia prax Ústavného súdu SR už ustálila. Ako Ústavný súd SR konštatoval vo veciach III. ÚS 14/00, II. ÚS 51/01, ale aj ďalších „otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní“. Váženému Ústavnému súdu SR oznamujem, že netrvám na tom, aby sa vo vyššie uvedenej veci konalo ústne pojednávanie.»

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 145/00 a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 362/04 :

Dňa 27. septembra 2000 podal sťažovateľ Ľ. K. na okresnom súde žalobný návrh proti   spoločnosti   C.,   spol.   s r.   o.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „žalovaná“)   o zaplatenie 893 772,80   Sk   s prísl.   z titulu „vrátenia   ceny   znehodnoteného   diela   –   bytu   po   zrušení zmluvy o dielo.“

Dňa 5. februára 2001 okresný súd vyzval sťažovateľa Ľ. K. na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 8 dní od doručenia výzvy.

Dňa 7. septembra 2001 okresný súd konanie zastavil, pretože nebol zaplatený súdny poplatok.

Dňa 1. októbra 2001 sťažovateľ Ľ. K. podal odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania.

Dňa 5. októbra 2001 sťažovateľ Ľ. K. zaplatil súdny poplatok.Dňa 13. novembra 2001 okresný súd zrušil svoje uznesenie zo 7. septembra 2001.Dňa 17. apríla 2002 konajúca sudkyňa vyzvala žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe v lehote 15 dní. Výzva bola z okresného súdu vypravená 28. augusta 2002.

Dňa 3. októbra 2002 sťažovateľ Ľ. K. doručil okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného   opatrenia,   ktorým   by   bolo   zakázané   žalovanej   nakladať   s jej   peňažnými prostriedkami v Ľ., a. s., B. do výšky 652 404,20 Sk a zakázané odpredať už vyššie uvedený byt.Dňa 21. februára 2003 okresný súd vyzval sťažovateľa Ľ. K. na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia v lehote 5 dní.

Dňa 28. marca 2003 sťažovateľ Ľ. K. zaplatil uvedený súdny poplatok.Dňa 28. marca 2003 okresný súd uznesením č. k. 9 C 145/00-25 nariadil predbežné opatrenie.

Dňa   9.   mája   2003   podala   žalovaná   odvolanie   proti   uzneseniu   o nariadení predbežného opatrenia.

Dňa 1. júla 2003 sťažovateľ Ľ. K. doručil okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu žalovanej.

Dňa 10. septembra 2003 bol spis spolu s odvolaním žalovanej predložený krajskému súdu. Odvolací spis bol zaevidovaný pod sp. zn. 11 Cob 88/03.

Dňa 7. novembra 2003 bol spis vrátený okresnému súdu spolu s uznesením č. k. 11 Cob 88/03-46 z 24. septembra 2003, ktorým bolo rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia   zrušené a vec vrátená súdu   prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesenie bolo účastníkom konania doručené 18. novembra 2003.

Dňa   19.   novembra   2003   sťažovateľ   Ľ.   K.   navrhol   pripustiť   do   konania   ďalších účastníkov, a to Ing. A. K. (jeho matku) a D. K., ktorí ako ručitelia mu podpísali zmluvu o poskytnutí   úveru   zo   Štátneho   fondu   pre   rozvoj   bývania   a tento   fond   ich   spolu   so sťažovateľom Ľ. K. žaloval o vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov.

Dňa 11. decembra 2003 okresný súd vyzval sťažovateľa Ľ. K., aby v lehote 15 dní zaslal listinné dôkazy, ktorými osvedčí svoje tvrdenia o potrebe dočasnej úpravy pomerov predbežným   opatrením,   resp.   aby   oznámil,   či   trvá   na   nariadení   predbežného   opatrenia a taktiež, aby oznámil, či navrhuje pristúpenie Ing. A. K. a D. K. do konania na strane žalobcu.

Dňa   14.   januára   2004   sťažovateľ   Ľ.   K.   oznámil   okresnému   súdu,   že   trvá   na nariadení predbežného opatrenia a súčasne oznámil, že súhlasí s pristúpením Ing. A. K. a D. K. do konania na jeho strane, teda na strane žalobcu.

Dňa   23.   januára   2004   okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   145/00-56   pripustil   do konania na strane žalobcu Ing. A. K. a D. K.

Dňa 20. a 24. februára 2004 Ing. A. K. predložila okresnému súdu dôkazy o úmysle žalovanej previesť vlastníctvo k už uvedenému bytu.

Dňa 12. marca 2004 okresný súd vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k dôkaznému materiálu predloženému Ing. A. K. (výzva bola 7. apríla 2004 vrátená späť, pretože ju adresát neprevzal v odbernej lehote).

Dňa   26.   júla   2004   bol   okresnému   súdu   doručený   nález   ústavného   súdu   č.   k. I. ÚS 71/04-30   z 30.   júna   2004,   ktorým   vyslovil   porušenie   základného   práva   Ľ.   K.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v konaní vedenom   na okresnom   súde   pod sp. zn.   9   C   145/00   a zároveň   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov.

Dňa 26. júla 2004 bola zákonná sudkyňa listom podpredsedu okresného súdu pre civilný úsek požiadaná o pokračovanie v konaní.

Dňa 10. augusta 2004 okresný súd uznesením č. k. 9 C 145/00-81 zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   21.   septembra   2004   sťažovateľ   Ľ.   K.,   Ing.   A.   K.   a D.   K.   (ďalej   aj   ako „žalobcovia“) podali odvolanie proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   22.   septembra   2004   okresný   súd   uvedené   odvolanie   zaslal   žalovanej   na vyjadrenie.

Dňa   18.   októbra   2004   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   na   pošte reklamovala doručenie uvedenej zásielky žalovanej.

Dňa   22.   októbra   2004   pošta   oznámila   okresnému   súdu,   že   zásielku   prevzal splnomocnenec žalovanej 20. októbra 2004.

Dňa 26. októbra 2004 bol doručený spis krajskému súdu, aby rozhodol o podaných opravných prostriedkoch. Veci bola pridelená sp. zn. 10 Cob 253/04.

Dňa 10. novembra 2004 predsedníčka senátu obchodného úseku, kde vec napadla, prípisom oznámila civilnému úseku, že vec zapísaná pod sp. zn. 10 Cob 253/04 nepatrí na rozhodnutie   obchodnému   úseku,   lebo   odvolaním   bolo   napadnuté   predbežné   opatrenie v civilnej veci. Následne bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 6 Co 362/04.

Dňa   30.   novembra   2004   okresný   súd   zaslal   krajskému   súdu   podanie   žalobcov doručené   okresnému   súdu   26.   novembra   2004,   ktorým   žalobcovia   podali „návrh   na pristúpenie ďalšieho účastníka na strane žalobcov do súdneho konania a žiadosť o konanie vo veci“.

Dňa 3.   decembra   2004   okresný   súd doručil   krajskému súdu   vyjadrenie   žalobcov z 23. novembra 2004.

Dňa 21. apríla 2005 krajský súd uznesením č. k. 6 Co 362/04-112 zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 3. mája 2005 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 13. mája 2005 bolo uvedené uznesenie odvolacieho súdu zaslané žalobcom. Žalovanej   sa   toto   uznesenie   nepodarilo   doručiť   na   adresu   sídla   uvedenú   v obchodnom registri a zásielka sa okresnému súdu vrátila.

Dňa 12. júna 2005 okresný súd vyzval Štátny fond rozvoja bývania na vyjadrenie, či súhlasí s pristúpením do konania na strane žalobcov a vyzval žalovanú, aby okresnému súdu zaslala dohody o vysporiadaní vzájomných práv a povinností.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   145/00   a postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6 Co 362/04   dochádza   k porušovaniu   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosti veci, správania   účastníka   konania   a postupu   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd rovnako ako v konaní vedenom pod   sp.   zn. I.   ÚS   71/04 konštatuje, že posudzovaná   vec nie   je sporom,   ktorý   by bolo potrebné považovať za zložitú vec, ktorá by ovplyvňovala doterajšiu dĺžku konania.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, a to v prípade sťažovateľa Ľ. K. v období od 30. júna 2004, teda od vydania nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 71/04-30, a v prípade Ing. A. K. a D. K. v období od 23. januára 2004, teda po ich pristúpení do napadnutého konania, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ ide o postup všeobecných súdov, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 145/00 vo vzťahu k Ing. A. K. a D. K. hodnotil za obdobie od 23. januára 2004, teda od ich pristúpenia do napadnutého konania, a vo vzťahu k Ľ. K. hodnotil za obdobie od 30. júna 2004, teda od vydania nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 71/04-30, pričom vo vzťahu ku všetkým sťažovateľom hodnotil už postup krajského súdu v celom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 362/04.

3. 1. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 145/00, v období po 23. januári 2004, ústavný súd nezistil žiadny významný prieťah, ktorý by bolo možné   pričítať   na   vrub   okresnému   súdu.   Napadnuté   konanie   nebolo   poznačené nečinnosťou, inak ani sťažovatelia nekonkretizovali v tomto štádiu konania žiadne obdobie nečinnosti tohto súdu. Procesné úkony okresného súdu v inkriminovanom období plynulo smerovali k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). Postup okresného súdu sa v tomto období zjavne nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom na predmet konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že hoci vo veci sp. zn. 9 C 145/00 nebol postup okresného súdu v minulosti bez prieťahov a je nesporné, že celkové trvanie tohto konania je už pomerne dlhé, z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného obdobia   napadnutého   konania   však   postup   okresného   súdu   nemožno   považovať   za porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. 2. Pokiaľ ide postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 362/04, treba konštatovať, že krajský súd bol v prvom mesiaci po nápade predmetnej veci skutočne nečinný, keď vec bola omylom zaevidovaná ako obchodná vec.

Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pokiaľ sťažovatelia založili porušenie označených základných práv v konaní pred krajským súdom predovšetkým na skutočnosti, že nebola dodržaná lehota ustanovená na rozhodnutie podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, treba uviesť, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v týchto   prípadoch   sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto   prípadoch   totiž   postup   dotknutého   štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 ústavy). V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (napr. I. ÚS 74/03).

V danej veci o odvolaní sťažovateľov vo vzťahu k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia doručeného krajskému súdu 26. októbra 2004 odvolací súd rozhodol 21. apríla 2005   tak,   že   zrušil   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   za   predpokladu,   že   konanie,   ktoré   sťažovatelia svojím   návrhom   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   vyvolali,   možno   považovať   za konanie, ktorého výsledok môže ukončiť stav právnej neistoty sťažovateľov, a tým naplniť účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať postup krajského   súdu   za   taký,   ktorý   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle citovaného článku ústavy.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2005