znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 90/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., G., zastúpeného advokátkou JUDr. E. R., Advokátska kancelária, N., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného súdu v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 149/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2004 doručená   a 5.   mája   2004   doplnená   sťažnosť   J.   L.,   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Galante (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 149/98.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   na   okresnom   súde   prebieha   súdne   konanie o zaplatenie pohľadávky 1 500 000 Sk s prísl. vedené pod sp. zn. 6 C 149/98, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca.

Okresný súd predmetnú žalobu zamietol z dôvodu, že sťažovateľ svoju pohľadávku 11. novembra 1998 postúpil Daňovému úradu v Galante (ďalej len „daňový úrad“) a už nemá   postavenie   žalobcu.   Argumentujúc,   že   v čase   uzavretia   dohody   o postúpení pohľadávky   medzi   žalobcom   a daňovým   úradom   nemohlo   platne   dôjsť   k dohode o postúpení pohľadávky, pretože daňový úrad v tom čase ešte nemal právnu subjektivitu, sa žalobca proti rozhodnutiu okresného súdu odvolal. Krajský súd v Trnave (10 Co 382/00) o odvolaní   rozhodol   tak,   že   vec   zrušil   a vrátil   okresnému   súdu   na   nové   prejednanie a rozhodnutie.

Okresný   súd   2.   novembra   2002   rozhodol   vo   veci   takým   istým   rozsudkom   ako predtým s odôvodnením, že po postúpení pohľadávky daňovému úradu už žalobca nemá pohľadávku voči žalovanému. Podľa názoru sťažovateľa tým, že okresný súd nerešpektoval zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 382/00-113 a nespravoval sa právnym názorom nadriadeného súdu, ktorým je viazaný, spôsobil prieťahy v konaní, čím porušil jeho právo na súdnu a inú právnu úpravu zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa tohto ustanovenia   má   ako   občan   Slovenskej   republiky   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola prerokovaná a rozhodnutá bez zbytočných prieťahov.

Keďže postupom okresného súdu mu vznikla škoda na jeho postavení podnikateľa vo vzťahu k jeho obchodným partnerom a tiež štátnym orgánom, sťažovateľ je presvedčený, že mu prislúcha aj nemajetková ujma minimálne do výšky žalovanej sumy. Keďže od roku 1998   nebolo   právoplatne vo   veci   rozhodnuté   a jeho   postavenie   ako   procesnej   strany   je značne zneistené pre nesprávny postup okresného súdu a pretože práve existencia tohto sporu   ho   obmedzuje   v podnikateľských   aktivitách,   za   primerané   považuje   priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 000 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Základné právo J. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48   ods.   2   Ústavy   SR   postupom   Okresného   súdu   v Galante   v konaní   6   C   149/98 o zaplatenie sumy 1.500. 000,– Sk bolo porušené.

2.   Okresnému   súdu   v Galante   prikazuje,   aby   v konaní   6   C   149/98   konal   bez zbytočných prieťahov.

3. J. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie 2.000.000,– Sk (slovom dva milióny korún slovenských), ktoré je Okresný súd v Galante sťažovateľovi povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 149/98 dochádza k porušovaniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho   porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty (I. ÚS 235/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   o skutočnostiach,   ktoré   podľa   obsahu sťažnosti zakladajú porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, dozvedel najneskôr 29. novembra 2002, keď bol podľa zistenia ústavného súdu rozsudok okresného súdu z 2. októbra 2002 doručený jeho právnej zástupkyni. Sťažnosť ústavnému súdu však podal až 29. apríla 2004.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť   odmietnuť   ako oneskorene podanú.

2.   Okrem   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   je   aj   zjavne neopodstatnená.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že okresný súd svojím rozsudkom z 2. októbra 2002 „nerešpektoval   zrušujúce   uznesenie   Krajského   súdu   Trnava   10   Co   382/00-113 a nespravoval   sa   právnymi   úpravami   nadriadeného   súdu,   ktorými   je   viazaný,   spôsobil prieťahy v konaní, ktorým porušil... právo na súdnu a inú právnu úpravu zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

K tomu ústavný súd pripomína, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 115/02).

Ústavný   súd   teda   v danej   veci nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať,   či okresný súd svojím rozsudkom z 2. októbra 2002 rešpektoval alebo nerešpektoval záväzné stanovisko   odvolacieho   súdu   podľa   jeho   uznesenia   č.   k.   10   Co   382/00-113,   pretože v zmysle princípu subsidiarity vyjadrenej v čl. 127 ods. 1 ústavy o týchto otázkach bude rozhodovať na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Trnave.

S ohľadom na uvedené skutočnosti v danom štádiu konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup okresného súdu mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie   kvalifikovať   ako   porušenie   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004