znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 90/02-59

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2003 prerokoval prijatú sťažnosť V. D. a Z. D., obaja bytom S., zastúpených advokátom JUDr. R. G., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Humennom   pod   sp.   zn. 7 C 1354/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Humennom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1354/97   p o r u š i l právo V. D a Z. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   V.   D.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Humennom   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Z.   D.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Humennom   povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   V.   D.   a   Z.   D.   v sume   12   680,--   Sk   (slovom dvanásťtisícšesťstoosemdesiat slovenských korún) advokátovi JUDr. R. G., K., na účet.

5.   Okresný   súd   v   Humennom   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia v sume 12 680,-- Sk (slovom dvanásťtisícšesťstoosemdesiat slovenských korún) na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   23429-512/0720   vedený v Národnej   banke   Slovenska,   pobočke   Košice,   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2002 doručená   sťažnosť   V.   D.   a Z.   D.,   obaja   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde v Humennom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 1354/97.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 90/02-24 z 13. novembra 2002 vyhovel žiadosti sťažovateľov   o ustanovenie   právneho   zástupcu   a za   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom im ustanovil advokáta JUDr. R. G., K., ktorý doplňujúcim podaním z 13. januára 2003 doručeným ústavnému súdu 15. januára 2003 odstránil nedostatky pôvodného podania.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 90/02-38 z 22. januára 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

Tak   sťažovatelia   podaním   z 25.   marca   2003,   ako   aj   okresný   súd   vo   vyjadrení z 19. februára 2003 súhlasili s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   žalobou   doručenou   okresnému   súdu 26. októbra 1992 požadovali určenie ich vlastníckeho práva k niektorým nehnuteľnostiam ležiacim v katastrálnom území Stakčín. Po mnohých prieťahoch rozsudkom sp. zn. 7 C 1354/97 z 28. novembra 1997 bolo rozhodnuté vo veci samej tak, že žaloba sťažovateľov sa zamieta. Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 201/98 z 23. júla 1998 bol zrušený rozsudok okresného súdu a vec sa mu vrátila na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Od tohto času po obdobie viac ako štyroch rokov nedošlo k vytýčeniu termínu pojednávania. Sťažovatelia   sa   domáhali odstránenia   prieťahov v zmysle zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov,   a to   konkrétne   žiadosťou   z 30.   augusta   2001 adresovanou orgánu štátnej správy okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľov uvedeným postupom okresného súdu došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pritom prieťahy nemožno pripísať na vrub sťažovateľom. Poukazujú na ustanovenie čl. 127 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj § 56 ods. 4 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 1354/97, prikázal okresnému súdu, aby vec čo najrýchlejšie prejednal a rozhodol, priznal každému zo sťažovateľov sumu 100 000 Sk ako primerané finančné zadosťučinenie a uložil Kancelárii ústavného súdu zaplatiť ich advokátovi trovy právneho zastúpenia v sume 12 680 Sk.

Primerané finančné zadosťučinenie sťažovatelia požadujú s poukazom na oprávnený pocit nespravodlivosti až bezprávnosti. V rámci dovolávania sa spravodlivosti na okresnom súde   sa   sťažovatelia   ocitli,   a to   aj   s poukazom   na   ich   vek,   v situácii,   ktorá   im   pripadá beznádejná.

Z vyjadrenia   okresného   súdu   z 19.   februára   2003   doručeného   ústavnému   súdu 25. februára 2003 vyplýva, že okresný súd považuje sťažnosť za neopodstatnenú

Okresný súd najprv uvádza chronologický prehľad úkonov vo veci, pričom treba konštatovať, že tento prehľad je v podstatnej časti v súlade so zisteniami ústavného súdu, ktoré budú uvedené ďalej. Okresný súd dospieva k záveru, že v konaní nedošlo k takým prieťahom, že by sudca vo veci nekonal. Možno mať výhrady k niektorým úkonom sudcu, ktoré z procesného hľadiska neboli správne, ale nie je vhodné z tohto pohľadu hodnotiť rozhodovaciu   činnosť   sudcu   JUDr.   P..   Sťažovatelia   podali   okresnému   súdu   nepresnú a neúplnú žalobu a nedokázali dokladovať uplatnený nárok, ba ani účastníctvo v konaní napriek tomu, že boli právne zastúpení advokátom. Pri inom prístupe sudcu mohlo dôjsť k ukončeniu veci bez meritórneho rozhodnutia postupom podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku.   Sťažovatelia   sťažovali   a aj   teraz   sťažujú   konanie   vypisovaním   sťažností, námietok predpojatosti, ako aj odmietavým vzťahom k úsiliu okresného súdu ukončiť vec v súlade s právnymi predpismi.

II.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   1354/97   (pôvodne   sp.   zn.   7   C   1266/92) vyplývajú nasledovné skutočnosti.

Žaloba   sťažovateľov   proti   K.   B.   a spol.   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam došla na okresný súd 26. októbra 1992.

Pojednávanie   17.   novembra   1992   bolo   pre   neúčasť   žalovaných   odročené   na 27. november 1992.

Na   pojednávaní   27.   novembra   1992   vypočul   okresný   súd   niektorých   účastníkov konania,   ktorí   boli   prítomní,   a pojednávanie   odročil   s tým,   že   bude   urgovať   doručenie dedičských spisov.

Sťažovatelia   podaním   doručeným   okresnému   súdu   3.   decembra   1992   namietli zaujatosť zákonného sudcu a niektorých ďalších sudcov okresného súdu.

Namietaní sudcovia podali vyjadrenie k námietke zaujatosti 7. a 8. decembra 1992, pričom spis bol predložený krajskému súdu 5. januára 1993.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 12 Nc 2/93-27 z 27. januára 1993 sa rozhodlo, že namietaní sudcovia nie sú vylúčení z konania a rozhodovania veci. Spis bol vrátený okresnému súdu 10. februára 1993.

Zákonný sudca 12. februára 1993 vytýčil termín pojednávania na 2. marec 1993.Na   pojednávaní   2.   marca   1993   boli   vypočutí   ďalší   účastníci   konania,   pričom pojednávanie   bolo   odročené   s tým,   aby   sťažovatelia   v lehote   20   dní   navrhli   svedecké dôkazy.

Dôkazný návrh sťažovateľov došiel okresnému súdu 8. marca 1993.Podaním   došlým   okresnému   súdu   16.   júna   1993   sťažovatelia   namietli   zaujatosť zákonného sudcu.

Spis   bol   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   spolu s vyjadrením zákonného sudcu 24. júna 1993.

Spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   23.   júla   1993   bez   rozhodnutia   o námietke zaujatosti, keďže o nej už bolo rozhodnuté 27. januára 1993, pričom ide o rovnaké dôvody.Zákonný sudca 23. júla 1993 vytýčil termín pojednávania na 4. august 1993. Na pojednávaní 4. augusta 1993 vypočul súd sťažovateľku, ako aj žalovanú I. V., a to v súvislosti s tvrdením o podozrení, že zákonný sudca bol podplatený. Pojednávanie bolo odročené na 12. august 1993 za účelom vypočutia svedkov ohľadne tejto okolnosti.Na pojednávaní 12. augusta 1993 vypočul okresný súd svedkyňu, ktorej výsluch nariadil   na   predchádzajúcom   pojednávaní.   Pojednávanie   bolo   odročené   s tým,   že   „v označenej veci súd bude pokračovať a ohľadne tejto skutočnosti rozhodne o ďalšom postupe ohľadom vznesenia námietky“.

Zákonný sudca 6. júna 1994 vytýčil termín pojednávania na 29. jún 1994.Na pojednávaní 29. júna 1994 právny zástupca sťažovateľov poukázal na dôkazný návrh z 8. marca 1993, v ktorom navrhol výsluch svedkov. Pojednávanie bolo odročené s tým, aby sťažovatelia oznámili dedičov   po zomrelom žalovanom v 10. rade. Zároveň nariadil výsluch niektorých svedkov   vrátane tých, ktorých sťažovatelia navrhli 8. marca 1993. Sťažovatelia   prostredníctvom   právneho   zástupcu   29.   júla   1994   oznámili   okruh dedičov po zomrelom žalovanom v 10. rade.

Listom okresného súdu z 15. mája 1995 sa od Obecného úradu v Ruskom Hrabovci požaduje informácia o tom, kedy presne zomrel žalovaný v 10. rade a aká je adresa jeho dedičov.

Zákonný   sudca   22.   novembra   1995   vytýčil   termín   pojednávania   na   5.   december 1995. Zo   záznamu   z 1.   decembra   1995   vyplýva,   že   sťažovateľka   osobne   požiadala zákonného sudcu, aby bol na pojednávaní 5. decembra 1995 vypočutý aj ďalší svedok.Na pojednávaní 5. decembra 1995 boli vypočutí štyria svedkovia a pojednávanie bolo odročené   s tým,   že   bude   požiadaný   Obecný   úrad   v Stakčíne   o oznámenie   dedičov   po žalovanom v 10. rade. Budú tiež pripojené dva dedičské spisy a je možné, že bude nariadená aj ohliadka na mieste samom.

Zákonný sudca 2. októbra 1996 vytýčil termín pojednávania na 17. október 1996 na mieste samom.

Zo zápisnice zo 17. októbra 1996 vyplýva, že na mieste samom boli vypočutí niektorí účastníci konania, ako aj niektorí svedkovia, pričom pojednávanie na mieste samom bolo odročené   s tým,   že   sťažovatelia   sa   majú   vyjadriť,   či   trvajú   na   späťvzatí   žaloby   proti žalovaným v 8. a 9. rade. Tiež bude treba rozhodnúť, či svedkyňa T. má byť pripustená ako účastníčka konania na strane žalovanej.

Stanovisko   sťažovateľov   v týchto   súvislostiach   bolo   okresnému   súdu   doručené 25. októbra 1996.

Zákonný sudca 24. októbra 1996 vytýčil termín pojednávania na 20. november 1996. Na pojednávaní 20. novembra 1996 vypočúval okresný súd právnu nástupkyňu po zomrelom žalovanom v 10. rade, ako aj opatrovníka nezvestných žalovaných. Rozhodol o viacerých zmenách účastníkov na žalovanej strane, pričom vylúčil vec po týchto zmenách na samostatné konanie.

Sťažovatelia 22. novembra 1996 namietli zaujatosť zákonného sudcu, ako aj ďalšieho sudcu.

Namietaní   sudcovia   podali   vyjadrenie   25.   novembra   1996   a spis   bol   predložený krajskému súdu 1. apríla 1997.

Spis sa vrátil z krajského súdu 30. apríla 1997 bez rozhodnutia o námietke zaujatosti s tým,   že   ide   o opakovanú   námietku   z rovnakých   dôvodov,   o ktorej   už   bolo   predtým rozhodnuté.

Zákonný   sudca   9.   novembra   1997   vytýčil   termín   pojednávania   na   28.   november 1997. Na pojednávaní 28. novembra 1997 po prednesoch prítomných účastníkov vyhlásil okresný súd rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Rozsudok bol expedovaný 9. februára 1998. Sťažovatelia podali proti rozsudku odvolanie 19. februára 1998. Spis bol predložený krajskému súdu 19. mája 1998. Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   201/98-110   z 23.   júla   1998   bol   rozsudok okresného   súdu   zrušený   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   a nové   rozhodnutie, pričom spis sa vrátil na okresný súd 5. novembra 1998.

Zákonný   sudca   15.   novembra   1998   vytýčil   termín   pojednávania   na   2.   december 1998. Právny   zástupca   sťažovateľov   26.   novembra   1998   oznámil,   že   sťažovatelia   mu vypovedali plnú moc.

Pojednávanie 2. decembra 1998 bolo pre chorobu zákonného sudcu odročené. Sťažovatelia 4. decembra 1998 namietli zaujatosť zákonného sudcu.Zákonný sudca nariadil predvolať sťažovateľov na 2. február 1999.

Z výsluchu z 2. februára 1999 vyplýva, že sťažovatelia upresnili rozsah námietky zaujatosti.

Spis   bol   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti 16. februára 1999.

Uznesením krajského súdu č. k. 4 Nc 10/99-124 z 10. septembra 1999 bolo konanie o vylúčení zákonného sudcu zastavené, keďže sa namietali rovnaké dôvody zaujatosti ako v minulosti. Spis sa vrátil na okresný súd 22. septembra 1999.

Zákonný sudca 30. novembra 1999 vyzval žalobcov, aby navrhli dôkazy v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu v lehote 30 dní.

Z listu žalobcov doručeného okresnému súdu 14. decembra 1999 vyplýva, že títo vyjadrujú nespokojnosť s tým, že vo veci naďalej koná zákonný sudca. Ďalej sa sťažovatelia vyjadrujú ku skutkových otázkam.

Dňa   30.   novembra   2000   došiel   okresnému   súdu   návrh   sťažovateľov   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa žalovanej I. V. zakázal vstup na sporné pozemky do skončenia konania o veci samej.

Uznesením okresného súdu č. k. 7 C 1354/97-138 z 2. marca 2001 bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý, pričom uznesenie bolo expedované 2. marca 2001.Proti uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie 13. marca 2001.Spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 17. mája 2001. Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   306/01-148   z 19.   septembra   2001   bolo uznesenie   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia potvrdené, pričom spis bol na okresný súd vrátený 5. februára 2002.

Opatrením predsedu okresného súdu z 21. marca 2002 bola právna vec sťažovateľov sp. zn. 7 C 1354/97 pridelená na ďalšie konanie JUDr. P. T., a to v dôsledku uplynutia trojmesačnej lehoty pozastavenia výkonu funkcie sudcu u JUDr. Š. P.

Nový zákonný sudca 14. októbra 2002 vytýčil termín pojednávania na 18. november 2002.Sťažovatelia   25.   októbra   2002   oznámili,   že   sa   nezúčastnia   pojednávania 18. novembra 2002, lebo podali sťažnosť ústavnému súdu, ktorý ich sťažnosť prijal a ktorý bude o nej rozhodovať. Sťažovatelia tiež uviedli, že sa budú riadiť len tým, čo im povie ústavný súd, lebo k okresnému súdu a ku krajskému súdu nemajú dôveru.

Pojednávanie   18.   novembra   2002   bolo   vzhľadom   na   neúčasť   sťažovateľov   a na potrebu   ich   konfrontácie   so   svedkami   odročené   na   20.   január   2003,   pričom   obom sťažovateľom   bola   uložená   poriadková   pokuta   v sume   po   2   000   Sk,   ako   aj   povinnosť nahradiť trovy žalovanej I. V. z titulu jej účasti na pojednávaní.

Listom z 18. novembra 2002 okresný súd požiadal sťažovateľov o zaujatie stanoviska ohľadom   ďalšieho   účastníctva   niektorých   osôb   v konaní.   Prípisom   z toho   istého   dňa požiadal kataster nehnuteľností o zaslanie niektorých listov vlastníctva do 15 dní.

Sťažovatelia   28.   novembra   2002   podali   odvolanie   proti   uzneseniu   o uložení poriadkovej pokuty.

Požadované listy vlastníctva došli 2. decembra 2002. Na   pojednávaní   20.   januára   2003   vypočul   okresný   súd   niektorých   žalovaných a svedkov, rozhodol o účastníctve v konaní ohľadom viacerých osôb a pojednávanie odročil na 10. marec 2002 (zrejme má byť správne 10. marec 2003), a to bez toho, aby uviedol dôvod odročenia. Z následného referátu zákonného sudcu z 22. januára 2003 vyplýva, že na ďalšie pojednávanie majú byť predvolané dve svedkyne, pripojený notársky spis a zistený výsledok prejednania dedičstva po M. D..

Uznesenie   o úprave   účastníctva   v konaní   z 20.   januára   2003   bolo   expedované 22. januára 2003.

Listom z 20. januára 2003 požiadal okresný súd sťažovateľov o informáciu ohľadom právneho titulu, na základe ktorého mala nebohá M. D. nadobudnúť niektoré parcely, spolu aj s predložením dôkazov o tom, a to do 20 dní.

Prípisom   z rovnakého   dňa   bol   požiadaný   kataster   nehnuteľností   o identifikáciu sporných parciel v lehote 20 dní.

Sťažovatelia   odpovedali   okresnému   súdu   29.   januára   2003,   a to   s pripojením viacerých príloh.

Z uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   201/98-110   z 23.   júla   1998,   ktorým   bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 1354/97-101 z 28. novembra 1997 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, vyplýva, že podľa názoru krajského súdu sa okresný súd dopustil viacerých procesných chýb, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Týkajú sa najmä rozsahu účastníctva v konaní na strane žalovaných. Neobjasnené zostali aj skutkové okolnosti rozhodujúce pre hmotnoprávne posúdenie veci.

Z listu sťažovateľov z 30. augusta 2001, ktorý bol adresovaný predsedovi okresného súdu, vyplýva, že sa sťažujú na nečinnosť sudcu od rozhodnutia krajského súdu.

Z listu   podpredsedníčky   okresného   súdu   zo   7.   januára 2002   sp.   zn.   Spr   2041/01 vyplýva, že sa spis od 17. augusta 2001 nachádza na krajskom súde, a preto nie je možné zaujať k žiadosti sťažovateľov stanovisko.

Z listu   sťažovateľov z 22.   októbra 2002 doručeného okresnému súdu   25.   októbra 2002 vyplýva, že sťažovatelia sa nezúčastnia pojednávania určeného na 18. november 2002. Zdôvodňujú to tým, že „podali sťažnosť Ústavnému súdu SR, že súdy vo veci nekonajú a ústavný súd nás aj vyrozumel, že našu sťažnosť prijal a že o nej bude rozhodovať (...)“. Nemajú   dôveru   k okresnému   súdu   ani   krajskému   súdu,   keďže   vo   veci   nekonali.   List posielajú   preto,   aby   im   nebola   uložená   pokuta,   resp.   náhrada   trov,   ako   to   je   uvedené v predtlači na predvolaní. Len ústavný súd môže teraz rozhodnúť o tom, ako ďalej s vecou. Sťažovatelia   sa   budú   informovať   aj   na   ústavnom   súde   o tom,   či   je   takýto   ich   postup správny.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   10.   marca   2003   vyniesol   okresný   súd   rozsudok, ktorým   žalobu   sťažovateľov   zamietol   v celom   rozsahu.   Rozsudok   doposiaľ   nie   je právoplatný.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

A.   Pokiaľ   ide   o prvé   kritérium,   ústavný   súd   konštatuje,   že   právna   vec,   ktorá   je predmetom   konania   na okresnom   súde,   je zo   skutkového   hľadiska   náročná,   a to   najmä s poukazom na pomernú náročnosť zisťovania okruhu pasívne legitimovaných osôb.

Treba konštatovať, že celková dĺžka konania vo veci (od podania žaloby 26. októbra 1992 do 10. marca 2003) je viac ako 10 rokov a 4 mesiace. Táto dĺžka konania je celkom zrejme neprimeraná aj za situácie, keď sa berie do úvahy zvýšená skutková náročnosť.

B.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   zistil viaceré obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré možno pripísať na vrub sťažovateľov. Ide najmä   o obdobia,   keď   musel   byť   spis   v dôsledku   opakovaných   námietok   zaujatosti predložený   krajskému   súdu,   ktorý   tieto   námietky   posúdil   ako   neodôvodnené.   K tomu ústavný súd uvádza, že účastník konania síce má právo podávať voči sudcom námietky zaujatosti, avšak za ich neodôvodnené podania preberá na seba zodpovednosť za predĺženie súdneho   konania,   ku   ktorému   z tohto   dôvodu   dochádza.   V danej   veci   išlo   o predĺženie konania v dôsledku takýchto námietok v trvaní 17 mesiacov. Okrem toho ústavný súd na vrub sťažovateľov musel pripísať aj obdobie, keď sa odmietli zúčastniť na pojednávaní v dôsledku podania ich sťažnosti ústavnému súdu (od 18. decembra 2002 do 20. januára 2003). V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zásadne konštatovať, že účastník konania pred všeobecným súdom, ktorý podal sťažnosť na zbytočné prieťahy ústavnému súdu, nemôže odmietať ďalšiu súčinnosť so všeobecným súdom s poukazom na to, že o veci zbytočných prieťahov koná ústavný súd.

C. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Na základe predloženej sťažnosti, obsahu súdneho spisu okresného súdu a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy najmä v týchto obdobiach:

-   obdobie   od   12.   augusta   1993   do   6.   júna   1994,   keď   po   odročení   pojednávania   bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho úkonu došlo k vytýčeniu termínu ďalšieho pojednávania až 6. júna 1994, čo predstavuje 9 mesiacov a 25 dní;

- obdobie od 29. júla 1994 do 15. mája 1995, keď sťažovatelia na výzvu okresného súdu oznámili okruh dedičov po zomrelom žalovanom v 10. rade, avšak okresný súd bol až do 15. mája 1995 nečinný, čo predstavuje 9 mesiacov a 18 dní;

-   obdobie   od   5.   decembra   1995   do   2.   októbra   1996,   keď   od   pojednávania   konaného 5. decembra 1995 bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho úkonu došlo k vytýčeniu termínu ďalšieho pojednávania až 2. októbra 1996, čo predstavuje 9 mesiacov a 27 dní;

- obdobie od 14. decembra 1999, keď sa sťažovatelia vyjadrili k skutkovým otázkam, do 3. marca   2001,   keď   okresný   súd   uznesením   zamietol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia, resp. do 17. mája 2001, keď bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní   proti   tomuto   uzneseniu,   čo   predstavuje   v súhrne   17   mesiacov   a 3   dni,   keď okresný súd nekonal vo veci samej;

- obdobie od 21. marca 2002 do 14. októbra 2002, keď od odňatia veci zákonnému sudcovi JUDr. P. a pridelenia veci novému zákonnému sudcovi JUDr. T. musel nový zákonný sudca študovať spis a pojednávanie vytýčil až 14. októbra 2002, čo predstavuje 6 mesiacov a 23 dní. Celková   doba   zbytočných   prieťahov   spôsobených   okresným   súdom   predstavuje obdobie vyše 4 rokov.

Na základe doposiaľ uvedených skutočností nemožno v celom rozsahu akceptovať obranu   okresného   súdu,   pretože   je   zrejmé,   že   rozhodujúcu   časť   zbytočných   prieťahov zapríčinil okresný súd. Zároveň je pravdou aj to, že menšiu časť zbytočných prieťahov spôsobili sťažovatelia.  

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti možno konštatovať, že postup okresného súdu   nezodpovedal   ústavou   priznanému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ako ani dohovorom priznanému právu na prejednanie veci v primeranej lehote. Preto bolo potrebné vysloviť porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na to, že v priebehu konania na ústavnom súde okresný súd vyhlásil vo veci rozsudok, nebolo už potrebné, aby sa ústavný súd zaoberal vecou z vyššie uvedeného hľadiska.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uplatnili priznanie finančného zadosťučinenia vo výške po 100 000,-- Sk pre každého z nich.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do   pôvodného   stavu.   V   danom   prípade   ústavný   súd   považoval   vzhľadom   na   všetky okolnosti prípadu, ako aj zásadu spravodlivosti za primerané priznať sťažovateľom sumu po 20 000 Sk každému z nich. Prihliadal pritom na celkovú dĺžku konania v predmetnej veci, ako aj na správanie sťažovateľov, ktorí tiež zapríčinili časť zbytočných prieťahov.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   pozostávajú   z dvoch   úkonov   právnej pomoci zo strany advokáta ustanoveného ústavným súdom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovenia   § 17   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „advokátska tarifa“), podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb. Preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľov pozostávajú z dvoch úkonov právnych služieb   u každého   sťažovateľa   zo   strany   advokáta   ustanoveného   ústavným   súdom,   a to z prevzatia   a prípravy   zastupovania   a   zo   spísania   doplnenia   sťažnosti.   Za   prvý   úkon vykonaný v roku 2002 patrí odmena v sume po 3 120 Sk za každého sťažovateľa a za druhý úkon vykonaný v roku 2003 v sume po 3 420 Sk (s prihliadnutím na zaokrúhlenie podľa § 25 advokátskej tarify) za každého sťažovateľa. Ku každému z úkonov právnych služieb patrí režijný paušál, a to za úkon v roku 2002 2 x 100 Sk a za úkon v roku 2003 2 x 128 Sk. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľov predstavujú preto celkom sumu 13 536 Sk. Keďže právny zástupca sťažovateľov uplatnil z tohto titulu nárok iba vo výške 12 680 Sk, priznal ústavný súd túto ním vyčíslenú sumu.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľom právneho zástupcu na   ich   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2003