SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 9/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Miroslavom Šedivcom, Hodžu 14/1, Prievidza, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 10 C 65/2010 z 10. novembra 2011a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 83/2012 zo 6. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 3. apríla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen,,ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C65/2010 z 10. novembra 2011 (ďalej len,,rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajskéhosúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 83/2012 zo 6. februára 2014 (ďalejlen,,rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobcažiadal, aby okresný súd rozsudkom zaviazal žalovaného (
) zaplatiť mu náhradu za stratu na zárobku po priznaní invalidného dôchodkuza obdobie od decembra 2002 do júla 2003, a to v dôsledku utrpeného pracovného úrazuspolu v sume 1 109,47 €. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietola na jeho odvolanie krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.Obidva všeobecné súdy pritom pri právnom posúdení uplatneného nároku sťažovateľavychádzali zo stabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen,,najvyšší súd“), najmä z rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 93/03 a sp. zn. 2 Cdo 152/2004,v zmysle ktorej pri určení náhrady za stratu na zárobku poškodenému zamestnancovi, ktorýpoberá čiastočný invalidný dôchodok, je významná okolnosť nedostatku pracovných miestna trhu práce, v dôsledku ktorej poškodený zamestnanec nemá možnosť sa zamestnaťprácami zodpovedajúcimi zníženej pracovnej spôsobilosti. Náhrada za stratu na zárobku poskončení pracovnej neschopnosti v zmysle Zákonníka práce nemôže podľa názoru krajskéhosúdu slúžiť na odškodnenie ujmy spočívajúcej v tom, že sa poškodený zamestnanec nemôžezamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom zníženejpracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, pretože takáto škoda nie jespôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ale situáciou na trhu práce.
3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach„nereflektovali právne dôsledky vyplývajúce z právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 269/2002 z 15. apríla 2003, ktorým bol sťažovateľovi skutkovo rovnaký nárok avšak za iné žalované obdobie v celom rozsahu prisúdený a celú vec nanovo posudzovali výlučne na základe neskoršej zmenenej judikatúry... Podľa názoru sťažovateľa, ak už bol raz skutkovo rovnaký nárok (hoci za iné žalované obdobie) právoplatne prisúdený, nemožno v inom konaní pri posudzovaní nároku vychádzajúceho zo skutkovo rovnakého stavu posúdiť podmienky rovnakého nároku odlišne ako v predchádzajúcom právoplatnom rozsudku okresného súdu...“.
4. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ rozsiahlo polemizuje so závermi rozsudkovvšeobecných súdov, a to najmä s poukazom na dôsledky, ktoré podľa jeho názoru vyplývajúz rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 269/2002 z 15. apríla 2003, ktorým mu bolprávoplatne priznaný nárok na náhradu za stratu na zárobku za iné žalované obdobie (aprílaž november 2002). Pokiaľ citovaným právoplatným rozsudkom okresného súdu bolo jehožalobe vyhovené, sťažnosťou napadnutým rozsudkom okresného súdu v spojenís rozsudkom krajského súdu bola jeho ďalšia žaloba zamietnutá. Sťažovateľ považuje takýtopostup a rozhodnutia všeobecných súdov za neústavné a tvrdí, že prekážka res iudicataspôsobuje, že ak už o určitej spornej otázke medzi účastníkmi konania súd rozhodol, takpotom o tých istých právach a povinnostiach, hoci sa týkajú iného obdobia, nemôže súdrozhodnúť inak. Celá sťažnostná argumentácia je potom vedená smerom k preukázaniunemožnosti iného rozhodnutia súdu o nároku, o ktorom už medzi účastníkmi bolorozhodnuté vo vzťahu k inému žalovanému obdobiu, a to iba na základe zmenenejjudikatúry všeobecných súdov.
5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkomokresného súdu, ako aj krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu ajrozsudok krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradutrov konania v sume 138,90 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežnéhoprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práva slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a tedavylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtozákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
rozsudkom okresného súdu
8. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základnýchpráv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarityformulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomocrozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadnehoinštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania. Sťažnosť bola pretov tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovaniea rozhodnutie.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
rozsudkom krajského súdu
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základnýmprávom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
10. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zároveň zaoberalbližšie otázkou, či sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu nie je zjavneneopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je totiž aj doktrínamožných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdovvo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecnýmsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániťprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, ževšeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutímsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikáciezákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práva slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Podstatná (a jediná) námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu do jehozákladného práva na súdnu ochranu, ktorého sa mal krajský súd dopustiť tým, žepod vplyvom zmenenej judikatúry všeobecných súdov o jeho nároku na náhradu za stratuna zárobku za obdobie december 2002 až júl 2003 rozhodol inak, ako bolo právoplatnerozhodnuté iným rozsudkom okresného súdu za iné obdobie (apríl až november 2002).Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku krajskéhosúdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súd najskôrpoukázal na dôvody rozsudku okresného súdu, odôvodnenie odvolania sťažovateľaa vyjadrenie žalovaného, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:
,,Predmetný nárok prvostupňový súd správne posúdil podľa ust. § 201 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení platnom do 31.12.2003, pričom citované zákonné ustanovenie aj správne vyložil, a to v súlade s už ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky. Citované zákonné ustanovenie vymedzuje náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity tak, že táto sa poskytne v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania sa pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku, poskytovaného z toho istého dôvodu rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Ide tak o majetkovú ujmu, ktorej výška predstavuje rozdiel medzi priemerným zárobkom dosahovaným postihnutým zamestnancom pred chorobou z povolania a zárobkom po skončení pracovnej neschopnosti s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku. Je tak zrejmé, že náhrada za stratu na zárobku vychádza z predpokladu, že v dôsledku poškodenia zdravia chorobou z povolania zamestnanec dosahuje nižší zárobok, než pred vznikom tejto škody v dôsledku pracovného úrazu, resp. choroby z povolania. Keďže poškodenie zdravia môže mať rôznu intenzitu, táto sa prejavuje ohodnotením zdravotného stavu zamestnanca, a to uznaním invalidity alebo čiastočnej invalidity. V prípade, pokiaľ je zamestnanec v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania čiastočne invalidný, je tým daný predpoklad, že môže vykonávať určité práce. Náhrada za stratu na zárobku potom predstavuje rozdiel medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody, čiastočným invalidným dôchodkom a zárobkom, ktorý takto čiastočne invalidný zamestnanec dosahuje.
V súvislosti s aplikáciou ust. § 201 ods. 1 Zákonníka práce tak boli v súdnej praxi zastavané stanoviská, podľa ktorých v prípade, pokiaľ čiastočne invalidný dôchodca sa nemôže zamestnať, mala predstavovať náhrada za stratu na zárobku rozdiel medzi zárobkom pred vznikom škody a čiastočným invalidným dôchodkom (tak ako tomu bolo v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/269/2002) a ďalší názor, kedy by táto náhrada mala predstavovať len rozdiel medzi zárobkom pred vznikom škody, čiastočným invalidným dôchodkom a pripočítaním zárobku, ktorý by si mohol čiastočne invalidný dôchodca zarobiť, pokiaľ by tomu nebránila situácia na trhu práce.
Zjednotenie týchto stanovísk vykonal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 27.07.2004 pod sp. zn. 3Cdo 93/03 a následne aj v ďalších rozhodnutiach (napr. z 31.01.2005, sp. zn. 2Cdo 152/2004). Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal názor, že pri určení náhrady za stratu na zárobku poškodenému zamestnancovi, ktorý poberá čiastočný invalidný dôchodok, je významná okolnosť nedostatku pracovných miest na trhu práce, v dôsledku ktorej poškodený zamestnanec nemá možnosť sa zamestnať prácami zodpovedajúcimi zníženej pracovnej spôsobilosti.
Ak je účelom náhrady za stratu na zárobku poskytnúť poškodenému zamestnancovi primerané odškodnenie za to, že nemôže pre postihnutie chorobou z povolania, resp. pre pracovný úraz dosiahnuť taký zárobok, aký mal pred poškodením zdravia, môže byť nahradená len taká strata na zárobku, ktorá vznikla preto, že pracovná schopnosť zamestnanca bola následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania znížená (obmedzená) alebo zanikla a nie akákoľvek strata na zárobku. V rámci náhrady straty na zárobku nie je možné odškodniť ani zníženie príjmu poškodeného zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti...
V preskúmavanej veci z obsahu spisu je možné konštatovať, že v dôsledku pracovného úrazu nestratil navrhovateľ absolútne schopnosť pracovať, došlo len k zníženiu jeho pracovných schopností. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v zmysle Zákonníka práce nemôže podľa názoru odvolacieho súdu slúžiť na odškodnenie ujmy spočívajúcej v tom, že sa poškodený zamestnanec nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, pretože takáto škoda nie je spôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ale situáciou na trhu práce (Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 27.07.2004, sp. zn. 3Cdo 93/03 a sp. zn. 2Cdo 152/2004 z 31.01.2005).
Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil s právnym názorom, ktorý zaujal v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa, ktorý aj správne vychádzal z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré správne a analogicky v danej veci vyložil. Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní súdu prvého stupňa vytýkal, že otázky rozhodujúce pre posúdenie práv a povinností účastníkov v preskúmavanej veci posúdil iným spôsobom, resp. s iným výsledkom, než tomu bolo v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/269/2002, a to pri nezmenených skutkových okolnostiach, odvolací súd uvádza, že judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby aj pri nezmenenej právnej úprave bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale i menená, napríklad v nadväznosti na vývoj sociálnej reality a podobne a v dôsledku takejto zmeny rozhodovacej súdnej praxe smerujúcej k zjednoteniu judikatúry nižších súdov, správne posúdil preskúmavanú vec aj súd prvého stupňa.“
13. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým,či rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľavšeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označenýchpráv zaručených ústavou a dohovorom, v prípade sťažovateľa však takýto záver zistenýnebol.
14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoruústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudokokresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby. Ako je zrejmé z už uvedeného,v odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľovi podrobnú,jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) prečo munevznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku za žalované obdobie (ii) a prečo sapod vplyvom zmeny judikatúry odchýlil od záverov iného právoplatného rozsudkuokresného súdu v obdobnej veci sťažovateľa. Krajský súd sa pritom neobmedzil ibana skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľa a svojrozsudok zákonným spôsobom (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.
15.V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súduza ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudokpreto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sa sťažovateľs právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcimkorekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného právana súdnu ochranu, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický,nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu,rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľnýmspôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo vecisamej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právnyrozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súduústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie jezáruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný aaby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakovarbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu arozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04,III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorejreálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
16. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne dodáva, že ani záveryrozsudku krajského súdu, ktorými bol odôvodnený odklon od záverov rozsudku okresnéhosúdu v inej veci sťažovateľa, nemožno považovať za ústavne nekonformné. Rozdielnarozhodovacia činnosť všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných veciach je totižprirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému,ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Pokiaľ všeobecné súdyzaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupeautomaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladuzákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu(III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to ajpri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale ajmenená za splnenia povinnosti pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo(t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípupredvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhotopostupu (m. m. IV. ÚS 226/2012).
17. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverujepráve najvyššiemu súdu, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviskák zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov(m. m. I. ÚS 17/01). Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd za podstatné, že krajskýsúd presvedčivo a dostatočne odôvodnil svoj právny názor, ktorý bol iný ako právny názorokresného súdu v skoršej veci sťažovateľa, a to práve odkazom na stabilizovanú judikatúrunajvyššieho súdu, ktorá, pokiaľ ide o rozsudok sp. zn. 3 Cdo 93/03 z 27. júla 2004, bolapublikovaná aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskejrepubliky (1/2005, s. 23 a nasl.). Publikovanie tohto rozhodnutia je prejavom toho, že nejdeo názor jednotlivca, resp. jedného zo senátov najvyššieho súdu, ale ide o výsledokkolektívneho prerokovania a kolektívneho rozhodnutia o vhodnosti jeho uverejneniapríslušného kolégia najvyššieho súdu. Keďže ústavný súd toto publikované rozhodnutienajvyššieho súdu považuje za plne ústavne konformné a zároveň rešpektujúce zmysel a účelpríslušného zákonného ustanovenia, nepovažuje za potrebné v tomto náleze sa toutoprávnou otázkou ďalej bližšie zaoberať (m. m. I. ÚS 393/08).
18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšiekonanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostivyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2015