znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 9/2015-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   januára   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Miroslavom   Šedivcom,   Hodžu   14/1,   Prievidza,   vo   veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 10 C 65/2010 z 10. novembra 2011a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 83/2012 zo 6. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 3. apríla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen,,ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C65/2010 z 10. novembra 2011 (ďalej len,,rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajskéhosúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 83/2012 zo 6. februára 2014 (ďalejlen,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ako   žalobcažiadal,   aby   okresný   súd   rozsudkom   zaviazal   žalovaného   (

) zaplatiť mu náhradu za stratu na zárobku po priznaní invalidného dôchodkuza obdobie od decembra 2002 do júla 2003, a to v dôsledku utrpeného pracovného úrazuspolu v sume 1 109,47 €. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietola na jeho odvolanie krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.Obidva   všeobecné   súdy   pritom   pri   právnom   posúdení   uplatneného   nároku   sťažovateľavychádzali   zo   stabilizovanej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalejlen,,najvyšší súd“), najmä z rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 93/03 a sp. zn. 2 Cdo 152/2004,v zmysle ktorej pri určení náhrady za stratu na zárobku poškodenému zamestnancovi, ktorýpoberá čiastočný invalidný dôchodok, je významná okolnosť nedostatku pracovných miestna   trhu   práce,   v   dôsledku   ktorej   poškodený   zamestnanec   nemá   možnosť   sa   zamestnaťprácami zodpovedajúcimi zníženej pracovnej spôsobilosti. Náhrada za stratu na zárobku poskončení pracovnej neschopnosti v zmysle Zákonníka práce nemôže podľa názoru krajskéhosúdu slúžiť na odškodnenie ujmy spočívajúcej v tom, že sa poškodený zamestnanec nemôžezamestnať   v   inom   zamestnaní,   ktoré   by   zodpovedalo   jeho   pracovným   úrazom   zníženejpracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, pretože takáto škoda nie jespôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ale situáciou na trhu práce.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   všeobecné   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach„nereflektovali   právne   dôsledky   vyplývajúce   z právoplatného   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 11 C 269/2002 z 15. apríla 2003, ktorým bol sťažovateľovi skutkovo rovnaký nárok avšak za iné žalované obdobie v celom rozsahu prisúdený a celú vec nanovo posudzovali výlučne na základe neskoršej zmenenej judikatúry... Podľa názoru sťažovateľa, ak už bol raz skutkovo rovnaký nárok (hoci za iné žalované obdobie) právoplatne prisúdený, nemožno v inom   konaní   pri   posudzovaní   nároku   vychádzajúceho   zo skutkovo   rovnakého   stavu posúdiť   podmienky   rovnakého   nároku   odlišne   ako   v predchádzajúcom   právoplatnom rozsudku okresného súdu...“.

4. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ rozsiahlo polemizuje so závermi rozsudkovvšeobecných súdov, a to najmä s poukazom na dôsledky, ktoré podľa jeho názoru vyplývajúz rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   269/2002   z 15.   apríla   2003,   ktorým   mu   bolprávoplatne priznaný nárok na náhradu za stratu na zárobku za iné žalované obdobie (aprílaž november 2002). Pokiaľ citovaným právoplatným rozsudkom okresného súdu bolo jehožalobe   vyhovené,   sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   v spojenís rozsudkom krajského súdu bola jeho ďalšia žaloba zamietnutá. Sťažovateľ považuje takýtopostup a rozhodnutia všeobecných súdov za neústavné a tvrdí, že prekážka res iudicataspôsobuje, že ak už o určitej spornej otázke medzi účastníkmi konania súd rozhodol, takpotom o tých istých právach a povinnostiach, hoci sa týkajú iného obdobia, nemôže súdrozhodnúť   inak.   Celá   sťažnostná   argumentácia   je   potom   vedená   smerom   k preukázaniunemožnosti   iného   rozhodnutia   súdu   o nároku,   o ktorom   už   medzi   účastníkmi   bolorozhodnuté   vo   vzťahu   k   inému   žalovanému   obdobiu,   a to   iba   na   základe   zmenenejjudikatúry všeobecných súdov.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkomokresného súdu, ako aj krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu ajrozsudok krajského súdu, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradutrov konania v sume 138,90 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežnéhoprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práva slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a tedavylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtozákonného ustanovenia návrhy   vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

rozsudkom okresného súdu

8. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základnýchpráv   a slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb.   V zmysle   princípu   subsidiarityformulovanom v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomocrozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadnehoinštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania. Sťažnosť bola pretov tejto   časti   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovaniea rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

rozsudkom krajského súdu

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základnýmprávom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť možno preto   považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

10. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zároveň zaoberalbližšie otázkou, či sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu nie je zjavneneopodstatnená.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   totiž   aj   doktrínamožných   zásahov   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdovvo veciach patriacich   do   ich   právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecnýmsúdom   nie je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúchainterpretácia   a aplikácia   zákonov. Sú to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániťprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, ževšeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasnea zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutímsúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikáciezákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práva slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12. Podstatná (a jediná) námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu do jehozákladného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorého   sa   mal   krajský   súd   dopustiť   tým,   žepod vplyvom zmenenej judikatúry všeobecných súdov o jeho nároku na náhradu za stratuna zárobku za obdobie december 2002 až júl 2003 rozhodol inak, ako bolo právoplatnerozhodnuté iným rozsudkom okresného súdu za iné obdobie (apríl až november 2002).Vychádzajúc   z mantinelov   možných   zásahov   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnostivšeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku krajskéhosúdu,   ktorá   bola   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   podstatná.   Krajský   súd   najskôrpoukázal   na   dôvody   rozsudku   okresného   súdu,   odôvodnenie   odvolania   sťažovateľaa vyjadrenie žalovaného, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:

,,Predmetný nárok prvostupňový súd správne posúdil podľa ust. § 201 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení platnom do 31.12.2003, pričom citované zákonné ustanovenie aj správne   vyložil,   a   to   v   súlade   s   už   ustálenou   judikatúrou   súdov   Slovenskej   republiky. Citované   zákonné   ustanovenie   vymedzuje   náhradu   za   stratu   na   zárobku   po   skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity tak, že táto sa poskytne v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania sa pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného   dôchodku,   poskytovaného   z   toho   istého   dôvodu   rovnala   jeho   priemernému zárobku pred vznikom škody. Ide tak o majetkovú ujmu, ktorej výška predstavuje rozdiel medzi   priemerným   zárobkom   dosahovaným   postihnutým   zamestnancom   pred   chorobou z povolania a zárobkom po skončení pracovnej neschopnosti s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku. Je tak zrejmé, že náhrada za stratu na zárobku   vychádza   z   predpokladu,   že   v   dôsledku   poškodenia   zdravia   chorobou z povolania zamestnanec dosahuje nižší zárobok, než pred vznikom tejto škody v dôsledku pracovného úrazu, resp. choroby z povolania. Keďže poškodenie zdravia môže mať rôznu intenzitu, táto sa prejavuje ohodnotením zdravotného stavu zamestnanca, a to uznaním invalidity   alebo   čiastočnej   invalidity.   V   prípade,   pokiaľ   je   zamestnanec   v   dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania čiastočne invalidný, je tým daný predpoklad, že môže vykonávať určité práce. Náhrada za stratu na zárobku potom predstavuje rozdiel medzi   priemerným   zárobkom   pred   vznikom   škody,   čiastočným   invalidným   dôchodkom a zárobkom, ktorý takto čiastočne invalidný zamestnanec dosahuje.

V súvislosti s aplikáciou ust. § 201 ods. 1 Zákonníka práce tak boli v súdnej praxi zastavané stanoviská, podľa ktorých v prípade, pokiaľ čiastočne invalidný dôchodca sa nemôže   zamestnať,   mala   predstavovať   náhrada   za   stratu   na   zárobku   rozdiel   medzi zárobkom pred vznikom škody a čiastočným invalidným dôchodkom (tak ako tomu bolo v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/269/2002) a ďalší názor, kedy by táto náhrada mala predstavovať   len   rozdiel   medzi   zárobkom   pred   vznikom   škody,   čiastočným   invalidným dôchodkom   a   pripočítaním   zárobku,   ktorý   by   si   mohol   čiastočne   invalidný   dôchodca zarobiť, pokiaľ by tomu nebránila situácia na trhu práce.

Zjednotenie týchto stanovísk vykonal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 27.07.2004 pod sp. zn. 3Cdo 93/03 a následne aj v ďalších rozhodnutiach (napr. z 31.01.2005, sp. zn. 2Cdo 152/2004). Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal názor, že pri určení   náhrady   za   stratu   na   zárobku   poškodenému   zamestnancovi,   ktorý   poberá čiastočný invalidný dôchodok, je významná okolnosť nedostatku pracovných miest na trhu práce,   v   dôsledku   ktorej   poškodený   zamestnanec   nemá   možnosť   sa   zamestnať   prácami zodpovedajúcimi zníženej pracovnej spôsobilosti.

Ak je účelom náhrady za stratu na zárobku poskytnúť poškodenému zamestnancovi primerané   odškodnenie   za   to,   že   nemôže   pre   postihnutie   chorobou   z   povolania,   resp. pre pracovný úraz dosiahnuť taký zárobok, aký mal pred poškodením zdravia, môže byť nahradená   len   taká   strata   na   zárobku,   ktorá   vznikla   preto,   že   pracovná   schopnosť zamestnanca   bola   následkom   pracovného   úrazu   alebo   choroby   z   povolania   znížená (obmedzená) alebo zanikla a nie akákoľvek strata na zárobku. V rámci náhrady straty na zárobku   nie   je   možné   odškodniť   ani   zníženie   príjmu   poškodeného   zamestnanca v dôsledku nezamestnanosti...

V preskúmavanej veci z obsahu spisu je možné konštatovať, že v dôsledku pracovného úrazu   nestratil   navrhovateľ   absolútne   schopnosť   pracovať,   došlo   len   k   zníženiu   jeho pracovných schopností. Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v zmysle Zákonníka práce nemôže podľa názoru odvolacieho súdu slúžiť na odškodnenie ujmy   spočívajúcej   v   tom,   že   sa   poškodený   zamestnanec   nemôže   zamestnať   v   inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, pretože takáto škoda nie je spôsobená v príčinnej súvislosti   s   pracovným   úrazom,   ale   situáciou   na   trhu   práce   (Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   v   rozhodnutí   z   27.07.2004,   sp.   zn.   3Cdo   93/03   a   sp.   zn.   2Cdo   152/2004 z 31.01.2005).

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil s právnym názorom, ktorý zaujal v napadnutom   rozhodnutí   súd   prvého   stupňa,   ktorý   aj   správne   vychádzal   z   rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré správne a analogicky v danej veci vyložil. Pokiaľ   navrhovateľ   v   podanom   odvolaní   súdu   prvého   stupňa   vytýkal,   že otázky rozhodujúce   pre   posúdenie   práv   a   povinností   účastníkov   v   preskúmavanej   veci posúdil   iným   spôsobom,   resp.   s   iným   výsledkom,   než   tomu   bolo   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C/269/2002, a to pri nezmenených skutkových okolnostiach, odvolací súd uvádza, že judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby aj pri nezmenenej právnej   úprave   bola   nielen   doplňovaná   o   nové   interpretačné   závery,   ale   i   menená, napríklad v nadväznosti na vývoj sociálnej reality a podobne a v dôsledku takejto zmeny rozhodovacej   súdnej   praxe   smerujúcej   k   zjednoteniu   judikatúry   nižších   súdov,   správne posúdil preskúmavanú vec aj súd prvého stupňa.“

13.   Ústavný   súd   sa   takto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zaoberal   tým,či rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle,arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľavšeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označenýchpráv   zaručených   ústavou a dohovorom, v prípade sťažovateľa   však takýto záver zistenýnebol.

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoruústavného   súdu   jasne   a zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudokokresného   súdu   vo   výroku   o zamietnutí   žaloby.   Ako   je   zrejmé   z už   uvedeného,v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   sťažovateľovi   podrobnú,jasnú, zrozumiteľnú   a zároveň   ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   to,   (i)   prečo   munevznikol   nárok   na   náhradu   za   stratu   na   zárobku   za   žalované   obdobie   (ii)   a prečo   sapod vplyvom   zmeny   judikatúry   odchýlil   od   záverov   iného   právoplatného   rozsudkuokresného   súdu   v obdobnej   veci   sťažovateľa.   Krajský   súd   sa   pritom   neobmedzil   ibana skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľa a svojrozsudok zákonným spôsobom (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.

15.V okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súduza ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý   rozsudokpreto   nemožno   považovať   ani   za   svojvoľný   či   arbitrárny. Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľs právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k záveruo zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenieústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným   (m.   m.   II.   ÚS   134/09,I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcimkorekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného právana súdnu ochranu, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický,nie   je   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľnýmspôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo vecisamej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právnyrozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súduústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie jezáruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný aaby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakovarbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   arozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04,III.   ÚS   162/05).   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.   Nezistil   totiž   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľa,   ktorejreálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

16. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne dodáva, že ani záveryrozsudku krajského súdu, ktorými bol odôvodnený odklon od záverov rozsudku okresnéhosúdu   v inej   veci   sťažovateľa,   nemožno   považovať   za   ústavne   nekonformné. Rozdielnarozhodovacia činnosť všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných veciach je totižprirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému,ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   Pokiaľ   všeobecné   súdyzaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupeautomaticky vidieť porušenie čl. 46 ods. 1   ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladuzákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu(III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to ajpri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale ajmenená za splnenia povinnosti pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo(t.   j.   výlučne   v   nevyhnutných   prípadoch   opodstatňujúcich   prekročenie   princípupredvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhotopostupu (m. m. IV. ÚS 226/2012).

17. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverujepráve najvyššiemu súdu, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviskák zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov(m. m. I. ÚS 17/01). Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd za podstatné, že krajskýsúd presvedčivo a dostatočne odôvodnil svoj právny názor, ktorý bol iný ako právny názorokresného súdu v skoršej veci sťažovateľa, a to práve odkazom na stabilizovanú judikatúrunajvyššieho súdu, ktorá, pokiaľ ide o rozsudok sp. zn. 3 Cdo 93/03 z 27. júla 2004, bolapublikovaná   aj   v Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   a rozhodnutí   súdov   Slovenskejrepubliky (1/2005, s. 23 a nasl.). Publikovanie tohto rozhodnutia je prejavom toho, že nejdeo   názor   jednotlivca,   resp.   jedného   zo   senátov   najvyššieho   súdu,   ale   ide   o výsledokkolektívneho   prerokovania   a kolektívneho   rozhodnutia   o vhodnosti   jeho   uverejneniapríslušného kolégia najvyššieho súdu. Keďže ústavný súd toto publikované rozhodnutienajvyššieho súdu považuje za plne ústavne konformné a zároveň rešpektujúce zmysel a účelpríslušného   zákonného   ustanovenia,   nepovažuje   za   potrebné   v tomto   náleze   sa   toutoprávnou otázkou ďalej bližšie zaoberať (m. m. I. ÚS 393/08).

18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľa   (návrh   na   zrušenie   rozsudkov   všeobecných   súdov,   vrátenie   veci   na   ďalšiekonanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostivyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015