znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 9/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o.,   Nagano Office   Center,   K   červenému   dvoru   3269/25a,   Strašnice,   Praha   3,   Česká   republika, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom   konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 22402/2013 až sp. zn. Rvp 22405/2013, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 14 Co 367/2013 z 9. septembra 2013, sp. zn. 17 Co 237/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 335/2013 z 19. septembra 2013 a sp. zn. 15 Co 270/2013 z 2. októbra 2013, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 22402/2013 až sp. zn. Rvp 22405/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22402/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting   s.   r.   o. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 5. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting s. r. o., Nagano Office Center, K červenému dvoru 3269/25a, Strašnice, Praha 3, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   doc.   JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   14   Co   367/2013   z   9.   septembra   2013, sp. zn. 17 Co 237/2013 z 24. septembra 2013, sp. zn. 16 Co 335/2013 z 19. septembra 2013 a sp. zn. 15 Co 270/2013 z 2. októbra 2013 (ďalej spoločne aj „napadnuté uznesenia“) ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   okrem   iného   uviedla,   že   Okresný   súd   Zvolen   jej uzneseniami sp. zn. Spr 621/13 z 20. mája 2013 a sp. zn. Spr 620/13 z 20. mája 2013, Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. Spr 625/2013 z 9. mája 2013 a Okresný súd Revúca uznesením sp. zn. Spr-HP 1/2013 z 3. mája 2013 uložili povinnosť zaplatiť súdne poplatky „za spracovanie hromadného podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.“.

O odvolaniach sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že uznesenia Okresného súdu Zvolen, Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Revúca   (ďalej   spolu   aj   „okresné   súdy“)   o   uložení   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok potvrdil. Sťažovateľka uviedla, že sa nemohla „stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jej základné práva...“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   postupom   v   napadnutých   konaniach a napadnutými uzneseniami porušil jej „základné práva, konkrétne:

1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;

4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;“.

Sťažovateľka   uviedla,   že   okresné   súdy   porušili   jej   právo „na   súdnu   ochranu zaručene čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl.   6   ods.   1   Dohovoru   tým,   že   svoje   rozhodnutie   formulovali   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti, ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti.“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodnila takto: „...   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   tvoria spoločne hromadné podanie... sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez   návrhu   v prospech   poplatníka,   ale   len   ak   je   to   v   sadzobníku   výslovne   uvedené.   V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu sudu... nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom   v ten istý   deň...   či   spoplatnené podanie   je   vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť alebo nemá byť spoplatnené... napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu   kontrole ústavnosti“, a opísala, v   čom   spočíva   podľa   jej   názoru   rozpor položky 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] s ústavou.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj ich   vydaniu   predchádzajúcim   postupom   bolo   porušené   jej   základné   právo   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a   veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a   prizná   jej   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   záujme   hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl.   127   ústavy   primerane   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   §   112   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 22402/2013   až   sp.   zn.   Rvp   22405/2013,   z   ktorých   vyplýva   ich   právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Ústavný súd v tejto súvislosti   poukazuje na svoju   doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu   základného   práva   alebo slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľné,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávne aplikoval § 42a Občianskeho súdneho poriadku o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [Sadzobník súdnych poplatkov položka 20b) zákona o súdnych poplatkoch] a napadnuté uznesenia neodôvodnil, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia   napadnutých rozhodnutí krajský   súd poukazujúc na obsah príslušných spisov okresných súdov, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka podala okresným súdom námietky voči postúpeniu jej vecí v počte presahujúcom 100 ks v jeden deň, posúdil tieto podania sťažovateľky ako hromadné podanie v zmysle § 42a Občianskeho súdneho   poriadku, ktoré   boli   okresné   súdy   povinné   spracovať   a   uložiť   sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov. V zmysle § 42a Občianskeho súdneho poriadku hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň. Argument sťažovateľky spochybňujúci charakter jej podaní ako hromadného podania bol preto krajským súdom posúdený ako neopodstatnený, keďže tieto podania presvedčivo naplnili zákonnú definíciu pojmu hromadné podanie. Rovnako podľa názoru krajského súdu neobstojí ani argument sťažovateľky o tom, že v čase podania hromadného podania nebola účinná právna úprava obsiahnutá v položke 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov, keďže táto nadobudla účinnosť už   samotným   vyhlásením   zákona   č.   64/2013   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (20.   marca   2013),   teda   pred doručením relevantných podaní sťažovateľky okresným súdom (28. marca 2013, 2. mája 2013 a 3. mája 2013). Ani sťažovateľkou namietané nedostatočné odôvodnenie uznesení okresných   súdov   nebolo   krajským   súdom   posúdené   ako   relevantný   odvolací   dôvod vzhľadom   na   jednoznačnosť   a   určitosť   ich   obsahu,   z   ktorého   vyplýva,   komu   bola poplatková povinnosť uložená, v akej veci, že sa týka hromadného podania, podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov bol súdny poplatok vyrubený, aká je jeho výška, lehota splatnosti, spôsob platenia, a obsahovali aj poučenie o následkoch jeho nezaplatenia.

Na   základe   uvedeného ústavný súd   konštatuje,   že krajský   súd   sa   v   napadnutých uzneseniach   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj vysporiadal   so   všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a   ani   za   arbitrárne, t. j. také,   ktoré   by   boli   založené   na   právnych   záveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone, resp. popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (upravujúcich   hromadné   podanie)   a   zákona   o   súdnych poplatkoch [položka 20b) Sadzobníka súdnych poplatkov].

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou. Porušovateľ, alebo sud prvého stupňa,   mali   v   tomto   prípade   postúpiť   návrh   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska. Porušovateľ   pokračoval   v   konaní,   aj   keď   mal   zákonnú   povinnosť   podrobiť   aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti“, ústavný súd uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku je súd povinný prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný   právny   predpis,   ktorý   sa   týka   veci,   je   v   rozpore   s   ústavou,   zákonom   alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Zo znenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku zjavne vyplýva, že k záveru o nesúlade všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorý sa má v predmetnej veci aplikovať, musí dospieť súd, nie účastník   konania.   V posudzovaných   veciach   z   dokumentácie   predloženej   sťažovateľkou nevyplýva, že by v jej veciach konajúce súdy dospeli k záveru, že § 42a Občianskeho súdneho   poriadku   alebo   položka   20b)   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   tvoriaca   prílohu zákona o súdnych poplatkoch je v rozpore s právnymi predpismi vyššieho stupňa právnej sily.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie   konanie   mohol   reálne   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014