znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 9/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 25/2011 zo 14. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 13. februára 2012   doručená sťažnosť spoločnosti   M.   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v   konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy a základného práva na vyjadrenie   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“)   sp. zn. 2 Sžf 25/2011 zo 14. decembra 2011 (ďalej len,,rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

2. Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhala   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“) č.... z 23. augusta 2010, ktorým bol potvrdený platobný výmer Daňového úradu   v L.   č.  ...   z 8. februára 2010,   ktorým   bol   sťažovateľke   vyrubený   rozdiel   dane   z pridanej hodnoty v sume 6 638,88 € za zdaňovacie obdobie apríl 2000. Krajský súd žalobu sťažovateľky   rozsudkom   č.   k. 24 S 96/2010-51   zo 4.   marca   2011   (ďalej   len   „rozsudok krajského súdu“) zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súd potvrdil.

3.   Sťažovateľka   vyjadrila   presvedčenie,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu   jej   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   svoje   výhrady   voči napadnutému rozsudku argumentačne zhrnula v niekoľkých bodoch.

3.1   Najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky   nebol   oprávnený   vyvodiť   záver   o   tom,   že nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná z dôvodu absencie podpisu dvoch štatutárov prenajímateľa, keďže „po podpise nájomnej zmluvy zo dňa   30.   11.   1999   bol   žalobca   (sťažovateľka,   pozn.)   v   dobrej   viere,   že   ním   prenajatú nehnuteľnosť užíva v dobrej viere. K tomuto tvrdeniu nasvedčuje i tá skutočnosť, že sám prenajímateľ v nasledujúcich obdobiach po uzatvorení nájomnej zmluvy nikdy vo vzťahu k žalobcovi nenamietal, že túto užíva neoprávnene, resp. aby túto nehnuteľnosť neužíval na základe uvedeného právneho úkonu a túto nehnuteľnosť vypratal.   Žalobca podľa nášho názoru zrozumiteľným a zákonne odôvodneným spôsobom poukázal na túto skutočnosť so zreteľom   k ustanoveniu   § 40a   Občianskeho   zákonníka,   z ktorých   vyplýva:   Neplatnosti právneho úkonu sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To znamená že v tomto prípade,   sa   na túto   skutočnosť   nemôže   vo   svojom   odôvodnení   vyššie   špecifikovaného rozhodnutia odvolávať ani sám žalovaný (daňové riaditeľstvo, pozn.).. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 30/2011 z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 S 99/2010 zo 4. marca 2011, ktorým   bolo   preskúmavané   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   I/221/13038-82793/2010/990325-r   z 23. augusta 2010   vo   veci   odpočtu   dane   z   pridanej   hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, pričom v označenom rozsudku najvyššieho súdu bola otázka platnosti predmetnej nájomnej zmluvy posúdená odlišne ako v namietanom rozsudku najvyššieho súdu (ďalej len „prvá námietka“).

3.2 Zo strany daňového riaditeľstva došlo podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov   účinného   do   31.   decembra   2011   (ďalej   len   „zákon   o   správe   daní“),   keďže „v súvislosti s ústnym pojednávaním dňa 11. 12. 2009, na ktorom vypočul štatutárneho zástupcu   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.   žalobca,   nemal   možnosť   štatutárnemu   zástupcovi spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   klásť   otázky   a   vyjadriť   sa   ku   skutočnostiam   uvádzaným   v jeho výpovedi, resp. mu nebolo umožnené vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným z obsahu jeho výpovede,   spôsobu   ich   zistenia,   a taktiež   mu   nebolo   umožnené   aby   sa   vyjadril   ku skutočnostiam nim uvádzaným“, pretože „... štatutárny zástupca žalobcu nebol žalovaným upovedomený   a   prizvaný   na   úkon,   kde   by   svoje   zákonné   právo   mohol   uplatniť“. Sťažovateľka   namietala,   že   tieto   skutočnosti   akceptoval   najvyšší   súd   v napadnutom rozsudku (ďalej len „druhá námietka“).

3.3   Sťažovateľka   v ďalšom   bode   svojej   sťažnosti   formulovala   výhrady   voči hodnoteniu   svedeckej   výpovede   MUDr.   J.   M.,   ktorá   bola   podľa   názoru   sťažovateľky v konečnom   dôsledku   nesprávne   interpretovaná   i   zo   strany   najvyššieho   súdu,   pričom v ústavnej   sťažnosti   sama   naznačila   hodnotiaci   záver   vo   vzťahu   k tomuto   dôkazu: „... jednoznačne vyplynulo, že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte L.   vykonávala   svoju   podnikateľskú   činnosť,   že   tento   objekt   stavebne   upravovala   a rekonštruovala   v   súvislosti   s   už   spomínanou   nájomnou   zmluvou  ...“ (ďalej   len   „tretia námietka“).

3.4   V poradí   ďalšia   námietka   sťažovateľky   sa   taktiež   vzťahuje   na   z jej   pohľadu nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, konkrétne výhrady smerujú voči hodnoteniu znaleckého dokazovania: „... zistenia znaleckého posudku č.... vypracovaného znalcom Ing. P. H. č.... nemohli objektívne odrážať hodnotu objektu L...“ (ďalej len „štvrtá námietka“).

3.5   Sťažovateľka   napokon   sumarizujúc   predchádzajúcu   argumentáciu   uvádza: „Sťažovateľ... je toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok v dotknutom   daňovom   a následne   i súdnom konaní,   t.   j.   najmä   keby sťažovateľ   mohol v dotknutom daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach § 15 ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov [sťažovateľka má zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.], v dotknutom daňovom konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH)   správcu   dane   za   dotknuté   zdaňovacie   obdobie,   resp.   taktiež   premietnutý do prípadného rozhodnutia v uvedenom konaní“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľka v   petite sťažnosti žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,   čl.   47   ods.   3   a čl. 48 ods.   2 ústavy rozsudkom   najvyššieho   súdu,   rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich   sa   základných práv a slobôd.

9. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

11. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam   správnych   orgánov.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu viacerých sťažovateľkou označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

12.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   námietky   uplatnené   sťažovateľkou v žalobe   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   v   odvolaní   proti rozsudku krajského súdu a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sú v zásade identické,   a   preto   ústavný   súd   v   ďalšom   poukazuje na   tie   časti   namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd s týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

13. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v skutkovo i právne podobnej veci sťažovateľky už zaujal právny názor iný senát ústavného súdu, ktorý   sťažnosť sťažovateľky odmietol pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (II.   ÚS   372/2012).   Keďže   prvý   senát   ústavného súdu nedospel   k odchylnému   právnemu   názoru,   vychádzal   z citovaného   rozhodnutia   druhého senátu ústavného súdu (a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).

14. K prvej námietke sťažovateľky najvyšší súd v namietanom rozsudku konštatoval, že   uvádzaná   dobromyseľnosť   v užívaní   nehnuteľností   L.   je   spochybniteľná,   resp. nepreukázaná bez akýchkoľvek pochýb, a to od počiatku po podpísaní zmluvy, keďže „O nedobromyseľnosti žalobkyne vo vzťahu k predmetnej nájomnej zmluve svedčí predovšetkým výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K. Na ústnom pojednávaní konanom   dňa   9. septembra   2009   tento   svedok   správcovi   dane   do   zápisnice   uviedol,   že vyššie uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. novembra 1999 on ako predseda predstavenstva nepodpísal,   pretože   žiadal   zmluvu   doplniť   o   niektoré   body   obmedzujúce   žalobkyňu   v nakladaní s predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej osobe alebo zapracovať   do   zmluvy   podmienku   schválenia   zamýšľaných   rekonštrukčných   prác predstavenstvom   prenajímateľa.   Čo   sa   týka   predsedu   predstavenstva,   tento   podpísal nájomnú zmluvu až dňa 24. júla 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.

Predtlač mien a funkcií konateľov podpisujúcich strán sa nachádza pod záverečnými ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej strane zmluvy. Za žalobkyňu podpísal spornú nájomnú zmluvu konateľ spoločnosti J. N., pričom na mieste kde má byť podpis prenajímateľa sú na zmluve uvedené dve mená s uvedením ich funkcie. Na predloženej nájomnej zmluve na strane prenajímateľa, však pri predtlači mena a funkcie predsedu predstavenstva L., a. s. chýba jeho podpis. Vzhľadom k tomu, že pred podpisom nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim stranám známe výhrady   predsedu   predstavenstva   L.   k   obsahu   zmluvy   a   je   vysoký   predpoklad,   že   tieto výhrady boli známe konateľovi žalobkyne, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať záver,   že   v   roku   2000   bola   žalobkyňa   v   užívaní   nehnuteľností   prenajatých   kúpeľov dobromyseľná. Najvyšší súd poukazuje aj na to, že tvrdeniu žalobkyne nesvedčí ani zápis v príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L., a. s., podľa   ktorého   v   mene   spoločnosti   konajú   a   podpisujú   vždy   najmenej   dvaja   členovia predstavenstva.   Zápis   spôsobu   konania   obchodnej   spoločnosti   v   obchodnom   registri   je súčasť   obsahu   verejnej   listiny,   ktorá   slúži   verejnosti,   tretím   osobám,   na   overenie relevantných   informácií,   potrebných   pri   vstupe   s týmito   obchodnými   spoločnosťami   do právnych   vzťahov.   V   záujme   predchádzania   právnej   neistote   a   v   záujme   uzatvárania jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Žalobkyňa teda v čase podpisu nájomnej zmluvy dňa 30. novembra 1999 mala a mohla vedieť, akým účinným a zaväzujúcim spôsobom jeho zmluvný partner – L., a. s., koná.

Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru vyžaduje zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov písomnú formu (§ 3 ods. 3 a 4). Nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade obchodnej spoločnosti nedostatok   podpisov   členov   štatutárneho   orgánu   spoločnosti   podľa   spôsobu   uvedeného v obchodnom registri, spôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu pre nedostatok formy (§   40   Občianskeho   zákonníka).   Nakoľko   sa   jedná   o   nedodržanie   písomnej   formy vyžadovanej   zákonom,   má   tento   nedostatok   zmluvy   za   následok   absolútnu   neplatnosť právneho úkonu. S prihliadnutím na vedomý nedostatok prejavu vôle nepripojením podpisu predsedu predstavenstva prenajímateľa možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny úkon, ku ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. V prípade absolútnej neplatnosti právny úkon sa podľa súdnej praxe za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá osoba dovolávala. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti uzavretia spornej nájomnej   zmluvy   a   na   vedomosť   žalobkyne   o   nesúhlase   predsedu   predstavenstva   L.   s obsahom spornej zmluvy, nemožno ju považovať za platne uzavretú. Žalobkyňa, ako druhá zmluvná   strana,   vedela   o   neakceptovaní   zmluvného   návrhu   a prenajímateľ   s   úmyslom neuzavrieť   navrhovanú   zmluvu   nedoplnil   podpis   predsedu   predstavenstva,   preto   možno uvedenú zmluvu považovať za absolútne neplatnú (§ 40 OZ) resp. za neuzavretú, a nie za relatívne   neplatnú.   V   tomto   ohľade   je   vyhodnotenie   správcu   dane,   že   žalobkyňa   k dodávateľským daňovým dokladom nepredložila uzavretú nájomnú zmluvu správne, pretože vo   vzájomnej   súvislosti   výsledkov   ďalšieho   dokazovania   vzal   do úvahy   skutočný   obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 v spojení s § 29 ods. 4 zákona o správe daní).“.

15. Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie najvyššieho súdu v namietanom rozsudku   vo   vzťahu   k   prvej   námietke   založené   v   prvom   rade   na   závere   o   neplatnosti nájomnej   zmluvy   pre   nedostatok   formy   vychádzajúcom   z   aplikácie   §   40   Občianskeho zákonníka z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť odôvodnenia najvyššieho súdu týkajúceho sa skúmania platnosti   nájomnej   zmluvy v namietanom   rozsudku: „Na margo skúmania platnosti   nájomnej   zmluvy   najvyšší   súd   konštatuje,   že   vo   vzťahu   k   splneniu   zákonných hmotnoprávnych podmienok na vznik nároku na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona o DPH, je riešenie tejto otázky irelevantné. Základnou podmienkou, ak zákon neustanovuje inak, na vznik nároku na nadmerný odpočet podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona o DPH je, aby   platiteľ   zdaniteľné   plnenie   prijímal   na   uskutočnenie   svojich   zdaniteľných   plnení. Samozrejme   nesmie   byť   spochybnené,   resp.   nepreukázateľné,   uskutočnenie   zdaniteľných plnení,   a to za súčasného splnenia formálnych nárokov kladených zákonom na daňové doklady a kumulatívnych podmienok stanovených v § 20 ods. 2 zákona o DPH.

Skúmanie   účelu   prijímania   zdaniteľných   plnení   platcom   DPH   je   prvoradé a podstatné,   pričom   prijímanie   takýchto   plnení   na   základe   neplatného   právneho   úkonu nemá   vplyv   na   vznik   nároku   na   odpočet   DPH.   Neplatnosť   právneho   úkonu   by   bola významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona o DPH.

Obdobný   výklad   pri   skúmaní   podmienok   na   určenie   daňovej   povinnosti   na   dani z príjmu vyplýva i z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 z 18.   septembra   2008,   v   zmysle   ktorého,   podľa   hmotnoprávnej   úpravy   dane   z   príjmov v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu) z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej základe sú, alebo nie sú daňovými výdavkami.“

16. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu vyjadrenému v napadnutom rozsudku, podľa ktorého pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky, aby zdaniteľné plnenie   platiteľ   dane   prijímal, nemožno   mať z   ústavného hľadiska   výhrady. V nadväznosti   na   tento   právny   záver   možno   potom   tvrdiť,   že   aj   splnenie   ďalších hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia,   so   zaúčtovaním   dane   na   vstupe,   zaplatením   dane   platiteľovi,   ktorý   uskutočnil zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový doklad alebo zjednodušený   daňový   doklad   a   na   doklady   preukazujúce   zaplatenie   dane   (§   20   ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu − daňového riaditeľstva). Aj   z tohto   pohľadu   potom   námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   posúdenia   (ne)platnosti nájomnej zmluvy sa stáva irelevantnou pre posúdenie splnenia podmienok na vznik nároku na   odpočet   dane   z   pridanej   hodnoty   a stráca   svoje   reálne   opodstatnenie   aj   v   rámci argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.

17. V rámci prvej námietky sťažovateľka zároveň poukazovala na odlišné závery iného senátu najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu uvádza, že nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný súd len na jej základe vyslovil porušenie   sťažovateľkou   označených   práv,   ak   v   posudzovanej   veci   ide   o   také   súdne rozhodnutia,   ktoré   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené   a   nemožno   ich   považovať za arbitrárne. Ústavný súd pritom v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu nebadá nič, čo by mohlo signalizovať porušenie základných práv sťažovateľky.

18. Zároveň ústavný súd považuje za potrebné poukázať i na svoj ustálený právny názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a   o zmene a doplnení   niektorých   zákonov v   znení neskorších   predpisov   zverená   práve najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.

19. Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veciach zo strany   daňového   riaditeľstva   k   porušeniu   zákona   o   správe   daní   tým,   že   sa   nemohla zúčastniť ústneho pojednávania 11. decembra 2009, na ktorom by uplatnila svoje procesné práva,   najvyšší   súd   v   namietanom   rozsudku   uviedol: «K   námietke   žalobkyne   ohľadne nezabezpečenia jej účasti správcom dane pri výsluchu svedka - konateľa spoločnosti E., s. r. o., N. K., najvyšší súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie vysvetlenia k dokladmi podloženým zisteniam a k informácii poskytnutej Mestom L., ktoré bolo objednávateľom prác vykonaných spoločnosťou E., s. r. o., sa účasť žalobkyne nejaví ako nevyhnutná na zabezpečenie jej práv, pričom možnosť jej oboznámenia sa s obsahom dôkazu formou nahliadnutia do spisu, čo žalobkyňa nevyužila, prípadne jej vyjadrenie sa k zisteniam   správcu   dane,   na   to   postačuje.   Vo   svetle   dosiaľ   vykonaného   dokazovania   sa prítomnosť   žalobkyne   na   výsluchu   tohto   svedka   nejaví   ako   okolnosť,   ktorá   by   mohla zásadným   spôsobom   zvrátiť   výsledky   dokazovania,   obzvlášť   kladením   otázok konateľovi spoločnosti, s ktorou žalobkyňa nebola v žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch uvedeného svedka mal len dotvoriť celkový obraz o realizovanej plynofikácii prenajatého objektu, ktorej realizovanie žalobkyňa, na rozdiel od vypočutého svedka, nevedela žiadnymi dôkazmi   preukázať.   Výsledky   výsluchu   uvedeného   svedka   korešpondovali   s   ostatnými súvisiacimi podpornými dôkazmi,   ako napr.   stavebné povolenie na stavbu „L.   - prívod plynu“ vydané v roku 1999, kolaudačné rozhodnutie č.... zo dňa 6. septembra 2000 vydané na stavebníka S.,   š. p.   OZ L.,   faktúra vystavená Mestu L.   spoločnosťou   E.,   s. r. o.   za vykonané   výkopové   a   zásypové   práce   súvisiace   s uvedenou   plynofikáciou.   Vykonanie výkopových   a   zásypových   prác   žalobkyňou   nepotvrdilo   ani   Mesto   L.,   ani   predseda predstavenstva   L.,   a.   s.,   Ing.   P.   K.,   o   ktorého   výsluchu   boli   žalobkyňa   i   jeho   právny zástupca vopred informovaní. Svoje právo účasti na výsluchu a možnosť klásť svedkovi otázky nevyužili. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd neoznámenie termínu výsluchu svedka N. K. žalobkyni nevyhodnotil ako závažné porušenie jej procesných práv vyplývajúcich z § 15 ods. 5 písm. d/ a e/ zákona č. 511/1992 Zb. a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca dane   v   rámci   výkonu   opakovanej   daňovej   kontroly   mal   snahu   realizovať   žalobkyňou navrhované   dôkazy   (napr.   predvolaním   svedka   P.   B.).   Správca   dane   sa   vysporiadal   s námietkami žalobkyne predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly a uviedol ich v dodatku k tomuto protokolu, ako i v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane.»

20.   Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   posudzuje   spravodlivosť   procesu   ako   celku   (napr.   m.   m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru,   že namietané a relevantné procesné   pochybenia zo   strany   príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za   následok   porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva,   v   danom   prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

21. V danom prípade z citovaného vyplýva, že sa najvyšší súd s uvedenou námietkou sťažovateľky   v   namietanom   rozsudku   zaoberal,   pričom   pripustil   možnosť,   že   zo   strany správneho   orgánu   došlo   k   pochybeniu,   zároveň   však   primeraným spôsobom   odôvodnil, z akého   dôvodu   toto   pochybenie   nemalo   najmä   v   súvislosti   s   vyhodnotením   ďalších dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v namietanom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľky.

22.   Tretia   a štvrtá   námietka   sťažovateľky   sú   založené   výlučne   na   jej   výhradách k hodnoteniu   vykonaného   dokazovania   zo   strany   správnych   orgánov   i konajúcich všeobecných súdov. Ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľka vo svojej   sťažnosti.   Takýto   postup   ústavného   súdu   by   bol   v príkrom   rozpore   s   už uvedenými úlohami ústavného súdu, ktorý nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva a nie je ani opravnou inštanciou, a súčasne by popieral základné zásady a úlohy súdneho (ale i daňového či správneho) konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenie poskytnuté   najvyšším   súdom   v   namietanom   rozsudku   ústavný   súd   nezistil,   že   by argumentácia   sťažovateľky   spočívajúca   v   spochybnení hodnotenia   svedeckej   výpovede a znaleckého dokazovania bola spôsobilá na to, aby na jej základe bolo možné napadnutý rozsudok hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný a neudržateľný.

23. Sumarizujúc už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide   o medze   zasahovania ústavného súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov, neprislúcha   mu   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

24. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by   zásadne   popreli   účel   a význam   zákonného   predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

25.   Najvyšší   súd   svoj   právny   záver náležite a kompaktne   odôvodnil,   sťažnosťou napadnutý rozsudok nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle konajúceho súdu   a   sťažovateľkou   uvedená   argumentácia   v   jej   sťažnosti   nebola   spôsobilá   vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozsudku z ústavného hľadiska.

26. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo   by   rozsudok   najvyššieho   súdu   robilo   ústavne   neakceptovateľným. Ústavný   súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

27. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd len dopĺňa, že sťažovateľke nebolo rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani   samotná   sťažovateľka   neuviedla   žiadne   relevantné   dôkazy   preukazujúce   opak. Skutočnosť, že najvyšší súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľky, totiž nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

28. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd iba odkazuje na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súvislosti s namietaním porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

29.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   101/03   alebo IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

31. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, a to konkrétne o návrhu na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti   tomuto   rozhodnutiu   nemožno   podať   opravný   prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013